Umenie v liturgii po návrate antického vzoru. Od klasicizmu až po modernu -

Umenie v liturgii po návrate antického vzoru. Od klasicizmu až po modernu

Stanislav Trebatický
6. augusta 2020
  Kultúra

pokračovanie I. časti

Renesancia

Renesancia je reakciou dlho podzemne prežívajúceho antického pohanstva, ktoré bolo kresťanstvom využité a inkorporované do cirkevnej stavby ako súčasť všeobecného vzdelania na oslabenie kresťanstva v 15. a 16. storočí. Všeobecne by sme mohli hovoriť, po stránke umeleckého slohu, o návrate klasicizmu, čiže antických, predkresťanských umeleckých vzorov, do kresťanskej kultúry. Literárny a filozofický humanizmus renesancie teraz popisovať nebudeme.

Mohutná vlna obdivu ku všetkému antickému, k realizmu zobrazovania človeka v skulptúrach, obdiv k anatomickej znalosti klasikov, objav perspektívy v maliarskom umení – to všetko viedlo nakoniec k pohŕdaniu gotickým a románskym umením ako prejavom barbarstva a umeleckej neschopnosti. Pápežstvo, navrátivšie sa zo zajatia v Avignone, pocítilo svoju obnovenú moc a záplava vzdelancov, umelcov a literátov zaplnila celé Taliansko. Taliansko snívalo o obnovení dávnej rímskej slávy, umenie nabralo klasické kontúry a celý tento kvas sa preniesol aj do cirkevného umenia.

Klasicizmus, čiže priame čerpanie z antických vzorov a ich poznania, vo všetkých jeho modifikáciách: renesančnej, barokovej, rokokovej a nakoniec opäť otvorene puristicko-klasicistickej, bol súčasťou cirkevného umenia až do 19. storočia, do už popisovaného romantického návratu gotiky.

Nastala veľká premena prichádzajúca z centra, z Talianska, z Ríma. Kostoly sa vrátili ku klasickým antickým líniám, štíhle a krkolomné veže gotiky zmizli. Všetko komplikované, nejasné, temné a barbarské ustúpilo ladnosti, geometrickej presnosti, vyváženosti a súmernosti. Zobrazovaní svätci a svätice sa dočkali anatomicky presných foriem, niekedy až príliš presných, najmä čo sa ich nahoty týka, takže modlenie sa k obrazom nespočetného množstva, napríklad sporo odetých sv. Márii Magdalén, bolo skôr cvičením sa v sebaovládaní než spiritualitou. Nový štýl sa, samozrejme, prejavil aj na bohoslužobných predmetoch a na mobiliári kostolov.

Barok a rokoko

Protestantskou reakciou na niektoré prechmaty renesancie v umení (prílišná nahota, často s erotickým podtextom, využívanie pohanských motívov) bolo hysterické odmietnutie cirkevného umenia ako takého. Katolíckou reakciou bola transformácia renesančných podnetov do služieb katolíckej obnovy po Tridentskom koncile. Výsledkom bol barokový štýl (tu nehovoríme o literárnom baroku, ktoré je časovo odlišné a viac členité), v ktorom sa prejavila obnovená zbožnosť a spiritualita novovzniknutých reholí, napr. jezuitov.

Je to štýl, ktorý sa stal v našom prostredí dominantným až do konca 18. storočia a v liturgickom prostredí takmer až do 20. storočia. Rozvážny a vyvážený pokoj renesancie nahradila dynamika a expresívnosť, tvary kostolov sa opäť viac rozvlnili, získali členitosť a ozdobnosť, miestami až prebujnenú (juhoamerický barok). Barok celým svojím vyznením hlásal triumf a víťazstvo pravej viery nad herézou a odpadlíctvom. To všetko pri zachovaní výdobytkov klasicizmu, ktorý sa v niektorých regiónoch (Francúzsko) zachoval vo vyhranenej podobe.

interiér barokového chrámu
zdroj: wikimedia commons

Zmenili sa ornáty a v barokovej podobe vytrvali až do 20. storočia ako dominantná forma. Explozívna ozdobnosť zasiahla podobu devocionálií i liturgického náradia. Tento posledný ucelený cirkevný štýl zasiahol všetky odvetvia liturgického života, podobne ako predtým gotika. V porovnaní s ním sa javí renesancia len ako jeho predohra. V druhej polovici 18. storočia sa transformoval do mierne nasladnutej rokokovej podoby, ktorá bola predzvesťou celkového úpadku. Zvýraznila sa naružovelá, bukolická a pastorálna ozdobnosť a ubudlo pravej barokovej teologickej razantnosti.

