Svedectvá večne zatratených duší o hrôzach Pekla a mlčanie II. vatikánskeho koncilu

Radomír Tomeček
30. mája 2024   Cirkev

Pápež František v nedeľu 14. januára 2024 v populárnej talianskej televíznej šou priznal, že si rád myslí, že Peklo je prázdne. Televíznu šou s názvom Che Tempo Che Fa sledovali podľa agentúry Catholic News Agency v hlavnom vysielacom čase asi až 3 milióny divákov. Šokujúce slová pápeža Františka o Pekle zneli nasledovne:

„To, čo poviem, nie je dogma viery, ale môj osobný pohľad: rád si myslím, že Peklo je prázdne. Dúfam, že áno.“

Peklo je večné a plné zatratených duší

Veľmi pozoruhodné je už samotné rozlišovanie pápeža Františka medzi „dogmou viery“ a jeho „osobným pohľadom“, ako niečím, čo vôbec nemusí byť vzájomne zjednotené, a to ani v takýchto zásadných veciach. Nemožno sa potom čudovať niektorým zúfalým katolíkom, ktorých vlastný „osobný pohľad“ na súčasný katastrofálny vieroučný chaos priviedol až k „dogme spochybňovania“ Františka ako skutočného pápeža.

Agentúra Catholic News Agency neuvádza, či pápež František konfrontoval svoje myšlienky o „prázdnom Pekle“ napríklad so skúsenosťou Lucie de Jesus dos Santos, narodenej v roku 1907. Bola jedným z troch detí, ktorým Panna Mária ukázala strašnú realitu večného Pekla. Túto realitu mal vidieť celý svet.

Možno nie je náhoda, že pápež svätý Pius X. práve v roku 1907 (8. septembra 1907) vydal svoju vynikajúcu encykliku Pascendi Dominici gregis o náuke modernistov. Nebezpečné bludy modernizmu totiž hlboko súvisia aj s tragickou a mylnou tendenciou spochybňovania reality večného Pekla.

Zmienená Lucia získala toto poznanie skutočného Pekla pri zjavení Panny Márie v portugalskej Fatime v roku 1917, ktoré Cirkev uznala za pravé. Panna Mária tak konala zrejme aj preto, aby nás nejaký náš vlastný „osobný pohľad“ nepriviedol k tragickému omylu v tejto nesmierne podstatnej veci pre orientáciu na našej náročnej ceste k večnej spáse.

Fatimská vizionárka Lucia 31. augusta 1941 napísala prvú časť tzv. „fatimského tajomstva“, ktoré obsahuje víziu Pekla. Sestra Lucia píše:

„Panna Mária nám ukázala veľké ohnivé more, ktoré sa zdalo, že je pod zemou. Démoni a duše, ponorené v tom ohni, akoby priehľadné a čierne, alebo bronzové, v podobe ľudí, pohybovali sa v ohni, nesené plameňmi vychádzajúcich z nich samých. Spolu s oblakmi dymu padali zo všetkých strán, podobne ako padajú iskry pri veľkých požiaroch, bez hmotnosti a rovnováhy, medzi volaním a vzdychmi bolesti a beznádeje, vzbudzujúcich hrôzu a trasenie sa od strachu. Démoni mali hrôzostrašné a odporné tvary neznámych strašných zvierat, ale priehľadných a čiernych. Toto videnie trvalo len okamih. A vďaka patrí našej dobrej Nebeskej Matke, ktorá nás vopred uistila, že nás zoberie do Neba (v prvom zjavení), inak si myslím, žeby sme zomreli od strachu a hrôzy.“

Hrozný obraz Pekla, ktoré videla sestra Lucia, potvrdzuje aj katolícka náuka:

„Učenie Cirkvi potvrdzuje, že jestvuje Peklo a že je večné. Duše tých, čo zomierajú v stave smrteľného hriechu, zostupujú hneď po smrti do Pekla, kde trpia pekelné muky, „večný oheň“. Hlavný trest Pekla spočíva vo večnej odlúčenosti od Boha, lebo jedine v ňom môže mať človek život a blaženosť, pre ktoré bol stvorený a po ktorých túži.“ (Katechizmus katolíckej Cirkvi, § 1035)

Raymond Diocres a jeho varovné svedectvo

Raymond Diocres bol vážený francúzsky profesor na univerzite Sorbonna v Paríži, ktorý zomrel v roku 1082. Na jeho pohreb, ktorý sa konal v parížskej katedrále Notre-Dame, sa zúčastnilo množstvo ľudí a medzi nimi stál aj istý Bruno, z Kolína nad Rýnom v Nemecku, o ktorom bude ešte reč.

Pohrebný obrad zasiahla neuveriteľná a šokujúca udalosť, ktorá hlboko otriasla všetkými prítomnými ľuďmi. Mŕtve telo Raymonda Diocresa, položené v strede centrálnej lode kostola, bolo zakryté len jednoduchým závojom, ako bolo zvykom v tom čase. Pohrebné obrady pokračovali normálne až do momentu, keď kňaz vyslovil obradné slová:

„Odpovedz mi: Koľko máš neprávostí a hriechov?“

Práve vtedy zaznel spod pohrebného závoja hrobový hlas, ktorý povedal:

„Spravodlivým Božím súdom som bol obvinený!“

Vystrašení prítomní účastníci pohrebného obradu, ktorí mali potrebnú odvahu, sňali pohrebné plátno z tela a videli, že mŕtvy muž leží nehybný a že jeho telo je chladné. Pohrebný obrad bol po svojom nečakanom prerušení opätovne obnovený, hoci v zhromaždení vládol rozruch.

Avšak po krátkom čase pokračovania v modlitbách sa desivá scéna zopakovala. Hrobový hlas zaznel znova a ešte silnejšie ako predtým:

„Spravodlivým Božím súdom som bol odsúdený!“

Všeobecné zdesenie pohrebného zhromaždenia sa ešte prehĺbilo a dosiahlo vrchol. K telu zomrelého muža sa priblížili lekári a potvrdili, že je skutočne mŕtvy. Následne cirkevná vrchnosť rozhodla, že pohrebné obrady je nevyhnutné odložiť na nasledujúci deň.

Pohrebný obrad pokračoval teda na druhý deň. Všetko prebiehalo normálne, až kým nedošlo k položeniu rovnakej otázky, ako počas predchádzajúceho dňa:

„Odpovedz mi: Koľko máš neprávostí a hriechov?“

Pohrebné zhromaždenie v tom okamihu zažilo ešte väčšiu hrôzu, než predchádzajúci deň. Telo zomrelého Raymonda Diocresa sa posadilo na chvíľu pod svojím pohrebným závojom a zvolalo mocným hlasom:

„Spravodlivým Božím súdom som bol navždy odsúdený do Pekla!“

So zreteľom na toto hrozné svedectvo boli pohrebné obrady zastavené a bolo tiež rozhodnuté, že telo nemá byť pochované na spoločnom cintoríne. Na rakve tohto večne zatrateného muža boli napísané slová, ktoré povie vo chvíli zmŕtvychvstania:

„Justo Dei judicio accusatus sum; Justo Dei judicio judicatus sum: Justo Dei judicio condemnatus sum.“

Vyššie spomenutý Bruno z Kolína na Rýnom, ktorý bol osobne prítomný tejto udalosti, bol neskôr známy ako svätý Bruno z Kolína (1027 – 1101), zakladateľ katolíckeho kontemplatívneho kartuziánskeho rádu. Možno to bolo aj pod vplyvom varujúceho posolstva Raymonda Diocresa, aby sa mohol, na rozdiel od neho, dobre pripraviť na prísny Boží súd.

