Evolúcia katolíckych vieroučných dogiem je blud

Jozef Duháček
25. októbra 2024   Cirkev   Komentár

David Hillel Gelernter je Žid a profesor počítačovej vedy na americkej univerzite v Yale. Dlho veril v darwinovskú teóriu, ale v istom momente o túto vieru prišiel a v článku s názvom „Vzdávam sa Darwina“ ponúka kritické preskúmanie darwinizmu, pričom spochybňuje jeho schopnosť vysvetliť zložitosti života a navrhuje alternatívne rámce na pochopenie biologických systémov. V texte Gelernter formuluje niekoľko kľúčových argumentov proti dostatočnosti darwinistickej teórie, najmä pokiaľ ide o úlohu prirodzenej selekcie ako hnacej sily evolúcie.

Jedným z Gelernterových ústredných argumentov je, že darwinistická evolúcia, ktorá sa silno spolieha na mechanizmy náhodnej mutácie a prirodzenej selekcie, má problémy s vysvetlením vzniku komplexných biologických štruktúr. Gelernter hovorí, že určité biologické systémy nemôžu fungovať, pokiaľ nie sú prítomné a funkčné všetky ich komponenty – hovorí o nezjednodušiteľne zložitom systéme, ktorý, v prípade, že niektorý komponent vypadne, skrátka nefunguje a nemá žiadnu evolučnú výhodu. Napríklad oko prináša výhodu len pokiaľ vidí a pokiaľ by v ňom chýbal nejaký prvok, celá evolučná výhoda z oka by sa stratila. To spochybňuje predstavu, že takéto systémy by sa mohli postupne vyvinúť prostredníctvom série malých, postupných zmien. Gelernter poukazuje na štruktúry ako bakteriálny bičík, ktorý, ako tvrdí, nemohol vzniknúť darwinistickými procesmi, pretože na jeho fungovanie sú potrebné viaceré vzájomne závislé časti.

Okrem biologických kritík Gelernter skúma aj filozofické dôsledky darwinizmu. Tvrdí, že darwinistický výkladový rámec podporuje materialistický pohľad na svet, ktorý podkopáva význam človeka. Podľa neho, ak je život len výsledkom náhodných procesov, ktoré sa dejú bez plánu a účelu, vyvstávajú existenčné otázky o zmysle života, o morálke a ľudskej kreativite. Argumentuje, že tento redukcionistický pohľad nedokáže adekvátne zachytiť bohatstvo ľudskej skúsenosti, vrátane našej schopnosti vytvárať umenie, formovať komplexné sociálne väzby a vyvíjať morálne systémy.

Gelernter spochybňuje myšlienku, že ľudské vedomie a morálne uvažovanie sú len produktom evolučných tlakov. Verí, že ľudia majú vlastnosti – ako abstraktné myslenie, empatiu a zmysel pre účel –, ktoré naznačujú hlbší, možno plánovaný základ našej existencie.

Pri navrhovaní alternatív k darwinistickej evolúcii Gelernter zvažuje koncept „inteligentného dizajnu“. Treba povedať, že inteligentný dizajn nie je teória, ktorá je 100 % kompatibilná s kresťanským konceptom stvorenia človeka, ale podobne ako katolícka vierouka predpokladá, že zložitosti a funkčnosť živých organizmov musia odkazovať na inteligentnú príčinu alebo dizajnéra a život nie je len náhodný produkt. Hoci nepodporuje konkrétny náboženský rámec, Gelernter obhajuje otvorené skúmanie možnosti, že zložitosti života naznačujú nejakú formu zámernosti.

Zdôrazňuje, že tento prístup nepopiera platnosť evolučnej vedy, ale skôr sa snaží rozšíriť naše chápanie pôvodu života. Gelernter volá po syntéze vedeckého bádania s filozofickými a dokonca duchovnými úvahami, tvrdí, že úplné porozumenie životu musí zahŕňať empirické údaje, aj existenčnú reflexiu.

