Spor ohľadom uctievania svätých obrazov a II. nicejský koncil

Karol Gazdík
29. septembra 2023   Cirkev História   Dejiny koncilov

24. septembra to bolo presne 1236 rokov, kedy sa v roku 787 v meste Nikaia (dnes İznik v Turecku) otvoril II. nicejský koncil, ktorý je uznaný ako posledný z prvých siedmich ekumenických koncilov východnou pravoslávnou cirkvou a západnou katolíckou Cirkvou. Okrem toho je uznávaný aj starokatolíckou cirkvou i niektorými protestantskými denomináciami. Čo však o tomto poslednom spoločnom koncile a udalostiach, ktoré mu predchádzali, vieme?

Pozadie udalostí

Na konci 7. storočia cisár Justinián II. zvaný Rhinotmétos (prezývka Rhinotmétos znamená v preklade „beznosý“, pretože po prvej vzbure proti nemu prišiel o nos a údajne nosil zlatú protézu) dotvoril ríšsku Cirkev prijatím desiatok disciplinárnych a organizačných kánonov, ktoré následne predstavovali charakteristickú podobu východného ortodoxného kresťanstva. Udialo sa tak na tzv. II. trulánskom (trullskom) koncile (na Západe nazývanom quintisextus – piatošiesty snem), kde bolo schválených celkom 102 kánonov.

Konciloví účastníci však zastupovali hlavne východnú kresťanskú tradíciu a prijatá legislatíva v mnohých prípadoch stála v jasnej opozícii voči západným zvyklostiam, akými sú napríklad celibát kňazov, pôstna prax či manželstvo atď. Pápežstvo sa zdráhalo koncil potvrdiť a všetky následné snahy cisárskeho dvora donútiť rímsku Cirkev prijať východnú tradíciu vyvolávali značný odpor.

V rámci tohto odporu stojí za zmienku vyslanie cisárskeho emisára Zachariáša do Ríma. Ten mal pápeža sv. Sergia I. donútiť kánony Trulánskeho koncilu podpísať. Miesto zajatia pápeža došlo k vzbure a za rímskeho pontifika sa postavili popri rímskych mestských oddieloch aj jednotky byzantského ravennského exarchu. V dôsledku toho došlo iba k schváleniu tých kánonov, ktoré neodporovali rímskej praxi. Trulánsky koncil mal teda kľúčový význam predovšetkým pre východných kresťanov a v praxi dokladal konštituovanie odlišných kresťanských tradícií – latinskej a gréckej, hoci po vieroučnej stránke medzi nimi panovala zhoda.

Nezhody medzi západnou a východnou časťou katolíckeho kresťanstva sa ďalej prehĺbili v priebehu 8. storočia. Dôvody boli politické, náboženské i kultúrne, a do značnej miery súviseli s nástupom novej cisárskej dynastie. Po zosadení cisára Justiniána II. musela Byzancia čeliť ďalšiemu arabskému ohrozeniu. Pri obrane ríše sa osvedčil cisár Lev III. Sýrsky, pôvodom vojvodca, ktorý mal v boji s Arabmi početné skúsenosti.

Popri vojenských krokoch začal aj s reformami, ktoré mali stabilizovať silu ríše. Nezostal však iba na organizačnej a správnej rovine, ale aktívne vstúpil do náboženskej oblasti. Zrejme pod dojmom náboženských a kultúrnych zvyklostí na sýrskej hranici, kde sa stýkal s moslimským náboženstvom, došiel cisár k presvedčeniu, že neschopnosť ríše obnoviť svoju silu a autoritu spôsobuje nevernosť Božím prikázaniam a modloslužba. Jeho zmýšľaniu dopomohol i vplyv jednej sekty, o ktorej si povieme neskôr. Podľa Judith Herrinovej stála za spúšťačom cisárovho boja proti „modloslužobníctvu“ obrovská podvodná erupcia v Egejskom mori, ktorá vyvrhla nový ostrov, čo bolo cisárskymi teológmi prezentované ako Boží trest a varovanie.

