O dedičnom hriechu

27. apríla 2025   Cirkev

„Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohoto sveta hriech a skrze hriechu smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili.“
(Rim 5,12)

Múdri ľudia za starodávnych pohanských čias veľa rozmýšľali nad skrytými tajomstvami ľudského života, lež darmo! Nevedeli rozlúštiť, prečo sa ľudia prikláňajú skôr k zlému, hoc im ono toľko biedy zapríčiní. Prečo nenasledujú dobré, keď je ono toľkými slasťami naplnené? Nevedeli rozlúštiť, prečo je zem slzavým údolím, plným bedákania a nariekania.

Sám bohabojný Jób, ktorý bol na smetisko biedy vynesený, tiež sa takto sťažuje: „Človek zrodený zo ženy vychádza sťa kvet a rozmliaždený býva, za krátky čas žijúc, mnohou biedou naplnený býva“ (porov. Jób 14,1–2). V trpkosti svojej preklial i ten deň, v ktorom sa narodil. (porov. Jób 3,3)

Či i my máme činiť ako Jób? Máme prekliať deň svojho narodenia? Reptať proti Bohu?

Mlč, ty opovážlivý smrteľník a nehreš proti svojmu Pánu! Pán Boh je najmenej príčinou pozemskej biedy. Jedinou príčinou všetkej pozemskej biedy, prameňom nás očakávajúcej smrti je hriech: hriech našich prvých rodičov. Od nich sme spolu s telom zdedili hriech a jeho pokutu.

Tento prahriech sa nazýva hriech dedičný.

Pre nás kresťanov nie je viac život žiadnou tajnosťou; od našich prvých rodičov zdedený hriech premenil Raj v miesto vyhnanstva, naše nesmrteľné telo v hniezdo neduhov, našu nevinnú dušu v horúce peklo večnej nespokojnosti.

„Skrze jedného človeka vstúpil do tohoto sveta hriech a skrze hriechu smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili.“

Dedičný hriech je smutnou skutočnosťou, či ho veríme alebo popierame, je tu, každý človek v ňom zrodený býva; teda lepšie bude, ak miesto kliatby a zlorečenia odovzdáme sa svojmu osudu a k svojmu spaseniu použijeme muku z dedičného hriechu vyplývajúcu.

Od Boha ustálený zákon je to, že v utvorení nášho tela hlavný podiel berie muž. Na tomto zákone je založený ten zvyk, že dieťa nosí meno svojho otca. Prvý muž bol Adam, my všetci sme jeho potomkami. Aký bol Adam, takí majú byť i jeho potomkovia.

Aký bol Adam? Postavu mal krásnu, telo bez chyby, tvár mladú, um múdry, ostrovtip rýchly, zmýšľanie čisté, žiadnou náruživosťou nebol pokúšaný. Choroby nepoznal, žiaľ ho nesužoval, s dušou i s telom bol nesmrteľný. A akí sme my? Dušu máme hriechmi zohavenú, srdce nám v hriešnych náruživostiach úpie, stonásobné choroby nám trápia telo, dokiaľ ho nestrovia a do hrobu položia.

Ako to? Odkiaľ je tento rozdiel medzi Adamom a jeho potomkami? Odtiaľ, lebo my nie od svätého, lež od Adama do hriechu padlého pochádzame, lebo Adam až keď zhrešil, až potom dal život svojim dietkam. Adamov hriech i s pokutou zdedili jeho dietky. Toto je hriech dedičný. Preto hovorí kráľ Dávid vo svojom svätom žalme:

„Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať.“ (Ž 51,7)

Jediní dvaja z Adamových potomkov ani jeden okamih neznášali na svojej duši ťarchu dedičného hriechu, totižto Ježiš a Mária; Ježiš preto, lebo on je Boh, Mária preto, lebo ona je matka Božia.

Mária nemala dedičný hriech a preto neokúsila ani jeho pokutu. Nikdy necítila v sebe hriešny pud tela, lebo čo ona vo svojom panenskom živote počala, to bolo z Ducha Svätého. Neokúsila ona kliatbu žien, lebo ona bez bolesti porodila. Jej telo nebolo podrobené porušeniu, lebo s neporušeným telom ju vzali anjeli do Neba; a bárs ona bola bolestnou matkou, jej bolesti neboli pokutou, lež oslavou.

Keď teda hovoríme o dedičnom hriechu, nemôže byť ani len slova o Preblahoslavenej Panne Márii, lež áno, reč je vtedy o nás, na ktorých nielen Adamov hriech, lež i všetka jeho pokuta prešla. Obmedzenosť nášho rozumu, náklonnosť našej vôle k hriechu, starnutie nášho tela a jeho tisícnásobné neduhy – to všetko s dedičným hriechom prešlo na nás.

