„Ľavicovo-liberálna revolúcia prenikla aj do vnútra Cirkvi, naozaj tu cítiť Satanov dym,“ hovorí prof. Kowalczyk SJ exkluzívne pre Christianitas.sk

7. mája 2021   Cirkev   Rozhovory

Prinášame rozhovor s pátrom Dariuszom Kowalczykom SJ (1963), jezuitom, profesorom teologických vied a známym poľským publicistom.

Kto je profesor Kowalczyk ?

Do Spoločnosti Ježišovej vstúpil v roku 1983. Študoval filozofiu v Krakove (1985 – 1988) a teológiu na teologickej fakulte Bobolanum vo Varšave (1990 – 1993) a na Gregoriánskej univerzite (1993 – 1995). V rokoch 1995 – 1998 bol asistentom na Teologickej fakulte Gregoriánskej univerzity v Ríme. V roku 1998 tam obhájil doktorát z dogmatickej teológie pod vedením Luisa Ladariu Ferreru, súčasného prefekta Konkregácie pre náuku viery. Od roku 1998 prednáša dogmatickú a fundamentálnu teológiu na Pápežskej teologickej fakulte Bobolanum vo Varšave. V rokoch 2002 – 2003 bol rektorom kolégia jezuitov vo Varšave. V rokoch 2003 – 2009 provinciálom jezuitov Veľkopoľska a Mazovska. V súčasnosti prednáša dogmatickú teológiu na Pápežskej gregoriánskej univerzite v Ríme. V rokoch 2013 – 2019 bol dekanom Teologickej fakulty tejto univerzity. Je aktívny aj na Facebooku, či Twitteri. Pravidelne prispieva do viacerých katolíckych časopisov v Poľsku, ako napríklad Gość Niedzielny a Idziemy

Pred mesiacom Kongregácia pre náuku viery vydala vyhlásenie vo veci zákazu požehnávania homosexuálnych párov, čiže vo veci, o ktorej mala Cirkev vždy jasno – dvetisíc rokov. Prečo bolo treba podľa Vás vydať toto vyhlásenie o takej samozrejmej a jasnej téme, ktorá predsa musí byť jasná každému priemernému veriacemu? Veď im musí byť jasné, že pápež nemá moc zmeniť toto učenie, ktoré je nemenné.

Dokonca sotva môžeme povedať, že by počas dvetisíc rokov bola existovala nejaká jasne formulovaná doktrinálna jednota v otázke nepožehnávania homosexuálnych párov. Prečo? Pretože takáto téma jednoducho neexistovala! Vo svetle Starého a Nového zákona už samotná myšlienka vôbec uvažovať o takomto požehnávaní sa javí ako absurdná. Bohužiaľ, v posledných rokoch ľavicovo-liberálna revolúcia, ktorej predvojom je rodová ideológia / LGBTQ, výrazne pokročila a prenikla aj do vnútra Cirkvi. Naozaj tu cítiť „Satanov dym“.

Zlý duch s priateľským úsmevom nás presviedča, že stabilné homosexuálne vzťahy sú láskou a láska sa páči Bohu a je hodná požehnania. Okrem toho tu máme zvrátenú rétoriku ľudských práv, rovnosti, milosrdenstva atď. Je desivé, ako mnohí podľahli takémuto pokušeniu v krátkom čase. Vyhlásenie o takejto samozrejmej veci bolo potrebné. Zdá sa však, že nikto nepredpokladal takúto vlnu hysterickej neposlušnosti. Veď sa len pozrime na reakcie väčšiny kňazov a biskupov v krajinách ako je Nemecko alebo Rakúsko, kde máme do činenia s akýmsi pro-homosexuálnym amokom. Otvorená vzbura proti dokumentu Kongregácie a provokatívne vyhlásenia, že napriek tomu budú požehnávať homosexuálne páry.

