Carlo Saraceni, benátsky barokový katolícky maliar, jeden z najlepších Caravaggiových nasledovníkov

Branislav Krasnovský
5. novembra 2024   Kultúra

Prečo to dnes nebude o katolíckej hudbe…

Predvčerom som mal s priateľmi v nemenovanom bratislavskom podniku menšiu oslavu, ktorá sa pri všetkej počestnosti napokon zvrhla do bakchanálií pitia lacnej tequily bez ľadu, soli a citrónu za súčasného počúvania nami obľúbenej salvádorskej antikomunistickej hudby. Prečo lacná tequila bez všeobecne známych doplňujúcich ingrediencií? Pretože ako sa hovorí v hlbokej latinskoamerickej pravde – len gringovia, ženy a sodomiti pijú tequilu s ľadom a citrónom. 🙂 A prečo sme pri tom počúvali salvádorskú antikomunistickú hudbu? Nuž, lebo sa nám táto hudba páči. 🙂

Takže kvôli malej oslave som včera nedokázal písať článok o hudbe, už od rána mi totiž búchali ako permoníci v hlave spomenuté melódie salvádorských pesničiek a tieto chytľavé melódie nedokázal vypudiť dokonca ani môj obľúbený taliansky barokový skladateľ, rodák z Neapola, Antonio Nicolo Porpora, čo som v mojom prípade považoval už naozaj za vážny stav.

Aby si čitatelia nášho portálu mohli urobiť obraz nakoľko sú chytľavé salvádorské antikomunistické piesne, vkladám do dnešného textu aj jednu z veselých salvádorských skladieb o batalióne Cuczcatlan, patriacich k salvádorskej antikomunistickej klasike. Tento batalión bojoval nielen v salvádorskej občianskej vojne (1979 – 1992), ale od roku 2007 tiež v Iraku a podľa mnohých odborníkov bojovali lepšie než Američania, ktorým aj cestu do Bagdadu v roku 2003 museli vyčistiť francúzski cudzineckí legionári a britskí výsadkári. Kovboji sa však ako prví hrdinsky vyfotografovali v centre už bezbranného dobytého Bagdadu, Briti a Francúzi mohli do irackého hlavného mesta vstúpiť až neskôr, aby všetku slávu zožali kovboji…

Takže, trochu vláčny a rozstrapatený spomenutou oslavou a ohučaný salvádorskými pesničkami som sa teda rozhodol napísať článok radšej o výtvarnom umení, v ktorom sa orientujem (podľa mojich kritérií) o niečo lepšie ako v hudbe. Počúvanie salvádorských pesničiek, odeského blatného šansónu či barokových španielskych a talianskych opier svedčí o mojom vysoko vyhranenom a trochu netradičnom hudobnom vkuse, ktorý sa vymyká stredoeurópskym moderným hudobným kritériám a štandardom, takže ako hudobný kritik by som sa určite v dnešnom svete neuživil.

Dovolím si ešte jeden veselý postreh. Všimol som si, že počúvanie salvádorskej antikomunistickej hudby je pre mnohých tzv. mainstreamových poslucháčov, ktorí si obľúbili populárnu slovenskú či anglosaskú hudbu, doslova utrpením. Hovorí sa, že Bachova hudba ubližuje démonom, ktorí ju nedokážu počúvať, salvádorská hudba zase ubližuje týmto tzv. mainstreamovým, hudobne zakrpateným konzumentom populárnej hudby.