Pravoverný arcibiskup a poučenie o večnom treste za svätokrádež

Mons. Antonio Pierozzi (1389 – 1459), taliansky arcibiskup z Florencie, neskôr známy aj ako svätý Anton Florentský, bol renomovaným znalcom cirkevného práva a morálnej teológie, vyhľadávaným spovedníkom a predstaveným dominikánskeho rádu. Zmienené znalosti, spojené s horlivým duchovným životom, boli základom aj pre jeho vynikajúcu kazateľskú činnosť. Pápež Eugen IV. ho využíval ako svojho poradcu.

Skutočný príbeh, na ktorý poukázal aj svätý Anton Florentský, sa stal v polovici 15. storočia, pričom táto udalosť veľmi hlboko zapôsobila na ľudí vtedajšieho Talianska.

Jeden mladý muž vo veku 17 rokov zamlčal pri svätej spovedi svoj ťažký hriech, pravdepodobne z dôvodu vyhnutia sa pocitu zahanbenia, a napriek tomu prijal Sviatosť oltárnu. Následne pristupoval k svätému prijímaniu v tomto stave, teda sa opakovane dopúšťal svätokrádeže.

Tento mladý človek nebol nejakým ľahkomyseľným a povrchným katolíkom, ktorý by pristupoval k Sviatosti oltárnej s revolučnou ľahkosťou, typickou pre našu pokrokovú cirkevnú súčasnosť. Naša zvrátená doba toleruje aj podávanie Božieho Tela na neposvätené ruky laikov, alebo bez predchádzajúcej sviatosti pokánia. V jeho časoch bolo podobné barbarstvo voči Spasiteľovi v katolíckom prostredí absolútne nepredstaviteľné a neprípustné.

Mladík následne prežíval výčitky svedomia, a možno práve preto konal aj veľké kajúce skutky. A dokonca, či možno práve preto sa stal mníchom. Azda predpokladal, že v kláštore bude mať viac príležitostí vyspovedať sa zo svojich svätokrádeží.

Čas však plynie a milujúca Božia trpezlivosť, darujúca hriešnemu človeku potrebný časový priestor na pokánie, má svoje stanovené hranice. A vymedzená doba plynula aj mladíkovi zo skutočného príbehu, o ktorom hovoril svätý Anton Florentský. Mladý muž bol prijatý do kláštora a vyznačoval sa veľkou zbožnosťou. Avšak nespovedal sa zo svojich svätokrádeží, a to ani na smrteľnej posteli. Zomrel už po troch rokoch po svojom vstupe do kláštora.

Jeho kláštorní bratia predpokladali, že zomrel ako svätec. Prítomní rehoľníci sa s veľkou úctou dotýkali krížov, ružencov a medailónov, položených na tele zomrelého rehoľníka. Jeho mŕtvola bola slávnostne prenesená do kláštorného kostola. Nasledujúci deň sa mal konať pohreb.

V ranných hodinách dňa pohrebných obradov bol jeden z mníchov, ktorý chcel práve zvoniť na stanovené modlitby, zasiahnutý videním hrozného obrazu. Tento mních videl stáť blízko seba postavu svojho práve zomrelého spolubrata, ako stojí v zovretí plameňov a reťazí. Šokovaný rehoľník, vystrašený až na smrť, padol na kolená a vypočul si nasledovné slová zomrelého spolubrata:

„Nemodlite sa za mňa, som v Pekle a zostanem tam celú večnosť.“

To však nebolo všetko. Počúvajúci mních si z Božieho dovolenia mohol vypočuť aj stručnú výpoveď jeho zomrelého spolubrata o svätokrádežiach, ako príčine jeho vstupu do večného Pekla. Následne výpoveď večne zatrateného mnícha skončila a zostal po nej veľký zápach, ktorý bolo cítiť v celom kláštore. Aj to bol zrejme Boží zámer, aby o pravdivosti tejto varovnej výpovede nikto nepochyboval.