Klasicizmus a empír

Opätovný návrat k antickému klasicizmu koncom 18. storočia nemal, na rozdiel od renesancie, kresťanskú podstatu a bol vyjadrením deizmu a voľnomyšlienkarstva pestovaného v masonistických lóžach. Cirkevného umenia sa dotkol len okrajovo a so zánikom napoleonského cisárstva, ktoré bolo hlavným exportérom tak empíru, ako aj revolučných ideí, zanikol aj tento posledný pokus o celoeurópske univerzálne umenie.

Romantizmus, historizmus a secesia

Logickou reakciou na skompromitovanie klasicizmu, ako umenia podporujúceho revolúciu a osvietenstvo, boli pokusy o oživenie stredovekého umenia, často veľmi úspešné a podnetné. V liturgickom umení to znamenalo návrat k spirituálnej kráse stredoveku. Návrat bohoslužobného náradia do takej podoby aká bola známa od 12. – 15. storočia – vrátili sa gotické ornáty, aj keď nie všeobecne, skôr ako známka autentickej katolicity, podobne ako novotomizmus vo filozofii. Technická efektívnosť nastupujúcej priemyselnej revolúcie dokázala dodať relatívne sofistikované neogotické plagiátorstvo aj do odľahlých kútov katolíckej Európy, avšak napriek objektívnej kráse tohto štýlu, čaro sa nepodarilo udržať a cirkevné umenie sa, podobne ako aj umenie svetské (v liberálnej spoločnosti už na cirkevnom umení dokonale nezávislé) hýrilo štýlovou pestrosťou, ktorá eklekticky a mnohokrát s nedobrým účinkom kombinovala podnety z estetického hľadiska nezlučiteľné.

neogotický chrám v Ostende
zdroj: wikimedia commons

Poslednou bodkou za starým svetom, pred jeho deštrukciou počas kolosálnej svetovej vojny, bol dekoratívny štýl secesie, ktorý sa má k romantizmu a historizmu asi tak ako rokoko k baroku. Jeho efemérny život je podrobne spopularizovaný vďaka nastupujúcej kinematografii a vďaka nostalgii za predvojnovým svetom. Celkovo nemal tento štýl pre cirkevné umenie zásadný význam.

Funkcionalizmus a moderna

Apokalypsa dvoch vojen a revolúcii zabila kresťanskú Európu a s ňou aj jej umenie. Teatrálna snaha o vytvorenie „nového“ umenia, založeného na civilnosti a účelovosti, sa skončila v lise betónového, oceľového a skleneného hnusu, ktorý dusí potomkov európskych kresťanov a stláča ich do kocky zúfalstva a bezradnosti. S narastajúcim časovým odstupom sa javí čoraz ťažším si priznať, že celé storočie bolo vyplytvané na umelecky dokonale bezcenné veci.

Pre Cirkev znamenal nástup moderny v umení rovnakú katastrofu ako nástup modernizmu v teológii. Kostoly sa zmenili na ohavné betónové zlepence, v ktorých veriaci trpia a ktorým sa neveriaci zďaleka vyhnú, na rozdiel od starých kostolov. Bohoslužobné náradie, držiac krok s úpadkom liturgickej praxe, sa predbieha v umeleckej ohavnosti a je len ťažko povedať, koho má vlastne potešiť. Kňazi a veriaci evidentne presunuli svoju vieru od teologických dogiem smerom k ideologickej viere v krásu niečoho, čo je evidentne ohavné. Keďže však ideológia hlása, že to, čo je moderné, je zároveň krásne, aj keby každé dieťa kričalo, že kráľ je nahý, tak veriaci (postupne ubúdajúci) zatnú zuby a hľadia odovzdane a oddane na umelecký brak.

zdroj: Pixabay

Tento trend bude pravdepodobne prebiehať až dovtedy, kým sa počet veriacich nezredukuje na taký počet, že si vystačia so starými kostolmi a tie nové (dúfajme, že nie tie staré) odovzdajú do užívania rýchlo sa rozrastajúcej moslimskej komunite.

Úpadok cirkevného umenia kráča ruka v ruke s úpadkom teológie, pravovernosti a liturgie. Návrat umenia v jeho kráse a vznešenosti preto môže nastať až po vyčistení jeho prameňa. Kým sa tak nestane, budeme musieť prehĺtať ohavnosť a nevkus ako zadúšajúci prach na bludných cestách.

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Záver prípadu Varín a ulice Dr. Jozefa Tisa – definitívne víťazstvo „aj komunizmu“ nad „aj národným socializmom“

Veľdielo súčasného pokrokového umenia – banán prilepený na stenu lepiacou páskou – sa vydražilo za 6,2 milióna dolárov

Biskup vymenovaný čínskou komunistickou vládou a odobrený Vatikánom, nabáda kňazov, aby študovali a hlásali náuku vodcu Si Ťin-pchinga

The European Conservative: „Stredná Európa by mala uvažovať nad politickým zjednotením, aby sa stala protiváhou Bruselu“