Mzdou za hriech je smrť alebo Odkiaľ pochádza popularita hororového žánru?

Jozef Duháček
16. augusta 2024   Kultúra Spoločnosť   Komentár

Žiadostivosť potom, keď počne, porodí hriech a keď je hriech dokonaný, splodí smrť.
(Jak 1,15)

Prečo ľudí zaujíma horor? Prečo sa radi bojíme? Prečo mnohí z nás nachádzajú potešenie v strachu pri sledovaní hororových filmov? Ľudia nemajú radi radi skutočný strach. To, čo ľudí teší je simulákrum strachu, strach ktorý môžeme ovládať diaľkovým ovládačom od televízora, strach, o ktorom vieme, že nie je skutočný. Ale stále je na mieste otázka – Prečo? Čo spôsobilo, že väčšina z nás si pozrie Psycho, Votrelca alebo sa nechá desiť zombíkmi, upírmi a mimozemšťanmi? A čo majú tieto diela spoločné?

V roku 2000 vyšla kniha amerického katolíckeho publicistu, autora a profesora, E. Michaela Jonesa s názvom Monsters from the Id. Do slovenčiny by sa to dalo preložiť snáď ako Príšery z podvedomia, pretože slovom „Id“ odkazuje na jednu z troch zložiek osobnosti, podľa teórie židovského psychológa Sigmunda Freuda. Ten tvrdí, že všetko v ľudskom živote je založené na uspokojovaní potreby po slasti a id reprezentuje tento rys ľudského bytia. Je vrodenou zložkou osobnosti a jeho primárnym cieľom je dosahovať slasť; funguje iracionálne v oblasti podvedomia (alebo tiež nevedomia), a to bez výnimky. V modernej psychológii označuje id vášeň, pudy, priania, túžby, spontánnosť.

Podľa E. Michaela Jonesa túžba po horore pramení z nášho spoločenského odmietania morálky, čo je výsledkom Francúzskej revolúcie; toto odmietnutie spôsobuje, že sa stráca náš vrodený zmysel pre to, čo je morálne a nemorálne. Toto potlačenie morálneho zákona však v skutočnosti neodstraňuje vinu za hriechy, ktoré páchame, tá sa v nás ukladá a bujnie a následne vzniká podvedomá potreba sa tejto viny nejako zbaviť. Táto vina však musí byť vyjadrená zvláštnym spôsobom, takým, ktorý symbolicky odhaľuje hlboko zakorenenú skrytú agóniu, ktorú pociťujú tí, ktorí popierajú svoje svedomie.

Tézou Jonesovej knihy je tvrdenie, že všetky príšery z hororových príbehov a filmov (vrátane mimozemšťanov, upírov, mutantov a šialených masových vrahov) sú zosobnením zlého svedomia, ktoré trestá nekajúcnych hriešnikov (najmä tých, ktorí prestupujú Boží zákon v oblasti sexuality). Príšery sú svojho druhu výčitkami svedomia a Jones ich presnejšie charakterizuje ako ľútosť nad hriechom, ktorú však nesprevádza pokánie. V presvedčivej štúdii o hororoch od Frankensteina až po moderný hollywoodsky film autor ukazuje, že morálny poriadok, keď je potláčaný, sa uprostred chaosu a utrpenia kultúrnej revolúcie znovu presadí ako pomstychtivé monštrum.

Jonesovu interpretáciu hororu možno bez ťažkostí aplikovať na veľkú časť hororovej produkcie, ktorá je postavená na jednoduchej štruktúre: „mať sex a zomrieť“. Napríklad jeden z prvých ak nie prvý „slasher“ horor film Halloween. Lynda van der Klok (hrá ju P. J. Solesová) sa previní predmanželským sexom. Vie, že porušila morálny zákon, ale snaží sa umlčať svedomie a tak sa vyhnúť povinnosti kajať sa. Ale zlé svedomie sa nedá a vráti sa zosobnené v Michaelovi Myersovi (hrá ho Will Sandin), ktorý ju zavraždí. Myers je tiež zosobnením Nemesis, gréckej bohyne „retributívnej spravodlivosti“, ktorá obnovuje rovnováhu v morálnom poriadku. Larie Strodeová (hrá ju Jamie Lee Curtisová), ako „dobré dievča“, Myersovi uniká.

