Dva prelomové objavy alebo Prečo je tak náročné zbaviť sa sebaľútosti? Pre závisť. A čo je kľúčom k jej vykoreneniu a hlbokej zmene života? Prijatie reality a vďačnosť

Jakub Tužinský
18. februára 2025   Cirkev Spoločnosť

Jeden objav odkryl koreň problému a druhý zas riešenie.

Roky som nevedel pochopiť, prečo sa neviem zbaviť sebaľútosti. Nevedel som tomu prísť na koreň a ak som ho aj videl, tak som si to neuvedomoval. Avšak nakoniec prišiel dlhoročne očakávaný objav a prielom: koreňom sebaľútosti je závisť.

Objavenie koreňa trápení je úžasné. Avšak je tu druhá zásadná otázka: Ako ten koreň vyťať? Nástroje, ktoré skutočne dokážu vykoreniť závisť, vyplieniť sebaľútosť a celkovo spôsobiť hlbokú zmenu života sú prijatie reality (Božej vôle) a vďačnosť.

Objav koreňa sebaľútosti

Ako som už vyššie uviedol, dlho som nevedel pochopiť, z čoho tá sebaľútosť pramení. Neboli to krivdy, lebo iní ľudia zažili oveľa väčšie a pritom ich neprenasledovala sebaľútosť. Šomranie a sťažovanie sa so sebaľútosťou dosť súvisia, ale ani v nich som koreň nenašiel a hoci som sa usiloval ich odstrániť, tak sa mi to nedarilo. Takto by sa dal spísať pomerne dlhý zoznam.

Už dlho poznám sedem hlavných hriechov, ale až v dospelosti som sa postupne začal dostávať aj k náuke o nich. A je to skutočne veľmi dôležitá náuka, ktorá pomáha človeku pochopiť, ako jednotlivé hriechy fungujú, prečo sa ich nevieme zbaviť, ale aj ako proti nim bojovať a to mi začalo otvárať oči. (Odporúčam nazrieť do katechizmu (alebo aj viacerých). No hlbšie svetlo možno nájsť napr. v kázňach sv. Jána Máriu Vianneyho či v Nebeskom rebríku od sv. Jána Klimaka).

Hoci som teda časom spoznal náuku o siedmich hlavných hriechoch, podarilo sa mi zájsť aj do určitej hĺbky, stále som nenašiel odpoveď na to, z čoho pramení sebaľútosť. Až prišiel jeden deň, kedy ma niečo priviedlo k opätovnému štúdiu náuky o závisti, o ktorej som si roky myslel, že to nepatrí medzi moje hlavné problémy a vtedy to prišlo. Otvoril som Katechizmus katolíckej Cirkvi, kde toho nie je tak veľa, ale už definícia mi vyrazila dych: „Závisť je smútok, ktorý človek pociťuje nad dobrom blížneho, a nemiernu túžbu prisvojiť si toto dobro, hoci aj neoprávnene.“

Smútok? Aký smútok? Veď ten smútok je sebaľútosť! Nad dobrom blížneho? Ani to mi nie je úplne cudzie. Potom som si otvoril Katolícky ľudový katechizmus od Františka Spiraga (kde je téma závisti hlbšie rozpracovaná) a tam som okrem mnohých iných silných vecí čítal: „Ako červ nahlodáva drevo, v ktorom sa narodil, tak aj závisť nahlodáva vlastné srdce, ktoré mu umožnilo vstúpiť doňho; trápi ducha, ničí pokoj svedomia, napĺňa ho neprajnosťou a smútkom a vyháňa z duše všetku radosť.“ Opäť veci, ktoré mi neboli neznáme.

A vtedy som pochopil, že závisť je aj mojím problémom. Biskup Athanasius Schneider v Kréde – Kompendiu katolíckej viery závisť definuje ako: „Sebecký smútok z prosperity druhých, niekedy spojený s túžbou zničiť ju.“ A to presne sebaľútosť je – sebecký smútok. A keďže sebectvo vychádza z pýchy, tak som si spomenul na verš z Božieho Slova: „Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť.“ (Jak 4,6; 1Pt 5,5). Porozumel som, že Boh mi odporuje, že tá sebaľútosť a všetky tie vyššie opísané ťažkosti sú výsledkom toho, keď človek odporuje Bohu.

