Dom Lambert Beauduin ako priekopník liturgickej revolúcie a likvidácie tradičnej rímskej liturgie

Radomír Tomeček
29. augusta 2024   Cirkev História   Liturgia

Octavo Beauduin (1873 – 1960), známy aj ako Dom Lambert Beauduin, sa narodil v Belgicku v meste Rosoux. Študoval v menšom seminári v Saint-Trond a následne vo veľkom v seminári v meste Liège v Belgicku. Kňazskú vysviacku prijal v roku 1897. Následne pôsobil v združení „Congrégation des Aumôniers du Travail“ (Kongregácia robotníckych kaplánov), zameranom na apoštolát v robotníckom prostredí.

V roku 1906 vstúpil do benediktínskeho kláštora Mont-César v belgickom meste Leuven. Tu prijal meno Lambert a bol benediktínskym mníchom. Následne, v roku 1925, založil kláštor v Amay-sur-Meuse, na „ekumenické účely“, ktorý bol neskôr presunutý do Chevetogne.

Tento benediktín je považovaný za priekupníka liturgického hnutia a ekumenického hnutia, a preto aj za „proroka“ II. vatikánskeho koncilu (1962–1965). Jeho rôzne aktivity v oblasti cirkevného života, najmä liturgie, boli pôvodne cirkevne nedovoleným experimentovaním, skrytým za múrmi kláštora. Avšak po smrti pápeža svätého Pia X. v roku 1914 došlo k postupnému prenikaniu týchto nebezpečných trendov aj do myslenia progresívnej časti cirkevnej hierarchie.

Manipulácie s pojmom „aktívna účasť“ ako revolučný výbuch

Pápež svätý Pius X. vydal 22. novembra 1903 motu proprio Tra le sollecitudini (O posvätnej hudbe, ďalej len „TLS“). Predmetom „TLS“ bola obnova posvätnej hudby, najmä gregoriánskeho chorálu v liturgii Cirkvi. Zmienené motu proprio sa však týkalo výlučne spevu kňaza a zboru s právom venovať sa liturgickému spevu, teda netýkalo sa spevu veriacich laikov. „TLS“ uvádza:

„Vlastným jazykom rímskej Cirkvi je latinčina; je preto zakázané pri slávnych liturgických úkonoch spievať niečo rečou ľudovou; tým viac teda, spievať ľudovou rečou premenlivé alebo všeobecné časti omše alebo offícia.“ (Bod 7)

„Okrem melódií, ktoré prislúchajú celebrantovi pri oltári a prisluhujúcim a ktoré majú byť vždy v gregoriánskom speve bez akéhokoľvek sprievodu, všetok ostatný liturgický spev prislúcha zboru klerikov, a preto kostolní speváci, aj keď sú to ľudia svetskí, zastupujú vlastne cirkevný zbor.“ (Bod 12)

„Je prísne zakázané takzvaným hudobným kapelám hrať v kostole; len v niektorom zvláštnom prípade, ak dá k tomu ordinár súhlas, bude dovolené pripustiť obmedzený, rozumný a priestoru primeraný zbor dychových nástrojov, ak je však skladba aj sprievod písaný v štýle vážnom, vhodnom a celkom podobnom sprievodu organu.“ (Bod 20)

Carol Byrneová, autorka knihy Liturgická revolúcia z roku 2020, poukazuje na významný problém, ktorý vznikol v súvislosti s manipulatívnym presadzovaním tzv. „aktívnej účasti ľudu v liturgii“. „TLS“ vo svojej pôvodnej latinskej verzii, teda v autoritatívnom a autentickom dokumente zachytávajúcom presné znenie pápežových slov, totiž vôbec neobsahuje slovo „actuosa“, teda „aktívny“. Až talianska verzia tohto motu proprio obsahuje slovo „attiva“, teda „aktívny“, v súvislosti s účasťou laikov v liturgii.

