Pôst, almužna, kajúcnosť a misijná činnosť sú piliermi katolíckej Cirkvi a približujú nás k Bohu

Branislav Krasnovský
2. marca 2023   Cirkev

Kajúcne obdobia počas liturgického roka (pôstne obdobie, každý piatok na pamiatku Pánovej smrti) predstavujú silné momenty kajúcnej praxe pre všetkých katolíkov, a sú nesmierne vhodné pre našu spásu.

Toto obdobie je vhodné na dobrovoľné odriekanie či duchovné cvičenia a práve pôst, almužna a skutky kajúcnosti, ako aj misijná činnosť sú prejavom našej katolíckej vyspelosti a lásky a jednými z nosných pilierov katolíckej Cirkvi.

Katechizmus katolíckej Cirkvi v KKC 2043 hovorí jasne: Konanie skutkov kajúcnosti zabezpečuje obdobia askézy a pokánia, ktorými sa pripravujeme na liturgické sviatky. Konaním skutkov kajúcnosti prispievame k tomu, že získavame vládu nad vlastnými inštinktmi a slobodu srdca.

A ďalej v KKC 2462: Almužna, ktorú poskytujeme chudobným je svedectvom hlbokej kresťanskej lásky a je tiež uskutočňovaním spravodlivosti, ktorá sa Bohu páči.

Podobenstvo o Lazárovi nás učí myslieť na biednych

Položme si preto otázku. Nemali by sme v množstve ľudských bytostí bez chleba, bez strechy a miesta, kde by sklonili hlavu spoznať hladného žobráka Lazára z podobenstva? (Lk 16,19–31): 19 Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval.20 Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. 21 Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy. 22 Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. 23 A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. 24 I zvolal: „Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!“ 25 No Abrahám povedal: „Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš. 26 A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik – čo ako by chcel – nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.“ 27 Tu povedal: „Prosím ťa, Otče, pošli ho do domu môjho otca. 28 Mám totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.“ 29 Abrahám mu odpovedal: „Majú Mojžiša a Prorokov nech ich počúvajú.“ 30 Ale on vravel: „Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.“ 31 Odpovedal mu. Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.“

Môžeme skutočne nepočuť alebo neakceptovať slová Nášho Pána Ježiša Krista, keď hovorí v (Mt 25,31–45): 31 Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. 32Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. 33 Ovce si postaví sprava a capov zľava. 34Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. 35 Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; 36 bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“

37Vtedy mu spravodliví povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? 38 Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? 39Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?“ 40Kráľ im odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ 41 Potom povie aj tým, čo budú zľava: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! 42Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; 43bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma.“

44 Vtedy mu aj oni povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného alebo smädného alebo ako pocestného alebo nahého alebo chorého alebo vo väzení a neposlúžili sme ti?“ 45 Vtedy im on odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.“ 46A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.

Je potrebné, aby sme my katolíci chápali, že nielen pokánie, ale aj milodary, skutky milosrdenstva k blížnemu, dobrovoľné odriekanie či prijímanie kríža, ktorý nesieme, nám pomáha priblížiť sa ku Kristovi, ktorý pykal za naše hriechy. Skutkami milosrdenstva a lásky, ako aj modlitbou a kajúcnymi skutkami odkladáme „starého človeka“ a obliekame si „nového človeka“, tak ako to hovorí Apoštol sv. Pavol v liste Efezanom (Ef 4,20–27): 20 Vy ste sa tak o Kristovi neučili, 21 ak ste vôbec o ňom počuli a v ňom boli vyučení, ako je pravda v Ježišovi, 22 že máte odložiť starého človeka s predošlým spôsobom života, ktorý sa ženie za klamnými žiadosťami do skazy, 23 a obnovovať sa duchovne premenou zmýšľania, 24 obliecť si nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti. 25 Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojim blížnym, veď sme si navzájom údmi. 26 Hnevajte sa, ale nehrešte! Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom; 27 a nedávajte miesto diablovi!

Skutočný katolík by mal pamätať na svojich bratov, ktorí sú chudobní a biedni. A nedeľa by mala byť dňom, ktorý okrem Svätej omše zasvätíme tiež konaniu dobrých skutkov, charite – najmä pre tých, ktorí to najviac potrebujú, a to aj vrátane vlastnej rodiny. Nedeľa je dňom premýšľania, vzdelávania a meditácie, venovaným rozvoju nášho kresťanského života.

