Prestavba Cirkvi bojujúcej na Cirkev putujúcu alebo 60. výročie katolíckej kapitulácie

Radomír Tomeček
18. apríla 2024   Cirkev

Jednou z významných zmien, ktoré zasiahli Cirkev po II. vatikánskom koncile (1962 – 1965), je prestavba Cirkvi bojujúcej na Cirkev putujúcu. Zmena jediného slova v cirkevných dokumentoch nevyvolávala takú veľkú pozornosť, ako napríklad pokoncilová liturgická reforma. Avšak dôsledky tejto podstatnej zmeny v základnej charakteristike Cirkvi sú obrovské.

Táto moderná prestavba Cirkvi neznamená len nejaký nepatrný zásah do vonkajšej fasády starej cirkevnej stavby. Jej dôsledky museli nevyhnutne zmeniť vnímanie Cirkvi zo strany celého nekatolíckeho sveta. Súčasne bolo postupne zavádzané nové nastavenie prístupu katolíkov voči všetkému, s čím katolíci v predchádzajúcich dejinách museli nekompromisne bojovať.

Tradičné katolícke chápanie Cirkvi bojujúcej

Cirkev bojujúca, tzn. pozemskí pravoverní veriaci katolíci, bojujúci proti nepriateľom večnej spásy, tzn. proti Satanovi, svetu a telu, Cirkev trpiaca, tzn. duše trpiace v Očistci, a Cirkev víťazná, tzn. svätí v Nebi, predstavujú jednu jedinú Cirkev, ktorej členovia sa nachádzajú v troch rôznych pomeroch, avšak nepredstavujú tri rôzne cirkvi. Podobajú sa vojsku, ktorého jedna časť bojuje s nepriateľom, druhá časť trpí bolesťou po zranení v boji, a tretia časť sa raduje z dobytého víťazstva.

Rímsky katechizmus z roku 1566 patrí k najdôležitejším plodom katolíckej literatúry. Bol zostavený z moci Tridentského koncilu (1545 – 1563). Nasledujúci text, prevzatý z tohto diela, poukazuje na významné skutočnosti, ktoré mnohí predstavitelia Cirkvi nehlásajú svetu v súčasnosti.

Cirkev je zložená z dvoch hlavných častí, a to jednej víťaznej, a druhej bojujúcej.

Cirkev víťazná predstavuje šťastný zástup blahoslavených duchov, a tých, ktorí zvíťazili slávne nad svetom, nad telom, a nad neprávosťou diabla. Teraz sú oslobodení od utrpení tohto života a požívajú bezpečie večného blaha.

Cirkev bojujúca je spoločnosť všetkých veriacich, ktorí žijú doposiaľ na zemi. Bojujúcou sa nazýva preto, lebo vedie ustavičnú vojnu s najkrutejšími nepriateľmi, so svetom, s telom, s diablom. Nemôžeme sa však domnievať, že existujú dve Cirkvi, ale že jedna a tá istá Cirkev skladá sa z dvoch častí. Z nich jedna časť nás už predišla, a prebýva teraz v nebeskej vlasti, a druhá časť postupuje deň po dni, až kým nebude zjednotená s naším Spasiteľom, a bude odpočívať vo večnej blaženosti.

Kto patrí do Cirkvi bojujúcej a kto nepatrí

V Cirkvi bojujúcej sú ľudia dobrí a zlí. Zlí ľudia, hoci sa podieľajú na tých istých sviatostiach a vyznávajú rovnakú vieru ako dobrí ľudia, líšia sa svojím životom a morálkou.

Kto sú tí, ktorí patria do niektorej z týchto skupín, o tom sa ľudia môžu domýšľať podľa niektorých znamení, avšak nemôžu to vedieť s istotou. Cirkev zahrňuje v sebe dobrých ľudí a bezbožných ľudí, ako to dosvedčuje Sväté písmo a spisy svätcov.