Byrneová zdôrazňuje, že pápež svätý Pius X. nepoužíval nikdy pojem „aktívna účasť“ v žiadnom svojom dokumente o posvätnej hudbe, so zreteľom na účasť laikov v liturgii, a to ani v pozícii kardinála. „TLS“ nestanovovalo žiadnu povinnosť laikov pripojiť sa k spevu počas liturgie, a ani požiadavku na školenie týchto ľudí ako celku v liturgickom speve.

„TLS“ súčasne vôbec neuvádzalo, že ticho laikov pri liturgii má znamenať nižšiu, resp. nedostatočnú účasť. Gregoriánsky chorál mohli preto spievať výlučne vyškolení muži ako členovia zboru. Pápeži nepovažovali spev žiadnej časti liturgie za úlohu laikov, v prípade ktorých práve zbožné načúvanie tohto krásneho spevu znamenalo plodnú účasť na liturgii.

Liturgické hnutie, ktorého najvýznamnejšou postavou sa stal práve Beauduin, začalo veľmi obratne šermovať s problematickým pojmom „aktívna účasť“, a to už na začiatku 20. storočia. Fenomén „aktívna účasť“ teda vôbec nebol súčasťou liturgickej tradície Cirkvi, ale stal sa kľúčovým faktorom jej budúcej revolučnej likvidácie.

Godfried Danneels (1933 – 2019), belgický kardinál, bol významným členom tzv. „St. Gallenskej mafie“. Bola to skupina významných progresívnych prelátov, zameraných na presadenie zvolenia liberálne zmýšľajúceho pápeža. Tento kardinál, ktorý stál v roku 2013 vedľa novozvoleného pápeža Františka na balkóne Baziliky svätého Petra v Ríme, so zreteľom na liturgické hnutie, konštatoval:

„Cieľom liturgického hnutia, ktoré vzniklo v Belgicku v roku 1909, bolo od počiatku zasypať priepasť medzi oficiálnou liturgiou kňaza a ľudom. V tomto hnutí sa zrodil termín „aktívna účasť“, ktorý sa od tejto doby stal bežnou súčasťou nášho slovníka.“

Toto vyjadrenie je ďalším dôkazom skutočnosti, že moderný fenomén „aktívna účasť laikov v liturgii“ nebol vytvorený pápežom, alebo koncilom. Bol to výbušný produkt pochádzajúci z pôvodne skrytého prostredia, avšak dôsledne zameraného na prípravu revolučnej prestavby Cirkvi a liturgie.

Beauduin a jeho postoje proti tradičnému katolicizmu

Vstup Beauduina do kláštora Mont-César v roku 1906 bol kľúčový pre rozvoj liturgického hnutia, ktoré mohlo pôsobiť nerušene a s finančnou podporou tohto kláštora. Aký bol však postoj Beauduina k tradičnému katolicizmu a k jeho spiritualite, vyjadrenej v tradičnej rímskej liturgii?

Beauduin kritizoval tradičné metódy kňazskej formácie, ktoré považoval za zviazané rigidnými disciplinárnymi pravidlami a archaickými štruktúrami. Tradičný Rímsky misál považoval za „uzavretú zapečatenú knihu“, liturgické knihy vnímal len ako „nezrozumiteľné zaklínadlá“. Priznával, že breviár sa modlil bez zbožnosti a záujmu. Štúdium tradičnej katolíckej teológie bolo podľa neho príliš abstraktné a precízne, akoby príliš „matematické“.

Je zjavné, že Beauduin sa prikláňal k nezávislosti viery vo vieroučných otázkach. Následne vypracoval teológiu svätej omše, ktorá sa výrazne podobala protestantizmu. Týmto spôsobom sa stotožnil s protestantskými kritikmi tradičnej rímskej liturgie. V zmysle týchto názorov, by sa mala svätá omša nazývať „Večera Pána“, svätá omša má predstavovať „jedlo“, slávené okolo „rodinného stola“, a pri slávení Eucharistie má dominovať „aspekt spoločenstva“.

