Boh je večný a nemenný
24. novembra 2024
Cirkev
„Prv než sa vrchy zrodili a povstali zem i svet, ty, Bože, si od vekov až naveky.“
(Ž 90,2)
Katechizmus sa pýta: Čo je Boh? A to malé školské dieťa od slova do slova sa naučí a pekne i odpovie: Boh je sám od seba najdokonalejšia duchovná bytnosť, Pán neba i zeme. Lež pochopiť to, čo povedalo, spôsobí ťažkú námahu i tým vzdelaným učencom. Týchto niekoľko slov má tak hlboký význam, že ho treba na čiastky podeliť a tak nad ním rozmýšľať, aby si človek mohol utvoriť akú-takú predstavu o Bohu. Stvorené veci môžeme očami vidieť, rukami sa ich dotknúť a práve preto ich môžeme ľahko poznať; lež Boha nemožno vidieť očami, dotýkať sa rukami, ak ho predsa chceme poznať, to nám je len natoľko možné, nakoľko sa on zjavil, nám ukázal.
Boh sa zjavil Mojžišovi v horiacom kre a ako svojho poverenca poslal ho do Egypta, aby vyviedol synov Izraelských do zasľúbenej zeme. Mojžiš sa preľakol, seba za nehodného považoval k tejto úlohe, rozličné výhovorky predkladal, až napokon povedal Pánu: „Pane môj! Pôjdem k faraónovi a k synom Izraelským, ale keď sa ma spýtajú, kto ťa poslal a ako sa volá, čo im mám povedať?“ Na toto mu Boh z horiaceho kra odpovedal: „Ja som, ktorý som.“ (Ex 3,14)
Hľa, zjavenie a slovo Pána vysvetlí nám bytnosť a jeho podstatu, že je on duch, ktorému oheň neuškodil, že je on duch večný, ktorého nik nestvoril, ktorý sa nenarodil, lež je sám od seba od večnosti, on je ten, „ktorý je a ktorý bol a ktorý príde“ (Zjv 1,4).
Túto večnosť, nezmeniteľnosť Božiu vyvolil som si ja za predmet nášho dnešného svätého rozjímania, aby ste, ako dieťa pozná svojho otca, i vy tak poznali vášho nebeského Otca, ktorý vám život a každodenný chlieb dáva.
Prv než by som začal svoju reč, v prach padnúc korím sa pred nesmiernou velebnosťou Božou, zošli, ó, Bože môjmu rozumu čo len jednu iskierku tvojej nekonečnej múdrosti, aby som čo len trochu pochopil a poznal Teba, Pána sveta a od vekov naveky jestvujúceho veľkého Boha.
1. Učenci vysvetliť, maliari znázorniť sa pokúsili večnosť Boha, lež sa im to nepodarilo. Mysleli na tisíc, stotisíc, milión rokov, dokiaľ sa len rozumom do minulosti siahať dalo, rozmýšľali, ale nikdy nemohli nájsť ten čas, v ktorom by Boh nebol jestvoval. Bol čas, keď slnko ešte nesvietilo na nebi; bol čas, keď ľudský tvor nebýval na zemi; bol čas, keď ešte ani anjelov nebolo na nebi; lež takého času ešte nebolo, v ktorom by Boha nebolo. Boh bol vždy bez počiatku. „Prv než sa vrchy zrodili a povstali zem i svet, ty, Bože, si od vekov až naveky.“ (Ž 90,2)
Ľudia detskej mysle lámu si hlavu svojho krátkeho rozumu nad tým, že veď ak Boh vždy bol, i vtedy, keď ešte nič nebolo stvorené, načo bol vtedy Boh, čím sa zaoberal? Pochábeľ! Nuž či Boh v žiare večného svetla potrebuje slnko? Či on vo svojej nekonečnej blaženosti potrebuje ľudí? Nie svoju blaženosť zväčšil, keď nebo anjelmi a zem ľuďmi zaplnil, lež vo svojej božskej dobrote so svojou blaženosťou sa s nimi podeliť chcel. A prečo im chcel Boh udeliť zo svojej blaženosti? To je tak nevyspytateľné hlboké tajomstvo, ako sama bytnosť Boha. To je ľahšie veriť, než nad tým nespokojnou zvedavosťou svojho ducha trápiť.