Boh žehná tých, ktorí prichádzajú na pomoc chudobným a zatracuje tých, ktorí sa od chudobných odvracajú. Ako hovorí sv. Matúš v (Mt 5,42): „Tomu, kto ťa prosí, daj a neodvracaj sa od toho, kto si chce od teba niečo požičať“ alebo v (Mt 10,8): „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte.“ Ježiš Kristus spozná svojich vyvolených podľa toho, čo urobili pre chudobných. Keď sa „chudobným hlása evanjelium“ (Mt 11,5), je to znamením Kristovej prítomnosti.

Dokonca, ak pozorne čítame list sv. Pavla Efezanom ďalej, ako som uviedol v odseku vyššie, tak sa dostaneme k (Ef 4,28): 28 Kto kradol, nech už nekradne, ale radšej nech pracuje a vlastnými rukami zarába, aby mal z čoho dať núdznemu. Láska k chudobným a možnosť dať almužnu je teda vnímaná ako povinnosť pracovať, aby sa mohla vykonávať charitatívna činnosť, ktorá má okrem odstraňovania materiálnej núdze participovať aj na odstraňovaní príznakov kultúrnej, intelektuálnej či náboženskej biedy.

Bohatstvo zatvrdzuje srdcia a úsudok

Samozrejme láska k chudobným a biednym je nezlučiteľná s nezriadenou láskou k bohatstvu a jeho sebeckému užívaniu. Opäť o tom hovorí sv. Matúš nesmierne jasne v známom čítaní (Mt 19,16–39): 16 Tu k nemu ktosi pristúpil a pýtal sa ho: „Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ On mu povedal: 17 „Prečo sa ma pýtaš na dobré? Len jeden je dobrý. Ale ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ 18 On sa ho opýtal: „Ktoré?“ Ježiš odpovedal: „Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! 19 Cti otca i matku a milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ 20 Mladík mu povedal: „Toto všetko som zachovával. Čo mi ešte chýba?“ 21 Ježiš mu vravel: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ 22 Keď mladík počul toto slovo, odišiel smutný, lebo mal veľký majetok. 23 A Ježiš povedal svojim učeníkom: „Veru, hovorím vám: Bohatý ťažko vojde do nebeského kráľovstva. 24 Ba hovorím vám: Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva.“

Rovnako tvrdo voči boháčom a všetkým ktorí nevyplácali zákonnú mzdu a zanedbávali charitu a almužnu vystupuje aj apoštol sv. Jakub vo svojom liste (Jak 5,1–6): 1 A vy, boháči, plačte a kvíľte nad biedami, ktoré prichádzajú na vás! 2 Vaše bohatstvo zhnilo a vaše šatstvo rozožrali mole. 3 Vaše zlato a striebro zhrdzavelo a ich hrdza bude svedčiť proti vám a zožerie vám telo ako oheň. Nahromadili ste si poklady v posledných dňoch. 4 Hľa, mzda, ktorú ste zadržali robotníkom, čo vám žali polia, kričí. A krik žencov došiel k sluchu Pána Zástupov. 5 Tu na zemi ste hodovali a hýrili. Vykŕmili ste si srdcia na deň zakáľačky. 6 Odsúdili ste a zabili spravodlivého; a on vám neodporuje.

Svätý Ján Zlatústy, veľký znalec Svätého písma, vždy hovorieval: „Nepodeliť sa s chudákmi o vlastné bohatstvo znamená okrádať ich a siahnuť im na život. To, čo vlastníme, nie je naše vlastníctvo, ale patrí chudobným. Najprv sa musí zadosťučiniť spravodlivosti, aby sa nedávalo ako prejav lásky to, čo je povinné zo spravodlivosti. Ak dávame chudobným, čo nevyhnutne potrebujú, vôbec neprejavujeme osobnú štedrosť, ale im dávame iba to,čo im patrí. Plníme skôr povinnosť spravodlivosti ako skutok milosrdenstva.“

Svätý Jozef Benedikt Cottolengo otvorene odporúčal: „Nikdy si nerobte prehľad o tom, čo dávate, pretože pri dávaní almužny by nemala ľavá ruka vedieť, čo robí pravá ruka a pravá ruka by nemala vedieť čo robí sama.“

V žalme 112,5–9 sa hovorí: 5 V obľube je človek, čo sa zľutúva a rád pomáha, čo svoj majetok čestne spravuje; 6 nikdy nezakolíše. Vo večnej pamäti bude spravodlivý, 7 nebude sa báť zlej zvesti. Jeho srdce je pevné, dôveruje v Pána, 8 bezpečné je jeho srdce, nebojí sa, kým nepokorí svojich nepriateľov. 9 Rozdeľuje a dáva chudobným; jeho dobročinnosť potrvá naveky a jeho moc a sláva budú stále rásť.

