Ďalšie reakcie na zavádzajúci príspevok Katolíckych novín
Redakcia
17. januára 2020
Cirkev
Liturgia
V januárovom čísle Katolíckych novín sme mohli nájsť otázku: Viete mi vysvetliť, čo sú to takzvané tridentské sväté omše a za akých podmienok je dovolené ich sláviť? Môže si kňaz sám určiť, v akom obrade bude sláviť svätú omšu? Odpovedal vdp. V. Nepšinský, odborník na liturgiu (https://www.katolickenoviny.sk/spytali-ste-sa/category/spytali-ste-sa/article/slavenie-tridentskych-omsi-nezavadzajme-.xhtml), pričom negatívne reakcie na seba nenechali dlho čakať. Vyjadril sa už dogmatický teológ ThLic. Ing. Peter Mášik. Prinášame Vám ďalšie reakcie – prvú od kňaza a ďalšie dve od laikov.
V prvom liste sv. apoštola Jána počúvame jeho žiadosť: „Milujme sa navzájom.“ Prečo tak máme robiť? Sv. Ján vysvetľuje: „Keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého“ (1 Jn 4, 11). Z lásky, ktorú Boh preukázal nám, keď sa stal človekom a zomrel na kríži totiž jasne vychádza láska k sebe navzájom. Sám Pán predsa povedal: „Dal som vám príklad.“ Sv. Ján však nehovorí len o tom, že Boh nás miluje, ale aj o tom, že tento milujúci Boh je sám láskou, On je podstatou akejkoľvek opravdivej a skutočnej lásky. Láska má však svoj poriadok, ktorý jej Boh vtláča. Pán Ježiš tento poriadok jasne určuje: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily! (…) Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Mk 12, 29-31). Teda poriadok je jasný: Boh, ja a blížny. Láska k Bohu je základom, pretože Boh je základom, pretože Boh je náš Stvoriteľ a tak aj základ všetkej skutočnosti. Prvé Božie prikázanie nás poúča: „Ja som Pán, tvoj Boh! Nebudeš mať iných bohov okrem mňa, ktorým by si sa klaňal“ (porov. Ex 20, 2-5; Mt 4, 10). Človek ako stvorenie je povinný vzdávať úctu svojmu Stvoriteľovi. A to nie len ako jednotlivec, pretože Cirkev nás učí, že „Povinnosť preukazovať Bohu pravý kult sa týka tak jednotlivého človeka, ako aj spoločnosti“ (KKC 2136). Totiž, reakciou na lásku Boha k nám je poklona. Pretože ak Boha milujem, ctím si ho, klaniam sa mu a túto svoju lásku mu takto vyjadrujem. Čím je láska väčšia, tým dôstojnejšia, krajšia a vznešenejšia táto poklona je. Pretože s láskou rastie aj veľkodušnosť voči Bohu a preto mu nechcem opomenúť prejaviť ani tú najmenšiu poklonu a úctu. Kto miluje Boha, zisťuje, že Boh ho stvoril, že Boží obraz sa črtá v jeho duši a preto miluje seba, teda ani nie seba, ale miluje obraz Boha v sebe. Z tohto pochádza všetka snaha o zápas s hriechom, zápas o Božiu milosť. Nechcem, aby bol obraz Boha vo mne poškvrnený a ak sa tak stalo, túžim, aby ho On svojou milosťou obnovil. Až potom sme schopní skutočne milovať blížnych, chápať aj ich ako Božie deti stvorené na jeho obraz, až potom sme schopní čeliť slabostiam a hriechom blížnych. Kto totiž seba nemiluje, kto nie je uzrozumený so svojím vnútrom, nepochopí blížneho a nebude mu vedieť naozaj pomôcť. To je Božský poriadok lásky.