Jeden vysoko vzdelaný filozof sa za mladi až priveľmi zabával. Raz keď sa z nočnej zábavy domov ťahal, náhodou sa zatáral pred kostol dominikánov, ktorí tam na úsvite práve svoju modlitbu konali. Jedna čiastka tejto pobožnosti bola z čítania sv. Písma. Keď mladík s ťažkou hlavou vstúpil do kostola, jeden z rehoľníkov čítal svojim bratom z knihy stvorenia sveta; z piatej kapitoly tejto knihy toto im čítal: „A všetkých dní Adamovho života bolo deväťstotridsať rokov a potom zomrel. – Všetkých Setových dní bolo deväťstodvanásť rokov a potom zomrel. – Všetkých Matuzalemových dní bolo deväťstošesťdesiatdeväť rokov a potom zomrel“ (Gn 5,5, 8, 27). Bože môj, vzdychol si mladík, nuž všetkým ten bol koniec „a zomrel“; ak tí praotcovia deväťsto rokov žili, predsa to im bol koniec: „A zomrel“? O koľko rýchlejšie vyprší mojich 50 – 60 rokov? Z ktorých jednu tretinu som už i daromným spôsobom premárnil. Ó, ja nešťastník! Čo mám robiť?
Pôjdem… pôjdem a vrátim sa k Bohu. A k Bohu sa obrátil ten mladík. Hľa, to je osud nášho márneho pozemského života. Život náš je ako para, ukáže sa nakrátko a potom zmizne. A aký je život, také sú i jeho imania. Dokedy to len užíva človek tie svoje peniaze, to svoje pole!? Kým nezomrie! Minie sa život so všetkými radosťami, hriešnymi rozkošami. Koniec vezme na zemi každá moc a všetko panstvo. Len jeden sa nepominie nikdy, len jeden skazu nevezme nikdy: a to je Boh, lebo on je večný, ako sám o sebe hovorí: „Žiť budem naveky“ (Dt 32,40).
Istého chudobného človeka navštívil Boh s mnohými krížmi. Darmo ho tešila jeho bohabojná manželka, nič ho netešilo. V jedno ráno ako vstávajú, zbadal ten chudobný človek, že jeho manželka je zadumaná, zarmútená. Pýtal sa jej: Čo ju tak zarmútilo? Daj mi pokoj, otec, také sa mi snilo, že snáď dokiaľ budem žiť, nebudem sa môcť upokojiť. Snívalo sa mi, že Pán Boh zomrel. Anjeli ho vystreli, žalostne mu zaspievali a do hrobu pochovali. Ach jaj, žena, ako to len môžeš nad takým niečím žialiť? Veď je to len sen, v skutočnosti Boh nemôže zomrieť, lebo on je večný. Ako? Ako? Boh nezomrel? Žije naveky? – odvetila žena – a ty si sa predsa tak zahrúžil do zármutku, akoby sme už nemali v Nebi starostlivého a láskavého Otca?
Kým rozumná žena takto hovorila, pookrialo srdce zroneného muža, s vrelou dôverou pozdvihol sa k Bohu a oddanosťou do prozreteľnosti Božej a tak pomaly napravilo sa ich položenie. Kto verí vo večnom Bohu, ten ani v nešťastí nesklesne, nezúfa nikdy.
2. „Lebo ja, Pán, som sa nezmenil“ (Mal 3,6). Viera naša katolícka má viac takých právd, ktoré ľudský rozum nedokáže pochopiť; tieto pravdy nazývame tajomstvami, ale práve tieto tajomstvá dokazujú, že naša viera pochádza od Boha; lebo taká viera, v ktorej niet tajomstva, od Boha nemôže pochádzať, načože by zjavil Boh ľuďom niečo také, čo by i svojím rozumom vyhútať mohli.