Ikonoklazmus

Lev III. Sýrsky teda od roku 726 začal boj proti zobrazovaniu kresťanského Boha a proti uctievaniu svätých obrazov/ikon, ktorý poznáme pod pojmom obrazoborectvo či ikonoklazmus. Išlo o posledný z východných dogmatických bojov trvajúci 120 rokov, ktorý otriasol cirkevnými a sociálnymi pomermi Byzantskej ríše. Navonok išlo o kult obrazov, ktorý sa dobre zakorenil v predošlej perióde vo východnej cirkvi, najmä pričinením mníšstva. No v skutočnosti to bolo meranie síl cisárskej moci s Cirkvou a preto podľa toho, aký energický panovník bol na tróne, mal boj buď silnejší alebo miernejší priebeh. Nebezpečných rozmerov nadobudol tento boj až vtedy, keď sa ho zúčastnil cisársky dvor a urobil z čisto náboženskej veci problém aktuálnej politiky – zákaz zobrazovania sa totiž stal oficiálnym programom cisárskeho dvora.

Byzantská spoločnosť sa rýchlo rozdelila na zástancov uctievania ikon a bojovníkov proti nim. Ikonodulovia (uctievači) sa formovali predovšetkým z radov mníšstva, nižšieho kléru a prostého obyvateľstva. Naopak medzi časťou vysokého kléru a vo vojsku nachádzal cisár mnohých priaznivcov. Lev aj jeho nástupca Konštantín V. mohli podporiť svoje postoje početnými vojenskými úspechmi, ktoré prezentovali ako záchranu kresťanstva pred islamom.

Náboženská politika spôsobila úplné odcudzenie medzi Konštantínopolom a Rímom. Západ odmietal cisárske opatrenia ako herézu a rímsky biskup zákaz uctievania ikon odsúdil. Tento rozkol sa významne premietol aj do pomerov v Taliansku, kde doteraz pápežská a byzantská správa úzko spolupracovali v boji proti germánskym Langobardom. Tí spory ihneď využili a zaútočili na byzantské i pápežské dŕžavy. Strata cisárskej ochrany nútila pápeža hľadať iného perspektívneho partnera, čo nakoniec po roku 750 zapríčinilo zblíženie Ríma s Franskou ríšou.

Vzpruhami ikonoklastického boja boli:

1. Byzantský cézaropapizmus (štátne cirkevníctvo – panovník je súčasne hlavou miestnej cirkvi), ktorý sa rád miešal i do dogmatických otázok Cirkvi. Práve v tomto čase dosiahol tento fenomén svoj vrchol. Dôkazom nám môže byť i vyhlásenie cisára Leva III.: „βασιλεὺς καὶ ἱερεὺς εἰμί“, v preklade „Som panovník a kňaz“. Cisár pokladal spor za skúšobný kameň svojej politickej sily. Cirkvi a hlavne mníšstvu išlo o zachovanie slobody a nezávislosti od cisárskeho despotizmu. Bol to teda boj s mníchmi, v ktorom išlo okrem uctievania ikon aj o existenciu mníšstva samotného.

2. Ľud, ktorý sa v predošlých dogmatických sporoch len málo aktívne zúčastňoval, lebo týmto teologickým záležitostiam pochopiteľne nerozumel, sa chcel v tomto boji náležite zaslúžiť o náboženskú vec. Išlo totiž o boj, kde predmetom sporu bolo čosi vonkajšie, každému denne viditeľné, teda táto otázka ľudu úplne vzdialená nebola a chceli byť jej súčasťou.

3. Keď sa Rím vyslovil za úctu obrazom/ikonám, dávne napätie medzi Východom a Západom dostalo novú zámienku: bojovať nielen proti obrazom/ikonám, ale i proti Rímu.

Jedným z dôvodov započatého boja cisára Leva III. proti ikonám bol jeho styk s pauliciánmi, vďaka čomu mal osobný odpor voči svätým obrazom. Pauliciáni („nasledovníci Pavla“, sami seba označujúci ako „dobrí kresťania“) boli nekonformnou kresťanskou sektou pôsobiacou v 8. a 9. storočí v Byzantskej ríši. Po väčšinu svojich dejín boli považovaní za heretikov, ktorí kombinovali prvky zoroastrizmu a kresťanstva, z ktorého preberali len evanjelium a listy sv. Pavla. Vzniknutá situácia okolo boja proti ikonám im značne vyhovovala, pretože ich odpor k niektorým vonkajším prejavom Cirkvi a hlavne voči mníchom, sa v mnohých ohľadoch blížil oficiálnemu postoju štátnej moci, a tak sa táto sekta tešila pomerne značnému pokoju.

