Vedú všetky náboženstvá k Bohu?

Ján P. Strumilowski, OCist.
8. októbra 2024   Cirkev

Ak pohan nikdy nepoznal Evanjelium, ale žije v súlade so svojím svedomím a je otvorený prijať Pravdu-Krista, tak nie je spasený kvôli svojmu náboženstvu. Iné náboženstvá totiž nenesú žiadny spásonosný potenciál. Ak prívrženec iného náboženstva dosiahne spásu, nie je to vďaka tomuto náboženstvu, ale napriek nemu – vysvetľuje Otec Jan P. Strumiłowski OCist.

Otázka náboženského relativizmu a indiferentizmu nie je novým fenoménom. Už v počiatkoch modernistickej herézy sa proti nim viedol urputný boj. Tento problém sa výrazne zintenzívnil po II. vatikánskom koncile v dôsledku chybných interpretácií dogmatickej konštitúcie o Cirkvi Dei Verbum. Učenie o kruhoch príslušnosti a priradenia k Cirkvi, chápané v duchu hermeneutiky diskontinuity, otvorilo hrádzu a prinieslo záplavu relativistických teórií náboženstva. Silnou reakciou na tento dravý prúd bolo Vyhlásenie Dominus Iesus. Zdá sa však, že toto vyhlásenie do veľkej miery upadlo do zabudnutia.

Sekularizované tézy o spáse

Ale možno je na tvrdení, že všetky náboženstvá vedú k Bohu, aspoň zrnko pravdy alebo možno aj celá pravda? Nezaváňa táto radikálna spásonosná výlučnosť Cirkvi troška pýchou a samoľúbosťou? Jedno je isté. Tvrdenie, že „všetky náboženstvá vedú k Bohu“ obsahuje určitú postulovanú a zásadnú pravdu.

Totiž, cieľom ľudského snaženia je Boh. Človek potrebuje Boha. Bez Boha niet spásy. Je to aktuálne veľmi dôležité, pretože v pastoračnej oblasti sa pri učení o spáse čoraz viac kladie dôraz na naplnenie človeka.

Tento prístup môže viesť k teológii alebo soteriológii, teda náuke o spáse, v ktorej by absentoval Boh, alebo k predstave, že Boh je len nástrojom spásy, hoci v skutočnosti je Boh cieľom a naplnenie človeka je výsledkom. V kostoloch často počúvame, že najdôležitejšie je šťastie, ktoré sa dá dosiahnuť len cez Boha – teda, že Boh je len nástrojom spásy. Ale ak niekto nájde šťastie bez Cirkvi – jednoducho tým, že je dobrým človekom – môžeme niekedy počuť, že takýto človek je údajne blízko spásy, pretože je blízko k naplneniu vo svojej dobrote. Takto sa teda tvrdí, že ak je niekto dobrým človekom, nemusí nevyhnutne potrebovať Cirkev a Evanjelium. A treba priznať, že takéto sekularizované a mylné tézy sa, žiaľ, vynárajú čoraz častejšie. Odrazu počúvame, že cieľom je síce Boh, ale s výhradou, že k Nemu vedú všetky náboženstvá. Skúsme sa pozrieť na túto tézu bližšie.

Ako to bolo v raji

Človek bol skutočne stvorený tak, že nemôže nájsť naplnenie ani v sebe samom, ani vo stvorenom svete, ale jedine v Bohu. Je jediným stvorením, ktoré Boh stvoril pre seba.

Preto pre človeka neexistuje žiadne iné naplnenie mimo zjednotenia sa s Bohom. Cieľom nie je len žiť vedľa Boha, smerom k Bohu alebo v priateľstve s Bohom, ale cieľom je žiť v Bohu, žiť Jeho život a úplne sa s Ním zjednotiť.

