Maximilián I. Mexický a jeho hrdinská smrť v Mexiku, 3. časť

Branislav Krasnovský
6. novembra 2024   História

predchádzajúce časti:
Maximilián I. Mexický a jeho hrdinská smrť v Mexiku
Maximilián I. Mexický a jeho hrdinská smrť v Mexiku, 2. časť

***

Predchádzajúci diel sme ukončili bitkou pri Solferine v roku 1859, ktorá sa skončila porážkou Rakúšanov. Tí následne stratili svoj vplyv v severnom Taliansku a v nasledujúcich mesiacoch sa talianski revolucionári vylodili pod vedením Giusseppe Garibaldiho v Neapolsku, ktoré dovtedy patrilo Španielsku. Porazili španielske jednotky a pričlenili Neapolsko k Piemontu, ktorý po porážke pri Solferine obsadil celé severné Taliansko.

Slobodomurárom na Apeninskom polostrove už prekážal len Pápežský štát, v ktorom sa podarilo revolučné nacionalistické besnenie zastaviť a Pápežský štát utrpel porážku až v roku 1870, kedy Francúzov porazili vďaka Bismarckovi Prusi. Následne vzniklo Nemecké cisárstvo a keď sa z Pápežského štátu v roku 1870 stiahli francúzske jednotky, talianski slobodomurári obsadili celé územie Pápežského štátu vrátane Ríma. Pod pápežovým vedením ostal len Vatikán a pápež sa stal vatikánskym väzňom.

Porážka pri Solferine priniesla so sebou koniec Bachovho absolutizmu. Ďalšia rana, ktorú Rakúšania utrpeli bola porážka v prusko-rakúskej vojne v roku 1866, ktorá priniesla so sebou rakúsko-uhorské vyrovnanie a v roku 1867 vznik Rakúsko-Uhorska. V Uhorsku sa dostali k moci Maďari, ktorí začali presadzovať tvrdú maďarizačnú politiku, tá nakoniec viedla spoločne s porážkou Rakúsko-Uhorska v I. svetovej vojne v roku 1918 k rozpadu habsburskej monarchie. V roku 1867 však bol cisár František Jozef I. so svojou manželkou korunovaný za cisára Rakúsko-Uhorskej ríše. Rakúsko-Uhorsko teda tvorila federácia dvoch rovnoprávnych krajín, ktoré spájal panovník, zahraničná politika, armáda a financie. V ostatných oblastiach boli Rakúsko a Uhorsko autonómne.

Od roku 1859 sa však už Maximilián vo vnútornej politike Rakúska neangažoval, pretože odišiel do Mexika. V uvedenom roku sa totiž na neho po prvýkrát obrátili mexickí konzervatívci vedení yucatánskym právnikom José Maria Guttierezem, ktorý od roku 1860 žil v európskom exile, s ponukou mexického trónu. Maximilián spočiatku ich ponuku neprijal, rakúski odborníci ho dokonca pred mexickým dobrodružstvom varovali. Keď sa však začali v mexických záležitostiach angažovať najmä Angličania, Francúzi a Španieli, pretože Mexiko odmietalo platiť svoje dlhy, Maximilián prijal ponuku francúzskeho cisára Napoleona III., aby sa stal hlavou monarchistických snáh. Francúzi okrem toho túžili znovu vybudovať svoje francúzske kolónie na americkom kontinente, nakoľko v minulosti stratili svoj vplyv v Kanade a Floridu im – ako je ich dobrým zvykom – ukradli Američania. Angličania, Francúzi a Španieli podpísali v Londýne dohodu (dôvodom boli mexické dlžoby), ktorou chceli prinútiť Mexiko, aby začalo svoje dlhy splácať.

