Biskup Athanasius Schneider: Kňazské bratstvo sv. Pia X. nie je v schizme s Cirkvou

8. januára 2024   Aktuality

Biskup Athanasius Schneider, ktorého knihu Katolícka omša mala Nadácia Slovakia Christiana tú česť vydať a následne za účasti biskupa Schneidera (po zákaze prezentácie na Slovensku Konferenciou biskupov Slovenska) prezentovať vo Viedni, sa vyjadril v sobotu na youtubovom kanáli Certamen – DE ohľadom pojmu „schizmatik“, často používaného na adresu niektorých spoločenstiev tradičných katolíkov, či už laických alebo kňazských.

Biskup Schneider sa vyjadril nasledovne – schizmatik je ten, kto odmieta pápeža. Znakom schizmy je napríklad neuvedenie pápežovho mena v kánone svätej omše. Zároveň definoval pojem schizma a vysvetlil, kto je dnes schizmatik. Upozornil, že schizma sa netýka Kňazského bratstva sv. Pia X., a zároveň uviedol, že v schizme sú tzv. sedesvakantisti:

„Musíme používať pojmy presne. Čo znamená schizma a schizmatik? Máme jasné definície alebo vysvetlenia, aj v cirkevnom práve. Cirkevné právo hovorí, že schizmatik je ten, kto odmieta byť podriadený rímskemu biskupovi a biskupom v jednote s ním. Čo to znamená: nepodriadiť sa? Je to vec výkladu. Podľa mňa to musí cirkevné právo v budúcnosti objasniť.“

Podľa biskupa Schneidera, aby mohol odpovedať na otázku, čo robí človeka schizmatikom, musí sa obrátiť na veľkú tradíciu Cirkvi:

„Schizmatik je ten – ako to vidím ja, a čo zodpovedá veľkej tradícii Cirkvi –, kto odmieta autoritu pápeža ako takú. To znamená, že sa stáva nezávislým od princípu, od základného princípu; buduje svoju paralelnú cirkev, vedome proti rímskemu pápežovi alebo bez neho. Toto je schizma – toto je rozkol.“

Špecifickým znakom schizmy je neuvedenie pápežovho mena v kánone svätej omše, pretože to naznačuje, že takýto človek si nepraje spoločenstvo s pápežom. Ako biskup uviedol, môžete mať pritom rovnakú vieru ako pápež, no zároveň byť schizmatickí:

„Toto je príklad pravoslávnej cirkvi, ktorá sa v 11. storočí oddelila od Svätej stolice, dokonca exkomunikovala pápeža, čo urobil konštantínopolský patriarcha.“

Medzi ďalšie príklady schizmatických spoločenstiev patrí Jansenistická cirkev v Utrechte v 17. storočí a Starokatolícka cirkev v 19. storočí.

Okrem toho existujú takzvaní sedevakantisti, zdôraznil biskup, ktorí tvrdia, že Rímsky stolec je prázdny: „Toto je iná forma schizmy,“– zdôraznil a poukázal na to, že takýchto schizmatických sedesvakantistických skupín je dnes veľa. Vyznačujú sa odmietnutím buď všetkých pokoncilových pápežov, alebo jedného konkrétneho. Znakom tejto schizmy je neuvádzanie pápežského mena v omšovom kánone: „Toto je podstata schizmatickosti,“ dodal biskup Schneider.

V súvislosti s Kňazským bratstvom sv. Pia X. však biskup Schneider uviedol, že obvinenia ohľadom jeho údajnej schizmatickej pozície, ktoré radi formulujú aj niektorí kňazi slúžiaci tradičnú svätú omšu, sú neopodstatnené:

„To všetko však neplatí pre Kňazské bratstvo sv. Pia X. alebo arcibiskupa Marcela Lefebvrea. Je tu vôľa byť v jednote so Svätou stolicou. Kňazské bratstvo sv. Pia X. je, samozrejme, živou súčasťou Cirkvi a rozhodne nie je schizmatické,“ uviedol biskup z Astany. A dodal, že „Bratstvo je pripravené kedykoľvek prijať formálne uznanie od Svätej stolice. Toto je konkrétny znak toho, že nejde o schizmatikov.“

Ďalšími znakmi neschizmatickosti sú modlitby za pápeža v omšovom kánone, aj mimo neho a spomínanie biskupského stolca v kánone.

Ako biskup zdôraznil, je tu zložitá otázka biskupskej vysviacky, ktorú v roku 1988 udelil arcibiskup Marcel Lefebvre. V dejinách Cirkvi vysvätenie biskupa bez súhlasu pápeža nikdy neznamenalo trest exkomunikácie, ale len suspendáciu. To je veľký rozdiel, pretože takýto krok bol hodnotený ako neposlušnosť – ale nie ako vylúčenie z Cirkvi.

Arcibiskup Lefebvre ustanovil biskupov, nie aby vybudovali paralelnú cirkev, ale aby mohli vysluhovať sviatosti v bezpečnej, tradičnej forme rímskeho obradu. Dúfal, že budúci pápež ich situáciu upraví: „Z jeho slov je zrejmé, že pri udeľovaní týchto svätení nemal v úmysle rozkol,“ dodal biskup Schneider.

Znova zdôraznil, že až do roku 1983, tzn. do vyhlásenia nového Kódexu kánonického práva, Cirkev nepovažovala vysviacky udelené bez súhlasu pápeža za dôvod na exkomunikáciu. Navyše, v prvom tisícročí sa biskupská vysviacka pravidelne konala na Východe bez akejkoľvek účasti pápeža. Pápežský súhlas teda nie je podľa Božieho zákona povinný. Takto vysvätený biskup neskôr jednoducho oznámil pápežovi, že je biskup a požiadal o cirkevné spoločenstvo. Táto prax už dlho existuje aj na Západe:

„Boží zákon vyžaduje, aby biskup verejne uznal pápeža, vyznával katolícku vieru a menoval pápeža v liturgii, a tak s ním zostal v jednote,“ uzavrel biskup Schneider.

BM

Zdroj: Certamen – DE, PCH24, titulný ilustračný obrázok, zdroj – snímka obrazovky/youtube.com

PDF (formát pre tlač)