Medzi tajomstvami viery najnepochopiteľnejšie je tajomstvo Najsvätejšej Trojice: jeden je Boh v troch osobách. Zvykli i namaľovať Najsvätejšiu Trojicu tak, že namaľujú jedného starého, šedivého človeka, pri ňom sedí jeho Syn a nad nimi sa vznáša snehobiela holubica.
Boh je duch, jeho vyobraziť nemožno. To vyobrazenie nám chce len značiť tri osoby v jednom a nerozdielnom Bohu; lebo Boh nie je ani starý, ani mladý, od vekov na veky vždy rovnaký, nemenný, duch a vôľa Boha nikdy sa nemení, ako On sám riekol: „Lebo ja, Pán, som sa nezmenil.“ (Mal 3,6)
Len tvor má tú vlastnosť, že sa mení. Ak si dnes celý, silný, mladý, dokedy taký zostaneš? Iba krátky čas. Keď zbadáš, že ti vlasy sivejú, tvár vráskavie, oči slabnú, chôdza ťaží, ani ťa nepozná, kto ťa dávno nevidel, tak sa zmeníš. Boh nie je podrobený nerestiam, premenlivosti času: podstata, jeho duch je nemenný; jeho trvanie je večné; jeho dobrotivosť je nevyčerpateľná, jeho duch je svätý, jeho um je múdry, moc jeho nekonečná.
Porekadlom je: Bohatý je sťa Dárius. Kde sú teraz poklady, bohatstvo Dáriusovo? Minuli sa. Chrám Šalamúnov obdivovalo pol sveta. Čo sa stalo s týmto svetoznámym Šalamúnovým chrámom? V hŕbu ruín bol obrátený. Pred rímskou veľmocou triasol sa celý svet. Kde je teraz táto svetová rímska veľmoc? Zmizla ako bublina. Pominie sa i celý svet a jeho sláva, len Boh zostane večný a nemenný. Dobre hovorí kráľovský žalmista: „Pane, na začiatku si stvoril zem, aj nebesia sú dielom tvojich rúk. Ony sa pominú, ale ty zostaneš; rozpadnú sa sťa odev, ale ty ostávaš vždy ten istý.“ (Ž 102,26–28)
Veľkou duševnou slepotou je miesto večného Boha milovať tento márny svet; na spôsob krta prerývať zem a zabúdať na večnosť. Keď ťa šťastie zrazu posadí na vrchol svojho kolesa, nezakladaj si mnoho v ňom, lebo sa to koleso i nadol krúti. O istom egyptskom kráľovi rozpráva kronika, že odrazu premohol štyroch iných kráľov, týchto chudákov štyroch premožených kráľov dal miesto koní zapriahnuť do svojho koča, a tak sa víťazoslávne vrátil domov. Cestou jeden z tých štyroch zapriahnutých často sa obzeral nazad. Faraón naň zreval, že čo sa toľko díva nazad? Tento odpovedal: „Na kolesá tvojho koča hľadím, prichádza mi na um môj osud. Aj mňa vysoko pozdvihlo koleso šťastia, lež na jedno skrútenie spadol som, z kráľa stal som sa tvojím zapriahnutým hovädom. Teraz tvoje koleso je hore, lež daj pozor, kráľu, lebo sa to koleso skrútiť môže.“ A či nemal pravdu? Tí, ktorí lipnú na márnostiach sveta, tí sami tiež sa pominú, lež keď Boha mám, môj majetok je večný, nepominuteľný.
Bezbožná francúzska vláda nedávno vyhnala z krajiny všetkých rehoľníkov, odobrala im majetky. Lež márne bolo všetko napínanie slobodomurárskej vlády, tí nábožní rehoľníci predsa len blažení zostali, ako predtým boli, lebo ich je Boh, zostal im najdrahší poklad: viera a dôvera v Boha. Čím nám je Boh? Všetkým! Keď lačnieme, on nám je chlebom, keď žíznime, on nám je nápojom, keď sme v tme, on nám je svetlom, hovorí sv. Augustín.