Jones sa svoju tézu pokúša dokázať sledovaním trajektórie „osvietenského myslenia“ za posledných 250 rokov, pričom ju porovnáva s trajektóriou hororového žánru.

Jones správne považuje osvietenské myslenie za zámerný pokus o znesvätenie človeka. Vo Svätom písme stojí, že človek bol stvorený na Boží obraz a bol vybavený rozumovou dušou a slobodnou vôľou, takže je to samostatný a individuálny činiteľ, osobne zodpovedný za dobré i zlé veci, ktoré vykonal. Osvietenstvo sa však pokúsilo, s veľkým komerčným úspechom, treba povedať, predefinovať človeka na bezduchého živočícha, biologický stroj v mechanickom vesmíre. Človek-stroj nie je obmedzený Božími zákonmi a preto sa môže neobmedzene zdokonaľovať (napr. eugenikou) a neobmedzene žiť tak, ako sa mu páči (napr. v promiskuitnom štýle slobodnej lásky). Osvietenci sa pokúšali aplikovať na človeka vtedy modernú Newtonovskú vedu, v ktorej vládla gravitácia a zotrvačnosť. Ak by dokázali nájsť ekvivalent zotrvačnosti a príťažlivosti v ľudskej sfére, mohli by Newtonove zákony využiť na pochopenie a ovládnutie človeka.

Osvietenskí myslitelia verili, že keď sa človek vráti do svojho prirodzeného stavu, stane sa ušľachtilým divochom, ktorému vládne iba jeho vlastný Rozum, ale Jones tvrdí, že Rozum sa ukázal ako veľmi slabá náhrada za náboženstvo.

Trajektória osvietenstva, ktorú sa Jones podujal stopovať, sa čoskoro dostáva k úchylnému markízovi de Sade, ktorého Jones často cituje, pretože markízove knihy v brutálnej úprimnosti odhaľujú, o čo vlastne v oslobodení od morálneho zákona ide. Neobmedzený a stále násilnejší sex, ktorý vyvrcholí smrťou. Ani pre všetkej sexuálnej zvrátenosti dnešnej doby sa človek nečuduje, že de Sade bol zatvorený v Bastile. Mimochodom, keď hrdinský francúzsky ľud Bastilu, symbol Capetovskej brutality, dobyl, bol v nej zatvorený iba tento netvor a niekoľko falšovateľov peňazí. Osvietenská línia postupne priberá syfilis, AIDS, potraty, prostitúciu, pornografiu, rozvody a genocídy boľševizmu a nacizmu.

Jones tvrdí, že popularita hororových filmov nepramení v skutočnosti, že množstvo ľudí hreší proti šiestemu Božiemu prikázaniu. Pramení v tom, že to odmietajú priznať, oľutovať a konať následne pokánie, ktoré je kvôli náprave porušenej rovnováhy retributívnej spravodlivosti nutné. Kniha Monsters from the Id je teda formovaná Jonesovým katolíckym presvedčením: Všetok sex mimo heterosexuálneho manželstva je zločinom a znesvätením, je v rozpore s Božím zákonom.

Ľudia podvedome vedia, že znesvätenie sexuálneho úkonu, ktorý je určený len pre heterosexuálne manželstvo, im spôsobuje mnohé sociálne neduhy a osobné nešťastia, ale keďže nechcú činiť pokánie, usilujú sa umlčať a zaplašiť svoje zlé svedomie. Horor je populárny, pretože rezonuje so zlým svedomím ľudí. Prináša istú katarziu a  zadosťučinenie, keď ľudia pozorujú ako sa „temná pravda“, že hriech prináša smrť, realizuje vo fiktívnom príbehu vymyslených postáv. Je to preto, že sami sebe sa túto temnú pravdu rozhodli zamlčať. V tom spočíva hegeliánska úskočnosť Rozumu, Die list der Vernunft. To, čo sa človek pokúša plánovite vyhodiť dverami, sa vráti cez okno.