Duchovenstvo vyvesuje dúhové gejovské vlajky na kostoly. Mnoho duchovných, hlavne v nemecky hovoriacich krajinách, neočakáva, že tu pápež niečo zmení. Jednoducho v kostoloch celebrujú homosexuálne zväzky tvrdiac, že to nie je v rozpore s evanjeliom. Voči tejto rebélii chýba zo strany Svätej stolice rozhodnejší postoj. Situácia je vážna.

Vari títo kňazi a biskupi nechodili na hodiny náboženstva? Nebude to preto, že „zabudli“ na prirodzený zákon, v seminári im to nezdôrazňovali a miesto sv. Tomáša Akvinského študovali Karla Rahnera?

Nielen na prirodzený zákon. Zabudli predovšetkým na Bibliu, na dvetisícročnú Tradíciu a učiteľský úrad Cirkvi. Apoštol Pavol medzi tými, ktorí „nebudú dedičmi Božieho kráľovstva“, uvádza „súložníkov mužov“ (1Kor 6,10). Inde uvádza homosexuálny styk ako čosi, čo sa „prieči zdravému učeniu“ (1 Tim 1,10). Najvýraznejšie sa sv. Pavol venuje téme homosexuality v Liste Rimanom, kde píše o „mužoch, čo zanechali prirodzený styk so ženou a zahoreli žiadostivosťou jeden k druhému: muži s mužmi páchali nehanebnosť“ (Rim 1,24-27).

Pro-homosexuálni biblisti a teológovia prekrucujú tieto texty tvrdiac, že neznamenajú to, čo znamenajú. Niektorí argumentujú tým, že tie texty neodsudzujú homosexuálny sex, iba sex zvrhlý a predsa homosexuáli nemusia byť zvrhlí. Iní sa k takémuto prekrucovaniu neuchyľujú, iba jednoducho tvrdia, že Biblia je samozrejme zásadná, ale že to netreba preháňať, pretože svet ide dopredu a veda napreduje (gender studies?). Cirkev sa musí na homosexualitu dívať inak, než to robila pred dvetisíc rokmi. A apoštol Pavol bol homofób. Karla Rahnera by som nechal na pokoji. Sám som ho študoval, napísal som o tom doktorskú prácu a nijako mi to nepoškodilo. Jeho transcendentálna metóda nemá nič spoločné s relativizmom, ako to niektorí tvrdia.

Veď si len vezmite, že viedenský arcibiskup kard. Schönborn, dominikán, kedysi celkom dobrý tomistický teológ, a dnes hovorí, že je rozčarovaný z vyhlásenia Vatikánu a že za určitých okolností bude požehnávať homosexuálne páry, pretože Cirkev je matkou, „ktorá nemôže odmietnuť požehnávať svoje deti“. Takéto argumenty pre požehnanie homosexuálnych párov sú z kardinálových úst trápne. Problém je v tom, že pastieri prestávajú byť pastiermi a teológovia katolíckymi teológmi. Namiesto toho sa podriaďujú ľavicovo-liberálnym, neomarxistickým ideológiám, predovšetkým ideológii gender / LGBT. A nie je v tom nijaká hlbšia myšlienka či normálny argument, iba nesprávne pochopené slogany ako: „Hlavné je, že sa majú radi“ alebo „Milosrdný Boh nikoho neodmieta.“

Máme aj biskupov, ako je ordinár Antwerp Johan Bonny i kňazov ako James Martin SJ, ktorí jednoducho odmietajú toto učenie Cirkvi. Dnes máme úplne iné ohlasovanie katolíckej viery v Nemecku a iné na Slovensku alebo v Poľsku. To, čo je u nás hriechom – a často aj ťažkým či smrteľným – môže byť v Nemecku považované za prijateľné. Nehrozí nám schizma? Alebo to už je schizma?

