Daniel Hevier vydal novú anti-učebnicu a tvrdí, že dospelí a učitelia deťom prekážajú

26. apríla 2021   Aktuality

Archetyp slovenského slniečkárstva a kŕčovito chcenej originality za každú cenu, ktorého produkciou otravovali našu generáciu „Husákových detí“ súdruhovia už v 70. a 80. rokoch, sa rozhodol opäť raz prispieť svojou hrivnou do bezodného koša gýčovitej, silene forsírovanej, plánovanej a umelo vyrábanej dúhovej kreativity, ktorá zachvátila euroatlantický sveta (a teda aj Slovensko) od 60. rokov. Rozhodol sa napísať „neučebnicu“, čiže edukačnú knihu pre deti, ktorá (podľa jeho názoru) na rozdiel od doterajších učebníc, nebrzdí kreativitu úbohých malých anjelikov. Daniel Hevier sa totiž vo svojej nevinnosti domnieva, že dnešné deti sú ešte svojimi rodičmi a učiteľmi v niečom a nejako brzdené.

V  extrémne liberálnom Denníku N s ním pri tej príležitosti uskutočnili rozhovor, v ktorom sa na nás valí záplava nasladnutej kreativity, zamieňajúcej si úlohu pedagóga s úlohou podkurovača detským rozmarom, egoizmu a panovačnosti, zaodetými do rúcha nehatanej fantázie a tvorivosti.

Nie je nutné detailne analyzovať jeho duchaplnosti, ktoré presne zapadajú do oficiálneho rámca ideologickej mustry roztancovaných 60. rokov, v ktorých maestro zrejme prežíval svoju bigbítovú pubertu. Klišé a frázovitosť jeho výrokov by boli zúfalé už v roku 1970, keď mal svet za sebou prvú várku hippie revolty a adolescentnej kreativity, ktorým sa už vtedy snažili lichotiť rôzne „osobnosti“, v strachu, aby neboli študentskou luzou označené za spiatočnícke, nekreatívne a skostnatené.

Tu je priehrštie citátov, ktoré zaiste potešia všetkých, ktorí museli niekedy vychovávať deti:

„Mojou výhodou je, že som na rozdiel od mnohých učiteľov a rodičov nezabudol, aké je to byť dieťaťom. Dospelí sa v istom veku zbláznia a všetko detské sa z nich vytratí.“ Už z toho môžeme pozorovať, že Daniel Hevier je výnimočná osobnosť. My ostatní sme sa jednak zbláznili a navyše strácame pamäť. Jedným z takých postihnutých bol zrejme aj sv. Pavol z Tarzu, ktorý kedysi napísal: „Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby.“ (1Kor 13, 11)

K učebniciam, iným ako svojej, uvádza:

„Lenže čo je obsahom? Práve to, čo sa tam rozhodnú dať dospelí. Dajú to tam z pozície – ´veď len my vieme, čo ty, hlúpe a nevyvinuté dieťa, máš vedieť´.“ A pozícia Daniela Heviera je aká? Veď on hovorí to isté aj deťom, aj dospelým. Načo by inak svoju neučebnicu vydával, ak nie na to, aby im zvestoval, čo je podľa neho pre nich dobré vedieť? Ale má alibi, on údajne nepoučuje:

„Ja na to idem inak. V prvom rade sa pýtam detí, čo by sa chceli naučiť.“ Skutočne pozoruhodné. Takto sa budujú civilizácie… A čo deti na to?

„Jeden maturant mi povedal, že by sa chcel naučiť piť tak, aby potom nevracal, aby mu nebolo zle. Na prvý pohľad je to vulgárna, rebelská a priam nemiestna požiadavka. Lenže psychológ mi vysvetlil, že je to naopak – v skutočnosti ide o zrelé uvažovanie.“ Výborne, to už vyzerá ako preteky medzi slniečkármi o to, kto zalichotí mládeži lepšie a účinnejšie jej oblíže päty. Ale Daniel Hevier nezabúda ani na rodičov:

„Preto je súčasťou mojej misie aj výchova rodičov. Tí by si tiež mali sadnúť do pomyselných školských lavíc a učiť sa, ako byť dobrými rodičmi.“ Samozrejme, bude ich učiť maestro Hevier. A kreatívne, predpokladám.

Život je však príliš krátky na celý rozhovor s Danielom Hevierom a preto už len najlepšie výroky:

„Ja som sa žiakov spýtal, či poznajú nejakých raperov. Začali mi menovať všetkých možných, a tak som im povedal, že prvými slovenskými rapermi boli práve štúrovci.“

„Som presvedčený, že naozaj všetky deti sú geniálne.“

„Vrátim sa k dieťaťu – to má byť tvorivé a schopné reagovať na zmeny, má kooperovať, ale zároveň si zachovať svoju integritu a individualitu, nepoužívať vo všetkom chronologický, ale skôr sieťový princíp a podobne. Naozaj by sme sa už mohli vzdať systému, že deti učíme, ako to šlo do radu od praveku po 21. storočie, na ktoré už, mimochodom, neostáva čas.“ Čiže, dosť bolo štúdia dejín. Ešte by mohlo anjelikom napadnúť niečo neprimerané a hejterské, pri tom porovnávaní krásneho 21. storočia s minulosťou.

„Svoj diel na tom nesú aj tí učitelia, ktorých to nenaučili na univerzitách. A potom rodičia. Rodič vie byť veľmi často efektívnym sabotérom všetkých zmien.“ Strašné, ako niekto môže odmietať zmeny? Nemali by tých rodičov nejako lepšie regulovať?

„Najhoršie je, keď učiteľ ničí kreativitu. Deťom dá nakresliť strom, potom pozerá výkresy a dieťaťa sa spýta: „A toto je čo? Modré stromy nie sú!“ A dieťa tak veľmi zahriakne, že už nikdy nenájde odvahu prejaviť sa originálne.“

Na záver sa treba spýtať do akých škôl to chodil maestro v 50. a 60. rokoch, že kreativitou (bohužiaľ) len tak prekypuje?

BM

PDF (formát pre tlač)