Do Cirkvi bojujúcej nepatria tri skupiny osôb:

1. neveriaci,
2. heretici a schizmatici, a
3. ľudia exkomunikovaní.

Pohania nepatria do Cirkvi bojujúcej, keďže neboli nikdy v Cirkvi bez toho, aby ju niekedy poznali, a bez toho, aby stali sa účastnými na nejakej sviatosti spoločnosti kresťanského ľudu.

Heretici a schizmatici nepatria do Cirkvi bojujúcej, keďže odpadli od Cirkvi. Títo ľudia nepatria do Cirkvi podobne, ako zbehovia nepatria k armáde, z ktorej ušli. Avšak nie je možné popierať, že zostávajú pod mocou Cirkvi tým, že sú ňou volaní pred súd, trestaní, a môžu byť aj exkomunikovaní. Exkomunikovaní sú preto, že rozhodnutím Cirkvi sú z nej vylúčení a nepatria do jej spoločenstva, až kým nezmúdrejú.

Zvyšní ľudia patria stále do Cirkvi bojujúcej, hoci by boli akokoľvek bezbožní a oddaní neprávostiam. Aj keby život cirkevných predstavených bol hriešny, zostávajú stále v Cirkvi a nestrácajú nič zo svojej moci.

Katolík v nevyhnutnom boji proti nepriateľom spásy

P. Lukasz Szydlowski, poľský katolícky kňaz Kňazského bratstva svätého Pia X., venoval jednu zo svojich prednášok Cirkvi bojujúcej. Podľa neho nepriateľ našej večnej spásy existuje a každé klasické katolícke duchovné dielo chápe tohto nepriateľa v troch podobách:

1) Satan,
2) svet, a
3) trojaká žiadostivosť (žiadostivosť tela, žiadostivosť očí a pýcha života).

Mnoho ľudí považujúcich sa za katolíkov nedokáže v súčasnosti akceptovať význam slova Cirkev bojujúca. Spasiteľ povedal, že nepriniesol pokoj na zem, ale meč, resp. že bude dôvodom nezhôd medzi ľuďmi. Cirkevná história je dôkazom, že pápeži vyzývali na krížové výpravy, vyzývali na boj za čistotu viery, hovorili aj o spravodlivej vojne, o potrebe bránenia svojej vlasti a katolíckej viery.

Súčasné duchovenstvo sa často stotožňuje s chápaním Cirkvi zo strany sveta, ako spolku podriadených a poddaných ľudí poslušných všetkému a neodporujúcich nikomu. Tento postoj je želaním Satana, aby paralyzoval Cirkev v nevyhnutnom boji proti nemu a proti jeho nástrojom, aby bol vyhlásený falošný mier.

Satan presvedčil toto duchovenstvo, že vojna proti nemu neprebieha, že vojaci môžu vyjsť zo zákopov a že prípadný výstrel nemôže nikoho zabiť. Za tieto výstrely možno označiť najmä všetky herézy a bludy, ktoré ohrozujú večnú spásu človeka.

Absencia tradičnej katolíckej bojovnej spirituality vedie k skresleniam v cirkevnej doktríne, v liturgii a v postojoch katolíkov. Tradične formovaný katolík nebojuje proti osobe hriešnika, bludára alebo pohana, ale bojuje proti šíreniu hriechu, bludu a pohanstva. Predmetná absencia vyvoláva ľahostajnosť k Cirkvi a smeruje k strate skutočného misijného ducha. Nedostatok odsúdenia hriechu vedie ku kompromisu s hriechom.

Tradične formovaný katolík musí strpieť rany adresované sebe od nepriateľov Spasiteľa a Jeho Cirkvi, avšak nesmie akceptovať rany adresované Spasiteľovi a Jeho Cirkvi. Každý dobrý manžel bráni svoju manželku podobne, tzn. nemôže pripustiť, aby ktokoľvek zraňoval jeho manželku akýmkoľvek spôsobom. Možno nastaviť vlastné líce, avšak nemožno nastaviť líce toho, koho sme povinní milovať a brániť.