Idea hororu ako katarzie je stará, no nepanuje všeobecná zhoda, ktoré „temné pravdy“ sa skrze horor odhaľujú. Filmový kritik Robin Wood verí, že civilizácia vyžaduje určitý „základný útlak“ (napr. oneskorené uspokojovanie ľudských túžob), ale že „buržoázna morálka“ si vynucuje „nadbytočný útlak“ (tzn. potlačenie nad rámec toho, čo je potrebné, a to preto, aby sa ľudia prispôsobili úlohám, ktoré im prideľuje patriarchálny kapitalizmus):

„Najvýznamnejším vývojom vo filmovej kritike a v progresívnych myšlienkach vo všeobecnosti… bolo jednoznačne silnejúce splynutie Marxa a Freuda, alebo presnejšie myšlienkových tradícií, ktoré z nich vychádzajú… uznanie, že sociálna revolúcia a sexuálna revolúcia sú neoddeliteľne spojené a navzájom nevyhnutné… práve tu sa prostredníctvom psychoanalytickej teórie feminizmus a oslobodenie gayov spájajú s marxizmom a vedno napredujú k spoločnému cieľu, zvrhnutiu patriarchálnej kapitalistickej ideológie a štruktúr a inštitúcií, ktoré ju podporujú a sú ňou podporované.“

Wood verí, že hororové príšery sú zosobnením potlačených sexuálnych túžob. Jones verí, že hororové príšery sú zosobnením potlačenej sexuálnej morálky.

Jones spochybňuje Woodovu teóriu. Ak by bola správna, potom by popularita hororov mala ísť ruku v ruke s „nadbytočným potláčaním“ sexu. V skutočnosti však od 70. rokov 20. storočia popularita hororov stúpa, zatiaľ čo akékoľvek potláčanie sexu vytrvalo klesá, ba takmer úplne sa stratilo. Pre Jonesa to je dôkaz, že horor reflektuje skôr potlačenú morálku, ako potlačenú sexualitu.

Bez ohľadu na dôvod popularity hororu sa zdá, že Wood a Jones súhlasia s tým, že horor stratí svoju príťažlivosť, keď už nebudú potláčané jeho „temné pravdy“.

Kniha Príšery z Id bola vychvaľovaná a oceňovaná. Najviac chvály sa znieslo na Jonesove analýzy Frankensteina a Francúzskej revolúcie, ktoré zaberajú viac ako tretinu knihy. Matka Mary Shelleyovej (autorky Frankensteina), Mary Wollstonecraftová, bola feministka a osvietenská advokátka a zároveň obeť voľnej lásky. Wollstonecraftová sa presťahovala do Francúzska v roku 1792 (opojné obdobie po revolúcii) a venovala sa s Američanom Gilbertom Imlayom voľnej láske – katolícky povedané obyčajnému smilstvu. Wollstonecraftová si vysnívala, že sa s revolučne naladeným milencom usadí v Amerike, ktorú si predstavovala ako Rosseauovský raj ušľachtilých divochov. Keď však otehotnela, Imlaya revolučné ideály a zápal pre život v Modrej lagúne opustil, a tehotnú Wollstoncraftovú opustil, práve keď sa v Paríži začali roztáčať kolesá vlády Teroru. Veľa jej revolučných priateľov skončilo pod gilotínou a tak sa Wollstonecraftová vrátila do Anglicka a v roku 1797 sa vydala za osvietenského politického filozofa a protestantského pastora Williama Godwina, pokúsila sa otráviť, potom utopiť, porodila dcéru Mary a nasledujúci rok zomrela. Jej dcéra, Mary Goodwinová bola vychovaná v osvietenských hodnotách, ktoré zastával aj jej budúci manžel a obhajca voľnej lásky a zvrhlostí rôzneho druhu, slávny poeta Percy Shelley. Percy už bol ženatý s Harriet, ale ako Wollstonecraftová, aj Percy praktizoval to, čo kázal. Najprv s Mary Goodwinovou cudzoložil (prvýkrát údajne na cintoríne) a potom kvôli Mary Harriet úplne opustil. Harriet, matka Percyho detí, spáchala samovraždu.

