Revolučný nedostatok zdržanlivosti

Jakub Skoczylas
28. júla 2022   Politika Spoločnosť   Ekológia

Žiadny rozumný človek nepopiera škodlivosť fajčenia ani neospravedlňuje otravovanie riek. Revolúcia však nebojuje proti chorobe, ale proti… „pacientovi samotnému“.

Cigarety… Mám niečo cez štyridsať rokov, ale dobre si pamätám, že popolníky stáli aj v nemocniciach (v Poľsku, pozn. prekl.). Pamätám si časy, keď úradníci fajčili vo svojich kanceláriách. Stále si pamätám na hlásenia v lietadlách, že počas štartu a pristátia treba zhasnúť cigarety. Nie je to tak dávno, čo boli fajčiarske vozne a v každom hoteli bolo takéto rozdelenie úplne zjavné.

Donedávna bola cigareta najviditeľnejším atribútom hercov a herečiek vo filmoch. Takto vyzeralo nielen Poľsko, ale prakticky celý svet. Samozrejme, boli tu rozdiely, ale fajčenie bolo nielen moderné, ale dokonca propagované. Počas studenej vojny spájal postoj k fajčeniu, najmä k cigaretám, dva bojujúce bloky štátov. A keď už sme pri konfliktoch – vojaci donedávna dostávali počas vojenskej služby nezanedbateľný prídel cigariet.

Po tom svete nezostala takmer žiadna stopa. Takmer vo všetkých uzavretých priestoroch platí absolútny zákaz fajčenia. Je ťažké nestretnúť sa s tabuľami, ktoré oznamujú výšku pokuty za porušenie tohto zákazu. Tým to však nekončí. Ako dnes vyzerajú balíčky nielen cigariet, ale aj krabičky cigár a fajkového tabaku? Ten istý svet, ktorý si neželá vidieť obrázky nenarodených detí, pretože je to údajne príliš drastické, zároveň zavádza tie najhroznejšie obrázky na tabakových výrobkoch. Doslova ju ukladá – je to požiadavka platného zákona.

Svet, v ktorom sa dalo len ťažko uniknúť tabakovému dymu, sa v pozoruhodne krátkom čase zmenil na svet hysterickej vojny proti tabaku. Dymová realita, ktorá nešetrila nemocnice ani kancelárie, sa zmenila na realitu, ktorá sa snaží zbaviť fajčenie akejkoľvek krásy a elegancie násilím, nie zmenou zvykov.

Absolútne nepopieram škodlivosť fajčiarskeho zlozvyku; neschvaľujem situáciu z čias, keď nefajčiar len ťažko mohol uniknúť ohromujúcemu dymu. Je však dôležité mať na pamäti, že umiernené fajčenie je aj o elegancii, kráse a remeselnom spracovaní tradičných fajok, cigár alebo tabaku. Je to aj o krásnych zapaľovačoch, zvykoch a spoločenských stretnutiach. Ale revolučný svet sa namiesto boja proti tomu, čo je zlé, rozhodne všetko zničiť. Zahltený emóciami, ktoré prenikajú legislatívou, nie je schopný zastaviť sa na rozumnom mieste.

Ľavica chráni prírodu?

Vzťah človeka k prírode. Objekty socialistickej priemyselnej architektúry dodnes strašia v mnohých krajinách. Nie je to tak dávno, čo priemysel a výroba boli dokonca modlou ľavicových ideológií. Bezmyšlienkovité vysúšanie močiarov, odkláňanie riek, výstavba monštruóznych oceliarní a tovární, lúpežná ťažba – to všetko bolo pred niekoľkými desaťročiami každodennou realitou. Tak bolo katastrofálne ovzdušie, znečistené rieky, pôda a more, kyslé dažde, otrávené oblasti a vodné plochy veľmi škodlivé pre obyvateľov mnohých miest na Zemi…

Škody na živote a zdraví neutrpeli len ľudia, ale aj životné prostredie, ktoré je napokon Božím darom pre nás. S prírodou máme hospodáriť múdro, nie bezhlavo ničiť dar nášho Stvoriteľa. Uvedené obrazy sa netýkali len socialistického bloku – ani západný svet neobišli podobné excesy.

Dnes sme sa zrazu ocitli vo svete, kde sa ani vedľajšia cesta nedá postaviť bez protestov ekoaktivistov. Náklady na výrobu energie zrazu prudko stúpajú, ale nie preto, žeby sa jej výroba zdražila z technických dôvodov. Zdražela, pretože „emisné limity CO₂“ treba kupovať. Musíte si kúpiť niečo, čo neexistuje, ale neustále sa zdražuje. Preto sú potraviny a doprava stále drahšie, ľudia, ktorí poctivo pracujú, chudobnejú a najhorší špekulanti bohatnú. Ideologizovaná a často aj priamo platená mládež blokuje cesty v mene klímy – čo v skutočnosti bráni ľuďom v ceste do práce a živí nepracujúcich aktivistov.

Tí, ktorí za týmito zmenami stoja, sa nerozhodli bojovať proti predchádzajúcim zneužívaniam. Na miesto starej modly postavili novú – environmentalizmus. Problémom už nie je dravá ekonomika (ktorá je nesporným zlom), ale existencia ľudí, ich aktivity a rozvoj. Poľnohospodárska výroba, rozumná priemyselná výroba, obozretné hospodárenie s fosílnymi surovinami začali byť vnímané ako hrozba. Ľudia dokonca začínajú byť považovaní za parazitov ničiacich našu planétu. A predsa Boh stvoril Zem pre človeka, nie naopak!

Večný nepriateľ

Príkladov, ako sú dva vyššie uvedené, je oveľa viac. Krajiny, ktoré kedysi vnucovali diabolskú ideológiu puritánstva, sa dnes topia v tak extrémnej sexualizácii, že jej obeťami sú aj malé deti. Od hriešneho rasizmu prešli k absurdným rasovým kvótam vo filmových produkciách.

Všetky tieto príklady majú spoločného menovateľa: revolúcia neuznáva cnosť umiernenosti – dokonca ju nenávidí. Je to večné skákanie z jedného extrému do druhého. Odtiaľ pochádza aj ďalšia spoločná črta všetkých revolucionárov – nenávisť voči katolíckej Cirkvi. Cirkev totiž chápe svet a človeka inak. Rešpektuje slobodnú vôľu človeka a učí, že mnohé veci, používané s mierou, človeku neškodia (zároveň odsudzuje preháňanie).

Učenie Cirkvi vychádza z praktizovania čnosti rozvážnosti, z používania rozumu. Rozum nám hovorí, že „zneužívanie neruší právo používania“ (abusus non tollit usum), že treba bojovať proti hriechu v ľudských dušiach, nie proti človeku ako takému. Pritom hlavnou revolučnou metódou je nátlak a rozhodovacím centrom sú namiesto rozumu extrémne vypäté emócie. Ovocie zrodené na zlom strome nemôže byť dobré.

PDF (formát pre tlač)