Je tiež axiómou, že keď sa v podniku 30 minút pred záverečnou pustia salvádorské pesničky, utekajú rýchlo aj tí najostrieľanejší a najdlhšie sediaci zákazníci, ktorí dovtedy asertívne odmietali podnik opustiť. Zažili sme priamo na našej malej oslave, keď nám barman pustil na želanie salvádorské pesničky, ako sa vypotácali aj značne iluminované zombie, ktoré podriemkávali približne už od 21:00 hod. Neodsudzujem ich, pretože na druhej strane my by sme určite odišli z podniku, kde by sme museli počúvať slovenskú populárnu hudbu alebo nebodaj megagalaktický trhák Jara Miroša (takto som, ak sa nenahneváte, tohto slovenského hudobného génia premenoval) „Zvládneme to“. Neviem ako vás, ale mňa najviac „napínalo“, keď Jaro Miroš spustil svoj otrocký refrén „vydržím, vydržím všetko“ (od 2:25 do 2:45).

Takže v dnešnom článku nebude z mojej strany žiadna hudba, ale informácie o Carlovi Saracenim, nadanom benátskom barokovom maliarovi a súčasníkovi Caravaggia, môjho najobľúbenejšieho maliara. Zároveň prosím čitateľov o prepáčenie, že som opäť neodolal pokušeniu a vrátil moju pozornosť baroku. Srdcu, ako som písal už minule, rozkázať nedokážem a po tequilovej oslave, na ktorej chýbali už len mačety, kastanety, chiquity a banánové pivo som sa rozhodol, že sa ani nebudem pokúšať rozkazovať.

V kútiku srdca som však presvedčený, že medzi čitateľmi nášho portálu je dostatok milovníkov Caravaggia, ktorí chápu a zdieľajú moje nadšenie z „caravaggistov“ a baroka a takisto tajne dúfam, že títo milovníci si postupne obľúbia aj salvádorské, mexické, guatemalské či honduraské antikomunistické piesne. 🙂 Platí totiž axioma, že Pán Boh je nesmierne milostivý a podľa môjho názoru to nemôže byť na svete usporiadané tak, že ak niekoho Náš Pán odmení pozitívnym vnímaním baroka, potrestá ho na druhej strane tým, že mu vezme radosť z počúvania stredoamerických antikomunistických pesničiek… 🙂

Kto bol Carlo Saraceni?

Benátsky maliar Carlo Saraceni (1579 – 1620) je takmer Caravaggiov rovesník. Pochádzal z Benátok, väčšinu svojho života však strávil v Ríme, kde sa aj s Caravaggiom zoznámil. Ich vzájomné vzťahy neboli úplne ideálne, Saraceni však vnímal Caravaggiovú umeleckú genialitu a veľa sa od neho naučil. Nezabudnuteľný Caravaggiom protežovaný štýl „chiaroscuro“ (používanie silných kontrastov medzi svetlom a tieňom, ktorý vytvára hlboký dramatický efekt) Saraceni zjemnil rafinovanými farebnými tónmi a doslova „výtvarnou lyrikou“, ktoré odrážali vplyv benátskej maliarskej školy. Všetky svoje obrazy Saraceni upravil tak, aby vyhovovali umelecky vzdelanému benátskemu publiku, ktoré bolo jemnejšie ako rímske.

Saraceni ovplyvnil aj ďalších talianskych barokových maliarov a jeho dielo je vysoko cenené pre svoj jedinečný štýl. Ako som už spomenul, vzťahy medzi oboma výtvarnými velikánmi neboli práve veľmi srdečné, dôkazy o osobnom priateľstve či spolupráci oboch maliarov chýbajú. Možno aj preto, lebo keď Saraceni prišiel do Ríma niekedy okolo roku 1598, bol už Caravaggio v tunajšom prostredí nesmierne známy a Saraceni bol nováčikom.

Saraceniho umelecký výtvarný štýl dozrel rýchlo medzi rokmi 1606 a 1610, pričom mu veľmi pomohlo, že Caravaggio musel utiecť z Ríma. Po jeho smrti patril Saraceni k najviac vyťaženým maliarom v Ríme – jeho obrazy sa nachádzajú v mnohých chrámoch, napríklad aj v kostole Santa Maria dell Anima či Santa Maria v Aquiro a i.