Posilnený pauliciánskymi myšlienkami vydal cisár v roku 726 edikt, ktorý rozkázal odstrániť obrazy svätých, mučeníkov a anjelov. Niektorí biskupi sa ediktu okamžite podvolili, kým konštantínopolský patriarcha Germanus I. a Ján Damascénsky sa postavili na odpor. Germanus nechcel, aby sa zákazom svätých obrazov dalo vlastne za pravdu židom a moslimom, ktorí obviňovali kresťanov z modlárstva. U ľudí vzbudilo cisárovo nariadenie veľké vzrušenie.

Márne boli protesty pápežov Gregora II. a Gregora III., veci nepomohla ani vzbura a povstanie vedené „proticisárom“ Kosmom, ktorý sa pokúsil v roku 727 dokonca dobyť Konštantínopol. Cisár potlačil vzburu a odpovedal pápežstvu tým, že skonfiškoval majetky Svätej stolice v Kalábrii a na Sicílii; ilýrsku provinciu vytrhol zo zväzku rímskeho patriarchátu a podriadil ju konštantínopolskému patriarchovi. V roku 730 cisár vydal druhé, ostrejšie nariadenie proti ikonám, vďaka ktorému boli zničené všetky obrazy Pána, Matky Božej a svätých. Vandalským spôsobom sa ničili najvzácnejšie umelecké diela, kruto prenasledovali mnísi, ktorí sa venovali písaniu ikon, kláštorné školy boli pozatvárané, mnohé kláštory zbúrané.

Po smrti Leva III. nastúpil na trón jeho syn Konštantín V. Ten považoval za povinnosť, zdedenú po otcovi, pokračovať v boji proti ikonám a uctievaniu svätých obrazov. Aby však zúrivému boju dodal zdanlivú oprávnenosť, zvolal v roku 754 v Konštantínopole synodu, ktorá mala byť svojou povahou všeobecná. Zhromaždených 338 biskupov (zišlo sa ich tak veľa preto, lebo sa mal voliť aj nový patriarcha) muselo dať písomne svoj súhlas podporujúci obrazoborectvo. Vďaka tejto synode sa museli všetky sväté obrazy/ikony odstrániť z kostolov a nahradiť profánnymi obrazmi zo sveta rastlín a zvierat, vďaka čomu sa kostoly podobali „klietkam pre vtákov a skladom s ovocím“. Pápež Štefan III. a traja východní patriarchovia zavrhli uznesenia pseudosynody a ikonoklastov exkomunikovali.

Cisár Konštantín zomrel počas jedného ťaženia proti Bulharom, čo ikonodulovia vysvetľovali ako Boží trest. V deviatom storočí boli Konštantínove pozostatky vyzdvihnuté z hrobu, spálené a vhodené do mora. Konštantínov syn Lev IV. bol voči ikonodulom o dosť miernejší. Z vyhnanstva sa napríklad mohli počas jeho vlády vrátiť mnísi a opäť dosadil v Konštantínopole ikonodulského patriarchu. No keď sa v roku 780 našli v komnatách cisárovnej Ireny ukryté sväté obrazy, cisár sa nezdráhal svoju manželku poslať do vyhnanstva. Jeho krátky život následne ukončila vážna choroba (pravdepodobne tuberkulóza) a vo veku 31 rokov zomrel.

Po Levovej smrti v roku 780 sa stala Irena regentkou vtedy deväťročného cisára Konštantína VI. Zostala ňou až do jeho plnoletosti a aj potom zotrvala na tróne ako cisárovná spoločne s ním. V roku 797 ho dala usmrtiť, následne získala samovládu a stala sa prvou ženou na tróne východorímskeho cisárstva, čo však Západ neakceptoval a pokladal rímsky cisársky trón za uvoľnený. Preto pápež Lev III. v roku 800 korunoval Karola Veľkého za „cisára Západu“, čím mal odteraz kresťanský svet dvoch cisárov a dve nezávislé cisárstva: východné a západné.

Z hľadiska tohto článku je však dôležitým faktom to, že Irena v spore o uctievanie svätých obrazov patrila medzi ikonodulov. Vďaka tomu bolo dovolené vyhotovovať náboženské obrazy a nehatene ich uctievať. S cieľom obnovenia cirkevného pokoja zvolala Irena pomocou konštantínopolského patriarchu Tarasia a v dorozumení s pápežom Hadriánom I. všeobecný cirkevný snem do Konštantínopolu. Pápež potešený snahou zavrhnúť pretrvávajúcu herézu poslal do Konštantínopolu svojich legátov.