V roku 1861 vytvorili Španieli expedičný zbor na Kube, doplnený posilami zo Španielska a vylodili sa vo Veracruze na mexickom pobreží. Nasledovali ich Briti a Francúzi. Mexický prezident Benito Juarez začal vyjednávať a prisľúbil splatenie dlhov hneď ako to bude možné. Briti a Španieli sa preto stiahli, v konflikte však pokračovali Francúzi. Francúzska cudzinecká légia dobyla hlavné mesto Mexiko a zvrhla Juarezovu republiku. Za pomoci Francúzov vzniklo Mexické cisárstvo, jeho panovníkom sa stal Maximilián I. Mexický. Američania škrípali zubami, no v roku 1861 nemohli situáciu riešiť, pretože na ich území zúrila občianska vojna (1861 – 1865) známa ako vojna Severu proti Juhu.

Francúzi sa takisto vylodili podobne ako Španieli a Briti pri Veracruze. Francúzska cudzinecká légia získavala jedno víťazstvo za druhým, takže sa Briti a Španieli začali obávať, že Francúzi obsadia celé Mexiko, čo by značne obmedzilo ich možnosti mocensky zasahovať v Mexiku. Preto (ako bolo spomenuté vyššie), keď mexický slobodomurársky prezident Juarez prisľúbil splácanie dlhov, stiahli svoje vojenské jednotky z Mexika.

V ďalšom období francúzske loďstvo pod vedením vojnovej lode La Bayonnaise zablokovalo a ostreľovalo prístavné mesto Mazatlán na pobreží Mexika. Francúzska cudzinecká légia zatiaľ pokračovala vo svojom ťažení do vnútrozemia, kde však Francúzi utrpeli porážku v bitke pri Pueble, 5. mája 1862.

Bola to už druhá porážka Francúzov v Mexiku, tá prvá sa udiala 30. apríla 1862 v bitke pri Camerone, kde 65 mužov francúzskej cudzineckej légie pod vedením kapitána Jeana Danjoua a poručíkov Clémenta Maudeta a Jeana Vilaina odolávala takmer 10 hodín 3000 Mexičanov. Francúzi sa opevnili v Camerone a La Trinidad Hacienda v mexickom štáte Veracruz. Odmietli sa vzdať a bitka pri Camerone sa stala synonymom odvahy francúzskej cudzineckej légie v bitke na život a na smrť.

Legionárska 3. rota v Camerone a La Trinidad Hacienda sa po dlhom nočnom pochode utáborila ráno v spomenutej haciende a pripravovala si raňajky, keď na nich okolo 8. hodiny zaútočil mexický kapitán Tomaso Algonzanas s oddielom 250 mexických elitných Rancheros. Legionári prvý útok odrazili a na bojisko pribudli ďalšie mexické jednotky. Všetky mexické pokusy však likvidovala smrtiaca paľba francúzskych legionárov, ktorí ale už medzitým tiež utrpeli vysoké straty.

Kapitán Danjou následne nechal legionárov prisahať na jeho drevenú protézu ruky, že sa nevzdajú a nepadnú do zajatia. Rozdelil medzi svojich mužov zásoby vína, osobne sa so všetkými rozlúčil a poďakoval sa im za ich hrdinstvo. Potom všetci Francúzi odmietli ponuku mexických parlamentárov vzdať sa. Okolo 11:00 padol hrdinskou smrťou kapitán Danjou, okolo 1 druhej popoludní ostalo žiť už len 32 legionárov. Okolo pol tretej popoludní padol hrdinskou smrťou poručík Vilain a poručík Maudet prevzal velenie. Keď prišli mexickí parlamentári opäť s ponukou, aby sa legionári so cťou vzdali, nasledovalo známe francúzske slovo „merde“ (ktoré je možné preložiť počnúc spojením „do frasa“ až po menej ľúbivé, v našom texte už nevhodné termíny…).

Nasledoval opäť ďalší mexický útok. Okolo 17:00 sa Mexičanom podarilo zapáliť strechu haciendy, legionári však pokračovali v boji aj v ohni a daždi striel. Mexičanom sa podarilo zajať polomŕtvych legionárov desiatnikov Evarista Burga, Karla Magnina, Heinricha Pinzingera a vojakov Leona Gorskeho a Hippolyta Kunnassega, ktorí vystrieľali celú muníciu a boli tak zranení, že už nedokázali stáť na nohách. Napriek tomu však očakávali posledný útok Mexičanov s nožmi a bodákmi v rukách. Šokovaní Mexičania týchto polomŕtvych legionárov nezlikvidovali, ale zajali a poskytli im lekárske ošetrenie.