Presne takto bol Adam na počiatku stvorený. Bol stvorený tak, aby bol orientovaný na Boha. Dá sa povedať, že tak ako je človek stvorený s určitými prirodzenými orientáciami, ako je orientácia na zachovanie a udržiavanie života, rozmnožovanie, budovanie vzťahov a pod., jeho najväčšou orientáciou a snahou pred prvotným hriechom bola túžba po zjednotení sa s Bohom. Adam už mal prísľub, že sa táto orientácia a túžba splní. To znamená, že nielenže žil vedľa Boha, nielenže Boha poznal ako niekoho vonkajšieho, ale tiež zažil a v zárodku aj vlastnil Boží život. V Raji nebol Boh len vedľa Adama, ale bol aj v ňom – teda Adam mal dar posväcujúcej milosti. Milosť je vlastne Božím životom v nás, je to Boh, ktorý už preniká našu bytosť a zdieľa s nami svoj život.

Hriech spôsobil stratu tohto daru. Skrze prvotný hriech Boh prestal prebývať v Adamovi. Najväčším dôsledkom hriechu je práve toto oddelenie. Adam prestal žiť Božím životom. Jeho podstata z hľadiska účelu sa však nezmenila. Napriek tomu nemohol nájsť naplnenie mimo Boha. Avšak kvôli hriechu zabudol na Boha. Stal sa voči Nemu necitlivým. Jeho myseľ otupela a už viac spontánne nespoznávala svojho Stvoriteľa. Jeho vôľa bola zdeformovaná. Ďalej túžil po naplnení, ale už si neuvedomoval, že to naplnenie je mimo neho a nachádza sa v Niekom inom. Dôsledky tohto hriechu sa dotýkajú nás všetkých. Preto pre nás Boh nie je očividný a aj preto, hoci túžime po niečom mimo seba „viac a viac“, spontánne si neuvedomujeme, že táto túžba môže nájsť naplnenie jedine v Bohu. A preto tiež platí, že pretože naše duchovné zmysly sú otupené hriechom, tak aj keď si obnovujeme stav posväcujúcej milosti – teda Boží život v nás – nie je on pre nás jasný, zjavný a prežitý.

Tým, že človek zhrešil, stal sa prázdnym, bez možnosti dosiahnuť naplnenie – pretože to možno nájsť len v Bohu. Po spáchaní hriechu nie je človek schopný nájsť a vrátiť sa k Bohu pomocou vlastných síl a schopností. A bez tohto nájdenia, stretnutia a zmierenia nemôže zažiť vlastné naplnenie.

Spása nespočíva v intelektuálnom poznaní, kto je pravý Boh

Niektorí však tvrdia, že samotná príroda ich vedie k Bohu a umožňuje im zažiť Stvoriteľa. Nuž, toto je samozrejme nesprávne tvrdenie. Príroda a vôbec všetko, čo je stvorené, sa nedokáže zjednotiť s Bohom, nie je cestou, ktorá vedie k stretnutiu s Ním a nedáva nám skúsenosť, ani zjednotenie s Ním. Stvorená príroda je totiž radikálne odlišná od Stvoriteľa. Áno, stvorenie nám môže povedať niečo o Bohu – ale len vo veľmi úzkom a obmedzenom rozsahu.

Presne povedané, príroda je stopou Boha. Vo stvorení vidíme akoby odraz Božej prítomnosti. Z tohto dôvodu môže ľudský rozum, vnímajúc stvorenie svojím prirodzeným svetlom, dospieť k pravde, že Boh existuje.

Ak je v stvorení prítomná krása a poriadok, musí existovať architekt a projektant tejto krásy. Z usporiadania, veľkoleposti a krásy stvorenia môžeme rozpoznať niektoré vlastnosti Stvoriteľa – ako jeho jedinečnosť, všemohúcnosť a dobro. Toto poznanie však nie je jednoduché a samozrejmé, a to kvôli prvotnému hriechu. Ide totiž len o vonkajšie poznanie. Znamená to, že svet nám síce hovorí o existencii Stvoriteľa, ale neposkytuje nám Jeho prítomnosť, podobne ako stopa v snehu prezrádza, že ju tam niekto zanechal, ale nedáva nám prístup k danej osobe.