Tento správny katolícky postoj sa týka nášho vzťahu k Bohu, k Cirkvi, k vlastnému národu a k vlastnej rodine. Musíme byť statočnými katolíkmi a nesmieme byť zbabelcami. To sa týka predstaviteľov Cirkvi a všetkých katolíckych veriacich.

Cirkev musí neustále bojovať proti nepriateľom

Roberto de Mattei (* 1948), taliansky profesor a cirkevný historik, uvádza, že Cirkev musí neustále bojovať s nepriateľmi, ktorí do nej nepatria, avšak aj s predstaviteľmi Cirkvi, hlásajúcimi rôzne herézy a bludy, tzn. s vnútornými nepriateľmi. Možno poukázať na niektoré príklady.

Heréza arianizmu spochybňovala rovnocennosť Pána Ježiša Krista s Bohom. Prvý všeobecný koncil v Nicei, v roku 325, odsúdil túto herézu. Tento koncil definitívne stanovil, že Ježiš Kristus je pravý Boh z pravého Boha, jednej podstaty s Otcom.

Árius (256 – 336) a jeho heréza bola odsúdená, avšak napriek tomu sa šírila ďalej. Mnoho pravoverných katolíkov bolo prenasledovaných mocnými podporovateľmi tejto herézy. Prvý všeobecný koncil v Carihrade, v roku 381, znamenal definitívne porazenie tejto herézy.

Svätý Hilár z Poitiers (315 – 367) konštatoval, že veriaci, ktorí vykladali pravoverne dvojznačné výroky semiariánskych teológov v období ariánskej krízy, mali svätejšie uši, než boli srdcia kňazov. Kresťania, ktorí odolávali cisárom počas troch storočí, museli odolávať teraz vlastným pastierom, a v niektorých prípadoch aj pápežovi, ktorí boli vinní prinajmenšom vážnou nedbalosťou, resp. otvorenou herézou.

Pápež svätý Pius X. v dekréte Lamentabili sane exitu (z 3. júla 1907) predstavil 65 téz, resp. výrokov, ktoré vyjadrujú modernistické bludné tvrdenia. Boli šírené niektorými katolíckymi teológmi a katolíckymi spisovateľmi, čím dochádzalo k ničeniu katolíckej viery z vnútra katolíckeho prostredia.

Aktuálnosť zmieneného dekrétu pre našu pokrokovú cirkevnú súčasnosť vyjadruje napríklad aj nasledovné bludné tvrdenie, ktoré tento dekrét odsúdil:

„Usporiadanie orgánov Cirkvi nie je nemenné. Rovnako ako ľudská spoločnosť, aj kresťanské spoločenstvo je vystavené neustálemu vývoju.“ (Bod 53)

Pápež svätý Pius X. vydal encykliku Pascendi Dominici gregis, O náuke modernistov (z 8. septembra 1907), týkajúcu sa bludov modernizmu. Uvedený pápež v tejto encyklike dôsledne analyzuje postupy vnútorných nepriateľov katolíckej viery zameraných na rozklad katolíckeho svetonázoru šírením bludného učenia priamo v prostredí Cirkvi. Svoj zápas proti šíreniu modernistických bludov v Cirkvi viedol s veľkou rozhodnosťou.

Svedčí o tom aj jeho motu proprio Sacrorum antistitum z 1. septembra 1910. Týmto dokumentom bola zavedená povinnosť zloženia Protimodernistickej prísahy pre všetkých katolíckych kandidátov na kňazstvo, kňazov, biskupov, spovedníkov, kazateľov, predstavených reholí, vyučujúcich, úradníkov biskupských kúrií a cirkevných tribunálov a pre úradníkov rímskych kongregácií.