Povinnosť poskytnúť almužnu je potrebné teda vnímať ako doplnok k vlastníckemu právu, ktoré je nielen zákonné, ale aj absolútne nevyhnutné. Je potrebné pomáhať chudobným, ktorí síce pracujú, ale rôzne okolnosti ako choroba, staroba, kríza, vojny môžu mať negatívny dopad na ich osudy.

Zodpovednosť za pomoc tým, ktorí sa stali núdznymi z katolíckeho hľadiska náleží tým, ktorí majú hojnosť a dostatok. Lebo ako hovorí sv. Tomáš Akvinský: „Jedna vec je právo vlastniť peniaze a iná vec je nakladať s peniazmi, tak ako sa nám zachce. Človek by nemal považovať majetok za vlastný, ale za spoločný pre všetkých a mal by sa vedieť podeliť s tými, ktorí sú v nezávideniahodnej životnej situácii.“ (Summa Theol., II-II, QQ. XXX-XXXIII, De Misericordiâ; De Beneficentiâ; De Eleemosynâ)

Majme na pamäti slová z Knihy Prísloví: 17 Požičiava Pánovi, kto sa nad chudákom zľutúva, a on mu jeho dobrodenie odplatí (Prísl 19,17) či: 9 Požehnaný bude, (kto vie) dobrým okom (pozerať), lebo dáva chudákovi zo svojho chleba. (Prísl 22,9)

Všetci poznáme skutky duchovného či telesného milosrdenstva, s ktorými prichádzame na pomoc blížnemu v jeho telesných a duchovných potrebách. Poučovať, radiť, potešovať, posilňovať – to sú skutky duchovného milosrdenstva, ako aj odpúšťať a trpezlivo znášať protivenstvá.

Skutky telesného milosrdenstva spočívajú najmä v tom, že hladným dávame jesť, bezdomovcom prístrešie, obliekame otrhaných, navštevujeme chorých a väzňov, pochovávame mŕtvych. Spomedzi týchto skutkov dávať almužnu chudobným je jedným z hlavných svedectiev bratskej lásky: je to úkon spravodlivosti, ktorý sa Bohu páči.

Sväté písmo ďalej upresňuje: „Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne“ (Lk 3,11); „Ale čo je vnútri, rozdajte ako almužnu a všetko vám bude čisté (Lk 11,41); „Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: „Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!“ a nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?!“ (Jak 2,15–16)

Materiálna núdza, nespravodlivý útlak, choroby a smrť – všetky tieto ľudské biedy sú znakom vrodeného stavu slabosti, v ktorom sa človek ocitol kvôli dedičnému hriechu. Preto tieto biedy tak veľmi priťahovali súcit Nášho Pána Ježiša Krista, ktorý sa uponížil, aby sa stal jedným z nás. Svätá katolícka Cirkev, Kristova nevesta, podobne ako jej Ženích, už od svojich počiatkov podľa Kristovho vzoru napriek slabosti mnohých svojich členov nikdy neprestávala pracovať na tom, aby biednym a núdznym pomáhala, bránila ich a vyslobodzovala ich, pretože samotný Kristus povedal v Jánovom evanjeliu: „Veď chudobných máte vždy medzi sebou, ale mňa nemáte vždy.“ (Jn 12,8)

Práve tieto slová mala na mysli sv. Ružena Limská, ktorá povedala: „Keď slúžime chudobným a chorým, slúžime Ježišovi. Nesmieme zanedbávať pomoc svojmu blížnemu, lebo v našich núdznych bratoch je skrytý Ježiš, ktorému slúžime.“

A na úplný záver sa zamyslime nad hlavou 23 v encyklike Pápeža Leva XIII. Rerum Novarum: „Bolo by chybou domnievať sa, že Cirkev sa stará len o duše a nedbá o veci dôležité pre časný a pozemský život. Obzvlášť vzhľadom k chudobným sa snaží o to, aby sa vymanili zo svojho žalostného stavu a aby sa ich postavenie zlepšilo. Napomáha tomu aj tak, že povoláva ľudí ku cnosti a cvičí ich v nej.

Lebo kresťanská mravnosť, keď sa zachováva v plnom rozsahu, prináša už sama o sebe určitú mieru materiálneho blahobytu, pretože získava priazeň Boha, ktorý je zdrojom všetkých majetkov, drží na uzde prílišnú chtivosť majetku a smädu po pôžitkoch – dvoch morových rán, ktoré činia veľmi často nešťastným aj človeka bohatého…“

PDF (formát pre tlač)