Sympatie pre diabla – Temné dejiny rocku a pop kultúry, 2. časť: Smrť

Jozef Duháček
13. decembra 2024   Kultúra Spoločnosť

predchádzajúca časť:
Sympatie pre diabla – Temné dejiny rocku a pop kultúry, 1. časť: Opojenie a násilie

***

O týždeň neskôr, na opačnom konci krajiny, sa pri orgiách hudby a intoxikácie zišlo päťsto tisíc, drogami omámených tínedžerov a muzikantov, aby dokázali, že všetky možné excesy, ktoré Nietzsche mohol od bakchanálií očakávať, sa naozaj dajú uskutočniť. Za etalón dokonalosti rockových festivalov sa považuje Woodstock, ale tomu chýba k dokonalosti jedna vec – nikto tam nebol zavraždený. Zomrel tam síce človek, ale toho omylom prešiel traktor. Woodstock bol predzvesťou novej éry pokoja a lásky roznietenej drogami a hudbou. Ale táto éra mieru netrvala dlho. Skončila sa ešte v tom istom roku na koncerte Rolling Stones, ktorý sa konal na opustenom pretekárskom okruhu v Livermore v Kalifornii, asi 40 míľ juhovýchodne od San Francisca. Podráždení obvineniami, že skrze prohibičné ceny vstupeniek svojich fanúšikov okrádajú, sa Rolling Stones rozhodli počas amerického turné usporiadať bezplatný koncert a to v Sears Point.

Lenže podmienky na využitie tohto miesta neboli prijateľné, a tak bol prizvaný slávny kalifornský právnik Melvin Belli, aby našiel a vyrokoval zmluvu na nový priestor, ktorý sa nakoniec našiel na pretekárskej dráhe v Altamonte. Nebude to asi náhodou, že Belli bol tiež zapletený do súdneho procesu s Charlesom Mansonom, ktorý sa vtedy konal v Los Angeles. Dokumentárny film o turné Rolling Stones, nakoniec vydaný pod názvom Gimme Shelter, ukazuje zábery, ako Belli rokuje s majiteľmi veľkých pozemkov v Kalifornii, vhodných na usporiadanie koncertu, kým svedkovia v Mansonovom prípade čakali vo vedľajšej miestnosti.

Kto pozval kalifornský motorkársky gang Hell’s Angels, aby pôsobili ako bodyguardi na bezplatnom koncerte, je doposiaľ predmetom sporu. Vzhľadom na to, čo sa tam stalo, nie je ťažké pochopiť, že nikto nechcel prijať zodpovednosť za toto rozhodnutie. Faktom však bolo, že prakticky všetky rockové skupiny v tej oblasti považovali Hell’s Angels za kultúrnych hrdinov a neoddeliteľnú súčasť rockovej scény. Jeden z albumov Janis Joplinovej nesie oficiálnu pečať Hell’s Angels. Jefferson Airplane, ktorí tiež mali hrať na Altamonte, pravidelne pozývali Hell’s Angels na svoje koncerty, zjavne cítiac, že imidž vyvrheľov, kožené oblečenie a násilie Anjelov prispievajú k imidžu kapely ako kultúrnych revolucionárov.

(Hell’s Angels, čiže Pekelní anjeli, vznikli už v roku 1948 a za ich vznikom stáli veteráni z II. svetovej vojny, ktorí názov prevzali od 303. bombardovacej letky amerického letectva, ktorá sa neformálne nazývala Hell’s Angels. Zdá sa, že nesmierne „konzervatívni“ americkí vojaci s týmto pekelným názvom nemali problém. Gang sa neštítil rôznych násilností, znásilňovania žien, krádeží a terorizovania obyvateľov v periférnych oblastiach. Ich výčiny inšpirovali viaceré filmy, napr. Divocha s Marlonom Brandom, alebo priamo Divokých anjelov s Petrom Fondom z roku 1966. Fonda, syn herca Henryho Fondu a brat herečky Jane Fondovej, bývalej členky Komunistickej strany USA, si potom zahral motorkára ešte v kultovej Bezstarostnej jazde. Členovia gangu boli v 60. rokoch previazaní s viacerými kultúrnymi idolmi, ktorým zjavne neprekážali ich zločinecké aktivity: Allen Ginsburg, Timothy Leary, Ken Kesey a dokonca aj neskôr konzervatívny Južan Tom Wolfe. Z rockových interpretov, okrem už zmienených, ešte Greatful Dead, Beatles, Rolling Stones, Jerry Garcia. Názov skupiny Mamas and Papas údajne pochádza zo slangu Hell’s Angels, ktorí tak označovali konkubináty v rámci gangu a našli sa flower power hlupáci, ktorí za tým videli hlboké city.; pozn. red.)