Duchovenstvo, ktoré zavádza do Cirkvi ideológiu gender / LGBT, to vysvetľuje, ako som už spomenul, milosrdenstvom. Lenže v učení Ježiša a apoštolov sa milosrdenstvo nikdy neohlasovalo mimo pravdy o človeku a Bohu alebo dokonca proti nej. Stojí za to prečítať si Denníček apoštolky milosrdenstva, sestry Faustíny Kowalskej, v ktorom je milosrdenstvo takým zásadným posolstvom práve preto, lebo existuje hriech a reálna hrozba zatratenia, teda toho, čo nazývame peklom, večnej existencie ďaleko od Boha. Milosrdenstvo nespočíva v „robte si, čo chcete“ veď aj tak „budú všetci spasení…“. Dobrá zvesť o Božom milosrdenstve je o tom, že do poslednej chvíle sa môžeme odvrátiť od zla a prosiť Boha o milosrdné odpustenie a očistenie.

Existuje však ešte jedna „doktrína“, ktorou sa riadia prívrženci genderu / LGBT. Volá sa „zákon postupnosti“, podľa ktorého sú Božie prikázania vlastne nedosiahnuteľným ideálom, ku ktorému iba smerujeme. Homosexuálne páry k nemu tiež smerujú a hoci sú od ideálu ďaleko, neznamená to, že hrešia, pretože dôležitá je táto bližšie nešpecifikovaná snaha a dobré úmysly. Je to hrozné učenie, ktoré je v rozpore s Ježišovým učením i s učením apoštolov. Preto Ján Pavol II. vo Familiaris consortio zdôraznil, že takto chápaný zákon gradualizmu je vo vzťahu k Božím prikázaniam neprijateľný. Všetky prikázania v ich celistvosti platia pre každého, v každej situácii, od samého počiatku života viery.

Pýtate sa, či nám hrozí schizma, alebo možno už je … Mám dojem, že táto schizma už tu de facto je. Keby som sa ocitol v nejakom kostole v Nemecku na celebrácii homosexuálneho zväzku, rozhodne by som sa tam necítil „doma“, teda ako v katolíckom spoločenstve. Ibaže dnes nikto nechce oficiálne vyhlásiť schizmu. Takže máme situáciu plazivej schizmy vydávajúcej čoraz nepríjemnejší zápach.

Niektorí vytýkajú postsynodálnej exhortácii pápeža Františka Amoris laetitia, že popri mnohých pekných pasážach nie je ako dokument Magistéria Cirkvi napísaná dostatočne jasne, najmä pokiaľ ide o takú vážnu vec, ako je pristupovanie k svätému prijímaniu rozvedených osôb žijúcich v nových zväzkoch, v dôsledku čoho existujú rôzne interpretácie. Ako to vidíte Vy? Nie je táto nejednoznačnosť zámerná?

Očakávalo sa, že synoda o manželstve a rodine bude silným impulzom pre novú pastoráciu snúbencov, pastoráciu manželstiev (najmä mladých) a rodín. Bohužiaľ, mám dojem, že sa tak nestalo. Už počas synody vzbudzovala emócie otázka podávania svätého prijímania rozvedeným osobám žijúcim v nových zväzkoch. Komentáre k postynodálnej exhortácii sa tiež v podstate točili okolo tejto témy. Vznikol v tom zmätok znásobený tým, že práve v tomto bode nie je exhortácia celkom jasná. Táto nejasnosť je čiastočne zámerná. Veľa sa hovorilo o potrebe individuálneho rozlišovania každého konkrétneho prípadu. Lenže rozlišovanie v takejto zásadnej veci si vyžaduje jasné kritériá, ak chceme skutočne hovoriť o kresťanskom rozlišovaní Božej vôle v Cirkvi, a nie o súkromných názoroch kňazov a laikov.

Dnes táto vec utíchla, ale pamätáme si, že medzi kardinálmi boli protichodné názory na túto tému a vôbec nešlo o rozchádzanie sa v témach, v ktorých je to prípustné. Znepokojuje ma aj to, že je stále menej solídnej teologickej argumentácie zakorenenej v evanjeliu, tradícii a učiteľskom úrade a čoraz viac sa šermuje sloganmi na verejnosti. Najlepším príkladom je požehnávanie homosexuálnych párov, o ktorom sme hovorili na začiatku. Namiesto toho, aby sme hovorili o dvetisícročnej viere Cirkvi, ozývajú sa hysterické reakcie, že predsa Pán Ježiš nikoho neodmietal. Brať vážne prikázania a slová Ježiša a apoštolov neznamená niekoho odmietať, ale hlásať pravdu a vyzývať k obráteniu.

