Sors et consors. Čo nás jedna byzantská modlitba môže naučiť o Eucharistii (Štvrtá časť – záver)

Lucia Laudoniu
20. apríla 2023   Cirkev   Eucharistia

predchádzajúce časti:
Sors et consors. Čo nás jedna byzantská modlitba môže naučiť o Eucharistii (Prvá časť)
Sors et consors. Čo nás jedna byzantská modlitba môže naučiť o Eucharistii (Druhá časť)
Sors et consors. Čo nás jedna byzantská modlitba môže naučiť o Eucharistii (Tretia časť)

***

Jedna mladá žena, ktorá počas svojho života zarmucovala Boha zlými skutkami, stojí ante portas coeli. Nikto neotvára, takže se fati dixit iniqui (nazvala sa uštvaná zlým osudom ako bohyňa Juno v pohanskej básni) a zvesila hlavu.

Boh však nechce smrť hriešnika – a práve o tom vydáva svedectvo toto stredoveké rozprávanie. Legenda hovorí, že hriešnica dostala šancu prísť do neba, pokiaľ nájde na zemi dar, ktorý je Bohu najdrahší.

„Aká ľahká úloha!“ pomyslela si duša a dotkla sa zeme s ľahkosťou padajúceho vlasu. Nabrala do dlaní kvapky krvi mučeníka, ktorý zomrel za vieru. A vec je vybavená!

Také ľahké to však nie je. Nebeská brána sa ani len nepohla. Neotvorila sa ani vtedy, keď žena ponúkla Bohu pot z tváre misionára. Autor však v žiadnom prípade nechcel negovať zásluhy martýrov či misionárov, jeho zámerom bolo zdôrazniť, že donum alienum (cudzí dar) nie je „automatickým kódom“ od svätopeterskej brány.

Čo bolo tou vzácnou tekutinou, ktorá namazala imaginárne pánty nebeských vrát? Slzy úprimného kajúcnika. Podľa jednej z verzií tohto poučného exempla vyronila slzy sama hriešnica, smútiac, že sa jej nepodarilo splniť úlohu a nikde nenašla dar, ktorým by dokonale uspokojila Spasiteľa. Nakoniec to boli jej vlastné slzy, ktoré jej odomkli raj.

Pod dáždnikom modlitby

Slovo iniqua zložené z in a aequus sme tu už raz mali. Aequi iniquique (priaznivci aj nepriatelia) z latinského „kúta“ vedia, že význam nespravodlivý, skrivodlivý, je až sekundárny. Pôvodný význam adjektíva iniquus je nerovný, hrboľatý terén. Ján Krstiteľ bil na poplach, aby sme pred Pánom vyrovnávali krivé chodníky. Cesty nášho svedomia.

Keď hromy a blesky nobis insunt (spojenie tempus iniquum predsa patrí k latinským výrazom označujúcim nepriazeň počasia), treba siahnuť po dáždniku modlitby. Pod modlitebným dáždnikom je vždy bezpečne, aj keď vôkol zúri búrka myšlienok.

Byzantská modlitba Credo, Domine et confiteor (Verím, Pane a vyznávam) môže byť ochranným dáždnikom aj baldachýnom, ktorý stojí na stĺpoch pokory.

Ženu zo stredovekej legendy hľadajúcu najvzácnejší poklad zachránili slzy pokánia. Modlitba svätého Jána Zlatoústeho ante communionem pripravuje aj našu dušu, aby v nej zavládla malacia – grécke slovíčko (μαλακία), ktoré dalo meno nežnému bezvetriu, bezvášnivosti, tíšine na mori.

Kríza ako dar

Moderný človek podlieha vo vzťahu k minulosti dvojakému pokušeniu: na jednej strane si praeteritum idealizuje, na strane druhej ho ignoruje. Tieto pocity sú maskami harlekýna z jarmočnej commedie dell’arte, ktorý je všetkým možným, len nie sám sebou.

Ani hodnotenie patristickej doby sa nezaobíde bez masiek. Masku lepšej či vrúcnejšej zbožnosti našich predchodcov strháva sám svätý Ján Zlatoústy, keď napomína ľud, aby sa v chráme správal dôstojne a úctivo.

Lebo Kristova Cirkev (dobu Otcov nevynímajúc) je manifestáciou permanentnej krízy. Slovo crisis vychádza z gréckeho názvu kuriálnej decízie (κρίσις). Rozsudok nad svetom však Boh podpisuje perom katarzie (κάθαρσις), ergo vyslobodenia duší z labyrintu emócií, o ktorom snívali už antickí dramatici uväznení v maskách polyteizmu.

Vita svätej Tekly obsahuje zmienku o zmätku v chráme počas rozdávania konsekrovaného chleba. Ľudia čakajúci na prijímanie vrážali do tých, ktorí sa vracali na svoje miesta post communionem. Nedostatok zmyslu pre vonkajšiu koordináciu mohol byť obrazom absentujúcej vnútornej disciplíny. Blúdila myseľ, blúdili i nohy.