Mary bola zasiahnutá výčitkami svedomia nad vlastným podielom na Harrietinej samovražde. Ale pretože Mary Godwin Shelleyová verila v hodnoty osvietenstva, nemohla kajúcne priznať, že sa s Percym správali nemorálne a spáchali hriech. Praktizovali iba voľnú lásku, zlatý grál osvietenskej filozofie. Harriet sa predsa rozhodla zabiť sama. Ale keďže Mary nedokázala svojmu zlému svedomiu čeliť a pre jej pobláznenosť osvietenskými ideálmi mu nedokázala dokonca ani porozumieť, nedokázala oľutovať svoj hriech a oslobodiť sa od viny. Svoju vinu teda zložila na doktora Frankensteina, na literárnu postavu, ktorá vyznáva osvietenské hodnoty – mechanický vesmír, v ktorom nie sú ľudia zviazaní žiadnymi morálnymi obmedzeniami.

Osvietenské ideály sú prostriedkom k ľudskému pokroku a šťastiu. Ale namiesto šťastného pokroku je Frankenstein bezradný, keď zistí, že jeho ušľachtilé úmysly vyústia do monštra, ktoré zničí aj vyznávača osvietenstva, aj nevinných okolo neho. Frankenstein sa chce hrať na Boha, stvoriť život podľa svojich vlastných predstáv – presne tak, ako si Shelleyovci vytvorili svoju vlastnú sexuálnu etiku. Ale namiesto toho, aby stvoril úžasný nový druh, Frankenstein dáva život vražednému monštru. Tým netvorom sú výčitky, Frankensteinove aj Maryine. Kapitoly Jonesovej knihy o Frankensteinovi a Francúzskej revolúcii sú vskutku veľmi zaujímavé.

Ďalším pomstychtivým monštrom z id, ktoré sa objavilo, keď sa morálny úpadok z revolučného Francúzska šíril ďalej do sveta, bol upír. V tom čase, keď neliečiteľný syfilis kontaminoval európsku krv, Frankensteinova racionalistická fascinácia elektrinou ustúpila romantickému mýtu o krvi. Jones sleduje vývoj hororu od viktoriánskeho Anglicka a Draculu Brama Stokera po Weimarské Nemecko a Murnauov klasický film – Nosferatu.

Postava upíra je personifikáciou tých, ktorých sexuálne aktivity sú zamerané čisto na seba – upír berie a nikdy nedáva, večne hľadá, no nikdy nenachádza uspokojenie, ani skutočný odpočinok. Jones poukazuje na to, že Bram Stoker bol známy svojimi nočnými sexuálnymi aktivitami a zastáva teóriu, že písanie Draculu (a ďalšieho tematicky podobného príbehu, The Lair of the White Worm) je autorov spôsob, ako podprahovo vyjadriť to, čo sám sebe nepriznával: potláčaná vina za jeho nemorálny a chátrajúci život vystupuje na povrch cez jeho fikciu.

Jones na základe nepriamych dôkazov usudzuje, že Bram Stoker trpel syfilisom a výčitky materializuje v Draculovi, príšere, ktorá sa nielen živí krvou, ale ktorá pri parazitovaní na životnej sile svojich obetí mení tieto úbohé bytosti na upírov. Upír je symbolickým odrazom sexuálnych túžob, ktoré sú nesprávne nasmerované (zvrátené). Počas Francúzskej revolúcie a po nej ľudia, najmä tí privilegovanejší, odložili tradičný morálny poriadok bokom – to znamená, že zahodili povinný kódex, že máme „milovať svojich blížnych ako seba samých“ a namiesto toho uprednostnili libertinizmus v mene slobody a „revolúcie“.