Paradoxne ma to však potešilo, pretože som konečne spoznal, čo je ten koreň a v čom sa skrýva nepriateľ. Totiž je prakticky nemožné poraziť nepriateľa, kým neviete ani kto, ani kde je. Konečne som tak prišiel na to, kde je podstata problému a tak som mohol začať hľadať, ako tento koreň odstrániť.

Objav prostriedkov na vykorenenie závisti a hlbokej zmeny života

Hoci objavenie koreňa sebaľútosti je dôležité a bez neho sa nedá ďalej pohnúť, to ešte na zmenu života nestačí. Preto som začal hľadať, čo by mi mohlo pomôcť tento mocný koreň vytrhnúť. Vedel som, že všetko je závislé od Božej milosti, no len poznanie tejto všeobecnej pravdy nestačí. Potreboval som dostať do ruky nástroj, ktorým by som mohol ten koreň vytrhávať. Určite je ním modlitba, bez nej sa nepohneme. A potom kopec prostriedkov spásy, ktoré nám naša katolícka viera ponúka. No tu treba aj konkrétne náradie. Dočítal som sa, že na potlačenie závisti je najlepšie robiť dobro svojim blížnym. No nestačilo mi závisť len potlačiť, ale chcel som ju postupne aj odstraňovať.

Prijatie reality = prijatie Božej vôle

Oči mi veľmi otvorila aj kniha od sv. Alfonza z Liguori – Zjednotenie s Božou vôľou. Je to tenučká knižka, ktorá stojí doslova pár eur, ale skrýva sa v nej nesmierne bohatstvo. Naučil som sa z nej, že všetko, čo sa deje v našich životoch, sa deje z Božej vôle a že Boh chce pre nás len dobro a to aj vtedy, keď nás trestá alebo dopúšťa ťažké veci a skúšky (sv. Alfonz sa pritom opiera aj o ďalších svätých či Cirkevných Otcov). Teda aj zlé a ťažké veci dopúšťa Pán a zistil som, že aké zázraky robí prijímanie Božej vôle a skutočné odovzdanie sa do Božej vôle a zjednotenie sa s ňou. Je tam aj takýto príklad: „Svätý František Borgiáš išiel raz v noci do domu svojich spolubratov. Hustlo snežilo. Viackrát zabúchal na bránu, ale bratia spali, a nikto mu neotvoril. Keď nastalo ráno bolo im veľmi ľúto, že musel dlho čakať, ale svätec povedal, že za ten čas sa mu dostalo veľkej útechy, lebo myslel na to, že to Boh naňho sype snehové vločky.“ Tento príbeh mi tiež vyrazil dych (a verím, že aj vám). Ako je to možné, že dokáže takto niekto rozmýšľať?

Neskôr som začal nachádzať aj u ďalších svätých, že sa treba úplne zjednotiť s Božou vôľou. Našiel som to u svätej Margity Márie Alacocque, či Pátra Pia. No a som si istý, že ak by som viac hľadal, tak to nájdem azda u každého svätého. Svätý František Saleský v knihe Krok za krokom k svätosti dokonca píše, že teológovia rozlišujú v Bohu dve vôle: zjavenú vôľu a vôľu, ktorá sa mu páči. Zjavená vôľa to sú Božie a cirkevné prikázania, rady, inšpirácie, pravidlá a nariadenia predstaveného. Vôľa, ktorá sa mu páči (alebo v ktorej má zaľúbenie) je čokoľvek, čo sa nám stane: príjemné či nepríjemné, zdravie či choroba, útecha či neútecha, život či smrť. Teda všetky veci, ktoré sa nedajú predvídať a nie sú vyslovene v rozpore zo zjavenou Božou vôľou. (Pozri kapitoly 7 a 10 v 1. časti Povinnosti voči Bohu).