Keď sa Hell’s Angels dostavili o 10:00 ráno 6. decembra 1969, na pretekárskom okruhu už bolo 100 000 divákov, z ktorých väčšina nechala svoje autá na upchatých prístupových cestách. Aby zvýšili dramatický účinok svojho príchodu, Angels prešli na motorkách cez davy až k pódiu. Tí, ktorí sa včas neuhli, boli zrazení. Keď si jedna žena hlasno sťažovala, jeden z Hell’s Angels zastavil a poslal svoju partnerku (maminku; pozn. red.), aby jej dala facku. Keď popoludní začala hrať hudba, slnko sa skrylo do hmlistého oparu, ktorý zarámoval scénu dionýzovského festivalu do šedivého svetla. Ak bol toto Woodstock Západu, budúcnosť už nevyzerala tak sľubne ako v lete. Santana, ktorý hral aj vo Woodstocku, bol prvý, kto vystúpil a jeho hispánske rytmy na chvíľu rozptýlili narastajúcu tmu.

Avšak s prichádzajúcou hudbou prichádzalo stále viac násilia, ktoré táto hudba inšpirovala. Ani ozvučenie nefungovalo práve najlepšie, čo vyvolalo veľké sklamanie davu, ktorý začal ničiť plot a zapálil ho, a tak získal niekoľko chvíľ tepla z otravného dymu, ktorý sa vznášal nad nimi. Keď vystúpili na pódium Jefferson Airplane, scenár nasledujúcich udalostí už nebolo možné zmeniť. Kapela začala vykrikovať nejaké výzvy k revolúcii, a potom zmätene stuhli, keď dav naozaj reagoval podľa toho, čo vykrikovali.

Jefferson Airplane, kapela, ktorá sama seba vždy a cielene označovala za popredného predstaviteľa narastajúcej anarchie a neporiadku, teraz pôsobila stratene, ak nie vydesene, pretože si uvedomila, že to, o čom vo svojich piesňach spievajú, sa teraz odohráva priamo pred ich očami. Keď Jefferson Airplane spievali refrén svojej piesne „Revolution“, „Up against the wall, mo-fu-ers (Proti múru, sku-syni!)“, gang ich kultúrnych hrdinov, Hell’s Angels, začal olovom vylepšenými palicami mlátiť mladého černocha. Toto vyvolalo silnú kognitívnu disonanciu medzi revolučne naladenými a drogami opojenými členmi kapely. Marty Balin, hlavný spevák skupiny, skočil z pódia, aby zasiahol a bol za to zbitý do bezvedomia, kým Grace Slicková, ženská vokalistka, mohla len zmätene pozorovať nedostatok pochopenia, keď cez ozvučovací systém bezmocne prosila: „Hej, sme v pohode. Môžeme byť v pohode. Hej, tam dole. Prečo si ubližujeme?“

(Jedno z prvých štúdiových TV vystúpení Jefferson Airplane, pri ktorom ich distingvovaný televízny fešák predstavil pubertálnym divákom ako „mierne surrealistickú a veľmi inšpiratívnu skupinu“, odspievala Slicková v štylizovanom odeve ala rehoľníčka s kapucňou a s imitáciou ruženca na krku, čo v kontraste s jej na čierno podmaľovanými očami a pekným mladistvým vzhľadom vytvorilo mierne infernálny dojem. Spievali svoje dva najväčšie hity: White Rabbit a Somebody to Love.; pozn. red.)

Keď sa na pódium nakoniec dostali Rolling Stones bola už tma a dav, hodiny dráždený hudbou a bitkou od Hell’s Angels, bol na pokraji obrovskej explózie násilia. Keby Rolling Stones boli menej sfetovaní, menej egoistickí a dokázali správne vyhodnotiť situáciu a reagovať na ňu hudobne primeraným spôsobom, išli by von a zahrali Mozartovu uspávanku. Ale dionýzovský festival má svoje prísne protokoly a v dôsledku toho a veľmi obmedzeného hudobného repertoáru Rolling Stones, katastrofa pokračovala, riadená silami mimo všetku ľudskú moc. Dav tiež vyzeral ako naprogramovaný.

Napriek chladnému počasiu sa diváci vyzliekali donaha a plazili sa k pódiu, kde ich Angels mlátili olovenými palicami. Keď tlupa Hell’s Angels mlátila pred pódiom nahú dievčinu, Jagger do mikrofónu zvolal: „Musí vás na to byť päť?“ Španiel Tony Sanchez to presne vystihol, keď povedal, že rockoví fanúšikovia sa správali ako rituálne obete počas nejakej pohanskej obety, „poháňaní akoby nejakou nadprirodzenou silou, aby sa obetovali ako ľudské obete týmto agentom Satana“.