Dracula je román o upírovi, ktorý infikuje krv nevinných dievčat, rovnako, ako cudzoložní manželia často nakazili svoje nevinné manželky. Z krvi žije a krvou šíri smrť. V časti „Krv a Berlín“ venuje Jones zbežnú pozornosť Nosferatuovi a potom sa zaoberá explóziou homosexuality vo weimarskom Nemecku.

Jones prináša svoj príbeh do konca dvadsiateho storočia a po analýze niekoľkých amerických filmov, ako Lupiči tiel (Invasion of Body snatchers), Psycho, Piatok trinásteho alebo Zakázaná planéta (Forbiden planet) ukazuje, ako západná predstavivosť reagovala na výbušnú silu sexuálnej revolúcie s hrôzou nebývalej intenzity. Najskôr spomína okolnosti, za akých vznikol a bol premietaný v newyorských kinách pornografický film Deepthroat a následnú reakciu naň. V sérii Votrelec – Alien a ďalších súčasných hororových filmoch kultúra potratov a pornografie nevedomky splodila nový a desivý druh pomstychtivých monštier.

Nikto, kto videl prvý diel Votrelca, nikdy nezabudne na scénu, ktorá sa odohráva, keď astronauti večerajú: stvorenie podobné ľudskému embryu zvnútra prerazí hrudník člena posádky a utečie preč. Je to jeden z najstrašidelnejších filmov, aké boli kedy natočené. Človek vybraný na vytvorenie monštra, H. R. Giger, tvrdí, že žiadnu svoju milenku nikdy neposlal potrat. A predsa, Jones poznamenáva, „jeho umenie je plné obrazov potratov a mŕtvych detí“. V každom prípade, píše Jones, zmarenie pôrodu, buď antikoncepciou alebo potratom, „je také morálne významné, že sa vryje do vedomia“. A Gigerovo svedomie hľadalo úľavu vytvorením plodu-monštra pre Votrelca.

Na konci filmu astronautka zabije monštrum spôsobom, ktorý sa nápadne podobá na potrat. Prestrelí ho oceľovým hrotom, podtlakom ho vytiahne z lode a spáli ohňom motorov vesmírnej lode. A spôsob, akým sa dostalo embryo votrelca do spomínaného astronauta je monštruózna alegória toho, čo mohli vidieť diváci v newyorských kinách, počas jedného mesiaca, kedy sa verejne premietal spomínaný pornografický film Deepthroat. Varovaním týchto filmov je, že „sex odpojený od morálneho poriadku je strašný“, píše Jones. Keď zavrhneme kresťanskú morálku, vytvoríme pomstychtivé príšery.

Knihe je možné vyčítať, že často odbočuje od témy a neraz otvára veľa historických súvislostí, čím trochu zastiera pointu, ktorú sa snaží dokázať. Jones má tendenciu písať napínavo, ale občas je rozvláčny. Často uvádza viac ako je potrebné, aby sme pochopili jeho tvrdenie. Možno sa chce vyhnúť prílišnej kritike množstvom citácií, jeho text by sa dal skrátiť, ale trpezlivý čitateľ sa cez to prenesie. Vyplatí sa mu to, pretože téza, ktorú Jones postuluje, je príliš dobre dobre doložená argumentami a výskum, ktorý podnikol, je príliš rozsiahly na to, aby sa dala len tak ľahko zavrhnúť. Tento Halloween si vaše deti možno budú chcieť pozrieť nejaké hororové filmy. Nedovoľte im to. Namiesto toho ich poučte o tom, odkiaľ hororové filmy skutočne pochádzajú. Je to dobrý spôsob, ako ukázať kultúrne lži, ktoré sú základom oslavy hrôzy v našej spoločnosti.

PDF (formát pre tlač)