Tá nepatrná hydina akonáhle sa vykľuje z vajca, hneď si nájde potravu, len ľudské stvorenie je tak nemotorné, žeby od hladu zahynulo v lone svojej matky, ak by mu do úst nepodala svoje prsia. Potom, keď podrastie, s korbáčom ho treba tisnúť do učenia a čo sa dnes naučí, to zajtra už nevie. Avšak pohliadnime len na neobratnosť dospelých. Pohania sa klaňajú balvanom, výtvorom svojich rúk, iní zas nerozumné zvieratá ctia ako svojich bohov. Koľká to hlúposť! Následkom dedičného hriechu sa natoľko zatemnil ľudský rozum!

Nuž a vôľa, tá sa len zničila! Hriech sa stal u človeka drahou prirodzenosťou, odtiaľ pochádza fráza, že zhrešiť je ľudská vec. Už pri deťoch sa objavuje táto skazená prirodzenosť: hrá sa so zápalkami, babre sa s nožíkom, vždy len také ho priťahuje, čo je zakázané. Keď podrastie, do roboty a modlitby je lenivé, do tanca však vrtké. Do kostola ísť je blato, ale na zábavu chodiť, tam niet sporu.

Človek vie, že má dušu, lež málo o ňu dbá; vie, že je i druhý svet, predsa však tak žije, akoby mal tu na zemi naveky zostať: len márnosťami sa zapodieva. Za poľom dychtí nenásytne, celý chotár obce by chcel pre seba získať, nikdy je nie spokojný s tým, čo má. Jednostajne páchajú sa vraždy, krádeže, falošné prísahy, nactiutŕhačstvá, žaláre sa naplňujú zločincami. Nuž či ten na obraz Boží stvorený človek s takouto hriešnou dušou bol by vyšiel z rúk svojho Stvoriteľa, nuž veď kráľovský žalmista ospevuje človeka, že ho Boh o málo menšieho stvoril od anjelov (Ž 8). Musel byť jeden prahriech, z ktorého táto skaza pochádza: toto je ten dedičný hriech.

Čo zakusujeme s ohľadom na svoje telo? Koľkí sa narodia slepí, chromí, zmrzačení. Ani tí lekári nepoznajú všetky choroby. Viacerí z nás hladujú, než sú nasýtení.

Po krátkom živote plnom utrpenia nasleduje strašná smrť. Kto tomu uverí, žeby Pán Boh bol takúto bedač stvoril? Veď je napísané, že keď sa Boh pozrel na všetko, čo stvoril, že všetko bolo veľmi dobré (porov. Gn 1,31). Tomuto smutnému stavu bol sám človek na príčine skrze svoj hriech.

Práve preto, že skrze dedičný hriech sme sa všetci hriešnikmi stali, potrebovali sme Baránka Božieho, ktorý by sňal hriechy sveta. Práve preto, že pokuta dedičného hriechu nás tlačila, bol nám potrebný Vykupiteľ, ktorý by vzal na seba kríž našich trápení, zrušil moc smrti a nám smrteľníkom zabezpečil večný život.

Pravdu o dedičnom hriechu katolícka Cirkev vždy verila a učila, to už z toho vysvitá, že krstí nemluvniatka, aby nezomreli v dedičnom hriechu a neboli tak vylúčené z kráľovstva nebeského.

Pravdou je, že skrze dedičný hriech sme ožobráčení, pravdou je, že pre dedičný hriech sme stratili raj, nesmrteľnosť tela i kráľovstvo nebeské, lež to nie je nespravodlivosť, len zaslúžená pokuta, lebo Boh to len pod tou podmienkou prisľúbil nášmu praotcovi, ak jeho príkaz bude plniť. Ale Adam prestúpil jeho príkaz, preto Boh odvolal svoje prisľúbenie, odňal ho nielen jemu, lež i nám, jeho potomkom, ktorých Adamov hriech tiež poškvrnil; dedičný hriech sa nám stal otcovým znakom.

Ani na našich prarodičov nech sa nikto nesťažuje, že sa to tak stalo, lebo čo sa raz stalo, to ani Boh nemôže odstať. K tomu máme vedieť, že ak by naši prarodičia neboli zhrešili, my by sme síce teraz žili v raji, lež každého jedného z nás by Boh podrobil skúške. Ozaj, ako by sme len obstáli v tejto skúške? Čo hovorí náš doterajší život? Či sme boli vytrvalí v plnení Božích príkazov?

Adam síce zhrešil; lež tak hlboko oľutoval svoj hriech, že sa Boh zmiloval nad jeho žiaľom, svojho jednorodeného Syna, ktorého sťa druhého Adama utvoril, poslal na zem, aby to napravil, čo prvý Adam poničil.

Pravdou je, že pre dedičný hriech sme vypadli z raja, ale na to miesto sme v lone Cirkvi Kristovej; pravdou je, že pre dedičný hriech sme stratili nesmrteľnosť, lež skrze Ježišovu smrť na kríži sme obdržali nádej na život večný, na kráľovstvo nebeské. Bolesti však, trápenia a smrť preto nám Boh zanechal, aby nám pripomínali, aké veľké nešťastie uvalí na nás hriech, preto sa ho bojme, chráňme sa ho. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)