Na základe Protimodernistickej prísahy museli prísažne potvrdiť, že nie sú prívržencami bludného modernistického učenia, zavrhnutého v encyklike Pascendi Dominici gregis a v dekréte Lamentabili sane exitu.

Cirkevný boj proti modernizmu v 20. storočí a jeho slabnutie

Mons. Umberto Benigni (1862 – 1934), taliansky profesor cirkevných dejín na Pontifikálnej univerzite Apollinare v Ríme a katolícky kňaz, bol zakladateľom protimodernistického združenia Sodalitium Pianum, ktoré vzniklo v roku 1909.

Pápež svätý Pius X. podporoval predmetné združenie, poslal tri pápežské rukopisné požehnania tomuto združeniu, a zabezpečoval jeho každoročnú finančnú podporu. Po smrti pápeža svätého Pia X. došlo k rozpusteniu tohto združenia, následne bolo obnovené v roku 1915 a definitívne zrušené v roku 1921.

Pápež Pius XII. vydal encykliku Humani generis (12. augusta 1950), v ktorej poukázal na „otrávené ovocie“ pochádzajúce z „novôt v takmer každej oblasti teológie“. Odsúdil v nej myslenie všetkých ľudí, bez uvedenia konkrétnych osôb, ktorí osvojili si mentalitu a jazyk modernej filozofie a ktorí tvrdili, že dogmy je možné vyjadriť kategóriami modernej filozofie, najmä existencializmu, imanentizmu, idealizmu alebo nejakého iného systému.

Základným omylom, odsúdeným touto encyklikou, bol relativizmus, podľa ktorého ľudské poznanie nemá nikdy nezmeniteľnú a reálnu hodnotu, ale len relatívnu hodnotu. Predmetný relativizmus, ktorý bol charakteristický pre modernizmus a odsúdený pápežom svätým Piom X., sa začal znova objavovať pod plášťom „Novej teológie“.

Snaženie pápeža Pia XII. v boji proti modernistickým herézam nebolo rovnako výrazné a úspešné, ako v prípade pápeža svätého Pia X., ktorý využíval aj nevyhnutné represívne opatrenia. Možno poukázať na rastúci vplyv modernistických heretikov v Cirkvi po smrti pápeža svätého Pia X., ku ktorej došlo v roku 1914.

Konciloví progresivisti realizujú zámer prestavby Cirkvi

II. vatikánsky koncil sa v roku 1963 v diskusii, ktorá bola centrom druhého zasadacieho obdobia koncilu, venoval ekleziológii, teda náuke o Cirkvi. Výsledkom tejto diskusie o koncilovej schéme o Cirkvi bol koncilový dokument Lumen gentium (vydaný 21. novembra 1964).

Alfredo Ottaviani (1890 – 1979), taliansky kardinál, sekretár Kongregácie Svätého ofícia, predseda Teologickej komisie na koncile, objasňoval 1. decembra 1962 v koncilovej aule pôvodnú schému o Cirkvi, pripravenú touto komisiou. Vo svojom prejave uviedol, že na príprave tohto dokumentu sa podieľalo 36 expertov a 36 konzultantov z 15 národov. Tento text vychádzal jednoznačne z existencie Cirkvi bojujúcej.

Léon-Joseph Suenens (1904 – 1996), belgický kardinál, belgický prímas, významný predstaviteľ progresivizmu na koncile, jeden zo štyroch koncilových moderátorov, bol rektorom Univerzity v Leuvene v Belgicku v rokoch 1940 až 1945. Táto univerzita bola ovplyvnená fenomenologickou filozofiou.

Kardinál Suenens predstavil 4. decembra 1962 hlavné témy alternatívneho textu voči pôvodnej schéme o Cirkvi. Uvedený text bol vytvorený na Univerzite v Leuvene a prediskutovaný niekoľkými kardinálmi
v Belgickom kolégiu v Ríme.

