Etika prisťahovalectva

Jozef Duháček
31. mája 2024   Politika Spoločnosť   Komentár

Liberálna tlač na celom svete rada kritizuje „neľudské“ zaobchádzanie s nelegálnymi prisťahovalcami, ktorých sa niektoré krajiny čas od času odvážia zatknúť pri pokuse o nelegálny vstup. Ako pri väčšine príbehov tohto typu, dôraz sa nekladie na to, ako sa nelegálni imigranti následne správajú na územiach, kam sa im podarilo dostať, ale skôr na „podmienky“ v cieľovej krajine, ktorá imigrantov údajne „núti“, aby sa správali tak, ako sa správajú.

Nekontrolované nelegálne prisťahovalectvo je prekliatím každej krajiny a je nelogické prikazovať hostiteľským krajinám, že musia povoliť neobmedzený vstup všetkým druhom ilegálnych osôb, ktoré tam prišli z neznámych krajín a neznámych dôvodov. Médiá sa obyčajne snažia premeniť zásah proti imigrantom na dojímavý ľudský príbeh tým, že poukazujú na biedu a vojny a zlé podmienky v krajinách, z ktorých títo migranti utekali, keď prišli do Európy. Niektorí utiekli pred hladom vo vojnou zničených krajinách zasiahnutých exportom demokracie a arabskou jarou, ako boli Sýria, Líbya či Irak, iní hľadajú azyl pred represáliami Talibanu v Afganistane, iní utekajú zo subsaharskej Afriky pretože je tam bieda a/alebo občianska vojna. Od nás všetkých sa očakáva, že budeme týchto migrantov veľmi ľutovať a prejavíme sympatie ich snahe ilegálne vstúpiť do iných krajín.

Tu by sa oplatilo ukázať, že väčšina krajín má legálne spôsoby, ktorými môžu osoby požiadať o politický azyl a ak takéto legálne spôsoby existujú, len ťažko možno ospravedlniť ilegálny a nezákonný pokus o vstup do krajiny. Tiež treba povedať, že zvyčajne to nie je tak, že polícia vyrazí v noci dvere a vyvlečie úbohých imigrantov do tmy a mrazu. Títo imigranti sa zvyčajne otvorene pohybujú po krajine, prípadne verejne táboria v nejakom stanovom mestečku – ako sa stalo pred rokmi v Calais, v otvorenom a arogantnom ignorovaní francúzskych zákonov. Arogancia, s akou títo ilegálni prisťahovalci prestupujú zákony hostiteľskej krajiny je ohromujúca (ilegálne vstúpiť do krajiny je trestný čin, rovnako ako je nelegálne vlámať sa do cudzieho domu). Ba stáva sa, že títo imigranti sa po tisícoch zhromažďujú a protestujú za rovnaké práva a starostlivosť ako majú miestni občania, a to na úkor daňových poplatníkov hostiteľskej krajiny.

Pozrime sa na tento problém racionálne. Katechizmus hovorí, že ľudia musia mať slobodu pohybu a migrácie, aby si mohli zlepšiť svoj život a údel svojej rodiny. V ňom sa uvádza:

Bohatšie národy sú povinné, nakoľko je to možné, prijať cudzincov hľadajúcich bezpečnosť a prostriedky na živobytie, ktoré nemôžu nájsť vo svojej pôvodnej vlasti. Verejná moc má dbať na zachovávanie prirodzeného práva, ktoré stavia hosťa pod ochranu tých, čo ho prijímajú. (KKC 2241)

Existuje teda právo osôb na migráciu, to teda nie je predmetom sporu. Spor sa však týka spôsobu, akým je toto právo v modernom svete absolutizované a chápané v zmysle, v akom mu v minulosti nerozumel žiaden národ ani kráľovstvo. Migrácia nie je absolútne právo, ktoré nemožno za žiadnych okolností odoprieť; v skutočnosti sú migranti povinní splniť určitú povinnosť voči svojej hostiteľskej krajine, pričom prvou z nich (ako nám hovorí KKC) je dodržiavať zákony danej krajiny. Ten istý odsek citovaný vyššie totiž pokračuje:

Politické autority môžu vzhľadom na spoločné dobro, za ktoré sú zodpovedné, podriadiť uplatňovanie prisťahovaleckého práva rôznym právnym podmienkam, najmä čo sa týka povinností prisťahovalcov voči krajine, ktorá ich prijala. Prisťahovalec je povinný s vďakou rešpektovať hmotné a duchovné dedičstvo krajiny, ktorá ho prijala, poslúchať jej zákony a prispievať na jej náklady.(KKC 2241)

Prisťahovalec je povinný podieľať sa na nákladoch občianskej spoločnosti a prejavovať vďačnosť svojej hostiteľskej krajine – ale ako to môže urobiť, ak nerešpektuje základnú integritu zákonov tohto národa tým, že poruší práve tie zákony, ktoré je povinný dodržiavať pri vstupe do krajiny? Je to ako keby muž násilne uniesol ženu, aby ju mohol prinútiť do manželstva; ako sa môže vybudovať skutočné manželstvo postavené na láske a vzájomnej úcte, ak samotný základ tohto zväzku je založený na strachu a násilí? Imigrant nemôže vstúpiť do krajiny nelegálne v očividnom rozpore so zákonom a potom tvrdiť, že je osobou, ktorá dodržiava zákony. Osoby dodržiavajúce zákony dodržiavajú zákony, a najmä tie zákony, ktoré určujú, kto môže a nemôže vstúpiť do krajiny.

