Pápež Pius XII. a povojnová Európa

Beáta Katrebová Blehová
23. marca 2021   Cirkev

Pápež Pius XII. zohral pri kreovaní povojnovej Európy osobitnú úlohu, pretože bol presvedčený, že nová kresťanská Európa musí mať nevyhnutne aj duchovný rozmer. V období II. svetovej vojny nikdy nezdieľal prehnaný optimizmus amerického prezidenta Roosevelta o reformovateľnosti sovietskeho komunistického systému a komunistickú ideológiu vnímal ako podobne veľké zlo ako ideológiu nacistickú. Využil preto každú príležitosť, aby varoval západných diplomatov pred slepou vierou voči uisteniam Stalina, ako aj pred príliš tesnou spoluprácou s Moskvou na úkor teritoriálnych a politických ústupkov. Upozorňoval západné mocnosti, aby mali na pamäti čo najrýchlejšie ukončenie vojny. Po vyhlásení bezpodmienečnej kapitulácie angloamerickými mocnosťami v Casablance v januári 1943, s ktorou pápež zásadne nesúhlasil, boli nádeje na skorý mier ako aj alternatívne plány stredoeurópskych kresťanských federácií definitívne pochované. Od druhej polovice roka 1944 sa reálna hrozba sovietizácie a infiltrácie komunizmu do Európy stávali čoraz reálnejšími.

Po skončení vojny Pius XII. s veľkými obavami sledoval rozpínanie boľševického „nového islamu“ z Východu a rovnako aj marxistickú sekularizáciu na Západe. Komunistickú ideológiu chápal v duchu encykliky Pia XI. Divini Redemptoris ako vo svojej podstate zvrátené zlo a zápas s komunizmom vnímal v eschatologickom duchu ako „apokalyptický zápas so Zlom“. Bol presvedčený, že ani demokratický Západ neuskutočnil kresťanský poriadok ako základ ľudských práv a v rysujúcom sa bipolárnom svete sa zásadne dištancoval od oboch blokov. Kľúčovou nebola otázka prináležitosti k jednému z blokov, ale otázka „aliancie s Kristom“, ktorú v známom vianočnom posolstve z decembra 1947 formuloval: Byť s Kristom alebo proti Kristovi, to je celá otázka.

Pápež sa však napriek bezvýhradnému antikomunistickému postoju nikdy nepovažoval za súčasť západnej protisovietskej „križiackej výpravy“, ktorú s veľkou vehementnosťou presadzoval nový americký prezident Harry Truman. Truman v tomto zmysle napísal Piovi XII. niekoľko listov a vyslal do Vatikánu osobného splnomocneného zástupcu, diplomata Myrona Taylora. Misia amerického diplomata trvala až do roku 1951 a jeho snahy smerovali k zapojeniu všetkých významných kresťanských cirkví do spoločného zápasu proti sovietskemu komunizmu. Problémom Trumanovej predstavy o zapojení kresťanov do tohto „apokalyptického zápasu“ bolo, že si nedostatočne uvedomoval rozpory vo vnútri kresťanských cirkví, predovšetkým medzi Katolíckou cirkvou a protestantmi. V lete 1951, keď sa rysovala spoločná deklarácia o situácii vo svete, ktorá mala osloviť kresťanov za železnou oponou, táto dlho plánovaná iniciatíva stroskotala na konflikte medzi Rímom a protestantskými cirkvami ohľadom vyhlásenia dogmy o Nanebovzatí Panny Márie, ktorú protestantský svet prijal s veľkou nevôľou.

Pius XII. bol veľkým podporovateľom integračných procesov povojnovej Európy za predpokladu, že budú vychádzať z kresťanských zásad, a to predovšetkým katolíckej sociálnej náuky a v nej obsiahnutých princípov solidarity, prirodzeného práva a dôstojnosti ľudskej osobnosti. Bol presvedčený, že zjednocujúca sa Európa nemá tvoriť akýsi nadnárodný superštát, ale má vychádzať zo syntézy národných identít a transnacionálnej solidarity založenej nie na ekonomických a politických záujmoch, ale zohľadňujúcej kresťanského ducha podľa motta: alebo bude Európa kresťanská alebo nebude vôbec.