Bakchanálie dosiahli svoj vrchol, keď Mick Jagger začal spievať teraz už úplne nevhodnú pieseň „Sympathy for the Devil“. Dokonca aj Jagger vyzeral byť šokovaný a ohromený násilím, ktoré jeho pieseň začala rozpútavať. Zastavil uprostred slohy a pateticky prosil všetkých, aby „teraz trochu zvoľnili“. Po prvýkrát od začiatku rockovej vlny, ktorá sa preliala šesťdesiatymi rokmi, si umelci aspoň v hrubých obrysoch začali uvedomovať, že to, čo rozpútali nedokážu ovládať. Mysliac si, že dav je zastrašený násilím motorkárskych bijcov a že bude nasledovať jeho výzvy, Jagger začal „Sympathy for the Devil“ znovu, a opäť sa spustilo násilie. Opäť Jagger prerušil pieseň uprostred slohy. „Vždy sa stane niečo veľmi vtipné, keď začneme túto pieseň,“ povedal davu.

Ak to mal byť vtip, nikto sa nesmial. Jagger sa naraz ocitol zatlačený do malého priestoru na pódiu, ktoré bolo inak zaplnené falangou Hell’s Angels, ktorí chceli byť stredobodom pozornosti a hviezdami show. Ich predstavenie spočívalo v bití divákov obuškami. Rolling Stones vyzerali, že ich vzniknutý chaos prevalcuje. Ich jediná obrana bola ich hudba. „Vedeli sme, že ak prestaneme hrať, naozaj dôjde k výtržnostiam,“ povedal neskôr Mick Taylor. Taylor bol náhradou za zosnulého Briana Jonesa a neskôr opustil kapelu s pochybnou výsadou byť jediným gitaristom, ktorý opustil kapelu živý.

Bohužiaľ, jediná hudba, ktorú Rolling Stones vedeli hrať, bola presne tá, ktorá ešte viac podnecovala vzburu. Počas rozvažovania, či pokračovať v „Sympathy for the Devil“, alebo skúsiť niečo iné, vybehol amfetamínom nadopovaný mladý černoch v zelenom obleku so zbraňou v ruke smerom k pódiu. Na pol ceste k pódiu ho zastavili Hell’s Angels, pričom jeden z nich mal tentokrát v ruke namiesto palice nôž. Strhla sa bitka a osemnásťročný Meredith Hunter bol dobodaný na smrť priamo pred pódiom.

Nadprirodzené sily, o ktorých hovoril Tony Sanchez, boli teraz upokojené ľudskou obeťou, a umožnili Stones, ktorí buď nevedeli, čo sa deje, alebo si nechceli priznať, že to vedia, aby dokončili svoje vystúpenie a utiekli do čakajúcej helikoptéry. Treba poznamenať, že okrem Huntera zomreli ešte traja ľudia. Mzdou za hriech je smrť. A služba temným silám si vyžaduje ľudské obete. Toto na vlastnej koži zakúsili Židia, vrátivší sa z Egypta v Palestíne, kde sa Molochovi prinášali ľudské obete. Toto zažili Španieli, keď uzreli mayské a aztécke pyramídy, na vrchole ktorých sa obetovali ľudské obete démonom, toto vidíme dnes, keď revolučne naladená spoločnosť prináša Molochovi ľudské obete na potratových klinikách a v ústavoch paliatívnej starostlivosti.

Keď Stones utiekli z pódia, Angels sa pustili do zostávajúcich zásob piva a alkoholu a vykrikovali, že teraz môže „party“ naozaj začať. Na asfaltovom parkovisku sa štrnásť ľudí natlačilo do osemmiestneho vrtuľníka Rolling Stones, ktorý mal problém odlepiť sa od zeme.

Skutočnosť, že revolúcia začína hudbou, je reálny nietzscheovský koncept. Nietzsche vždy tvrdil, že nový vek sa narodí z ducha hudby. Dokonca naznačil, že Afrika môže byť zdrojom tejto novej hudby. Teraz sa zdalo, že jeho proroctvo sa naplnilo. Charles Manson rozhodne nebol jediný, kto rozmýšľal v termínoch dionýzovskej revolúcie. Čím viac bol daný revolucionár vzdelaný, tým explicitnejšie bol jeho projekt nietzscheovský.

Angerove filmy boli plné záberov na motocyklistov a rockové skupiny. Mick Jagger napísal filmovú hudbu pre Angerovu „Invocation of My Demon Brother“. Aristoteles chápal umenie ako mimesis, napodobňovanie života. Teraz to vyzeralo, že život začína napodobňovať umenie.