Dokument pozostával z 2 častí, prvá, Ecclesia ad intra, o vnútornej situácii v Cirkvi, a druhá, Ecclesia ad extra, o dialógu medzi Cirkvou a moderným svetom. Rozlišovanie ad intra a ad extra vyplýva z aplikácie fenomenologickej filozofie. Tento návrh sa stal následne základom pre koncilový dokument Lumen gentium, ktorý neobsahuje pojem „Cirkev bojujúca“, ale ktorý zaviedol pojem „Cirkev putujúca“.

Carmine Pecorelli (1928 – 1979), taliansky novinár, uvádza meno Leo Suenens, kardinál vo zverejnenom Zozname cirkevných slobodomurárov. C. Pecorelli bol zavraždený v roku 1979.

Giovanni Battista Montini (1897 – 1978), taliansky kardinál, neskorší pápež Pavol VI., vyjadril dňa 5. decembra 1962 vo svojom prejave na koncile svoju plnú podporu projektu kardinála Suenensa.

Cirkev bojujúca nemôže byť putujúca alebo biskupovo varovanie

V súvislosti s progresívnym zámerom likvidácie vnímania Cirkvi ako bojujúceho subjektu možno poukázať na dva rozhodujúce postoje.

Na jednej strane bol tradičný pohľad svätého Róberta Bellarmina (1542 – 1621), talianskeho kardinála a teológa, chápaný v zmysle pápeža Pia XII. a jeho encykliky Mystici Corporis Christi (vyd. 29. júna 1943).

Na strane druhej bola koncepcia „Novej teológie“, najmä Yvesa Congara (1904 – 1995), francúzskeho profesora teológie, dominikána, neskôr kardinála, ktorá stavala proti sebe „Cirkev práva“ a pneumatickú „Cirkev Lásky“.

V koncilovej aule stáli proti sebe dve smerovania: prvé zdôrazňovalo klasické chápanie Cirkvi ako viditeľnej a zároveň neviditeľnej spoločnosti, druhé zvýrazňovalo neviditeľnú a charizmatickú dimenziu na úkor viditeľného a právneho rozmeru.

Frane Franić (1912 – 2007), chorvátsky biskup, navrhol 12. októbra 1963 vo svojom prejave na koncile, aby v predloženej schéme o Cirkvi, v článku 7, obsahujúcej titul „Cirkev putujúca“, bol pridaný aj tradičný titul, „Cirkev bojujúca“. Biskup Franić povedal:

„Dôvodom môjho návrhu nie je určite túžba provokovať, ktorá je cudzia zvlášť nám, ktorí túžime po cennom poklade náboženského pokoja. Domnievam sa však, ctihodní otcovia, že táto pripomienka má istým spôsobom kľúčový význam pre celý koncil. Pokoj je naozaj najvyššie dobro: Pán Ježiš Kristus sa sám nazýva naším pokojom, ale my ho nemôžeme dosiahnuť a uchovať ani v našej duši, ani v Cirkvi, bez namáhavého a ustavičného každodenného boja.“

Biskup Franić varoval pred „psychologickým odzbrojením Cirkvi“ a pokračuje:

„Pokiaľ Cirkev neukážeme jasným spôsobom s takýmto obrazom a v takomto stave, potom sa skutočne môže ocitnúť v stave, ktorý sa bežne nazýva psychologické odzbrojenie. V tomto prípade by sme predstavovali veriacim a svetu Cirkev, ktorej chýba čosi podstatné. A to by bolo na škodu nielen pre našich veriacich, ale pre celý svet. ( … ). Teda z lásky k svetu, aj k svetu ateistickému, musíme Cirkev nielen nazývať bojujúcou, ale aj robiť všetko pre to, aby takou aj bola.“

Biskup Franić pripomenul základnú pravdu: Cirkev nebude nikdy bez nepriateľov, a títo nepriatelia nie sú abstraktné idey, ale ľudia a skupiny organizované s cieľom bojovať proti Cirkvi a zničiť ju.