Gelernter sa tiež zamýšľa nad širšími spoločenskými dôsledkami striktne darwinistickej teórie. Kritizuje jej vplyv na rôzne disciplíny, vrátane spoločenských vied, politiky a vzdelávania. Argumentuje, že prísne dodržiavanie darwinizmu vedie k deterministickému pohľadu na ľudské správanie, redukujúc komplexné sociálne javy na inštinkty prežitia alebo genetické predispozície.

Tento redukcionistický pohľad má negatívny dopad na to, ako chápeme ľudskú prirodzenosť a spoločenský rozvoj. Gelernter varuje, že takéto pohľady môžu podporovať nihilizmus a morálny relativizmus, pretože odstránia predstavu o inherentnej hodnote a účele človeka. Volá po prehodnotení princípov, ktoré ležia na základe nášho chápanie ľudstva, naznačujúc, že nuansovanejší pohľad na ľudskú prirodzenosť by mohol viesť k zdravším spoločenským normám a hodnotám.

Vo „Vzdávam sa Darwina“ Gelernter formuluje presvedčivú kritiku darwinistickej evolúcie a obhajuje širšie preskúmanie zložitosti života. Jeho argumenty zdôrazňujú obmedzenia čisto darwinistického pohľadu a povzbudzujú čitateľov, aby zvážili alternatívne vysvetlenia pre zložitosti biologických systémov. Prepojením vedeckého bádania s filozofickým skúmaním sa Gelernter snaží podporiť hlbšie porozumenie života, ktoré presahuje obmedzenia konvenčného darwinistického myslenia.

Jeho kritika evolúcie nie je ani tak biologická, ani teologická, ale skôr matematická. Odporúčam prečítať si celý článok, Giving Up Darwin – Claremont Review of Books, ale jeden výborný odsek znie takto:

„Čo hovoria čísla? Je neodarwinistická evolúcia predsa len pravdepodobná? Douglas Axe to zdôvodnil nasledovne. Uvažujme o celej histórii živých vecí – o celej skupine všetkých živých organizmov vôbec. Početne v nej dominujú baktérie. Všetky ostatné organizmy, od mandarínkových stromov po koralové polypy, sú len poznámkou pod čiarou. Predpokladajme teda, že každá baktéria, ktorá kedy žila, skôr ako zanikla prispela jednou mutáciou do histórie života. Toto je veľkorysý predpoklad; väčšina baktérií odovzdáva svoju genetickú informáciu nezmenenú, nezmutovanú. Mutácie sú výnimkami.

Podľa Axeových výpočtov sa v celej histórii života vyskytlo odhadom 10⁴⁰ baktérií, ktoré teda predpokladajme poskytli okolo 10⁴⁰ mutácií. To je veľký počet šancí v každom zápase. Ale vzhľadom na to, že šance, že pri každej tejto mutácii vznikne jeden použiteľný proteín sú 1 ku 10⁷⁷*, nie je to dosť. Stávka na slepú darwinovskú náhodu, že sa objaví čo i len jedna mutácia s potenciálom posunúť evolúciu vpred, je 10⁴⁰x (1/10⁷⁷) – 10⁴⁰ pokusov, pričom vaša šanca na úspech je zakaždým 1 ku 10⁷⁷ – čo sa rovná 1 ku 10³⁷. V praxi je tá šanca stále nulová. Nulová šanca na vytvorenie jedinej sľubnej mutácie v celej histórii života. Darwin prehral.“

Inými slovami, žiaden druh nikdy nemohol postúpiť na vyspelejší evolučný stupeň prostredníctvom mutácie. Prečo? Kvôli samotnej definícii mutácie. Ale aj keby to bolo možné, prežitie najschopnejších v dôsledku genetickej chyby je nemožné, lebo genetická mutácia by sa rozplynula v mase nezmutovaných jedincov a stratila sa. Šľachtitelia špeciálnych rás zvierat a druhov rastlín, ktoré majú nejakú signifikantnú črtu (napr. farbu, veľkosť a pod.) by mohli rozprávať, koľko úsilia do starostlivého výberu rodičov museli investovať, aby dostali požadované vlastnosti u potomka a koľko to trvalo. Koľko tisíc povestných opíc hrajúcich na klavíri by bolo treba, aby zahrali aj tú najjednoduchšiu Beethovenovu skladbu? Ako dlho by to trvalo?