Nebeská audiencia

Jedným z nápravných prostriedkov, ktoré mali veriacim pomôcť upokojiť myseľ, bolo zavedenie recitácie modlitebného pravidla pred svätým prijímaním. V 13. a 14. storočí bol súbor týchto modlitieb taký rozsiahly, že na ich verejné čítanie počas liturgie už nezostal čas. Kresťanom tak bola uložená povinnosť (alebo aspoň odporúčanie) pomodliť sa tieto modlitby v súkromí.

Modlitby pred svätým prijímaním slúžia ako „ďalekohľad“, ktorý však nie je nasmerovaný ad Dominum, ako by sme čakali. Naopak, smeruje do vnútra našej duše. „Modlitebný teleskop“ skúma, ako vyzerajú súhvezdia slov a emócií in cubiculo pectoris.

Prax recitovať konkrétne modlitby pred sviatostným stretnutím s Pánom Ježišom si v monastických kruhoch získala čoraz väčšiu obľubu. V studitskom typikone svätého Niceta Stetatha (Στηθᾶτος, latinčina má Pectoratus) z 11. storočia sa nachádza zmienka o mníchovi, ktorý po prijatí svätých tajomstiev zbožne prečítal Chrysostomovu modlitbu Credo, Domine et confiteor. Uvedená modlitba teda rovnako dobre „fungovala“ aj v pozícii gratiarum actionis.

Stredovekí ľudia subordinovaní východnému cisárovi s nemalými ekleziálnymi kompetenciami sa na sväté prijímanie pripravovali rovnako (alebo ešte dôslednejšie) ako na audienciu k panovníkovi. Aj v našom storočí venujeme zvýšenú pozornosť organizácii stretnutí s významnými osobnosťami. Je zarážajúce, že „duchovný protokol“ na audiencii u Kráľa kráľov ide bokom. Eucharistii preukazujeme oveľa menšiu úctu, než novodobým „mocnárom“, ktorým Duch Svätý už dávno podpílil konáre pod zadkami, hoci oni o tom ešte nevedia (či skôr nechcú vedieť). Koľkí z nás si uvedomujú, že počas prijímania Najsvätejšej sviatosti oltárnej vstupujeme do trónnej sály Imperátora, ktorého úrad je večný?

Rôzne jazyky, jedna čaša

Ďalší zaujímavý názor na vývoj byzantských modlitieb pred liturgickou „audienciou u Spasiteľa“ prináša vo svojom článku Odkiaľ pochádza zvyk čítať prípravné modlitby pred svätým prijímaním (Where did the Custom of Reading the Prayers of Preparation for the Holy Communion come from?) pravoslávny teológ John Nichiporuk. V texte publikovanom na blogu ženského Monastiera svätej Alžbety v bieloruskom Minsku autor opisuje situáciu v Lavre svätého Sávu Posväteného neďaleko Jeruzalema.

Keďže išlo o multietnický komplex s viacerými menšími chrámami a kaplnkami pri jednotlivých mníšskych kalyvách (domčekoch), celách a pustovníckych jaskyniach, miestne bratstvo prijalo koncom 5. storočia rozhodnutie sláviť prvú časť liturgie (po anaforu) v rôznych kláštorných kaplnkách paralelne vo viacerých jazykoch, aby nikto nebol ukrátený o bohoslužbu vo vlastnej liturgickej reči.

Aké pravidlá platili pre negrécke osadenstvo lavry? Iberčania (Gruzínci), Sýrčania a Frankovia (byzantský Východ týmto etnonymom označoval všetkých západných kresťanov bez ohľadu na ich skutočnú etnickú príslušnosť) mali dovolené modliť sa vo svojich kaplnkách hodinky (ofícium, ὡρολόγιον) vrátane obednice. Smeli tiež čítať vo svojich jazykoch evanjelium a epištolu. Vzhľadom na to, že semi-eremitickí mnísi boli administratívne začlenení do jednej „mníšskej dediny“, vyvinul sa u nich zvyk stretávať sa v hlavnom chráme (καθολικον, katholikon), kde spoločne prijímali Eucharistiu. Týmto gestom sa medzi mníchmi z rôznych jazykových a kultúrnych tradícií utužovala dogmatická a sviatostná jednota, communio in sacris.

Tento prístup mal aj svoje mínusy. Na prvom mieste to bola časová koordinácia. Elektronické prostriedky transmisie zvuku a obrazu ešte neexistovali, bolo preto náročné odhadnúť, ako dlho potrvá príchod rôznych skupín pustovníkov do centrálneho chrámu, v ktorom už prebiehala liturgia Graecorum.

S tým súvisel problém istej duchovnej rozpoltenosti: sýrski a latinskí bratia boli v určitom momente nútení prerušiť svoje vlastné bohoslužby, aby „stihli“ spoločnú účasť na Prečistom Tele a Krvi Kristovej v katholikone.