Svet nám teda odhaľuje Boha, ale neprivádza nás k Nemu. Informuje nás o Ňom, čo by malo vzbudzovať našu túžbu po Stvoriteľovi, ale nedovoľuje nám dotknúť sa Ho. To sa samozrejme týka celého stvorenia, nielen hmoty. Takže nielen šum stromov, vznešenosť horských vrcholov, veľkosť oblohy či hĺbka oceánov nekomunikujú s Stvoriteľom, ale aj skúsenosť harmónie prírody, jej nedotknuteľnosti, poriadku, krásy či zážitku dobra a lásky nám neotvára prístup k Bohu, ale len o Ňom rozpráva.

Áno, ani dobro, ani láska nás nespájajú s Bohom, pretože sú to stvorené a prirodzené javy. Dobro predstavuje univerzálny princíp bytia – univerzálny odtlačok obrazu Boha zanechaného na stvorení. Láska je aktom vôle smerujúcim k inej osobe – aktom možným vďaka tomu, že človek je stvorený na obraz a podobu Božiu – avšak sama osebe nie je Bohom ani nijakou božskou substanciou.

Prirodzená láska je niečo iné ako nadprirodzená láska, ktorou je samotný Boh. A túto nadprirodzenú lásku človek nedokáže sám vzbudiť a dokonca ani objaviť.

Stvorenie nám teda nedáva Boha, ktorého sme stratili kvôli hriechu. Z tohto dôvodu bolo pre naše spasenie, teda nájdenie Boha a zmierenie s Ním, nevyhnutné vtelenie. Bol to sám Boh, Syn Boží, ktorý sa musel stať človekom, aby človeka spasil. Ani zjavenie by na našu spásu nestačilo, keby to bol iba príbeh o tom, kto je Boh. Spása nespočíva v intelektuálnom poznaní, kto je pravý Boh, ale v tom, že sa staneme súčasťou Jeho života. V užšom zmysle bola spása úplne a definitívne uskutočnená v Kristovi. On sám je spása. On je naplneným Božím kráľovstvom. On je človekom, ktorého základom existencie a života je Boh. On je, ako hovorí svätý Pavol, plnosťou Božstva, ktorá v Ňom telesne celá prebýva. Preto je Kristus v skutočnosti naplneným Adamom – človekom, v ktorom to, čo je božské, a to, čo je ľudské, koexistuje bez zmiesenia v absolútnej jednote. Preto je v Ňom život a vzkriesenie.

Prečo mimo Krista niet spásy

A tu sa dostávame do hĺbky pravdy o spásonosnej jedinečnosti Krista a Cirkvi. Je jasné, že okrem Krista niet spásy, pretože iba on je „miestom“ a „udalosťou“, v ktorej sa prelína božské a ľudské. Jedinečnosť Cirkvi však nespočíva iba v tom, že Cirkev je náboženskou inštitúciou, ktorú ustanovil tento výnimočný Kristus. Keby Cirkev bola len výtvorom založeným Kristom, ktorý rozpráva pravdu o ňom, ale stále by zostával mimo Neho, nemohla by nám poskytnúť spásu.

Medzitým Cirkev nie je niečím oddeleným od Krista. Cirkev je v podstate Kristus; Cirkev a Kristus sú jedno. Identita v tomto prípade samozrejme nie je absolútna. Cirkev je Telom Kristovým. Kristus je Hlava Cirkvi. Otcovia zvykli hovorievať, že Cirkev a Pán Ježiš tvoria celého Krista. Vďaka tejto organickej jednote sa Cirkev teší zo života svojej hlavy. Cirkev je telo, v ktorom sa sprítomňuje božsko-ľudský život Krista.

V Cirkvi je zachované božské depozitum pravdy, ktoré tvorí Kristovu identitu. V Cirkvi pulzuje Jeho život. Vo sviatostiach zažívame pôsobenie Jeho božských a ľudských tajomstiev. Vďaka organickej jednote Krista a Cirkvi v Cirkvi má človek prístup k Božiemu životu. Avšak pre relatívnu neidentitu – Cirkev je Telo patriace Hlave – Cirkev vo svojich členoch, dokonca ani tých najväčších a najušľachtilejších, nemá moc určovať život Cirkvi a formovať jej náuku a zvyky. Všetci členovia tohto Tela sú povinní poslúchať Hlavu, ktorou je Kristus.