A tu sa dostávame k mylnému presvedčeniu, že katolícka dogma sa môže vyvíjať. Zhruba pred sto rokmi vytvoril heretický jezuitský kňaz Pierre Teilhard de Chardin spojenie medzi „darwinovskou evolúciou“ a jeho údajnou evolúciou katolíckej dogmy.

Pápež sv. Pius X. varoval pred týmto spojením ešte skôr: Aby sme konečne, ctihodní bratia, túto látku o viere a jej rôznych plodoch, ukončili, zostáva na poslednom mieste vypočuť náuku modernistov o vývoji. Tu platí základná zásada, že v živom náboženstve nie je nič nezmeniteľné; a preto musia sa stále meniť. Odtiaľ je už len krok k tomu, čo je takmer uholným kameňom ich učenia, k evolúcii. A preto dogma, Cirkev, bohoslužobné obrady, knihy, ktoré ako posvätné uctievame, áno aj sama viera musia sa riadiť zákonmi vývoja, ak nechceme, aby to všetko odumrelo. – Pascendi Dominici Gregis, O doktrínach modernistov, 8. september 1907

Dogmy sú zakorenené v Božom zjavení a Kristovom učení, ako ich chápe Písmo a Tradícia. Cirkev verí, že tieto pravdy sú večné a nepodliehajú ľudskej interpretácii, ani zmene. Učiteľský úrad katolíckej Cirkvi je považovaný za orgán vedený Duchom Svätým. Zmeny dogiem by spochybnili a v podstate znehodnotili autoritu tohto Učiteľského zboru, ktorý má za úlohu zachovávať a vykladať vieru.

Udržiavanie konzistentnej dogmy sa považuje za nevyhnutné pre jednotu Cirkvi v čase a priestore. Premenlivá dogma by viedla k fragmentácii a zmätku medzi veriacimi. Mnohé dogmy boli ustanovené prostredníctvom ekumenických koncilov a obstáli v prísnej teologickej diskusii naprieč storočiami. Zmena týchto doktrín by sa dala považovať za odmietnutie historického konsenzu dosiahnutého Cirkvou a kontinuity a spojenia medzi dnešnou Cirkvou a Cirkvou minulosti. Okrem toho viera v absolútne pravdy je ústredným bodom katolíckej teológie, pretože je odvodená od presvedčenia, že Zjavenie pochádza od neomylného Boha. Ak by sa dogmy chápali ako vyvíjajúce sa, vyvrátilo by to predstavu absolútnej pravdy, viedlo by to k relativizmu dogmatickému, morálnemu a noetickému a spochybnilo by to Božiu pravdivosť.

Väčšina z nás vie, že pápež sv. Pius X. učil, že „modernizmus je syntézou všetkých heréz“. Ale všimnite si, že napísal že „evolúcia“ je uholný kameň modernistickej náuky. A nehovorí o biologickej evolúcii, ale upresňuje, že „zákony evolúcie“ aplikujú na „všetko“ vrátane dogmy a bohopocty. Pius X. správne postrehol, že modernisti si mylne mysleli, že tak živočíšne druhy, ako aj katolícka dogma sa môžu po svojom pôvodnom stvorení Bohom vyvinúť v niečo „lepšie“.