Ak by si čitatelia chceli pripomenúť článok o Caravaggiovi, uverejnený na portáli Christianitas.sk, nech sa páči, tu je odkaz: https://christianitas.sk/caravaggio-a-obraz-statie-sv-jan-krstitela-cesta-barokoveho-duelanta-k-bohu/

Saraceniho mám veľmi rád práve kvôli náboženskej katolíckej tematike v jeho tvorbe, naopak, jeho mytologické a alegorické obrazy ma nikdy veľmi neoslovili. Takisto som Saraceniho obdivoval za to, že si dokázal zachovať vlastnú interpretáciu caravaggiovho „chiaroscura“ a zachoval si v rámci „caravaggistov“ umelecky autonómne postavenie.

Nebudem v článku podrobne rozoberať a charakterizovať Saraceniho tvorbu, existuje o ňom niekoľko vyčerpávajúcich odborných monografií, rád by som však venoval pozornosť jeho najznámejším katolíckym obrazom, z ktorých vynikajú: Svätá rodina, Povýšenie Svätého Kríža, Kajúca Mária Magdaléna, Smrť Panny Márie, Smrť svätej Cecílie či Vízia svätého Františka. Aby som ale neostrakizoval Starý zákon, tak pridávam ešte obraz Saraceniho Judity s dekapitovanou Holofernovou hlavou.

Saraceniho Svätá rodina pri odpočinku počas úteku do Egypta

Saraceni zobrazoval Svätú rodinu viacerými spôsobmi. Narodenie v Betleheme, starostlivý anjel prikrývajúci Nášho Pána Ježiša Krista, či hrajúci sa malý Ježiško a svätý Ján Krstiteľ v dome Svätej rodiny, alebo postava svätej Anny na obraze s Pannou Máriou a Ježiškom sú pomerne bežnými barokovými predlohami. Saraceniho obrazy v sebe spájajú tradíciu caravaggistov spolu s lyrickým, jemným a harmonickým pohľadom na náboženské udalosti.

Osobne mám veľmi rád obraz Svätej rodiny pri odpočinku počas úteku do Egypta (Riposo durante la Fuga in Egitto). Ide tiež o klasický barokový motív, pretože umožňuje zobrazovať Svätú rodinu (prenasledovanú Herodesovými katmi) v pokojnom a prirodzenom prostredí, často obklopenú anjelmi.

Na obraze vidíme na pozadí krásnej krajiny Pannu Máriu s malým Ježiškom v náručí, svätého Jozefa v póze ochrancu. Saraceniho chiaroscuro je jemné, svetlo na jeho obraze symbolizuje božskú prítomnosť a ochranu Svätej rodiny počas ich ťažkej a nebezpečnej cesty. Saracenimu sa podarilo vniesť do obrazu harmóniu a pokoj, na rozdiel od búrliváka Caravaggia sa vedome vyhýba dramatickým prvkom a sústreďuje sa na intímnu rodinnú atmosféru. Jeho paleta farieb lyricky privádza aj k meditáciám o Božej starostlivosti a ochrane, posvätnosti a čistote rodinnej lásky.

Pre porovnanie – Saraceniho obraz spiaceho Ježiška, ktorého prikrýva Anjel, Panny Márie a svätej Alžbety si môžete pozrieť tu: https://en.wikipedia.org/wiki/Carlo_Saraceni#/media/File:Saraceni,_Carlo_-_The_Madonna_and_Child_with_Saint_Anne_and_an_Angle,_oil_on_copper,_c._1608-1610.jpg

Saraceniho obraz Kajúcej Márie Magdalény

Kajúca Mária Magdaléna patrí k vrcholným Saraceniho dielam, podobne ako Svätá rodina bol aj motív Márie Magdalény v období baroka nesmierne obľúbený.