Ak sa pozrieme späť na katolícku (alebo skôr svetskú, stredovekú) tradíciu, vidíme, že nikde v histórii králi, pápeži alebo preláti neprejavovali škrupule, ktoré teraz prejavujú v súvislosti s právami prisťahovalcov. V stredoveku sa považovalo za samozrejmosť, že kráľ môže svoje hranice zavrieť alebo otvoriť, ako uzná za vhodné. Boli časy, keď anglickí králi zakázali komukoľvek opustiť ostrovy (alebo na nich pristáť). V okolí bolo veľa národov, ktoré nesúhlasili s touto politikou, ale žiadny pápež ani biskup nikdy nepopreli, že kráľ má právo uzavrieť hranice svojho kráľovstva, ak sa tak rozhodol.

Podobne nepočujeme ani o starovekom Ríme počas posledných storočí ríše, keď bola hranica neustále obliehaná germánskymi útočníkmi, žeby nejaký biskup alebo pápež kázal Theodosiovi alebo Honoriovi o akomkoľvek prirodzenom neodňateľnom práve chudobných Germánov migrovať do prosperujúcejších častí Rímskeho domínia. V starovekom svete a stredoveku sa považovalo za samozrejmé, že vládca kráľovstva môže s absolútnou autoritou rozhodovať o tom, kto smie a kto nesmie vstúpiť do jeho ríše. Samozrejme, pre klerikov platili isté výnimky a jediné pápežské odsúdenie obmedzení pohybu prichádza, keď sa králi počas rôznych období histórie pokúšali zabrániť kňazom, aby vstúpili do ich kráľovstiev. Ale ťažko by ste dokázali tradíciu neobmedzeného práva na prisťahovalectvo.

Dôvodom je, že väčšinu európskych dejín bolo kráľovstvo považované za rozšírenie domu; v mnohých prípadoch to bolo doslova, ak šľachtici a kráľ boli všetci z jednej pokrvnej línie. Ľudia prisahali vernosť osobnému kráľovi a považovali ho za otcovskú postavu a národ – patria – otčina, boli rozšírením kráľovskej otcovskej autority. Čím bol dom pre otca, tým bolo kráľovstvo pre kráľa (aspoň teoreticky); preto je v doslovnej latinčine slovo pre národ alebo kráľovstvo patria, teda „otčina“. Preto nelegálne sa votrieť do kráľovstva nejakého kráľa sa rovnalo vlámaniu do jeho súkromného domu. Tak, ako má súkromná osoba právo niekoho nevpustiť alebo prijať do svojho domu za podmienok, ktoré si učí on sám, tak aj kráľovstvo malo túto právomoc, pokiaľ išlo o jeho vlastné hranice.

Mnohí možno povedia, že koncept národa ako rozšírenia kráľovského dedičstva a panovníckeho domu sa pominul s monarchiou, ale aj v demokratickej spoločnosti stále platí, že štát je „spoločenstvom“; teda spoločným dedičstvo všetkých. V skutočnosti je teraz situácia taká, že národ predstavuje spoločné dedičstvo všetkých svojich občanov, ktoré je odovzdávané a vybudované obeťami, zákonodarstvom a prácou predchádzajúcich generácií. To, že monarchia, žiaľ, pominula, neznamená, žeby sme mali prestať vnímať národ ako typ „domu“ alebo rozšírenej rodiny. Tak, ako má človek právo brániť svoj domov pred nechcenými votrelcami, tak má národ právo (dokonca povinnosť) chrániť svoje hranice – zabezpečiť si svoj „dom“.

Dajme to do kontextu imigrácie na nejakom príklade:

Povedzme, že som sa vlámal do vášho domu. Keď ma tam objavíte, trváte na tom, aby som odišiel. Ale ja hovorím: „Ustlal som všetky postele a umyl riad a vypral, vyžehlil šaty a pozametal som podlahy. Urobil som všetky veci, ktoré nerobíte radi. Som pracovitý a čestný (okrem toho, že som sa vlámal do vášho domu).

Šialenstvo tých, ktorí podporujú neobmedzené ilegálne prisťahovalectvo je v tom, že na vás uvalia povinnosť, nechať ma vo vašom dome. Musíte ma pridať do vašej domácnosti, platiť za mňa zdravotné a sociálne poistenie, dane, komunálne poplatky. Musíte živiť a vzdelávať moje deti, musíte poskytnúť mne a mojej rodine ďalšie výhody. Musíte ma živiť, keď nemám prácu, musíte dovoliť, aby sa za mnou prisťahovali ostatní členovia mojej rodiny a musíte sa postarať aj o nich.