Tí, ktorí vedeli o dionýzovských mystériách explicitne, sa snažili replikovať ich podľa zásad avantgardy šesťdesiatych rokov. V istom okamihu modernej doby prestalo byť umenie aktom mimesis, napodobňovaním prírody a stalo sa skôr dielom sympatetickej mágie, niečím, čo posilnilo moc „umelca“ a privádzalo do uskutočnenia taký druh sveta, ktorý umelec a jeho démonickí podporovatelia považovali za správny. Umenie sa stalo druhom okultného/bohémskeho terorizmu, a ľudia spojení s týmto prostredím si toto prepojenie uvedomili sami.

„Drogy,“ povedala Marianne Faithfullová, v dobe keď sa zbavila závislosti na heroíne, „ma uchránili pred tým, aby som bola teroristkou – tým myslím, že prišiel bod, keď som si myslela, že buď vybuchnem do niečoho, do skutočných činov násilia, alebo to imploduje a budem to v sebe držať. A rozhodla som sa to v sebe držať. Tak som túto násilnosť obrátila proti sebe užívaním drog, ktoré mi ubližovali. Ale táto deštruktívnosť mohla veľmi ľahko ísť iným smerom. Keby som sa spojila s Ulrike Meinhofovou, napríklad, viem si predstaviť, že by som sa ľahko mohla pripojiť k jej terorizmu a nechať to násilie vybuchnúť proti spoločnosti. Mohla som. Naozaj som mohla.“

V skutočnosti však slečna Faithfullová a jej priatelia vybuchli násilím proti spoločnosti spôsobom, ktorý bol deštruktívnejší než čokoľvek, čo Ulrike Meinhofová alebo Andreas Baader a celá Rote Armee Fraktion dokázali. Baader a Meinhofová sú mŕtvi a ich stúpenci sa roztratili s pádom NDR, ale estetický terorizmus Rolling Stones je stále vládnucim náboženským rituálom na rockových koncertoch po celom svete – rituálom, ktorý stále vrcholí ľudskou obeťou na znepokojujúco pravidelnej báze.

Po tragédii na Altamonte sa zdalo, že Rolling Stones zanechali veľkú časť svojej búrlivosti a nezodpovednosti. Pri ich ďalších verejných vystúpeniach v roku 1972 už neboli považovaní svojimi mladými fanúšikmi za minstrelov (vzdelaný stredoveký spevák a hudobník, ktorý sprevádzal trubadúra, pozn. red.) blížiacej sa revolúcie. Ich album z roku 1973 Goat’s Head Soup ale začínal zvodným riffom Dancing With Mr. D (D znamená Devil), ktorý opisoval stretnutia s diablom na cintoríne, oheň a síru a vôňu voodoo, ale Stones už stratili vedúcu pozíciu v čele okultnej avantgardy. Počas tohto desaťročia sa ďalšie rock’n’rollové skupiny začali venovať šíreniu okultného posolstva a to hlasnejšie ako kedykoľvek predtým.

Často prehliadaný hudobník, ktorého hudba výslovne odkazovala na Aleistera Crowleyho, bol britský klávesista a spevák rhythm’n’blues Graham Bond. Bond nebol iba amatérsky okultista. Veril, že je Crowleyho nelegitímnym synom a jeho albumy Holy Magick a We Put Our Magick On You obsahovali piesne s názvami ako „The Pentagram Ritual“, „The Magician“ a „The Judgement“. Hoci Bond nikdy nedosiahol slávu ani bohatstvo ako mnohí jeho súčasníci (z jeho kapely Graham Bond Organization pochádzal basgitarista Jack Bruce a bubeník Ginger Baker, ktorí s Ericom Claptonom založili kapelu Cream), jeho život a dielo sú výslovne spojené s okultizmom. Problémy s drogami, kariérou a mentálnou nestabilitou vyliečil v roku 1974, keď skočil v Londýne pod vlak.

(V súvislosti s bizarnými rituálmi na pódiách 60. rokov, ktoré oscilovali na hrane okultného besnenia a iniciačných pohanských tancov, spomeňme aj protopunkovú legendu Iggyho Popa, vlastným menom James Osterberg, ktorý ako prvý zaviedol pri vystúpeniach sebapoškodzovanie. Rezal si pri vystúpení sklom ruky, prípadne hruď a vystupoval natretý krvou spolu s arašidovým maslom, prípadne ešte roztieral na tele surové kusy mäsa a tak skákal do rozvášneného publika. Užívanie heroínu bolo v jeho skupine The Stooges niečo ako povinné zbieranie bobríkov u skautov.; pozn. red.)