Príkladom týchto Beauduinových postojov je aj jeho znepokojujúci prístup k uchovávaniu Najsvätejšej sviatosti oltárnej. Beauduin spochybňoval adoráciu tejto uchovávanej Sviatosti, ktoré podľa neho nie je božským ustanovením. Adoráciu Sviatosti oltárnej mimo svätej omše považoval za prejav „individuálnej zbožnosti“, na úkor kolektívnej jednoty Eucharistie. Adorovanie Boha vo svätostánku považoval za herézu.

Politizácia liturgie a šírenie rovnostárstva

Antoine Pottier (1849 – 1923), belgický kňaz, vyučujúci morálnu teológiu v seminári v Liège, bol aj Beauduinovým učiteľom. A. Pottier sa angažoval v kresťanskodemokratickom hnutí a podporoval robotnícke demonštrácie a štrajky. Vyzýval robotníkov na odmietanie štruktúr autority a na vytvorenie vlastných odborov, bez účasti zamestnávateľov. Pápež Lev XIII. bol nútený žiadať A. Pottiera, aby sa vzdal svojho sociálneho a politického aktivizmu v záujme pokoja.

Beauduinovo chápanie liturgie súvisí aj s jeho postojmi v politickej oblasti. Angažoval sa podobne ako mnoho kňazov jeho doby v triedne orientovanej politike a v odborovom hnutí. Kráčal po stopách A. Pottiera a žil medzi robotníkmi ďalších sedem rokov po tom, čo bol jeho učiteľ prinútený opustiť politickú agitáciu.

Beauduin chápal spoločnosť najmä ako konflikt medzi bohatými a chudobnými, alebo medzi zamestnávateľmi a robotníkmi. Podobný konflikt videl aj v cirkevnom zriadení, v ktorom kňazstvo vnímal ako „aristokraciu“. Podľa Beauduina kňazstvo sa previňovalo údajne tým, že pripravilo obyčajných veriacich o prostriedky na čerpanie duchovnej potravy z liturgie.

Louis Bouyer (1913 – 2004), francúzsky protestantský teológ, neskôr konvertita na katolicizmus, bol priateľom a obdivovateľom Beauduina. L. Bouyer poukazoval na Beauduinove slová v jeho prejave pri zahájení Kongresu katolíkov v belgickom meste Mechelen v roku 1909. Táto udalosť je považovaná za začiatok liturgického hnutia. L. Bouyer uvádza:

„Aká hanba, že liturgia zostáva pod vládou elity, konštatoval Beauduin. My, kňazi, sme liturgickými aristokratmi. Živiť sa ňou by však mal každý, aj tí najjednoduchší ľudia. Musíme demokratizovať liturgiu.“

Pápež svätý Pius X. v encyklike Vehementer Nos z 11. februára 1906 hlása tradičný katolícky postoj, podľa ktorého Cirkev nie je rovnostárska spoločnosť. Encyklika uvádza:

„Cirkev vo svojej podstate nie je rovnostárskou spoločnosťou, ale tvorí spoločnosť zloženú z dvoch skupín osôb, pastierov a stáda, teda z tých, ktorí zaujímajú nejaké postavenie na rôznych stupňoch hierarchie a z množstva veriacich.“ (Bod 8)

V zmysle pápeža svätého Pia X. a jeho predchodcov, na základe vyššie spomenutého dvojvrstvového systému, „množstvo veriacich“ nemalo povinnosť spievať liturgické texty. Gregoriánsky chorál mohol spievať výlučne mužský zbor a kňaz. Členovia zboru, hoci to boli laici, vykonávali „pravý liturgický úrad“, a museli mať oblečený predpísaný cirkevný odev (talár) a rochetu.

Beauduin spochybňoval tradičnú katolícku náuku o podstatnom rozdiele medzi kňazským stavom a laickým stavom, a to najmä presadzovaním „demokratizácie liturgie“. Táto tendencia prirodzene nerozlišuje medzi vyššou úlohou kňaza a podriadenou úlohou laikov. Podľa tohto prístupu moc musí byť rozdelená medzi všetkých príslušníkov Cirkvi tak, aby sa „aktívne zúčastnili na liturgii“. Koncepcia „aktívnej účasti“ bola vymyslená so zámerom šírenia revolučného rovnostárstva v Cirkvi.