V budove však pokračovali s ťažkými popáleninami v boji zvyšní legionári pod vedením poručíka Maudeta. Po vystrieľaní munície si posledných 5 legionárov nasadilo bodáky a zaútočili na tisíce mexických vojakov. Legionár Victor Catteau, ktorý si všimol, že na poručíka Maudeta sa chystá vystreliť niekoľko Mexičanov skočil pred poručíka a namiesto neho ho skosila mexická paľba.

Mexičania sa zastavili a s úžasom pozorovali posledných troch legionárov. Opätovne zaznela výzva, aby sa vzdali, na čo desiatnik Phillipe Maine odpovedal, že sa vzdajú len vtedy, ak im Mexičania nechajú ich zbrane, zástavu a postarajú sa o umierajúceho poručíka Maudeta a zranených legionárov. Mexický veliteľ major Campos prisľúbil, šokovaný odvahou posledných troch legionárov, o ktorých vyhlásil, že to nie sú ľudia, ale „démoni“. Mexičania sa potom postarali o 17 polomŕtvych legionárov, osem legionárov nakoniec prežilo a boli vyslobodení pri výmene väzňov v júli 1863.

Francúzske jednotky pod vedením generála Charlesa de Lorencez zaútočili najprv na mexické pevnosti Loreto a Guadalupe, ktoré ležali nad mestom Pueblo. Mexičanom sa podarilo mesto ubrániť napriek tomu, že generál Charles de Lorencez so svojimi legionármi bol presvedčený, že Francúzi rýchlo v Mexiku zvíťazia. Francúzov navyše podporovali aj mexickí monarchisti pod vedením generálov Antonia Taboadu, Juana Almonteho či Antonio de Hara y Tamariz.

Práve Mexičania presvedčili generála Charlesa de Lorencez a Maximiliána I. Mexického, aby zaútočili na pevnosti Guadalupe a Loreto, pretože 6000 vojakov francúzskeho expedičného zboru by nedokázalo mesto obkľúčiť a vyhladovať.

Francúzske prápory námornej pechoty, legionárov, Zuávov a horských strelcov zaútočili ráno 5. mája 1862. Zuávovia a legionári dokázali preniknúť hlboko do mexických postavení. Francúzi žali úspechy, pretože mali moderné pušky, pokiaľ mnohí Mexičania bojovali len so starými predovkami a mušketami. Legionárske bajonetové útoky si vyžiadali v mexických radoch krutú daň, no legionárov bolo primálo na obrovskú materiálnu presilu Mexičanov. Tým sa pri Guadalupe podarilo francúzsky útok nielen spomaliť, ale aj úplne zastaviť. Nakoniec úspech zožala mexická jazda, ktorá dokázala oslabiť francúzsku jazdu a mexickí jazdci potom umným manévrovaním a jazdeckými útokmi prinútili francúzske pešie jednotky ustúpiť. Francúzi sa držali až do večera, večer sa potom zdecimované francúzske jednotky stiahli k pobrežiu.

Pokiaľ porážka pri Camerone bola morálnym francúzskym triumfom, bitka pri Pueble ukázala svetu, že víťazstvo francúzskych zbraní nebude tak rýchlo. Víťazstvo pri Pueble dodalo elán a odvahu slobodomurárovi Benitovi Juarezovi, ktorý získal americké uistenie o svojej podpore. Francúzi a Maximilián I. Habsburský porážku pri Pueble vnímali ako nepríjemné spomalenie svojej ofenzívy, zreorganizovali svoje sily a pripravili sa na ďalšiu vlnu zápasu s cieľom vytvoriť v Mexiku cisárstvo, ktorého hlavou by bol Maximilián I. Mexický, podporovaný Francúzmi a Rakúsko-Uhorskom.

(Pokračovanie)

Titulný ilustračný obrázok, Cesare Dell’Acqua, Mexická delegácia ponúka Maximiliánovi Rakúskemu mexický trón, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)