Odhodlanie rímskej Cirkvi zachovávať a odovzdávať v celom svojom živote – doktrinálnom aj liturgickom – svoju vernosť posvätnej tradícii je od začiatku pevné

biskup Athanasius Schneider
27. augusta 2023   Cirkev

Milí čitatelia a priaznivci portálu Christianitas.sk,

prinášame vám kázeň Jeho Excelencie, biskupa Athanasia Schneidera z kazachstanskej Astany, ktorú sa chystal predniesť v Košiciach 21. augusta na Mons. B. Boberom, košickým arcibiskupom pôvodne odsúhlasenej sv. omši, ktorá však, ako všetci vieme, sa po zmene postoja KBS k návšteve biskupa Schneidera na Slovensku napokon neuskutočnila. Touto cestou vás pozývame k jej čítaniu.

NSCh a portál Christianitas.sk.

***

Milovaní bratia a sestry,

Rímska Cirkev bola od začiatku pevne odhodlaná zachovávať a odovzdávať v celom svojom živote, doktrinálnom aj liturgickom, svoju vernosť posvätnej tradícii. Známou sa stala fráza pápeža Štefana I. (vládol v rokoch 254 až 257): „Nech sa neinovuje nič, čo nebolo odovzdané“ – nihil innovetur nisi quod traditum est (por. S. Cyprianus, ep.74). Verejná bohoslužba je neodmysliteľne tradičná, to znamená, že sa musí slúžiť podľa noriem, ktoré už stanovila Božia autorita a odovzdali ich predkovia.

Cirkev prvých storočí považovala svoju liturgiu za akési pokračovanie božsky a precízne usporiadanej liturgie Starého zákona. Raná Cirkev zdieľala so starozákonnou liturgiou tie isté základné rituálne črty a postoje, menovite veľký zmysel pre úžas, ticho, zahaľovanie tajomstva božských skutočností cez skutočný závoj, cez lokálnu vzdialenosť obyčajných ľudí od Svätyne a Svätého svätých, skrze hierarchicky usporiadaného liturgického obradu, skrze zvýraznenie a ocenenie symbolického významu gest a predmetov.

Svätý Bazil Veľký zo 4. storočia hovoril o tomto tradičnom princípe liturgického a sviatostného života Cirkvi a potvrdil: „Zo všeobecne uznávaných alebo verejne prikázaných presvedčení a praktík, ktoré sú v Cirkvi zachované, niektoré máme odvodené z písomných vyučovaní; iné sme obdržali odovzdané v tajomstve podľa tradície Apoštolov; a obe tieto vo vzťahu k pravému náboženstvu majú rovnakú silu. … Napríklad, aby sme si vzali prvý a najvšeobecnejší príklad, kto nás teda písomne naučil označiť znakom kríža tých, ktorí uverili v meno nášho Pána Ježiša Krista? Aké písmo nás naučilo obrátiť sa pri modlitbe na Východ? … Takým istým spôsobom Apoštoli a Otcovia, ktorí od počiatku stanovili pre Cirkev zákony, chránili úžasnú dôstojnosť tajomstiev v tajnosti a tichosti, pretože to, čo sa medzi obyčajnými ľuďmi náhodne šíri, nie je žiadne tajomstvo.“ (De Spiritu Sancto, 66)

Keďže heretici vždy menili liturgiu inováciami, aby ju prispôsobili svojim názorom, Cirkev cítila nutkanie chrániť a dôkladnejšie formulovať pravdy viery tak, ako ich nachádzala v liturgických textoch a obradoch. Svätý Vincent z Lerinsu formuloval nasledujúce tvrdenia, keď hovoril o spore o prekrstení, otázke, ktorá sa dotýkala aj pravidiel Bohoslužby: „Skutočná zbožnosť nepripúšťa iné pravidlo, ako to, že čokoľvek, čo sme verne prijali od našich otcov, to isté má byť verne odovzdané našim deťom; a že je našou povinnosťou neviesť náboženstvo tam, kam by sme chceli, ale radšej ho nasledovať tam, kam vedie; a že súčasťou kresťanskej skromnosti a vážnosti je neodovzdávať svoje vlastné presvedčenia alebo zachovávania tým, ktorí prídu po nás, ale udržať a zachovať to, čo sme dostali od tých, ktorí išli pred nami (maioribus accepta servare). … Starobylosť bola zachovaná, novota bola odmietnutá (retenta antiquitas, expulsa novitas).“ (Commonitorium, 6,7)

Dom Prosper Gueranger povedal: „Liturgia je tradícia vo svojej najsilnejšej a najslávnostnejšej forme“ (Institutions liturgiques, I, Paris 1878, s.3).