Príprava liturgickej revolúcie a šírenie klamstiev

Beauduin predstavil svoje plány na liturgickú reformu na kongrese v Mechelene v roku 1909. Zdôraznil „nutnosť“ obnoviť liturgiu Cirkvi a tvrdil, že „kresťanský ľud už v liturgii nenachádza skutočné vyjadrenie svojej bohopocty“.

Celá konštrukcia ním sformovaného liturgického hnutia bola založená na obviňovaní tradičných liturgických obradov v Cirkvi, kodifikovaných pápežom Piom V. v roku 1570. Podľa Beauduina a jeho podporovateľov, tieto tradičné liturgické obrady neboli údajne schopné sprostredkovať skutočnú „účasť veriacich“. Význam osvedčenej rímskej liturgickej tradície, produkujúcej mnoho svätých duší v celých dejinách Cirkvi, hodných nasledovania, bol zámerne zamlčiavaný.

Beauduin znevažoval tradičnú rímsku liturgiu najmä šírením tvrdení, podľa ktorých táto liturgia mala byť údajne zle prispôsobená psychologickým potrebám veriacich v 20. storočí. Podľa neho mala byť naplnená množstvom archaických prvkov, ktoré nemôžu zaujať súčasnú dušu. Mala obsahovať symboly, posvätné gestá a jazyk, ktoré údajne stratili význam pre súčasnosť.

Liturgickí reformátori na čele s Beaudinom šírili vyššie uvedené tvrdenia už na začiatku 20. storočia. Tieto tvrdenia však nezodpovedali objektívnej realite a boli produktom zámerných manipulácií. Príkladom je zmiešavanie objektívnej skutočnosti všeobecnej neznalosti latinčiny zo strany katolíkov so subjektívnym tvrdením, že z toho nevyhnutne vyplýva aj strata zmyslu tradičnej rímskej liturgie pre týchto katolíkov.

Výsledkom podobných manipulácií je prijatie mylného presvedčenia, že tradičná rímska liturgia sa práve na začiatku 20. storočia musela premeniť na „mumifikovanú mŕtvolu“. Túto „mŕtvu literu“, ktorá moderných katolíkov nemôže už zaujímať, je potrebné nahradiť novou liturgiou, zodpovedajúcou modernej dobe.

Beauduin, podobne ako protestantskí reformátori v 16. storočí, popieral liturgické dedičstvo Cirkvi, a túžil ho nahradiť novým výtvorom podľa vlastných predstáv. Šíril klamlivý mýtus o údajnom odcudzení laikov pre liturgiu pri tradičnom katolíckom zvyku tichej účasti na svätej omši. Tento protestantský postoj následne vnímal tichú účasť ako stratu kolektívneho charakteru svätej omše, a ako stratu „ducha spoločenstva“ prítomných laikov.

Tradiční rímski katolíci, ktorí počas tradičnej rímskej liturgie tvorili zástupy tichých pozorovateľov, zbožne vnímajúcich liturgické mystérium, boli pre Beauduina pohoršením. Príkladom šírenia Beauduinovho manipulatívneho a skresľujúceho vnímania reality je aj jeho tvrdenie z roku 1914:

„Ľudia v našich kostoloch sú bez života; nudia sa; prichádzajú len z pocitu povinnosti a nemôžu sa dočkať až budú môcť odísť; celý ich postoj naznačuje, že sú duchom inde; už sa nemodlia.“

Thomas Edward Bridgett (1829 – 1899), anglický katolícky kňaz, misionár a spisovateľ, vnímal realitu tradičných rímskych katolíkov na tradičnej rímskej liturgii celkom inak než Beauduin. T. E. Bridgett v roku 1887 konštatoval:

„Modlitby ľudu nenahrádzajú modlitby kňaza. Nikto si neželá nútiť svojho brata k niečomu proti jeho vôli. Ide o najnádhernejšiu jednotu slobody a zákona, akú možno vidieť na zemi. Žobrák s ružencom, dieťa so svätými obrázkami, vzdelaný pán s misálom, dievča rozjímajúce o jednotlivých tajomstvách utrpenia Pána, alebo klaňajúce sa svojmu Bohu v mlčanlivej láske, príliš hlbokej, než aby sa dala vyjadriť slovami, aj človek, pristupujúci vďačne k svätému prijímaniu, majú len jediný úmysel, jeden cieľ a jedno srdce, tak ako majú pred svojím duchovným zrakom jediný úkon, jediný predmet. Padajú do prachu ako hriešnici, prosia o vypočutie pre Kristove zásluhy, radostne prijímajú Jeho slová ako Božie slová, obetujú chlieb a víno, spájajú sa s celebrantom v Obete Kristovho Tela a Krvi, ktorú on ako kňaz prináša za nich, duchovne prijímajú, vzdávajú vďaku za nevýslovný dar, ktorý im Boh dal. Slová sa líšia, rôzne sú aj ich myšlienky, ale ich srdcia sú spojené a ich vôľa je len jedna.“

Vytvorenie „dialogickej omše“ ako revolučnej novoty

V dejinách Cirkvi došlo k niekoľkým pokusom reformných skupín vyzývať laikov k hlasným odpovediam na modlitby kňaza pri svätej omši, avšak tieto pokusy nepriniesli úspech a neujali sa. Aj predstavitelia liturgického hnutia na začiatku 20. storočia sa snažili zaviesť „dialóg“, avšak ľudia v kostolných laviciach boli pevne navyknutí na svoju tichú účasť na svätej omši.

Mocnou brzdou pre zavedenie „dialógu“ bola posvätná atmosféra, v ktorej kňaz konal svätú omšu. Viera v reálnu prítomnosť, prísne dodržiavanie rubrík, liturgický jazyk používaný služobníkmi oltára, spev zboru a zbožné mlčanie prítomných veriacich boli stavebnými kameňmi tradičnej rímskej liturgie.

Napríklad kňaz, ktorý sa obrátil k ľudu so slovami „Dominus vobiscum“, v zmysle príkazu rubrík musel mať pri tom sklopený zrak. Bolo to preto, aby nevznikla predstava, že hovorí ku konkrétnej skupine ľudí, náhodou prítomných na tejto svätej omši, a že očakáva od nich slovnú odpoveď. V mene Cirkvi riadne odpovedal miništrant alebo zbor.

Progresívni predstavitelia Cirkvi, stotožňujúci sa s postojmi liturgických reformátorov začali vyvíjať nátlak na veriacich, ktorých nútili k zmene svojho pôvodného nastavenia k svätej omši. Tradiční katolíci, s tradičným prístupom laikov k rímskej liturgii, začali byť označovaní za „lenivých a hlúpych divákov“, ktorí údajne nemajú „inteligentnú účasť“, alebo za „neplniacich si svoje údajné povinnosti odpovedať nahlas“, alebo za „individualistov“.

Pápež svätý Pius X. neuvádzal nikdy „právo laikov“ na hovorenie alebo spev pri liturgických obradoch. Jeho neustála snaha rozvíjať gregoriánsky chorál vyplývala z dôsledného rozlišovania obradov vo vnútri kostola a náboženských akcií mimo kostola.

Vo vnútri kostola bol spev ako liturgická funkcia vyhradený výlučne kňazovi a zboru. Laici mohli vo vnútri kostola spievať piesne v akomkoľvek jazyku len v prípade neliturgických obradov (napríklad krížová cesta, novény a pod.). Pri náboženských akciách mimo kostola laici mohli spievať náboženské piesne v akomkoľvek jazyku (napríklad procesie, púte a pod.).