Saraceni zobrazil Máriu Magdalénu v intímnom a introspektívnom okamihu. Jednoduché pozadie zvýrazňuje jej osamelosť a izoláciu od okolitého sveta. Chiaroscuro je opäť jemnejšie ako u Caravaggia, symbolizuje duchovné prebudenie a premenu, ktorá je v kontraste s tmavou časťou obrazu, symbolizujúcou predchádzajúci život Márie Magdalény. Skromný odev Márie Magdalény bez šperkov a ozdôb symbolizuje jej definitívny odklon od hriešneho života a túžbe po bohatstve. Na obraze sa nachádzajú aj katolícke atribúty spojené s pokáním a pominuteľnosťou života či obrátenie k Bohu (kríž a lebka). Saraceniho spracovanie pôsobí veľmi ľudsky a realisticky, čo dodáva obrazu emocionalitu a hĺbku, Saraceni podčiarkuje ľútosť a pokánie svätice a takisto vysiela do sveta signál univerzálneho posolstva o sile odpustenia a vykúpenia.

Saraceniho obraz Smrť Panny Márie

Nádherný obraz, ktorý spracováva citlivú a hlbokú duchovnú tému odchodu Panny Márie zo sveta v dogmaticky korektnom duchu. Saraceni sa nikdy netajil tým, že sa nechal inšpirovať nádherným Caravaggiovým obrazom Smrť Panny Márie, ktorý vznikol oveľa skôr. Ale Caravaggio svojím realistickým a niekedy až provokatívnym štýlom mnohých odrádzal, Saraceni tento námet interpretoval svojím vlastným, jemným spôsobom.

Smrť Panny Márie na Saraceniho obraze nie je až tak dramatická ako na obraze Caravaggia (nuž, Benátčania boli kultivovanejší ako Rimania, no na druhej strane nikdy neboli tak zbožní ako moji obľúbení Janovčania).

Vráťme sa však späť k Saraceniho obrazu. Panna Mária je zobrazená v pololežiacej polohe a je obklopená modliacimi sa apoštolmi, ktorí sa skláňajú okolo nej nielen s výrazom smútku a úcty, ale tiež radosti nad skutočnosťou, že sa čoskoro Panna Mária stretne v Raji so svojím synom. Saraceniho scéna pôsobí pokojne, podarilo sa mu zachytiť odchod Panny Márie ako posvätný okamih, preniknutý pokojom a láskou.

Jeho typické jemné a citlivé svetlo sa sústreďuje na postavu Panny Márie, zvyšok scény je ponorený do šera. Svetlo evokuje boží vstup a sprevádza Pannu Máriu na jej poslednej ceste. Saraceniho farebná paleta je tlmená a veľmi decentná, čo podporuje pocit ticha, piety a pokoja na obraze. Saraceni sa na rozdiel od Caravaggia priam úzkostlivo vyhýba realizmu a naturalizmu, ktorý on sám považoval v Caravaggiovej tvorbe za príliš surový a zdôraznil duchovný a mystický charakter umierania Panny Márie.

Saraceniho obraz Smrť svätej Cecílie

Obraz Smrť svätej Cecílie (La Morte di Santa Cecilia) od Carla Saraceniho je jedným z jeho najvýznamnejších diel. Obraz zachytáva mučenícku smrť svätej Cecílie, patrónky (normálnej) hudby. Saraceni sa pohral v caravaggiovskom štýle so svetlom a tieňmi, pričom sa mu podarilo dosiahnuť plastickú hĺbku a emotívne napätie. Svätej Cecílii sa zračí pokoj a mier v tvári, obrátenej smerom na anjela, ktorý jej v bolestivých okamihoch jej života prináša pokoj a radosť zo skorého stretnutia s Kristom.

Rímsky katan (od slova satan…, pozn. aut.) s mečom pôsobí v porovnaní so svätou Cecíliou brutálne, no celkovo sa Saracenimu podarilo záverečné okamihy života svätice zobraziť skôr ako očakávanie duchovného prechodu. Tvár svätej Cecílie odráža jej vieru a oddanosť Bohu.