Aby som to zhrnul, prijatie všetkého, čo nás v živote postretne je realita, ktorú treba prijať, pretože je to Božia vôľa. A keď to začneme robiť, závisť sa začne topiť a náš život sa začne meniť.

Vďačnosť

Biskup Athanasius Schneider v Kréde – Kompendiu katolíckej viery píše, aké sú hlavné prostriedky na boj proti závisti:

1. kresťanská vďačnosť;
2. blahoslavenie Boha za všetky dary, ktoré nám posiela;
3. túžba tešiť sa s tešiacimi a smútiť zo smútiacimi.

Badám dokonca súvislosť medzi týmito troma prostriedkami a ako základ vidím práve vďačnosť. Totiž bez nej nebudeme blahoslaviť Boha, ale ho kritizovať až tupiť a potom v nás nemôže byť ani túžba milovať blížnych. Mimochodom, presne tieto veci je človek neschopný robiť, keď žije v závisti, pretože jediný na koho hľadí alebo aspoň ten na koho najčastejšie hľadí je on sám.

Naozaj som poznal, že vďačnosť je tým najlepším nástrojom, s ktorým môžeme vytrhávať koreň závisti z našich sŕdc a tak sa nám otvárajú dvere ku skutočnej zmene v našich životoch.

„Vďačnosť mení naše vnímanie až tak, že mení svet, ktorý vidíme.“ Dr. Robert Holden, britský psychológ a spisovateľ.

No prečo práve vďačnosť? Pretože ak som skutočne vďačný, tak to znamená, že prijímam to, čo mám a prestávam túžiť po tom, čo nemám. Teším sa z toho, čo mám a nežialim za tým, čo nemám. Prestávam Boha viniť za všetky veci, s ktorými som nespokojný (lebo v konečnom dôsledku, keď šomreme a sme v sebaľútosti, tak to šomreme hlavne na Boha) a začínam mu konečne ďakovať za to všetko, čo mi dáva. Začínam to konečne vidieť, pretože závisť a sebaľútosť nás zaslepuje. A ak som skutočne vďačný, tak prichádza do môjho srdca pokoj a keď je tam pokoj, tak to je už len krok od radosti.

Odchádza tiež zatrpknutosť ako to veľmi pekne vyjadril aj Nick Vujičič (človek bez končatín, otec rodiny, motivátor): „Nikdy som nestretol zatrpknutého človeka, ktorý by bol vďačný. Alebo vďačného človeka, ktorý by bol zatrpknutý.“ Skutočne vďačný človek je tiež pokorný, pretože jeho vnútro sa už nedvíha kvôli neustálej nespokojnosti. Preto v tomto možno úplne súhlasiť aj s pohanským starorímskym filozofom Marcom Tulliom Cicerom: „Vďačnosť je nielen najväčšou cnosťou, ale je aj rodičom všetkých ostatných cností.“

A to všetko sa môže diať už v rovine pozemských vecí. Ak však začneme rozjímať a skutočne sa učiť byť vďačnými za dielo vykúpenia, tak spolu so zjednocovaním sa s Božou vôľou nám to úplne zmení pohľad na všetko v živote a otvorí nám dvere milosti také, o akých sa nám ani nesnívalo. Potvrdzuje to aj svätá Terezka z Lisieux: „Vďačnosť najviac priťahuje Božie dary milosti. Lebo keď Bohu ďakujeme za dobrodenie, urobí to na neho dojem a ponáhľa sa poslať nám desať ďalších dobrodení. Aké nevypočítateľné rozmnožovanie milosti – za predpokladu, že neprestaneme s tou istou srdečnosťou ďakovať. To je moja skúsenosť.“

Na záver už len pripájam link na krásnu pieseň o vďačnosti od Petra Křemena, Pieseň vďačného otca

No a niekto to aj takto krásne zhrnul: „Chceš nájsť šťastie? Nájdi vďačnosť.“

PDF (formát pre tlač)