V roku 1968 Jimmy Page bývalý štúdiový gitarista a člen skupiny Yardbirds (ktorú tvorili ešte Eric Clapton a Jeff Beck) založil Led Zeppelin. Led Zeppelin rýchlo získali fanúšikov v Spojenom kráľovstve, Európe a najmä v Spojených štátoch, kde ich dramatická a ťažká verzia elektrického blues oslovila nepokojnú generáciu študentov. Led Zeppelin sa veľmi nezaujímali o bežné propagačné postupy skorších rock’n’rollových hviezd, ale zriedkavé rozhovory s Pageom odhalili jeho hlboké štúdium okultizmu. „Nemôžete ignorovať zlo, ak študujete nadprirodzeno, ako to robím ja,“ povedal novinárovi v roku 1973. „Mám mnoho kníh na túto tému a tiež som sa zúčastnil niekoľkých seansí. Chcem v tom pokračovať.“

Page zbieral knihy a iné artefakty Aleistera Crowleyho. V roku 1970, keď už mal dostatok peňazí z koncertov a tantiém, kúpil Crowleyho dom, Boleskine House, na brehu škótskeho jazera Loch Ness. V tom istom roku sa na prvých vinylových vydaniach albumu Led Zeppelin III namiesto obvyklých sériových čísel objavili vyryté princípy Crowleyho učenia„Do what thou wilt / Shall Be the Whole of Law – Rob čo chceš, to bude celým zákonom.“ Je to zrozumiteľná variácia na klasické luciferské „Non serviam“.

V roku 1971 sa na obale štvrtého albumu Led Zeppelin objavili štyri runové alebo alchymistické symboly, ktoré neskôr nosili členovia kapely počas koncertov; Pageov symbol bol nečitateľný sigil (znak) pripomínajúci slovo „ZoSo“, čo bolo nakoniec spätne spojené s renesančným talianskym astrológom a matematikom Girolamom Cardanom (okolo 1490–1565) a dvoma francúzskymi textami, „Le Triple Vocabulaire Infernal“ a „Le Dragon Rouge“. Obal tohto albumu bol ilustrovaný adaptáciou tarotovej karty Pustovník.

V roku 1974 Page kúpil londýnsky obchod so okultnými knihami nazvaný The Equinox a tiež neogotický Tower House v exkluzívnej londýnskej štvrti Kensington, ktorý navrhol architekt William Burges. Keď Led Zeppelin v roku 1974 založili svoju vlastnú hudobnú značku Swan Song, pozvánky na otvárací večierok niesli nápis „Do What Thou Wilt“ a o zábavu sa starali striptérky oblečené ako mníšky. Logo spoločnosti bolo štylizované ako zobrazenie mytologického okrídleného Ikara, alebo podľa iných interpretácií to bol Lucifer, padlý anjel. V rokoch 1975 a 1977 Page vystupoval v koncertoch v čiernom kostýme posiatom astrologickými symbolmi, sigilom ZoSo a veľkým hadom.

V Led Zeppeline však začali problémy: spevák Plant a jeho manželka utrpeli vážne zranenia pri autonehode v roku 1975 a Plantov mladý syn zomrel na infekciu v roku 1977 krátko po tom, čo boli John Bonham, Peter Grant dvaja ďalší členovia skupiny, zatknutí za útoky v zákulisí koncertu v Oaklande. V tom čase sa Jimmy Page, rovnako ako mnohé rockové hviezdy tej doby, dostal do vážnej závislosti na kokaíne a heroíne. Page sa na aukcii predmetov Aleistera Crowleyho stretol s Kennethom Angerom, kde bohatý gitarista súhlasil, že zadarmo zloží hudbu k filmu (soundtrack) pre Angerov projekt Lucifer Rising. Neskôr sa však pohádali, pretože Page meškal s dodávkou použiteľnej hudby.

Anger verejne ukončil spoluprácu s Pageom v roku 1976, pričom novinárom rozprával o Pageových drogových problémoch a hrozil, že je na neho pripravený zoslať krutú kliatbu. Anger nakoniec premietal Lucifer Rising až v roku 1980, s rôznymi zábermi na seba, Pagea, silne zdrogovanú Marianne Faithfullovú a brata Micka Jaggera, Chrisa. Oficiálny soundtrack bol pripísaný Bobby Beausoleilovi, uväznenému vrahovi a členovi rodiny Charlesa Mansona.

Led Zeppelin sa oficiálne rozpadli v decembri 1980, po tom ako sa John Bonham upil na smrť v Pageovom dome vo Windsore a rok po tom, čo iný mladý priateľ kapely zomrel predávkovaním v Pageovom sídle v Sussexe. Priveľa náhod.