Obraz Vízia svätého Františka

Tento Saraceniho obraz zachytáva mystický duchovný zážitok spojenia svätca s Bohom. Uvedený námet bol v období baroka veľmi obľúbený – svätý František bol vždy považovaný za symbol pokory, odriekania a duchovnej čistoty. Saraceni sv. Františka zobrazuje v okamihu, keď svätec prijíma stigmy ako znamenie svojej katolíckej oddanosti a viery.

V katolíckom umení bol svätý František často zobrazovaný ako kľačiaci či sediaci, s pohľadom upretým k nebesám. Jeho výraz vždy odráža hlbokú oddanosť, pokoru a túžbu po spojení s Bohom. Saraceni zvolil pololežiacu polohu svätca, ako keby bol svätý František doslova zhodený z nôh nesmiernou Božou láskou. Zobrazil ho v jednoduchom mníšskom rúchu, čo podčiarkuje jeho jednoduchý životný štýl a odlúčenie sa od materiálneho sveta. Klasickou technikou je aj tu chiaroscuro vytvárajúce duchovné napätie scény. Umelec zvolil jednoduchú kompozíciu, čím bravúrne presunul pozornosť na samotný okamih precítenia Františkovho mystického zážitku. Vízia sv. Františka sa pre Saraceniho stala príležitosťou zachytiť intenzívny duchovný zážitok, pričom preukázal svoje majstrovstvo v práci so svetlom a zobrazením emócií.

Obraz Judita s hlavou Holoferna

Obraz Judita s hlavou Holoferna (Giuditta con la Testa di Oloferne) zobrazuje dekapitáciu Holoferna židovskou hrdinkou. Barok miloval vyobrazenie silných ženských biblických postáv a dramatického príbehu plného napätia. Saraceni tu stvárnil známy biblický príbeh o Judite, ktorá zachránila svoj ľud tým, že zviedla a potom zavraždila generála Holoferna.

Na obraze je Judita zobrazená po Holofernovej dekapitácii s jeho odrezanou hlavou v ruke. Saraceni sa ako obyčajne priam vyhýba Caravaggiovmu naturalizmu a realizmu, a zobrazil Juditu s výrazom jemnosti a elegancie. Napriek tomu, že sa dopustila násilnej vraždy, jej výraz nie je ani brutálny, ani hrozivý. Pôsobí naopak skôr pokojne a sústredene, napätie vyžaruje zo starej ženy na obraze. Judita je vyobrazená ako žena silnej viery a odhodlania, ktorá bola ochotná urobiť čokoľvek pre záchranu svojho národa.

Opätovne je priam hmatateľné Saraceniho chiaroscuro, ktoré zvýrazňuje kontrast medzi svetlými a tmavými časťami obrazu, čím dodal Saraceni obrazu jeho hĺbku a napätie. Svetlo zvýrazňuje Juditinu postavu, temné pozadie zdôrazňuje dramatický kontrast a tajuplnosť celého výjavu. Bohatý odev Judity nie je len symbolom jej spoločenského postavenia, ale tiež jej odvahy a duchovnej sily.

Saraceni opätovne ukázal svoj talent pre jemné realistické stvárnenie postáv a biblických motívov, ukázal svoju schopnosť zachytiť dramatický moment na plátne. Jeho poňatie Judity je príkladom barokového násilia vo svetle duchovného víťazstva, v ktorých sa žena stáva nositeľkou božskej spravodlivosti.

Na záver ešte pripájam Caravaggiove stvárnenie biblického motívu zavraždenia Holoferna Juditou. Čitatelia tak môžu sami posúdiť, v čom sa (a ako veľmi) Caravaggio a Saraceni od seba umelecky líšia. Saraceni je podstatne citlivejší ako Caravaggio a rovnako aj jeho život nebol taký plný rôznych násilných excesov, ako život búrliváka Caravaggia.

PDF (formát pre tlač)