Semienka pravdy v iných náboženstvách

Vo vyššie uvedenej pravde sa najjasnejším spôsobom odhaľuje dogmatický princíp, ktorý hovorí, že mimo Cirkvi niet spásy. Posledný koncil však hovorí o kruhoch príslušnosti a priradenia k Cirkvi. Už svätý Augustín totiž bezvýhradne nestotožňoval spoločenstvo spasených (Civitas Dei) s viditeľnou Cirkvou. Aké závery z toho môžeme vyvodiť?

Po prvé, v Dei Verbum je potrebné jasne uviesť rozdiel medzi kruhmi príslušnosti a priradenia k Cirkvi. Do kruhov príslušnosti patria tí, ktorí sú pokrstení, ale nemajú úplnú jednotu s katolíckou Cirkvou. Krst je totiž sviatosťou, ktorá zasväcuje človeka Kristovi. Chýbajúca jednota v uctievaní, sviatostiach, poklade viery a poslušnosti voči hierarchii túto jednotu porušuje. Kruhy príslušnosti teda nehovoria o tom, že iné denominácie patria do Cirkvi, ale že sa k nej hlásia – zachovávajú v niektorých oblastiach jednotu, no iné aspekty túto jednotu rozbíjajú. Tieto prvky, ktoré však predstavujú skutočné prostriedky spásy – ako napríklad Eucharistia v pravoslávnej cirkvi – sú skutočnými prvkami patriacimi Cirkvi, z ktorých veriaci týchto denominácií čerpajú. Tieto spásonosné prvky by preto nemali byť dôvodom našej spokojnosti a hľadania jednoty v nich ako už dosiahnutého cieľa, ale mali by predstavovať východisko pre znovuvybudovanie plnej jednoty.

Cirkev Kristova totiž nie je nejakým výtvorom, ktorý existuje medzi rôznymi kresťanskými vyznaniami. Nie je duchovnou entitou, ktoré sa viac alebo menej zhmotňuje v rôznych kresťanských spoločenstvách, ale je Cirkvou Kristovou. Ako nám pripomína Vyhlásenie Dominus Iesus, Kristova Cirkev má svoju skutočnú a historickú realizáciu v katolíckej Cirkvi.

Čo sa týka kruhov priradenia k Cirkvi, týkajú sa tých, ktorí sú úplne mimo Cirkvi. Napriek tomu môžu náboženstvá v kruhoch priradenia mať isté prvky pravdy, ktoré v nich žiaria a ktoré sú tiež súčasťou Cirkvi. Akú pravdu však predstavujú a aký má význam?

Tvrdenie o semienkach pravdy, ktoré sa nachádzajú v kruhoch priradenia k Cirkvi, má korene v učení sv. Justína o semenách Logosu rozsiatych po celom svete. Tieto semená Logosu však neboli nejakým alternatívnym zjavením k Vteleniu Krista. Sú to zrnká pravdy roztrúsené po prírode, ktoré ľudský intelekt dokáže rozpoznať. Ide teda o filozofické pravdy. Tieto pravdy sú totožné s tým, čo sme povedali o poznaní Boha prostredníctvom Stvorenia. Tieto semená hovoria, že On je, že je Jeden, že je všemohúci a že je počiatkom a cieľom človeka a stvorenia.

A práve na tieto elementy sa odvoláva Dei Verbum, pričom uvádza, že takýmto zrnkom pravdy je napríklad monoteizmus veľkých náboženstiev. Tieto zrnká pravdy, podobne ako príroda, síce hovoria o Bohu, ale neposkytujú k Nemu prístup. Všetky náboženstvá okrem kresťanstva vo svojich „pravdách“ nie sú schopné prekročiť pravdu, ktorú môže ľudská myseľ dosiahnuť svojím prirodzeným svetlom. Ak by náboženstvá boli schopné aspoň v najmenšom rozsahu prekročiť tento prah, nevyhnutne by to malo dva dôsledky. Po prvé, ak by prah prirodzenosti v zjavovaní pravdy o Bohu bol prekročený v nejakom náboženstve, muselo by to znamenať, že toto náboženstvo je pravdivé, to znamená, že bolo zjavené Bohom – inými slovami, je Jeho iniciatívou. A po druhé, ak by tomu tak bolo, takéto náboženstvo by v sebe skutočne nosilo spásonosný potenciál – teda by skutočne predstavovalo cestu k Bohu.