Pápež Pius XI. urobil toto pamätné tvrdenie: „Ľudia sú poučení o pravdách viery a privádzaní oceniť vnútorné radosti náboženstva oveľa účinnejšie každoročným slávením našich posvätných tajomstiev, než akýmkoľvek oficiálnym vyhlásením učenia Cirkvi. Takéto vyhlásenia sa zvyčajne dostanú len k niekoľkým a tým viac vzdelaným medzi veriacimi; hody sa dostanú ku všetkým; prví hovoria len raz, druhí hovoria každý rok – v skutočnosti navždy. Učenie Cirkvi ovplyvňuje predovšetkým myseľ; jej sviatky ovplyvňujú myseľ i srdce a majú blahodarný vplyv na celú ľudskú prirodzenosť. Človek sa skladá z tela a duše a potrebuje tieto vonkajšie slávnosti, aby ho posvätné obrady v celej svojej kráse a rozmanitosti podnietili k hlbšiemu pitiu z prameňa Božieho učenia, aby ho mohol urobiť súčasťou seba samého a použiť ho s prospechom pre svoj duchovný život.“ (Encyklika Quas Primas, 21)

Tradícia Cirkvi, ktorá bola starostlivo udržiavaná a organicky pestovaná v liturgii Cirkvi, pomáha rozžiariť krásu a plnosť katolíckej viery. Katolícky filozof Dietrich von Hildebrand nám zanechal tieto výstižné postrehy: „Aké nesprávne je považovať krásu Cirkvi a liturgie za niečo, čo by nás mohlo rozptyľovať a odvádzať od skutočnej témy liturgických tajomstiev k niečomu povrchnému. Tí, ktorí kričia, že Cirkev nie je žiadne múzeum a že skutočne zbožný človek je voči týmto náhodám ľahostajný, len ukazujú svoju slepotu voči veľkej úlohe, ktorú zohráva adekvátny (a krásny) prejav. V konečnom dôsledku je to slepota voči ľudskej prirodzenosti. Zabúdajú, že autentická krása obsahuje špecifické Božie posolstvo, ktoré pozdvihuje našu dušu. Ako povedal Platón: „Pri pohľade na krásu nám na duši rastú krídla. Navyše, posvätná krása spojená s liturgiou nikdy netvrdí, že je tematická, ako v umeleckom diele; ako výraz má skôr obslužnú funkciu. Ďaleko od toho, aby zatemňovala alebo nenahrádzala náboženskú tému liturgie, pomáha jej vyniknúť.“ (Trójsky kôň v Božom meste, Chicago 1967, s. 198)

Dom Prosper Guéranger povedal: „Prvou charakteristikou antiliturgickej herézy je nenávisť voči tradícii, ako sa nachádza vo formulkách používaných v bohoslužbe. Nemožno si nevšimnúť túto zvláštnu vlastnosť u všetkých heretikov, od Vigilanta po Kalvína, a jej dôvod sa dá ľahko vysvetliť. Každý sektár, ktorý chce zaviesť novú doktrínu, sa neomylne ocitne tvárou v tvár liturgii, ktorá je tradíciou vo svojej najsilnejšej a najlepšej podobe, a nemôže si oddýchnuť, kým tento hlas neumlčí, kým neroztrhne tieto stránky, ktoré pripomínajú vieru minulých storočí.“ (Dom Prosper Guéranger, Institutions liturgiques 1840–1851. Extraits établis par Jean Vaquié, Vouillé 1977, 107)

„História tisíckrát dokázala, že pre náboženstvo nie je nič nebezpečnejšie, nič nepovedie k nespokojnosti, neistote, rozkolu a odpadlíctvu tak, ako zasahovanie do liturgie a následne do náboženského cítenia“ (Johannes Wagner, Reformation aus Rom, Mníchov 1967, 42).

Tradičná forma rímskeho obradu sa ukazuje ako jasné a úplné svedectvo o ústredných pravdách katolíckej viery. V tradičnom obrade nie je žiadny základný prvok Depositum fidei skrytý, oslabený alebo formulovaný ambivalentným spôsobom. (porov. Michael Fiedrowicz, op. Cit., 289)

Uchovanie vzácneho pokladu tradičnej liturgie je súčasťou uchovávania Depositum fidei. Apoštol Pavol napomínal svojho učeníka: „Ó, Timotej, zachovávaj poklad viery, ktorý ti je zverený!“ (1Tim 6,20). V nadčasovej aktuálnosti svätý Vincent z Lerins tlmočil túto apoštolovu inštrukciu aj v liturgickom rozmere, keď povedal: „Kto je dnes ten Timotej, ak nie na jednej strane celá Cirkev vo všeobecnosti a na druhej strane najmä celý štát cirkevných predstaviteľov, ktorí musia mať neporušené poznanie o Bohoslužbe a deliť sa oň s ostatnými?“ (Commonitorium, 22,2)

Tradičná omša je výrazom vytvoreným v priebehu tisícročí a osvedčeným garantom tohto neporušeného poznania uctievania Boha (porov. Michael Fiedrowicz, op.cit., 292–293). Vskutku, „liturgia je tradícia vo svojej najsilnejšej a najslávnostnejšej forme.“ (Dom Prosper Guéranger, Institutions liturgiques, I, Paris 1878, s. 3)

+ Athanasius Schneider, pomocný biskup Arcidiecézy Saint Mary v Astane
Košice, 21. augusta 2023

PDF (formát pre tlač)