Ukončili prípravu „positia“ v kauze Božieho služobníka Jána Havlíka

5. októbra 2021   Aktuality

V týchto dňoch bolo ukončené „Positio super martyrio“ Božieho služobníka Jána Havlíka, bohoslovca Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul, ktorý zomrel ako 37-ročný na následky dlhoročného nespravodlivého väznenia. Hoci sa nemohol stať kňazom, ani za múrmi väzenia nestratil túžbu byť misionárom.

Tzv. positio obsahuje materiál dôkazov, dokumentov a svedectiev o mučeníctve Božieho služobníka. Tvorí ho – krátke predstavenie zo strany relátora; Informatio super martyrio – čiže teologická časť, v ktorej je dokazované, že Boží služobník podstúpil mučeníctvo; a Summarium so svedeckými a dokumentačnými dôkazmi. Pripravené positio budú skúmať konzultori, teológovia Kongregácie pre kauzy svätých.

Vizitátor slovenskej provincie vincentínov P. Tomáš Brezáni, CM odovzdal 1. októbra 2021 „Positio super martyrio“ kardinálovi Jozefovi Tomkovi vo Vatikáne. „Ide o záverečný dokument Kongregácie pre kauzy svätých, ktorý v rozsahu takmer 450 strán vypracoval pridelený relátor a len pred niekoľkými dňami boli ukončené práce na jeho vydaní. V nasledujúcich mesiacoch bude predmetom podrobného skúmania zo strany komisie 40 teológov a následne aj členov kardinálskeho kolégia. Je to prakticky posledný nevyhnutný krok pred záverečným rozhodnutím Svätého Otca,“ uviedol Brezáni.

Ján Havlík sa narodil 12. februára 1928 vo Vlčkovanoch na Záhorí a umrel 27. decembra 1965 v Skalici. Ako 15-ročný prišiel v roku 1945 do Banskej Bystrice do vincentínskeho chlapčenského domova. SNP, povstalecké udalosti a prechod frontu znamenali, že chlapci museli opustiť svoj vincentínsky domov (SNR zoštátnila aj cirkevné školy). Chovanci chlapčenského domova v Banskej Bystrici sa uchýlili v chlapčenskom domove v Trnave, v roku 1945 pred prechodom frontu však museli opustiť aj domov v Trnave. Vracia sa preto na Záhorie k rodine. V roku 1949 sa prihlásil na štúdium na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte. Vincentínski bohoslovci sa ocitli v hľadáčiku ŠTB, možnosť štúdia teológie sa pre neho uzavrela. Vstúpil preto do noviciátu vincentínov v Ladcoch, v roku 1950 však komunisti počas tzv. Barbarskej noci zrušili všetky rehole v Československu.

Ján Havlík začal pracovať na stavbe hydrocentrály Nosice pri Púchove, členovia Socialistického zväzu mládeže však strpčovali všetkým katolíkom a najmä bývalým seminaristom a novicom život. Nespravodlivý proces s biskupmi Vojtaššákom, Gojdičom a Buzalkom znamenal začiatok nového útoku na Cirkev, Ján Havlík začal študovať teológiu tajne a stal sa členom podzemnej Cirkvi.

Čoskoro ho zatkla tajná polícia, mučili ho a postavili pred súd v procese s duchovným otcom Štefanom Krištínom a seminaristami, ktorých otec Štefan Krištín viedol. Súd ho chcel najprv odsúdiť na 14 rokov väzenia, priťažilo mu aj to, že odmietal študovať na povolenej tzv. Vlasteneckej bohosloveckej fakulte v Bratislave, pretože nebola schválená Vatikánom. Na súde požadoval väčší trest pre seba, snažil sa tak uľahčiť svojim spolubratom. Nakoniec mu trest skrátili na 10 rokov. Plačúcej matke doslovne povedal: „Neplačte, mamka, mali sme priniesť Bohu obetu na oltári, takto mu budeme dvíhať namiesto hostií vlastné utrpenia a životy.“

Trest si mal odslúžiť v jáchymovských uránových baniach, stal sa číslom A 011 355. Pracovné tempo bolo vražedné, strava nedostatočná, brutalita, zima a prenasledovanie sa stali súčasťou života odsúdených. Ján Havlík sa rozhodol pomáhať všetkým väzňom, v strede jáchymovského pekla si načrtol svoj nový životný program a cestu k svätosti. Vo väzení sa zoznámil aj s Antonom Srholcom. Roky 1954 – 1958 strávil v tábore Bitýs na Příbramsku, pracoval ako hlbinný pumpár. Tu si vytvoril samizdatové pracovisko a začal prepisovať knihu J. Maritaina Integrálny humanizmus, knihu mu doniesli civilisti. Niekto ho však udal, príslušníci ŠTB ho odvliekli do väzenia v Prahe Ruzyni, kde ho opäť brutálne mučili a psychicky týrali. Dňa 27. februára 1959 ho obžalovali z nového trestného činu proti Československej republike a zvýšili mu trest.

Jeho zdravotný stav sa v jáchymovskom prostredí a kvôli mučeniu prudko zhoršoval. Niekoľko mesiacov strávil vo väzenských nemocniciach vo Valdiciach a v Ilave. V októbri 1962 bol síce prepustený na slobodu, ale s podlomeným zdravím, na ktorom sa vážne podpísalo fyzické trápenie i neustály psychický stres. Zomrel na Vianoce v roku 1965 vo veku 37 rokov na následky neľudského zaobchádzania. V súčasnosti je v procese blahorečenia. Diecézna fáza procesu blahorečenia trvala necelých päť rokov. Uzavreli ju 24. februára 2018.

BK

Zdroj: vincentíni.sk, titulný obrázok – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)