Dnes niektorí fanúšikovia a americkí náboženskí odporcovia rocku tvrdia, že v slávnej piesni Led Zeppelin „Stairway to Heaven“ počuli skryté „posolstvá“, keď sa táto rozsiahla skladba prehrávala odzadu. Medzi počuteľnými zvukmi tam vraj boli tieto frázy:

There is no escaping
Whose path will make me sad,
Whose power is Satan
He will give you 666
Here’s to my sweet Satan

Mnohé rockové piesne obsahujú skryté riadky. Niekedy sa to robí tak, že ich prehrávajú potichu alebo na veľmi nízkych frekvenciách, ale najčastejšie sú tieto subliminálne správy nahrávané obrátene technikou nazývanou backward masking. Existuje mnoho pokusov o vysvetlenie, prečo kapely (ako Beatles) používajú backward masking. Niektorí tvrdia, že je to spôsob, ako podvedome ovplyvniť myseľ poslucháča. Avšak najuspokojivejšie vysvetlenie je, že ide o okultnú prax. Jacob Aranza píše: „Jedno z Crowleyho okultných odporúčaní v knihe Magick je, že sa máme naučiť hovoriť a písať odzadu a prehrávať platne odzadu.“ Používanie backward maskingu je inšpirované Crowleym, čo tiež vysvetľuje, prečo sú tieto subliminálne správy často satanistické. Beatles sú prví známi používatelia backward maskingu, čo môže byť ďalší dôvod, prečo dali obrázok Crowleyho na obal svojho albumu Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band.

(Pre tých slniečkových kresťanov, ktorí sa radi nechávajú sentimentálne unášať piesňami Johna Lennona o mieri a svete bez hraníc pripomeňme jeho vyjadrenie o kresťanstve a Ježišovi z roku 1966: „Kresťanstvo skončí. Zmizne a scvrkne sa. O tom sa nebudem ani hádať. Mám pravdu a bude dokázané, že mám pravdu. Teraz sme populárnejší ako Ježiš. Neviem, čo odíde skôr, či rock’n’roll alebo kresťanstvo. Ježiš bol v poriadku, ale jeho učeníci boli hrubí a banálni.“ Podobne ako pri iných nepriateľoch kresťanstva a Cirkvi môžeme konštatovať, že ak niekto zmizol, tak Lennon. Cirkev zostala. Pripomeňme ešte, že McCartney a Harrison boli odpadnutí katolíci, čo má v okultnom svete podstatne väčšiu cenu ako odpadnutí protestanti.; pozn. red.)

Bulvárna tlač v Británii a rockové publikácie v Amerike začali uverejňovať príbehy o „prekliatí Zeppelinov“, a vypočítavali nešťastia, ktoré prinieslo. Kolovali ďalšie špekulácie, podľa ktorých Page skutočne predal svoju, Plantovu a Bonhamovu dušu diablovi výmenou za obrovskú popularitu. Tieto príbehy odrážali záhadné obaly albumov Led Zeppelin, ich hlasné, dramatické nahrávky a vystúpenia, Plantove mystické texty a podivné osobné životy hudobníkov, ale vznikli najmä z priznaného záujmu Jimmyho Pagea o okultizmus.

Už v roku 1976 sa však Page začal dištancovať: „Neuctievam diabla,“ tvrdil v rozhovore pre Rolling Stone. „Ale mágia ma zaujíma. Mágia všetkých druhov. … Nechcem popierať žiadne z týchto príbehov… Nie som hlupák. Viem, ako veľmi na mystike záleží. Prečo by som to teraz mal pokaziť?“ Page nikdy nepoprel svoj záujem o Aleistera Crowleyho a je považovaný za praktizujúceho telemistu (Telema znamená po grécky vôľa – Rob čo chceš – z Crowleyho hlavného zákona) a stále je spojený s Crowleyho Ordo Templi Orientis (Rád chrámu Východu). Ako si predstavuje praktizovanie mágie bez diabla je však záhadou.

V roku 2003 povedal pre Guitar World: „Je smutné, že moje štúdium mysticizmu a východných a západných tradícií mágie a tantrizmu sa všetko spája s Crowleym. Áno, čítal som veľa Crowleyho a bol som fascinovaný jeho technikami a nápadmi. Ale čítal som všeličo… Nebolo nezvyčajné (v šesťdesiatych rokoch), že sa niekto zaujímal o komparatívne náboženstvá a mágiu.“

V roku 1969, keď Zeppelin začínali, zdieľali v Los Angeles pódium s iným účinkujúcim, ktorý spôsobil oveľa väčší, aj keď kratší, škandál s množstvom kontroverzných nahrávok a senzácií v koncertoch na začiatku ďalšej dekády: Alice Cooper – kapela, ktorá spojila hlučnú tínedžerskú energiu elektrického boogie – jednoduchšieho a menej profesionálne hraného ako Zeppelin – s gýčovou divadelnosťou, ktorá bola nakoniec označená ako „shock rock“. Spevákom bol mladý Vincent Furnier, ochotný účastník tejto hry, ktorý sa čoskoro stotožnil s postavou Alice; toto meno, ako tvrdil, získal na seanse s Ouija doskou (doska na vyvolávanie duchov), kde sa dozvedel, že je v skutočnosti reinkarnáciou čarodejnice tohto mena zo 17. storočia.