Niekto by však mohol povedať: No a čo? Nie je to azda Bohu dovolené? Samozrejme, je Mu to dovolené. Ale potom by muselo byť kresťanstvo falošné. Lebo je to Kristus, ktorý nám zjavuje, že niet inej Brány a že spása nie je v nikom inom, než v Ňom samom. Preto tu máme do činenia s dvojakou alternatívou: buď je spása iba v Cirkvi, alebo je spása vo všetkých náboženstvách mimo kresťanstva, pretože takýto stav by robil pravdy Cirkvi a Evanjelia falošnými.

Iné náboženstvá nie sú spásonosné

A je tu ešte jedna otázka. Nezapríčiňuje takto pevne definované puto spojenia spásy s Cirkvou, že formálna príslušnosť k inštitúcii Cirkvi je skutočne nevyhnutná na spásu?

Nuž, je pravda, že mimo Cirkvi niet spásy. A aj keby bol inoverec spasený spôsobom, ktorý pozná iba Boh, teda mimo viditeľnej Cirkvi v tomto svete, stane sa členom oslávenej Cirkvi v Nebi. Aj spasený moslim v Nebi bude súčasťou Tela Kristovho, v ktorom bude mať prístup k Otcovi – a teda už nebude moslimom.

Z faktu, že je možná spása neveriacich, ktorí nie vlastnou vinou nespoznali Krista, však nesmieme robiť závery o spásonosnom potenciáli iných náboženstiev. Cirkev učí, že to nie sú iné náboženstvá, ktoré poskytujú spásu. Ani zrnká pravdy obsiahnuté v týchto náboženstvách neposkytujú spásu, pretože neprekračujú prirodzenú pravdu o Bohu. Ani dobré skutky nespasia – pretože dobro je aj na strane stvorenia. Nezachraňuje ani prirodzená láska – medziľudská láska, pretože nie je totožná s Bohom. Cirkev učí, že možnosť spásy pre neveriacich spočíva v konaní v súlade s ich svedomím. Svedomie predstavuje v človeku svätyňu, v ktorej rozpoznáva to, čo pochádza od Boha. Svedomie je vnútorný zmysel pre rozpoznávanie Pravdy vtlačenej do našich sŕdc.

Ak teda niekto porušuje svoje svedomie a koná proti nemu, stáva sa čoraz viac slepým voči pravde a je čoraz pravdepodobnejšie, že po vypočutí Evanjelia ho odmietne. Ak však človek poslúcha svoje svedomie, stáva sa čoraz citlivejším voči pravde a z toho sa dá usudzovať, že po vypočutí Evanjelia jeho svedomie dokáže spoznať Večnú Pravdu. Čo však stojí za povšimnutie: dogma hovorí o spáse vštepenej skrze Krista, ktorý nám dáva prístup k Otcovi. Spása neveriacich nie je dogma, ale silná téza vyplývajúca z Božej spásnej vôle a Jeho spravodlivosti.

Ak teda pohan, ktorý nikdy nepoznal Evanjelium, žije v súlade so svojím svedomím a formuje svoje srdce tak, že sa stáva otvoreným a pripraveným na prijatie Pravdy-Krista, potom nie je spasený skrze svoje náboženstvo. Iné náboženstvá totiž nenesú žiadny spásonosný potenciál. Ak prívrženec iného náboženstva dosiahne spásu, nie je to vďaka tomuto náboženstvu, ale napriek nemu.

***

Pre Christianitas.sk preložil Marek Kurta
© Všetky práva vyhradené. Článok bol pôvodne uverejnený na stránke opoka.org.pl a na portáli Christianitas.sk bol uverejnený so súhlasom redakcie opoka.org.pl

PDF (formát pre tlač)