Stefan Wyszyński (1901 – 1981), poľský kardinál a prímas, bol zástancom obrany liturgie a morálnych princípov na koncile, avšak odmietol ideu Cirkvi bojujúcej. Kardinál Wyszyński 13. októbra 1963 vo svojom prejave na koncile povedal:

„Cirkev bojujúca je pojem určite teologický, a má nepochybne veľké zásluhy v univerzálnej ľudskej rodine. Nechceme prehliadať, čo fundamentálna dogmatická teológia učí, alebo verejné právo Cirkvi, ale nemôžeme ignorovať ani situáciu, v akej sa nachádzajú státisíce detí Božej Cirkvi.“

Kardinál Wyszyński predstavoval „zmierlivú líniu“ voči komunizmu, z ktorej vyplýval aj jeho odmietavý postoj k zachovaniu pojmu „Cirkev bojujúca“, o ktoré žiadal vyššie zmienený biskup Franić. Kardinál Wyszyński to priznal nasledujúcimi slovami:

„Máme obavy, že tradičné chápanie pojmu Cirkvi bojujúcej v tomto osobitnom psychologickom momente, by nakoniec nahradilo podstatnejšie poňatie Cirkvi, a to Cirkvi oživujúcej (život, svetlo ľudí) a Cirkvi posväcujúcej (buďte svätí). Ľudia našich čias, ktorí majú dar viery, sú proti každému boju, lebo väčšinou, ba povedal by som, takmer vždy, bývajú porazení v tomto boji. Ľudia dôverujú stále radšej Cirkvi, ktorá dáva život a posväcuje, ktorá obraňuje prirodzené práva ľudí, ktorá povzbudzuje a formuje duše, aby podporovali a bránili prirodzený morálny a spoločenský, no predovšetkým nadprirodzený poriadok vo svete.“

Cirkev putujúca a nástup obdobia katolíckej kapitulácie

Pápež Ján Pavol II., v nadväznosti na II. vatikánsky koncil, zverejnil apoštolskou konštitúciou Fidei depositum (z 11. októbra 1992) Katechizmus katolíckej Cirkvi (ďalej len „KKC“). Stalo sa tak pri príležitosti 30. výročia otvorenia tohto koncilu. V uvedenom dokumente Fidei depositum poukázal na slová pápeža Jána XXIII., ktorý otvoril II. vatikánsky koncil, a konštatoval:

„Preto úlohou Koncilu nebolo na prvom mieste odsúdiť omyly vtedajších čias, ale predovšetkým usilovať sa pokojne ukázať silu a krásu učenia viery.“

Komisia 12 kardinálov a biskupov, ktorú viedol Joseph Ratzinger (1927 – 2022), nemecký kardinál a neskorší pápež Benedikt XVI., bola zriadená pre prípravu KKC v roku 1986. Tento rok sa zapísal do histórie aj bezprecedentným a kontroverzným Medzináboženským stretnutím v talianskom Assisi, zvolaným pápežom Jánom Pavlom II. so zámerom modlitieb za mier vo svete.

Koncilový dokument Lumen gentium uvádza pojem „Cirkev putujúca“ na 3 miestach (Bod 14, 48, 50), zmienený KKC uvádza pojem „Cirkev putujúca“ celkovo 8-krát. Uvedené dokumenty neobsahujú pojem „Cirkev bojujúca“. Je pozoruhodné, že KKC neobsahuje ani žiaden odkaz na akýkoľvek dokument pápeža svätého Pia X., najvýznamnejšieho predstaviteľa cirkevného boja proti modernistickým herézam.

Cirkev v zmysle KKC je vymedzená novým spôsobom, teda ako „Cirkev putujúca“, so zreteľom na jej „putovanie“, resp. „kráčanie“, a teda už nie so zreteľom na jej nevyhnutný „boj“. Možno to vnímať z formulácií KKC v § 97, § 671, § 769, § 846, § 850, § 958, § 1013, § 1045, § 1111, § 1419, § 2692.