Beauduin vytvoril rafinovaný plán publikovať tisíce misálov s prekladmi do ľudových jazykov. Zámerom tohto konania nebola snaha umožniť rímskym katolíkom ticho čítať tieto texty a sledovať omšové modlitby, ale vytvoriť „dialogickú omšu“, ako normu pre každého. Beauduin chcel zlikvidovať tradičnú a stáročiami osvedčenú metódu účasti laikov na rímskej liturgii, spočívajúcu v konaní súkromných modlitieb (rozjímanie, pobožnosť, ruženec a pod.). Miera „aktívnej účasti“ laikov na svätej omši mala byť odvodená od množstva vyprodukovaných hlasitých prejavov „aktívnych účastníkov“ v kostolných laviciach.

Liturgické hnutie pod Beauduinovým vedením bolo vytvorené len preto, aby presadilo a vnútilo laikom „aktívnu účasť“ a „dialóg“ s kňazom počas svätej omše. Týmto spôsobom došlo k porušeniu prirodzenej slobody laikov byť prítomný na svätej omši v tichej modlitbe a zvoliť si vlastný spôsob svojej duchovnej účasti.

Beauduin sám pripustil, že zavedenie „dialogickej omše“ odporuje katolíckej tradícii. Preto odporúčal svojim stúpencom taktiku skrytého postupu a opatrné vyjadrovanie za zavretými dverami, alebo vo vybraných časopisoch, a to z obáv pred zásahom z Ríma.

Kongregácia pre obrady reagovala na otázky biskupov k „dialogickej omši“ v rokoch 1921 a 1922. Varovala pred vznikom rušivých podnetov na svätej omši a odporúčala zachovať ustálené zvyklosti. Neustále zapájanie sa každého prítomného človeka do svätej omše svojím hlasným príspevkom je nevhodné.

Ak laici hovoria nahlas časti svätej omše spolu s kňazom, alebo, ak odpovedajú na jeho modlitby, dochádza k postupnému stieraniu zásadného rozdielu medzi kňazským stavom a laickým stavom. Vzniká mylný dojem, že laici zdieľajú zodpovednosť spolu s kňazom za slúženie svätej omše. Neustále zapájanie sa každého do liturgie svojím vlastným hlasným príspevkom pri „dialogickej omši“ deformuje vnímanie kňaza ako vyčlenenej osoby pre výkon posvätného úkonu. Následne nevyhnutne dochádza k vulgarizácii liturgie a k strate posvätnej atmosféry.

Odpovede laických miništrantov a spev laických členov zboru je v súlade s rímskou liturgickou tradíciou, keďže špecifická funkcia týchto ľudí pri svätej omši je zdôraznená aj stanoveným oblečením.

Beauduin ako priekopník liturgickej revolúcie

Beauduin musel po zásahu Ríma rezignovať zo svojej pozície predstaveného kláštora v Amay-sur-Meuse, ktorý založil v roku 1925 na účely „ekumenizmu“. Pápež Pius XI. považoval jeho „ekumenické aktivity“ za nezlučiteľné s katolíckou náukou, a poslal ho v roku 1932 preč z Belgicka. Beauduin však napriek zákazom z Ríma nemlčal, ale hľadal spojencov v prostredí progresívnych predstaviteľov cirkevnej hierarchie.

Bol človekom, ktorý si vybudoval intelektuálnu nadvládu nad liturgickým hnutím už od roku 1909. Vyhlasoval, že úlohou kňazov je indoktrinácia farníkov, aby sa zapojili do postupnej revolúcie „aktívnej účasti“. Získal si podporovateľov medzi niektorými progresívnymi biskupmi a kňazmi, ktorí začali presviedčať údajne „nešťastných veriacich“, aby prijali nové liturgické myslenie.

Táto rafinovaná propaganda vo vnútri Cirkvi zo začiatku 20. storočia bola spojená nerozlučne s nezodpovedným prístupom príslušných predstaviteľov Cirkvi, ktorí tolerovali porušovanie liturgických predpisov a neukladali predpísané sankcie. Prirodzeným dôsledkom bolo postupné rozšírenie myslenia a konania, ktoré odporovalo rímskej liturgickej tradícii, a tým postupne dochádzalo aj k deformovaniu tradičnej katolíckej viery.