Niektorí katolíci v prospech evolúcie vierouky radi citujú knihu kardinála Newmana o vývoji kresťanskej doktríny. Ale v tejto 480-stranovej knihe kardinál nehovorí o mutácii Pokladu viery. Newman píše: „Žiadna doktrína nie je definovaná, kým nie je porušená.“ Inými slovami, Cirkev necíti nutnosť verejne a záväzne definovať jednotlivé vieroučné body, kým ich niekto verejne nepopiera alebo nespochybňuje. Vtedy načrie Cirkev hlbšie do svojho Depozitu viery, aby mohla dogmaticky zaúradovať a čeliť heretikom danej doby a miesta.

Newman hovorí, a to by mali tí, čo ho citujú tiež spomenúť, že hoci katolícka Cirkev nemôže presadzovať žiadne nové dogmy, môže preskúmať nové postupy a spôsoby ako brániť starú vieru, aby pomohla veriacim vyhnúť sa novým bludom. Takéto kreatívne a charitatívne vyvrátenia bludných náuk, aké pochádzajú od svätých z ktorejkoľvek epochy cirkevných dejín, majú za cieľ pomôcť heretikom danej doby prijať opäť našu starobylú vieru. Tá starodávna viera bola kedysi samotným Kristom odovzdaná jeho apoštolom a oni ju odovzdali ďalej. Dogma sa nikdy nemôže zmeniť.

Dnes sa však zdá a na „Synode o synodalite“ sa to potvrdzuje, že mnohí biskupi veria a učia, že dogma sa môže „vyvíjať“, či v otázkach 6. prikázania, rodových rolí alebo liturgie. Ale mýlia sa.

Svätá Trojica je pôvodcom biologickej aj teologickej reality. A Boh nenariadil žiadne zmeny tak vo svojom stvorení, ani vo svojom Zjavení. Preto je evolučná teória prehreškom voči obom. Na Všeobecnom súde všetci jasne uvidíme: To, čo sa považovalo za evolúciu druhu podľa darwinovskej teórie, bola len devolúcia ľudskej predstavy o stvorení. A to, čo sa považovalo za evolúciu dogiem v pokoncilovej Cirkvi, je len devolúciou ľudského myslenia o Božom zjavení.

Je to preto, že mutácie v biológii a teológii sú vždy škodlivé a nikdy nie prospešné. Dogmy ani druhy sa preto nevyvíjajú.

_______________

* Aká je šanca, že náhodná sekvencia 150 aminokyselínovych prvkov vytvorí funkčný proteín? Nezmyselné sekvencie sú v podstate náhodné. Mutácie sú náhodné. Vykonajte náhodné zmeny v náhodnej sekvencii a získate ďalšiu náhodnú sekvenciu. Je zrejmé, že celkový počet možných sekvencií je obrovský. Je ľahké uveriť, že podskupina použiteľných sekvencií – sekvencií, ktoré vytvárajú skutočné použiteľné proteíny – je v porovnaní s tým malá. Aká malá?

Celkový počet možných 150-článkových reťazcov, kde je každý článok vybraný samostatne z 20 aminokyselín, je 20¹⁵⁰. Inými slovami, veľa. Niektorí astrofyzici predpokladajú, že vo vesmíre je len 10⁸⁰ atómov.

Aký podiel z týchto mnohých polypeptidov sú užitočné proteíny? Douglas Axe urobil sériu experimentov, aby odhadol, koľko reťazcov dlhých 150 článkov je schopných udržať svoj tvar dostatočne dlho na to, aby sa dali použiť. (Axe je uznávaný biológ: má postgraduál z Caltechu, potom nastúpil do Centra proteínového inžinierstva v Cambridge.) Odhadol, že zo všetkých 150 prvkových aminokyselinových sekvencií, len 1 z 10⁷⁴ bude schopných poskladať sa do stabilného proteínu. Povedať, že vaše šance sú 1 ku 10⁷⁴ znamená, že šance sú nulové.

PDF (formát pre tlač)