Ak sa pokúsite zavolať políciu alebo ma prinútiť odísť, zavolám svojich priateľov, ktorí budú demonštrovať pred vaším domom s transparentami a výkrikmi, ktoré deklarujú moje PRÁVO tam byť. Je to predsa fér, pretože vy máte krajší dom ako ja a ja sa len snažím polepšiť si. Som pracovitý a čestný človek, až na to, že som sa vlámal do vášho domu. A ach áno, dostanem bezplatné vzdelanie, kým vy si budete musieť zaplatiť vysokú školu zo svojho. Budem bývať vo vašom dome, prispievať len zlomkom nákladov na svoje živobytie a vy s tým nemôžete nič robiť bez toho, aby ste neboli obvinení z chladného, ľahostajného, sebeckého, predpojatého a bigotného správania. Ach áno, budem požadovať, aby ste sa naučili moju reč, aby ste so mnou mohli komunikovať. A nezabudnite sa postarať, že všetky papiere, dokumenty a písomnosti budú v mojom jazyku – potrebujem im tiež rozumieť…

Toto je vyslovené šialenstvo. Štát má úplne legitímne právo nastaviť si zákonný proces ako prijať alebo neprijať imigrantov a štát má právo ustanoviť si také podmienky prijatia imigranta, aké sám považuje za opodstatnené pre danú dobu a miesto. Štát je v tejto veci zvrchovaný a nikto nemá právo jeho slobodu v otázke imigrácie nijako obmedzovať.

Nenechajme sa oklamať tými, ktorí nám dávajú klapky na oči, keď chcú zamerať náš pohľad na ľudský rozmer tejto veci. Áno, Achmed z kedysi prosperujúcej avšak neslobodnej Líbye, Sýrie alebo inej krajiny, z ktorej demokratické vojenské dobrodružstvo našich západných spojencov spravilo oslobodenú demokratickú kopu dymiacich trosiek si určite polepší, ak bude žiť na Slovensku a ešte viac, ak bude žiť v Nemecku alebo Švédsku. Nepochybujem, že Somálčania zatknutí vo Francúzsku utekali pred chudobou a vojnou. Že teraz, po židovskom masakrovaní v Gaze bude nejaký Mohamed a Fatima hľadať dobrý život niekde na Západe, kde ho naozaj môžu mať. To všetko môže byť pravda – ale nemôžeme sa naďalej úzko zameriavať na ťažkú situáciu jednotlivých prisťahovalcov a ignorovať kumulatívny vplyv miliónov z nich. Hovoríme o pohyboch osôb v miliónoch a miliónoch, o pohyboch národov, aké neboli zaznamenané od pádu Rímskej ríše. Každý národ, ktorý by nevidel tento problém v kumulácii migrantov na vlastnom území, by konal ku vlastnej škode. Ignorovať tento problém by bola samovražda. Ani Rimania nakoniec nedokázali odraziť germánske nájazdy, ale boli by ešte menej efektívni, keby v každom Germánovi videli niekoho, kto sa len snaží zlepšiť život pre seba a svoju rodinu; Rimania mali zdravý rozum, aby videli neželané nelegálne prisťahovalectvo také, aké naozaj je: ako inváziu cudzincov.

Katolíci by sa nemali nechať klamať argumentami, že všetci sme imigranti, že všetci sme sem kedysi odniekadiaľ prišli, a preto musíme poskytnúť neobmedzený a slobodný vstup všetkým imigrantom až do konca vekov, ako keby nebol rozdiel medzi osídľovaním nespútanej divočiny a imigráciou do krachujúcej a nekonečne zadlženej ekonomiky s už aj tak nefunkčným trhom práce; akoby neexistoval rozdiel medzi niekdajšou migráciou povedzme z Európy do Ameriky a moslimskou, hinduistickou a neeurópskou imigráciou, ktorú vidíme dnes; ako keby skutočnosť, keď zelené polia a neobmedzené lesy starovekého a stredovekého sveta stačili uživiť vtedajších prisťahovalcov znamenala, že preťažené a dlhmi zavalené národy 21. storočia musia dokázať na neurčito ubytovať neobmedzený počet neproduktívnych príjemcov štátnej pomoci.

Základným kameňom prisťahovaleckej etiky je, že ak chcete vstúpiť do krajiny, dodržujte zákon a robte to podľa pravidiel. To je to, čo každý slušný človek očakáva od toho, kto chce vstúpiť do jeho domu, a ak naozaj veríme, že naša krajina je republika (res publica – verejná vec alebo spoločné dielo), boli by sme úplne šialení, keby sme to isté neočakávali od tých, ktorí nám búšia na dvere.

PDF (formát pre tlač)