(Cooperovi – Furnierovi predkovia boli známi vodcovia sekty Cirkev Ježiša Krista a sám Cooper začína teraz na staré kolená moralizovať ohľadom transsexualizmu. Paradoxne on sám ho v 60. rokoch priniesol na pódium.; pozn. red.)

Cooper na pódiu nosil make-up a ženské oblečenie, vystupoval so živým hadom, ničil bábiky pred publikom, zdalo sa, že sa obesil alebo mu odrezali hlavu a v záverečných rituáloch s oprátkou alebo gilotínou, spieval piesne ako „Dead Babies“, „Halo of Flies“, „Under My Wheels“, „Only Women Bleed“, „I Love the Dead“, „Black Widow“, „Is It My Body“ a nekrofilnú „Cold Ethyl“ a vydal albumy ako Love It to Death, Killer, Welcome to My Nightmare a Alice Cooper Goes to Hell.

V roku 1971 Albert Goldman, hudobný kritik magazínu Life, napísal: „Predchádzajúca reklama na Alice Coopera ma takmer prinútila zvracať… Je to desivá hanba… Čo všetkých rozrušuje, je obeta, ktorú robí zo svojej hanby.“ Po niekoľkých krátkych rokoch bol Alice Cooper tým najvyšším symbolom rockovej ohavnosti: „Sme skupina, ktorá vrazila klinec do srdca generácie lásky,“ povedal nadšeným novinárom. Cooper však nebol okultistom Angerovej alebo Pageovej úrovne a veľa z jeho satanistického aranžmánu bola len pretvárka. Ale kto sa meča chytá, mečom aj hynie.

Hard rockové a heavy metalové kapely koncom šesťdesiatych rokov a počas sedemdesiatych rokov často odkazovali na okultizmus, buď priamo vo svojej hudbe, alebo ako súčasť ich celkového image. Málo známa britská progresívna rocková skupina Black Widow nahrala piesne ako „Attack of the Demon“, „The Conjuration“ a „Come to the Sabbat“, pričom na pódiu vykonávala simulované ľudské obety nahých žien. V roku 1969 psychedelická folková skupina Coven z Chicaga vydala svoje vlastné hymny o čarodejníctve a čiernej mágii; buď zvláštnou náhodou, alebo zásahom temných síl, bol ich basgitaristom Oz Osborne. Tieto kapely boli príliš oddané svojim ideálom, aby získali široké publikum, ale neskôr si aj iné kapely osvojili okultnú symboliku.

David Bowie, genderovo zmätená hviezda glam rocku, bol Aleisterom Crowleym fascinovaný, čomu možno napomohlo aj extrémne množstvo kokaínu, ktorý užíval, a spomenul okultistu vo svojej piesni z roku 1971 „Quicksand“. Kapela Kiss vystupovala v bizarnom mejkape. Basgitarista a spevák Gene Simmons vystupoval ako „The Demon“ a na koncertoch chŕlili oheň a striekali falošnú krv. Simmons tiež tvrdil, že vynašiel dvojprstový heavy metalový pozdrav, ktorý sa dnes považuje za znak diabla. Niektorí však dokazujú, že toto gesto prevzal Simmons od skupiny Coven.

(Spomeňme v súvislosti s analógiou medzi rockovými orgiastickými ošiaľmi a okultno-magickým pozadím národno-socialistického hysterického vytrženia pri nočných straníckych fakľových zjazdoch a pri pohľade na vodcu, neonacistickú éru Davida Bowieho z konca 70. rokov, keď tento umelec, zrejme aj pod dojmom svojho vzhľadu, ako reprezentant nordického genotypu verejne zdravil pod vplyvom drog zdvihnutou pravicou. Už v roku 1970 Bowie povedal pre časopis Playboy: „Adolf Hitler bol jednou z prvých rockových hviezd.“; pozn. red.)

Austrálska rocková skupina AC/DC dosiahla veľký hit s albumom Highway to Hell z roku 1979, na obale ktorého bol gitarista Angus Young s rohmi a diablovým chvostom a spevák Bon Scott s okultným symbolom pentagramu zaveseným na jeho náhrdelníku.