Ako vyplniť vzniknuté časové vákuum? Procesia do hlavného chrámu a čakanie na sväté prijímanie sprevádzali prípravné modlitby, ktoré každý recitoval v súlade s vlastnou obradovou a jazykovou príslušnosťou.

Toto riešenie – i napriek svojim nedostatkom – zostáva živým dôkazom, akú dôležitosť pripisovala svätootcovská Cirkev oslave Boha in variis linguis. Mohol byť jeden klasický jazyk „utláčaný“ iným klasickým jazykom? Také čosi bolo nepredstaviteľné. Latinovia neboli povinní zúčastniť sa na gréckej liturgii a naopak, nesmeli však pretrhnúť vzájomné puto jednoty zhmotnené eucharistickým obcovaním.

Keď je modlitba púťou

Nichiporuk považuje rozmach procesiových modlitieb ante communionem za reakciu na špecifický liturgický úzus, ktorý v malých a jazykovo homogénnych komunitách stratil opodstatnenie.

Život v lavre svätého Sávu je zaiste jedným z mnohých impulzov, ktoré formovali rastúci záujem kresťanského ľudu o dôslednejšiu modlitebnú prípravu pred prijatím Kráľa nebies, ale nie je jediným.

Ideové ťažisko modlitby sa postupne presunulo z rýdzo praktického vyplnenia časového priestoru počas presúvania sa z jedného chrámu do druhého v rámci lavry na osobný actus contritionis.

Modlitieb pred svätým prijímaním bolo viac, ako je teda možné, že v liturgii svätého Jána Zlatoústeho si zachovala primárne miesto práve Credo, Domine et confiteor? Veľký liturgista Robert F. Taft bol presvedčený, že kinonikon (κοινωνικόν, byzantská antifóna k svätému prijímaniu) pôvodne netvoril iba jeden versiculus, ako je tomu v súčasnosti, ale celý žalm. Verš kinonika je pozostatkom staršej praxe recitácie žalmu, ktorý patril k vrcholom liturgického deja. Ostatné modlitby pred prijímaním tak zatlačila do úzadia žalmistova lýra.

Slovenská redakcia tejto modlitby

Credo, Domine et confiteor patrí k najstarším modlitebným vzdychom svojho druhu, no aj pri letmom pohľade do rôznych liturgických kníh sa len ťažko ubránime dojmu, že máme do činenia s modlitbou s azda najväčším počtom radikálnych textových mutácií. A nie je to chyba.

Slovenský gréckokatolícky liturgikon obsahuje prvé dva úvodné odseky modlitby konštantínopolského patriarchu Chrysostoma („Credo, Domine“ – „Verím, Pane“ a „Coenae tuae mysticae“ – „Prijmi ma dnes, Boží Synu, za spoločníka na svojej tajomnej večeri“) a záverečnú prosbu skrúšeného srdca („Domine, ne fiat mihi in iudicium“ – „Prijatie tvojich svätých tajomstiev, Pane, nech mi neslúži na súd“ etc). Jadrom slovenskej verzie modlitby je – na rozdiel od jej staršieho gréckeho znenia – trojnásobná modlitba identická s biblickým zvolaním („Memento mei, Domine, dum veneris in regnum tuum“ – „Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“). Takzvaná modlitba mýtnika sa vyskytuje vo viacerých slovanských liturgikonoch redigovaných kyjevským metropolitom Petrom Mohylom a nie je zbytočnou interpoláciou.

Dodatok „Credo, quod hoc est verum Corpus Tuum“ („Verím, že toto je Tvoje pravé Telo“), sa v rôznych obmenách vyskytuje v prameňoch staršieho dáta a je doložený tiež v arménskej bohoslužbe, kam prenikol zo západného prostredia. Keď sa slová modlitieb vyberú na vandrovku, liturgisti majú radosť…

Sú odlišné formy tejto modlitby trhaním nití z bohato vyšívaného obrusu? Môžeme hovoriť o ochudobnení textu, ktorý je v Erazmovom preklade byzantskej svätoslužby do latinčiny, rodného jazyka východorímskeho cisára Justiniána, predsa len rozsiahlejší a štylisticky bohatší? V konečnom hodnotení rôznych zásahov sa netreba unáhliť.

Slovanské gréckokatolícke cirkvi karpatského oblúka si zachovali niekoľko obdivuhodných spoločných rituálnych čŕt s ruskými starovercami, keďže únia s Rímom bola uzavretá ešte pred reformami patriarchu Nikona. Nie je až takým prekvapením, že slovanské verzie tejto modlitby sú v mnohých prípadoch bližšie starovereckým formulárom, než geograficky vzdialeným gréckym vzorom…

Dynamika modlitby Credo, Domine et confiteor zostáva dynamikou pohybu: duša kresťana kráča púšťou vlastnej nemohúcnosti a pristupuje k oltáru s túžbou smädného pútnika, ktorý sa nevie dočkať studne.

PDF (formát pre tlač)