Nemá pravdu kardinál Gerhard Müller, bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery, v tom, že jediný spôsob interpretácie Amoris laetitia je čítať ju v kontinuite s Božím Slovom obsiahnutým v Svätom písme, Magistériu Cirkvi, a v Tradícii veľkých koncilov: Florentského, Tridentského a II. vatikánskeho?

Kardinál Müller má samozrejme pravdu, ale takýmto vyhlásením sa záležitosť nevyrieši. Je predsa známe, že katolícka náuka sa rozvíja a vyvíja. Na tom nie je nič pohoršujúce, pretože sám Ježiš povedal, že nám pošle svojho Ducha, ktorý nás uvedie do celej pravdy (porov. Jn 16,13). Ježišova osoba a slová sú pravda, ale Cirkev vedená Duchom veľa vecí objavuje postupne. Koniec koncov, aj pastoračný ústretový krok, ktorý Ján Pavol II. urobil vo Familiaris consortio smerom k rozvedeným žijúcim v nových vzťahoch, bolo určitou novinkou, zmenou. Ale hoci dnešná katolícka Cirkev nie je totožná s Cirkvou prvých storočí, neznamená to prerušenie kontinuity, ale práve dovolený a dokonca nevyhnutný vývoj v disciplíne, organizácii a doktríne.

Stojí za to pripomenúť Newmanovu konverziu z anglikánstva na katolicizmus. Sformuloval sedem kritérií rozvoja pravdivej náuky a ukázal, že všetky tieto kritériá sú splnené iba v katolíckej Cirkvi. Ide o tieto kritériá:

1. Zachovanie typu, teda základnej formy, proporcie a vzťahu medzi časťami a celkom.

2. Kontinuita princípov – rôzne doktríny predstavujú hlbšie zakorenené princípy, od ktorých ich nemožno oddeliť, pretože potom sú nesprávne interpretované.

3. Adaptabilita – pravda má schopnosť preniknúť do rôznych dimenzií reality bez toho, aby stratila svoju vlastnú identitu.

4. Logická konzistentnosť – hoci vývoj dogmy je príliš zložitý proces na to, aby bol iba vyvodzovaním záverov z počiatočných predpokladov, musí sa vyznačovať logickou konzistentnosťou s počiatočnými údajmi.

5. Predvídanie budúcnosti – nové porozumenie nachádza svoju anticipáciu v pôvodnej myšlienke.

6. Konzervatívny vplyv minulosti – žiadna významná tradícia nemôže byť obetovaná novému chápaniu.

7. Trvalosť – nové chápanie má prispieť k posilneniu viery a života kresťanov.

Tieto princípy nemožno nahradiť progresívnou inováciou, ktorá v mene pseudo-milosrdenstva predkladá oslabený katolicizmus bez náležitého zakorenenia v Evanjeliu, Tradícii a Magistériu Cirkvi minulých storočí.

Myslíte si, žeby to bolo na prospech pre rozvedené osoby žijúce v novom zväzku, aby sa im povolilo pristupovať k sv. prijímaniu? Nemalo by to negatívny vplyv na ostatných, najmä na mladých, ktorí by nadobudli presvedčenie, že manželstvo nie je nerozlučné?

Táto otázka si vyžaduje dlhšiu odpoveď. Kódex kánonického práva, kán. 916 okrem iného uvádza, že „osoby, ktoré tvrdošijne zotrvávajú v ťažkom hriechu, sa nesmú pripustiť na sväté prijímanie“.