Citlivo vnímal nemeckú otázku, ktorú považoval za kľúčovú pre zachovanie dlhodobej stability a mieru v Európe. Odmietal princíp kolektívnej viny Nemcov a zdôrazňoval prínos katolíckeho odporu voči totalite národných socialistov v období Tretej ríše. Pozitívne sa vyslovil o prijatí Marshallovho plánu pre obnovu Európy, zároveň však zdôraznil, že obnova musí byť cieľom na dosiahnutie nezávislosti Európy a nesmie byť zneužitá ako inštrument proti rozpínavosti Sovietskeho zväzu. Pápež pozitívne vnímal aj vznik Európskeho spoločenstva uhlia a ocele v roku 1951, ako aj založenie Európskeho hospodárskeho spoločenstva v roku 1957.

Pius XII. podporoval vznik a pôsobenie kresťanskodemokratických politických strán a ich integráciu do vyšších nadnárodných skupín. Tými bolo federalistické hnutie kresťansko-demokratických strán, skupín a osobností založené v roku 1947 pod nie príliš obsažným názvom Nouvelles Equipes Internationales (NEI, v preklade niečo ako nové medzinárodné skupiny), ktoré pôsobilo ako európske fórum pre výmenu názorov, širokú spoluprácu a uplatňovanie kresťansko-demokratického politického programu. Prezidentom NEI bol od založenia Belgičan August De Schryver a generálnym tajomníkom sa stal francúzsky minister a člen vedenia Republikánsko-ľudového hnutia vo Francúzsku Robert Bichet. Na pravidelných kongresoch NEI sa spravidla zúčastňovali poprední kresťanskí demokrati akými boli Alcide de Gasperi, Konrad Adenauer, francúzski republikánski politici Robert Bichet, Georges Bidault a Robert Schuman, ako aj rakúsky politik ľudovej strany Felix Hurdes.

Niektorých kongresov sa zúčastnili aj vedúci predstavitelia Slovenskej národnej rady v zahraničí pod vedením Karola Sidora, ktorý v exile podľa vzoru talianskej Democrazia Cristiana, či francúzskeho ľudovo-demokratického hnutia Mouvement républicain populaire založil stranu s názvom Slovenská kresťanská demokracia. Sidor sa spolu s bývalým diplomatom Jozefom Mikušom, ktorý od roku 1948 žil v parížskom exile a neskôr v USA, usiloval o jej prijatie do spomínaného hnutia. Programovo aj štrukturálne boli NEI úzko späté s princípom federalizmu a pričinili sa o budovanie zjednotenej Európy na báze kresťanských zásad, ako aj na princípe rovnoprávnosti všetkých európskych národov. Týmto spôsobom boli dvere NEI otvorené aj malým stredoeurópskym národom, Slovákov nevynímajúc.

Pius XII. s veľkou láskou sledoval a podporoval medzinárodné katolícke študentské hnutie Pax Romana, ktoré vzniklo ako nadnárodná organizácia vysokoškolských katolíckych študentských zväzov ešte v medzivojnovom období. Jednému z najmohutnejších kongresov Pax Romany v povojnovom období konanom v holandskom Amsterdame v auguste 1948 venoval prejav na ústrednú tému kongresu o spolupráci na Kristovom Vykupiteľskom diele. V prejave pápež žiadal katolíckych intelektuálov, aby vniesli do aktuálneho zápasu jasnosť rozumového poznávania a každý podľa svojho povolania bol účastný na Vykupiteľskom diele. Riadnym členom Pax Romany bolo aj v povojnovom exile obnovené Združenie slovenských katolíckych študentov v zahraničí, v ktorom v cudzom svete našli zázemie slovenskí študenti pozbavení vlasti, pretože v obnovenom Československu s „ľudovodemokratickým“ a neskôr komunistickým režimom namiereným najmä proti slovenským katolíkom nevideli pre seba žiadnu budúcnosť. Vplyv duchovnej autority pápeža Pia XII. a jeho učenia zhmotneného v encyklikách, prejavoch a príhovoroch boli pre duchovné smerovanie organizácie kľúčové.

PDF (formát pre tlač)