II. nicejský koncil

Koncil sa zišiel v Kostole svätých apoštolov 17. augusta 786. V Konštantínopole však vypukla vzbura vojakov, ktorá koncil prerušila. Vojaci vtrhli do kostola a rozohnali všetkých zúčastnených. Otrasení pápežskí legáti sa ihneď nalodili na cestu do Ríma. Po nastolení pokoja sa legáti 24. septembra 787 znovu zhromaždili, no tentoraz v meste Nikaia. Koncil tam zasadal pod predsedníctvom pápežských legátov a konštantínopolského patriarchu, ktorý bol úradujúcim predsedom – za skutočného predsedu bol považovaný Kristus.

Na prvom zasadnutí sa riešilo, či biskupi, ktorí prijali obrazoborectvo, majú zostať v úrade. Na druhom zasadnutí boli v gréčtine prečítané listy od pápeža Hadriána I. schvaľujúce uctievanie obrazov, ale ostro kritické voči byzantskému porušovaniu pápežských práv. Na treťom zasadnutí odovzdali údajní orientálni patriarchovia poverovacie listiny. Na štvrtom zasadnutí sa dokazovala zákonnosť vyobrazovania a uctievania ikon, čerpaná z: Ex 25,19; Nm 7,89; Hebr 9,5; Ez 41,18; ale najmä zo série úryvkov Cirkevných Otcov a z hagiografie. Na piatom zasadnutí sa prečítalo ďalšie florilegium (zbierka výťažkov a pasáží z tela väčšieho diela) dokazujúce, že obrazoborectvo pochádza od pohanov, Židov, moslimov a heretikov. Na šiestom zasadnutí sa opäť vyvracali predošlé učenia a nakoniec na siedmom zasadnutí koncil vydal vyhlásenie viery týkajúce sa úcty k svätým obrazom.

Koncil zavrhol Konštantínopolskú pseudosynodu z roku 754, jej závery vyhlásil za neplatné a na základe Tradície schválil užívanie a úctu obrazom/ikonám. Klaňanie sa patrí len Bohu, ale zbožné uctievanie patrí i krížu, obrazom Krista, Matky Božej, anjelov a svätých, a to pre prototyp, ktorý vyobrazujú. Z vyhlásenia koncilu teda vyplývalo, že úcta preukázaná obrazu je (v konečnom dôsledku výhradne) úctou k jeho skutočnému predobrazu a kto sa modlí k obrazu, modlí sa vlastne k tomu, koho (v skutočnosti) obraz znázorňuje. Tým bol ikonoklazmus v Byzantskej ríši na 30 rokov odstránený.

Koncil tiež nariadil, že každý oltár by mal obsahovať relikviu, čo platí aj v moderných katolíckych a pravoslávnych nariadeniach. Vydal aj množstvo ďalších kánonov, medzi nimi nariadenia k voľbe biskupa či nariadenia hovoriace o duchovnej disciplíne, najmä pre mníchov, keď sa miešajú so ženami.

V domnienke, že úcta ikonám je príčinou mnohých vojenských nezdarov Byzantskej ríše v boji proti islamu, začal cisár Lev V. Arménsky nový boj proti svätým obrazom. Obhajcu svätých obrazov opáta Teodora Studitu uvrhli do žalára, patriarcha Niceforus sa musel vzdať úradu a boli obnovené uznesenia synody z roku 754. Boj a neprávosť trvali 30 rokov a skončili sa až vtedy, keď vládu dostala do rúk opäť žena, cisárovná (vdova) Theodora, regentka svojho nedospelého syna Michala III. Nariadením z roku 843 povolila úctu svätým obrazom na základe uznesenia konštantínopolskej synody, ktorá v roku 842 vyriekla na ikonoklastov tvrdú anatému.

Víťazstvo pravej viery nad ikonoboreckým bludom sa dokonca liturgicky oslavuje a to v prvú nedeľu Veľkého pôstu, ktorá podľa toho dostala aj svoje pomenovania – „Nedeľa ortodoxie“ alebo „Nedeľa o úcte svätých ikon“.

Hlavnými zdrojmi tohto článku sú knihy: Cirkevné dejiny z roku 1943 cirkevného historika ThDr. Jozefa Špirka a Cirkevné dejiny, Antika a stredovek z roku 2013 od Dr. Drahomíra Sucháneka a doc. Václava Dršku.

PDF (formát pre tlač)