Tieto malé, „náhodné“ gestá po sláve prahnúcich ambicióznych hudobníkov, z ktorých niektorí boli neprestajne opití alebo zdrogovaní, niekedy naozaj boli iba pozornosť pútajúcim krokom. No tieto gestá boli dôsledkom okultizmu a satanizmu, ktorý na rockovú scénu priniesli a etablovali ľudia ako Rolling Stones.

Ozzy Osborne a Black Sabbath sa vyšvihli ešte vyššie na okultnej stupnici. Obaly jeho prvých dvoch sólových albumov, Blizzard of Oz a Diary of a Madman, naznačujú, že Osbourne praktizoval akúsi čiernu mágiu. Fanúšikovia to milovali.

Ale ak skočíme na koniec storočia, bol to Marilyn Manson, ktorý to naozaj bral vážne a v 90. rokoch pomohol vyasfaltovať cestu pre novú éru temnej identity. Manson praktizoval to, čo kázal. Je stále členom Cirkvi Satana a jeho najznámejší album, Antichrist Superstar, je preplnený komplexnými okultnými témami do takej miery, že sa stále skúma a analyzuje profesormi a filozofmi na vysokých školách.

Manažér jednej rockovej kapely poznamenal: „Objavili sme tú najlepšiu motiváciu, aká existuje na kúpu produktu. Najlepšia motivácia na svete je náboženské nadšenie. Nikto nedokáže urobiť silnejší záväzok ako, náboženský záväzok a tak sme sa v osemdesiatych rokoch rozhodli, že na našich koncertoch budeme mať bohoslužby. Vyhlásime sa za Mesiášov. Uzavrieme intímne známosti a zmluvy so Satanom (…) a budeme uctievaní.“

Vec má však hlbšie korene. Peter Bebergal v knihe Season of the Witch: How the Occult Saved Rock and Roll vystopoval jeho pôvod až k rôznym mystickým koreňom.

Zárodky blues treba hľadať v haitskej mytológii. „Ak sa chcete naučiť hrať na gitaru, nájdite si križovatku a čakajte tam o polnoci… Ak budete trpezliví, z hmly sa vynorí „veľký čierny muž“. Môže to byť Papa Legba, haitský boh, ktorého zvláštny pôvod je v náboženstve známom ako voodoo. Môže to byť aj Eshu, západoafrický boh kmeňa Yoruba, ktorý je strážcom ciest.“

(Celkovo sa pri skúmaní zdrojov černošskej hudby v Amerike príliš nespomínajú jej kultové, rituálne a náboženské pohanské korene. Pritom každá hudba, nielen africká, má práve tento pôvod. Orgiastický, sexuálny, bojovnícky a obetný charakter autentického afrického černošského tanca a hudby, bol po preprave černochov do Ameriky a ich christianizácii rôznym spôsobom samotnými Afroameričanmi maskovaný. Kulty voodoo, hoodoo a macumba pracujú so skrývaním afrických pohanských božstiev za postavy katolíckych svätcov. Rovnako tak orgiastický a sexuálny charakter černošských muzikálnych a tanečných prejavov bol pred bdelým okom Cirkvi a bielych kresťanov umne transformovaný do rôznych narážok, zámlk, dvojzmyslov a analógií. S celým týmto „bohatstvom“ pracoval jazz, rythm and blues a rock vedome, či nevedome od začiatku.; pozn. red.)

Ale môže to byť aj démon; to je starý príbeh o bluesovom spevákovi Robertovi Johnsonovi, ktorý na takej križovatke kúpil hudobný talent za svoju dušu. A podľa povestí, niekoľko rokov po tomto obchode príde hellhound – pekelný pes, vymôcť dlh a odviesť vás do Pekla. Len na okraj niektoré z Johnsonových piesní sa volajú „Crossroad Blues“ a „Hellhound On My Trail“. „Bolo to v Anglicku,“ tvrdí Bebergal, „kde kapely prišli na to, ako primiešať poriadnu dávku adrenalínu do presladeného popu.“

LSD a hinduistický mysticizmus úplne pretransformovali zvuk rocku a jeho moc a schopnosť presvedčiť fanúšikov, že toto je zdroj novej duchovnej pravdy. Beatles sa stretávali s Maharishim Maheshom Yogim, praktizovali transcendentálnu meditáciu a Anglicko a USA boli v tom čase zachvátené nadšením pre okultizmus, ktorý závisel na orientálnom guruovi, ten mu dal formu a funkciu. Dnes síce katolícka Cirkev s úctou hľadí na kadekoho, ako počúvame z úst našich prelátov, ale čo sa hinduizmu týka, k náboženstvu s tisícom bohov možno povedať len to, čo povedal sv. Pavol – všetci bohovia pohanov sú démoni.

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)