Práve týmto spôsobom sa rozšírila nákaza, ktorá stála na začiatku liturgickej revolúcie, spojenej s katastrofálnymi dôsledkami pre duchovný život katolíkov na celom svete, ktorými moderná Cirkev trpí až do súčasnosti. Je zjavné, že desaťročia vývoja spojeného s dominanciou „aktívnej účasti“ na svätej omši, priniesli vyprázdňovanie katolíckych kostolov, radikálne zníženie množstva kňazských a rehoľných povolaní a rezignáciu moderných katolíkov na katolícku vieru a katolícku morálku.

Pápež Pius XII. reagoval na revolučnú liturgickú nákazu nedostatočne. Jeho reformy liturgických obradov Svätého týždňa, ku ktorým došlo v 50. rokoch 20. storočia, liturgickí reformátori vnímali ako dodatočné schválenie predtým nedovolených liturgických experimentov. Nemožno sa čudovať, že revoluční likvidátori rímskej liturgickej tradície získali následne pocit neohrozenej dominancie, a mohli pokračovať vo svojom pôvodnom zámere vytvoriť absolútne nový liturgický obrad.

Stalo sa niečo ťažko predstaviteľné v celých cirkevných dejinách. Predstavitelia cirkevnej hierarchie, zastávajúci tradičné liturgické postoje, vnímali kriticky prenikanie rozvratných trendov do liturgického života už v prvej polovici 20. storočia. Súčasne však sledovali čoraz menší dôraz vedenia Cirkvi na plneniepovinnosti chrániť zdedený liturgický poklad.

Tradičná rímska liturgia, ktorá bola nevyčerpateľným a osvedčeným zdrojom Božích milostí pre katolíkov počas dlhých stáročí, bola zrazu zosmiešňovaná, znevažovaná a urážaná, akoby bola nejakým rýchlo vyrobeným nepodarkom, alebo tovarom podliehajúcim dobe a móde.

Pápež svätý Pius V. je autorom apoštolskej konštitúcie vo forme pápežskej buly Quo primum (O nemennosti svätej omše), zo 14. júla 1570, ktorou vydal Rímsky misál a kodifikoval historicky osvedčenú formu svätej omše. Uvedený pápež týmto dokumentom varoval vopred všetkých budúcich revolučných liturgických reformátorov nasledujúcimi slovami:

„Ani vysokí hodnostári, administrátori, kanovníci, kapláni a iní kňazi svetskí alebo akéhokoľvek rádu akýmkoľvek menom nazývaní, nemôžu byť viazaní slúžiť omšu inak, než ako je to nami stanovené.“

„A nikdy nemôžu byť kýmkoľvek donútení a dohnaní ku zmene tohto misálu, ani prítomná listina nemôže byť nikdy odvolaná alebo zmiernená, ale zároveň ustanovujeme a vyhlasujeme, aby vo svojej sile bola vždy trvalá a platná.“

„Teda vôbec nikto z ľudí nesmie zrušiť túto stránku nášho povolenia, ustanovenia, nariadenia, rozkazu, koncesie, dovolenia, vyhlásenia vôle, rozhodnutia a zákazu, ani sa mu v nerozvážnej opovážlivosti protiviť. Ak by sa však niekto odvážil to skúsiť, nech vie, že ho stihne hnev všemohúceho Boha a jeho apoštolov Petra a Pavla.“

Beauduinov plán revolučnej prestavby tradičnej rímskej liturgie bol zverejnený na kongrese v Mechelene v roku 1909. Jeho realizácia bola zavŕšená novým omšovým obradom o 60 rokov neskôr. Bolo to práve v čase, keď od vyslovenia varovných slov pápeža svätého Pia V., venovaných nepriateľom tradičnej rímskej liturgie, uplynulo 400 rokov. Liturgická revolúcia predstavila svetu svoju najviac nebezpečnú zbraň, ktorou je vytrvalosť.

PDF (formát pre tlač)