Predstavený kláštora nemal zjavne ani najmenšie pochybnosti o pravdivosti a význame tohto posolstva. Mŕtvolu večne zatrateného mnícha nechal odstrániť z kláštora, keďže sa stala nehodnou kresťanského pohrebu.

Večné zatratenie ako potrestanie zlej ženy

Svätý František de Geronimo (1642 – 1716), taliansky jezuita a kňaz, pôvodne túžil pôsobiť ako misionár v zámorí. Božia Prozreteľnosť však zmenila jeho zámery a poslala ho zachraňovať duše pre Nebo do talianskeho mesta Neapol.

František počas kázania ľuďom na jednom z neapolských námestí zažil nepríjemný útok. Istá Katarína, žena bývajúca na tomto námestí, nemala dobrú povesť. Chcela narušiť kázanie budúceho svätca a začala kričať a spievať, aby kazateľa prinútila k rezignácii a k odchodu. Kazateľ sa o niekoľko dní vrátil na rovnaké miesto a bol prekvapený, že nepočuje hlučné rušenie svojej katolíckej misie. Súčasne si všimol, že dom Kataríny, ktorá spôsobovala tieto agresívne útoky, bol zamknutý a nezvyčajne tichý. Jej susedia oznámili Františkovi, že Katarína práve tejto noci náhle zomrela. Videli v tom zjavný zásah Božej ruky.

František chcel vidieť mŕtve telo Kataríny a spolu s niekoľkými ľuďmi vstúpil do jej obydlia. Keďže všemohúci Boh chce zvyčajne osláviť svätcov zázračnými skutkami, aj v tomto prípade k tomu došlo. Vnukol Františkovi, aby položil otázku mŕtvej žene. Budúci svätec teda položil mŕtvole Kataríny túto otázku:

„V Ježišovom mene, Katarína, povedz týmto ľuďom, kde teraz si?“

Všemohúci Boh dovolil, aby mŕtvola Kataríny otvorila oči, pohla perami a chrapľavým strašným hlasom zvolala:

„V Pekle! Som navždy v Pekle!“

Niektoré zdroje uvádzajú, že vystrašení ľudia rýchlo vybehli z Kataríninho domu. Budúci svätec vyšiel tiež z tohto domu a nahlas opakoval výrok večne zatratenej ženy, ktorým napomínal prítomný ľud. Napomínanie kazateľa a prežitie tejto šokujúcej skúsenosti priniesli svoje dobré plody. Mnoho prítomných svedkov nemalo odvahu vrátiť sa domov skôr, než nepristúpili k sviatosti pokánia.

Svedectvo ženy z rímskeho nevestinca

Tento skutočný príbeh nás zavedie do talianskeho Ríma, krátko po vojenskom obsadení Pápežského štátu, ku ktorému došlo v roku 1870 a ktoré prinieslo jeho zánik. Súčasne spôsobilo aj prerušenie Prvého vatikánskeho koncilu (1869 – 1870).

Možno pripomenúť, že významným autorom zmienenej revolučnej atmosféry, zavŕšenej zjednotením Talianska a potlačením svetskej moci pápeža, bol Giuseppe Garibaldi (1807 – 1882), taliansky revolucionár a slobodomurár. Presadzovanie postojov zameraných proti pápežstvu prispelo aj k rozšíreniu počtu nevestincov v Ríme.

V roku 1873 došlo v Ríme, niekoľko dní pred sviatkom Nanebovzatia Panny Márie, k zraneniu jednej zamestnankyne nevestinca. Žena bola so zranením ruky privedená do nemocnice, kde počas nasledujúcej noci zomrela.

Jedna z ďalších obyvateliek uvedeného nevestinca začala v priebehu tejto noci zúfalo a hrozne vykrikovať, a to takým silným hlasom, že prebudila mnohých ľudí z okolia a musela byť privolaná polícia. Táto žena nemala žiadne predchádzajúce informácie o žene v nemocnici a o jej náhlej smrti. Vystrašená žena sa upokojila až ráno, keď sa vzdialila z nevestinca.