V apoštolskej exhortácii Reconciliatio et penitentia čítame, že „smrteľný hriech je ten, ktorý sa týka vážnej veci a ktorý bol navyše spáchaný s plným vedomím a súhlasom“ (č. 17). V tejto súvislosti vyvstáva otázka: Sú všetky rozvedené osoby žijúce v nových civilných zväzkoch podľa definície v stave ťažkého (smrteľného) hriechu? V takejto situácii ide istotne o vážnu vec, ale možno v každom prípade hovoriť o „plnom vedomí“, keď osoby v minulosti prijímali kľúčové rozhodnutia? A aj keby to bolo možné, môže existovať úplná dobrovoľnosť v situácii, keď je obnovenie manželstva nemožné a nový vzťah so sebou prináša zodpovednosť za deti a civilného manžela?

Zdá sa, že klasický morálny princíp: ultra posse nemo tenetur umožňuje povedať, že existuje veľa prípadov, keď postoj rozvedených ľudí žijúcich v nových vzťahoch nie je tvrdošijným zotrvávaním v ťažkom hriechu, ale skôr zodpovednosťou za predchádzajúce rozhodnutia. Aj Ján Pavol II. v exhortácii o rodine poukazuje na subjektívny, ale podstatný rozmer života v nesviatostných vzťahoch: „Napokon sú aj takí, čo uzavreli nové životné spoločenstvo len z ohľadu na výchovu detí a niekedy sú vo svojom svedomí subjektívne presvedčení, že predchádzajúce manželstvo, už nenapraviteľne rozvrátené, nebolo vlastne nikdy platné.“ (FC, 84)

Dokument Pápežskej rady pre právne texty síce hovorí o ťažkom hriechu v súvislosti s rozvedenými osobami žijúcimi v nových zväzkoch, ale – ako upozornil Dionigi Tettamanzi v roku 2008 – ide tu o závažnú vec a nie o situáciu, v ktorej sú určite splnené všetky tri podmienky ťažkého hriechu.

Okrem toho si všimnime, že ak Cirkev povzbudzuje rozvedených k účasti na živote Cirkvi vrátane duchovného prijímania, do istej miery tým uznáva, že títo ľudia nie sú podľa definície v ťažkom hriechu. Napriek tomu nie som zástancom sviatostného prijímania pre rozvedených. Prečo? V exhortácii Familiaris consortio čítame: „Cirkev zotrváva vo svojej doterajšej praxi, založenej na Svätom písme, že nepripúšťa k eucharistickému prijímaniu tých veriacich, ktorí sa po rozvode znova zosobášili. Sami totiž bránia tomu, aby boli pripustení, nakoľko ich stav a životné okolnosti sú v objektívnom rozpore s tým zväzkom lásky medzi Kristom a Cirkvou, ktorý sa práve v Eucharistii naznačuje a uskutočňuje. Okrem toho je tu aj iný osobitný pastoračný dôvod: keby sa takéto osoby pripustili k Eucharistii, veriacich by to uviedlo do pochybností a neistoty ohľadom učenia Cirkvi o nerozlučiteľnosti manželstva.“ (č. 84)

Všimnite si, že tu nie je priamo spomenutý ťažký hriech, ale poukazuje sa na dve iné perspektívy: sviatostnú a pastoračnú. Rozvedené osoby žijúce v nových vzťahoch porušujú objektivitu sviatostnej dynamiky a čitateľnosť sviatostných znakov.

Pripustiť k svätému prijímaniu rozvedené osoby žijúce v nových zväzkoch je nebezpečné nielen pre pochopenie sviatosti manželstva, Eucharistie a pokánia, ale aj pre celú sviatostnú štruktúru. Sviatosti sú čoraz väčšmi oddeľované od reálnej iniciácie človeka do Kristovho paschálneho tajomstva a stávajú sa akýmisi všeobecnými, „magickými“ znakmi Božej náklonnosti k človeku v akomkoľvek stave. S tým už máme v Cirkvi veľký problém. Pritom Cirkev od začiatku svedčila o Božom milosrdenstve, modlila sa za všetkých a ohlasovala evanjelium o Ježišovi, a nikdy sviatosti neudeľovala rozšafne, ale skôr ich „žiarlivo“ strážila. Pastoračný argument, že pristupovanie k Eucharistii rozvedeným žijúcim v nových zväzkoch môže spôsobiť zmätok medzi veriacimi, je ešte zrejmejší.