Nové chápanie Cirkvi je zjavne odlišné od chápania Cirkvi v celých jej predchádzajúcich dejinách, najmä so zreteľom na Tridentský koncil (1545 – 1563), a na katechizmy vydané po tomto koncile. Predmetné tradičné katolícke výklady vnímali zreteľne „Cirkev bojujúcu“, teda Cirkev bojujúcu proti vnútorným a vonkajším nepriateľom večnej spásy človeka.

Mons. Giovanni Benelli (1921 – 1982), taliansky arcibiskup, v pozícii zástupcu štátneho sekretára počas pontifikátu pápeža Pavla VI., vo svojom liste z roku 1976 adresovanom Mons. Marcelovi Lefebvrovi (1905 – 1991), francúzskemu arcibiskupovi, používa dokonca už slovné spojenie „Koncilová cirkev“.

Tento veľmi nebezpečný prístup k chápaniu Cirkvi a Tradície ako štruktúry podliehajúcej požiadavkám konkrétnej doby, a bez potreby nadväznosti na celé cirkevné dejiny, je akceptovaný väčšinou súčasných katolíkov. Podľa tohto postoja sa Cirkev súčasnosti akoby zrodila až na II. vatikánskom koncile. Týmto prístupom však prirodzene dochádza k rozchodu s Cirkvou bojujúcou, ktorej nekompromisné nastavenie voči „svetu v moci Zlého“ (1Jn 5,19) je nemenné.

Katastrofálny stav súčasnej Cirkvi je nerozlučne spojený s tendenciami, ktoré boli presadené progresívnymi silami na II. vatikánskom koncile. Jednou z týchto tendencií bol zámer pretvoriť Cirkev bojujúcu na Cirkev putujúcu, a to pod rafinovanou zámienkou neukazovať svetu dovtedy nevyhnutne prísnu tvár Cirkvi ako bojovníčky. Súhlasil by Spasiteľ s touto cirkevnou kapituláciou?

Revolucionári presvedčili mnohých predstaviteľov Cirkvi a veriacich, aby zakázali sami sebe bojovať proti všetkému zlu, ktoré Cirkev pomenovala, odsúdila a bojovala proti nemu v predchádzajúcich storočiach. Mnohí cirkevní pastieri podľahli tomuto pokušeniu a prijali záver, že Spasiteľ môže žiadať zánik Cirkvi bojujúcej, a teda aj zánik jej aktívneho zápasu so všetkými nepriateľmi večnej spásy človeka.

Výsledkom je tragický obraz posledných 60 rokov všeobecnej katolíckej kapitulácie, ktorý prekvapil aj mnohých nekatolíkov. Mnoho z týchto obetí pohanských kultov, bludov, heréz a schiziem, hľadajúcich nekompromisné odpovede na svoje otázky o katolíckej ceste k spáse, dostalo namiesto skutočných katolíckych odpovedí len záplavu zbabelého bľabotania o zmierení všetkého so všetkým.

Cirkev a katolíci po svojom „psychologickom odzbrojení“, pred ktorým varoval biskup Franić na II. vatikánskom koncile, prirodzene potrebujú byť súčasťou nejakých zápasov. Avšak sú to nevyhnutne zápasy za zámery diktované staviteľmi babylonských veží, samozrejme pod vlajkou falošného mieru so svetom.

Revolucionári vedeli správne už dávno, že najviac antikristovský svet možno vytvoriť až vtedy, keď Cirkev bojujúca prestane bojovať. Cirkev putujúca nedokáže odporovať tomuto satanskému zámeru, keďže nechce bojovať.

Súčasnosť nás o tom presviedča stále viac. Presviedča nás o katolíckej kapitulácii.

PDF (formát pre tlač)