Duch Boha je nemenný, nemenná je i jeho vôľa. Čo raz ustálil, to zaiste i splní. Ustálil, že stvorí svet. Stvoril ho. Ustálil, že vykúpi do hriechu padlého človeka. Vykúpil ho. Ustálil narodenie naše, on usporiada i naše odumretie. Preto nás učí svätá kniha: „Boh nie je ako človek, že by luhal. Azda by povedal, a nevykonal, hovoril var’, a nesplnil?“ (Nm 23,19)
Mení sa veda: predtým mysleli, že slnce sa krúti; teraz sa učí, že zem sa krúti. Menia sa zvyky ľudu: za starodávna dané slovo bolo dohodou; teraz bez písma neveria človekovi. Mení sa móda: do nedávna dobrý bol odev z domáceho plátna a súkna, dnes nič nestojí, ak je nie z jemnej látky, z hodvábu, z atlasu. Lež najviac mení sa ľudské srdce, priam ako veterný kohút, ktorý sa krúti tam, kam vietor duje. Niekedy od toho závisí, v jakej vôli ho nájdem; dnes ma držia za dobrého sťa kus chleba, zajtra ma odvrhnú sťa vytlačený citrón.
Domnievaš sa, že najúprimnejším priateľom ti je, ktorý ti ruku podáva, zatiaľ čo ti je Judášom. Dosť to zakusujú niektorí ustaraní rodičia; kým jest niečo úfať od teba, dotiaľ si drahá mamička moja, dobrý môj otecko, keď ale už i ten posledný groš vydreli od teba, potom môžeš i hladom zahynúť. Veľa by vedeli rozprávať niektorí manželia o nestálosti ľudského srdca: spočiatku sa objímali, dobre že sa nezjedli, teraz je večný rozbroj medzi nimi. Preto hovorí sv. Augustín: „Ak chcete, aby vaša radosť bola stála, svoju blaženosť spájajte s Bohom, ktorý i sám je stály; lebo kto na márnostiach sveta lipne, ten sa i sám pominie.“ (Kázeň č. 30, O Svätých).
V jedno letné popoludnie videlo isté chlapiatko krásnu dúhu na oblohe. Jednoduchý chlapec sa domnieval, že po tom oblúku snáď sa ide do neba. Dieťa sa pustilo do rýchleho behu, i volal naň tam orajúci starec: „Ach, synak, kamže sa tak ponáhľaš?“ – „K tomu krásnemu nebeskému mostu utekám.“ – „Ale, blázonko, to nie je most, lež dúha!“ Avšak chlapec neveril starcovi, dotiaľ bežal, kým od únavy na zem v bezvedomí nepadol. Dieťa bez vedomia našli známi a zaniesli ho rodičom. Aj potom ešte častokrát videl dúhu, lež keď na ňu hľadel, vždy mu zišlo na um:
Že je to len púhy obraz a ihravý lúč,
ktorý slnko, keď dážď prší, tak zo seba dáva,
a nie je to priechod krásny, sťa by zlatý kľúč,
z tejto zeme ta ďaleko hor do neba brána.
Táto poviedka predkladá nám tých, ktorí sa v škole života ešte nenaučili, že priazeň ľudská je falošná, pominuteľná, je púhym obrazom a ihravým lúčom: najviac len preto nás radi majú, lebo im z toho plynie zisk. Rovnako miluje všetkých ľudí, lež nepretekajme sa za pominuteľnou dúhou ľudskej priazne. Nie je ona priechodom, ktorý by sťa krásna brána so zlatým kľúčom spájala zem s Nebom. Kto si v ľuďoch príliš zakladá, rýchlo sa sklame. Hľadajme radšej priazeň Pána Boha a usilujme sa jemu ľúbiť. Kto v Bohu dôveruje, nikdy sa nesklame: Boh je večný a nemenný. Amen.
***
Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.
***
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!