Hovorí sa, že Cirkev by mala odpovedať na znamenia doby a dávať odpovede na očakávania moderného človeka. Mnohí aj v Cirkvi to však chápu opačne a tvrdia, že to Cirkev sa musí prispôsobiť tomu, čo je moderné a rozšírené, aby ju svet akceptoval. Nespočíva práve v tom hlavná príčina zmätku v Cirkvi?

Každá dobrá myšlienka môže byť nesprávne pochopená, prekrútená, zmanipulovaná. Znamenia doby sú jednoducho znameniami Božej prítomnosti v meniacej sa realite. Ide o rozlišovanie. Sv. Pavol píše v liste Rimanom: „A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé.“ (Rim 12,1) A Božiu vôľu poznávame aj zo znamení doby. Bohužiaľ, ako ste si všimli, často sa za „znamenia doby“ vydáva podliehanie móde tohto sveta. Toto je jedna z príčin zmätku v Cirkvi.

Ďalším je neevanjeliové chápanie lásky a milosrdenstva, teda také voľné „rob si, čo chceš“, veď aj tak každý bude spasený. Ďalším skreslením evanjelia je odvolávanie sa na Ježišovo „Nesúďte“, keď sa to hodí. Ale výzva nesúdiť predsa neznamená nerozlišovať medzi tým, čo je dobré a čo je zlé, ani nehodnotiť myšlienky a činy. Pritom sa nás snažia presvedčiť, že by sme nemali hodnotiť súčasné ideológie ako gender / LGBT, pretože kresťan nesúdi, ale miluje každého. Žijeme v časoch, keď Satan priamo nepopiera vieru Cirkvi, ale ju prekrúca, zahmlieva. V tradícii Cirkvi existuje príslovie, že diabol je Božou opicou (simia Dei), pretože zlý duch v skutočnosti nevytvára nič originálne, iba napodobňuje Božie diela alebo sa im vysmieva, opičí sa po nich. Cirkev teda pri konfrontácii so svetom potrebuje jasnosť, zrozumiteľnosť a odvahu.

Keď už hovoríme o odvahe, prímas Stefan Wyszyński, ktorý bude blahorečený 12. septembra, povedal v roku 1954: „Najväčším nedostatkom apoštola je strach. Pretože vzbudzuje nedôveru k Majstrovej moci, zviera srdce a sťahuje hrdlo. Apoštol už nevyznáva. Je potom ešte apoštolom? Učeníci, ktorí opustili Majstra, ho už nevyznávali. Iba dodali smelosti jeho mučiteľom. Každý, kto pred nepriateľmi zmĺkne, ich posmeľuje. Strach apoštola je prvým spojencom nepriateľov našej veci. «Zastrašiť a umlčať» je prvou úlohou bezbožníckej stratégie. Cieľom teroru, ktorý používajú všetky diktatúry, je zastrašenie apoštolov. Mlčanie má svoj apoštolský význam iba vtedy, keď neodvraciam svoju tvár od tých, čo ma bijú. Takto to robil mlčiaci Kristus. A v tomto ukázal svoju statočnosť, Kristus sa nenechal zastrašovať ľuďmi. Keď stál zoči-voči davu, smelo povedal: «Ja som».“

Dnes sa mnohí veriaci, vrátane duchovenstva, boja sveta alebo z neho majú akési komplexy. A na to, aby sme hovorili jazykom Cirkvi, Evanjelia a Tradície, treba odvahu.

Ďakujem za rozhovor.

Otázky kládol Mikuláš Hučko

PDF (formát pre tlač)