Príčinou zúfalých výkrikov ženy bolo videnie ďalšej ženy z nevestinca, ktorá práve zomrela v nemocnici. Táto žena bola obklopená pekelnými plameňmi a svojej bývalej kolegyni z nevestinca povedala:

„Som zatratená! Ak Ty nechceš zomrieť rovnako, ihneď opusť tento hanebný dom a vráť sa k Bohu, ktorého si opustila.“

Majiteľka nevestinca z nášho skutočného príbehu následne vážne ochorela. Bola to všeobecne známa podporovateľka vyššie zmieneného talianskeho revolucionára a slobodomurára G. Garibaldiho. Vedela o večnom zatratení svojej bývalej zamestnankyne, a preto sa mu chcela vyhnúť. Nechala si zavolať katolíckeho kňaza a chcela pristúpiť k sviatostiam.

Cirkevná vrchnosť poverila vybavením tejto žiadosti Mons. Sirolliho, skúseného farára farnosti Najsvätejšieho Spasiteľa, ktorý bol predstaveným kňaza, ktorého majiteľka nevestinca žiadala o pomoc. Farár vybavený príslušnými pokynmi najprv žiadal od tejto ženy, aby verejne a pred svedkami odvolala všetky svoje urážky voči Bohu a pápežovi a aby skončila vo svojej hriešnej činnosti.

Zomierajúca žena pochopila, že bez skutočného pokánia skončí v zovretí večných pekelných plameňov, ktoré nikdy neprestanú mučiť jednu z jej bývalých zamestnankýň. Pokorne prijala stanovené podmienky a vo chvíli, keď cítila príchod smrti, žiadala farára, aby ju neopúšťal. Keďže nastala noc, farár nechal strážiť jej obydlie dvoma strážnikmi, ktorí dom zamkli a strážili ho, až kým žena nezomrela. Pozemský svet opustila zaopatrená sviatosťami.

Celý Rím sa čoskoro dozvedel o týchto udalostiach. Vtedajší slobodomurári a ateisti sa snažili prekričať šokujúcu správu o svedectve večne zatratenej ženy z Pekla. Rovnako sa vysmievali aj zo ženy, ktorá sa rozhodla kajať v poslednej chvíli svojho pozemského života. Rozumní ľudia však boli vďační za túto udalosť, ktorá pripomenula každému drámu ľudskej duše a jej nevyhnutný boj na ceste k večnej spáse.

Realita večného Pekla a mlčanie II. vatikánskeho koncilu

Jedným z dôkazov víťazstva progresívnych síl na II. vatikánskom koncile (1962 – 1965) je aj nepochopiteľné a neuveriteľné mlčanie tohto koncilu o realite večného Pekla.

Alberto Gori (1889 – 1970) bol jeruzalemský latinský patriarcha a taliansky biskup. Patril ku koncilovým otcom, ktorí veľmi kritizovali skutočnosť, že diskutovaná schéma De Ecclesia a jej VII. kapitola vôbec neobsahovala zmienku o Pekle. Ernesto Ruffini (1888 – 1967), taliansky kardinál, a Biagio D‘ Agostino (1896 – 1984), taliansky biskup, mali rovnaký kritický postoj.

A. Gori v tejto súvislosti povedal na koncile aj tieto slová:

„Vynechanie jasnej zmienky o večnom zatratení podľa mňa je neprípustné zo strany ekumenického koncilu, ktorého úlohou je pripomenúť celé učenie, a to o predmete, ktorý má taký veľký význam pre všetkých ľudí, a predovšetkým pre katolíkov. Tak, ako sa hovorí o existencii súdu a o blaženosti, treba potvrdiť otvorene aj istotu večného zatratenia pre tých, ktorí pohrdli božským priateľstvom.“

Jeruzalemský latinský patriarcha poukázal na tri dôvody pre svoje kritické stanovisko:

„Nazdávam sa, že to je potrebné z troch dôvodov. Prvý je ten, že existencia Pekla je nespochybniteľná pravda kresťanského zjavenia. (…) Druhý dôvod, pre ktorý je potrebné pripomenúť nevyhnutne túto pravdu, je ohromná dôležitosť tejto hroznej možnosti pre každú ľudskú bytosť. (…) Tretí dôvod, prečo treba o tom hovoriť, je špeciálna potreba našej doby, ktorú treba začleniť do našej pastoračnej starostlivosti.“

A. Gori prorocky predvídal budúce tragické dôsledky zamlčiavania reality večného Pekla vo vzťahu k veriacim. Možno predpokladať, že vo vzťahu k budúcim biskupom a pápežom si také dôsledky pravdepodobne ešte nedokázal ani predstaviť. Svedčia o tom aj jeho ďalšie slová:

„Ako si mnohí bolestne uvedomujú, nemálo kazateľov sa dnes neodváži pripomínať tieto hrozné pravdy, a radšej o nich mlčia. Výsledkom tejto straty odvahy môže byť to, že medzi veriacimi prevládne presvedčenie, že takýto trest je už zastaraným učením, o ktorého aktuálnosti možno pochybovať plným právom.“

Hans Urs von Balthasar (1905 – 1988) a Hans Küng (1928 – 2021), švajčiarski teológovia, Edward Schillebeeckx (1914 – 2009), belgický teológ a Karl Rahner (1904 – 1984), nemecký teológ, patrili k mnohým progresívnym teológom z obdobia II. vatikánskeho koncilu. Títo teológovia zredukovali večné Peklo na mytologický obraz, alebo považovali Peklo za „prázdne“. Mali veľký vplyv na myslenie pokoncilových biskupov, kardinálov a pápežov.

Je zjavné, že pápež František a jeho „osobný pohľad“ na „prázdne Peklo“ má svoj pôvod práve v týchto heretických názoroch. Verejné šírenie podobných postojov predstaviteľom Cirkvi, veľmi nebezpečných pre duchovnú orientáciu katolíkov, bolo v období pred posledným koncilom neprípustné a sankcionované.

Táto tendencia pôsobila v období posledného koncilu a následne aj po jeho skončení. Prehodnotenie a popretie reality večného Pekla bolo aj dôsledkom neustáleho zdôrazňovania Božieho milosrdenstva, ktoré malo tendenciu prehliadať význam Božej spravodlivosti. Dôsledky na osobnú zodpovednosť ľudí voči viere a morálke Cirkvi museli byť nevyhnutne katastrofálne.

Pán Ježiš Kristus pripomenul realitu večného Pekla slovami:

„A ak ťa zvádza na hriech tvoje oko, vylúp ho: je pre teba lepšie, keď vojdeš do Božieho kráľovstva s jedným okom, ako keby ťa mali s obidvoma očami vrhnúť do Pekla, kde ich červ neumiera a oheň nezhasína.“ (Mk 9,47–48)

Ďalšie slová Spasiteľa jednoznačne vyvracajú všetky mylné predstavy o „prázdnom Pekle“:

„Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú! Chráňte sa falošných prorokov: prichádzajú k vám v ovčom rúchu, ale vnútri sú draví vlci.“ (Mt 7,13–15)

Peklo je večným zatratením pre toho, kto zomrie v stave smrteľného hriechu bez toho, aby ľutoval tento hriech, a odmietne milosrdnú lásku Boha. Sväté písmo, nemenná katolícka náuka, výpovede pravých súkromných zjavení a varovné svedectvá večne zatratených duší pripomínajú realitu večného Pekla.

Nedajme sa nikým pomýliť a nezabúdajme na to ani v našej dobe, plnej falošných prorokov. A plnej aj nehodných a zbabelých cirkevných pastierov, mlčiacich o realite večného Pekla.

PDF (formát pre tlač)