Ak sa pozrieme do nášho sveta, musíme vedieť, že tento poriadok lásky je rozvrátený. Bohu sa totiž nedostáva náležitej úcty, pretože do centra sme postavili človeka. Neklaniame sa mu a preto sa všetko nachádza v hroznom chaose. Kardinál Sarah povedal: „Svet umiera, pretože chýbajú adorátori! Cirkev je vyprahnutá, lebo nemá adorátorov, ktorí by uhasili jej smäd!“ (http://christianitas.sk/kardinal-sarah-svet-a-cirkev-umieraju-pretoze-chybaju-ctitelia-boha/) To sú vážne slová pre Cirkev samotnú. Ak sa odmietne poklona Bohu, potom sa človek začne klaňať sebe a napokon všetkému okolo. A presne to sa deje! Opomína sa láska a poklona prejavovaná Bohu, mnohí zahmlievajú či priamo ničia Boží obraz v jednotlivcoch a všetci – ako Cirkev, Kristova nevesta – sme vyprahnutí a už viac neovplyvňujeme svet duchom evanjelia, lež evanjelium podrobujeme duchu sveta. Pretože mnohí vnútri Cirkvi nemilujú to, čo náleží jej tradícii, jej zvykom; mnohí sa ženú za všetkým, čo je moderné ba, čo katolíckej náuke odporuje. Sú dokonca takí pastieri, ktorí tvrdia, že milovať samých seba, svoju katolicitu, je prekonané. Prečítajme si napríklad Katolícke noviny č. 2/2020, kde istý „odborník“ na liturgiu tvrdí, to že slávenie sv. omše (dnes nazvané mimoriadna forma rímskeho rítu), starobylé slávenie, forma poklony Bohu, ktorá formovala tisíce svätcov a svätíc je nesprávne, je to divadlo a návrat do stredoveku. Tento falošný pastier tvrdí, že akceptovanie svojej vlastnej katolíckej minulosti je nesprávne. Lenže Kristus povedal: „Múdry hospodár vynáša zo svojej pokladnice veci staré i nové” (porov. Mt 13,52). Pán hovoril o tom, že takýto hospodár je múdry, čo je vážne pravidlo. Tu sa však prezentuje ako múdry ten, kto potiera tradíciu Cirkvi. Je to duchovná schizofrénia, ktorá nás dnes v Cirkvi kvári: máme dokazovať akí sme pokrokoví, moderní, no zároveň nás nemenná náuka Cirkvi upozorňuje na tradíciu, ktorú nemôžeme obísť. Táto schizofrénia je propagovaná a systematicky živená a ak tu je snaha o akékoľvek riešenie (posledným bolo Summorum Pontificum emeritného pápeža Benedikta XVI.), naráža na cieľavedomé skresľovanie a odpor takýchto politicky korektných „odborníkov“, ktorí tým mýlia duše. Práve preto neprišlo k „liturgickému zmiereniu“, o ktoré emeritný pápež prosil, práve preto Cirkev dnes nevie správne chápať „blížneho“ a ako povedal kardinál Burke „je zmätená v základných pravdách.“ Takáto nenávisť, prekrúcanie a potieranie tradície je charakteristickou črtou liberalizmu. Prof. Patrick J. Deneen píše: “Liberalizmus je založený na hlbokom nepriateľstve k minulosti, hlavne k tradíciám a zvykom (…) Spočíva na dvoch súbežných predpokladoch – že súčasné riešenia sa musia zbaviť odpovedí z minulosti a že budúcnosť bude mať na našu súčasnosť rovnaký pohľad, aký máme my na minulosť. Budúcnosť je neznáma krajina a ľudia žijúci v dobe zaplavenej nepriateľstvom k minulosti sa musia stať ľahostajnými k nevyspytateľnej budúcnosti a jednoducho veriť, že bude lepšia” (porov. Proč selhal liberalismus, Academia 2019, str. 68). Liberalizmus chce vytvoriť jedinca, systém, Cirkev – nezávislých od minulosti, neovplyvnených tradíciou – ktorým dominuje nesúvislý čas a ktorí človeka ponoreného do “všemocnej prítomnosti” obracajú k sebe samému. Je to jeden z posledných prejavov “oslobodenia” človeka. Ide však o skutočnú slobodu? Veď sv. Pavol píše: „Slobodu nám vydobyl Kristus“ (Gal 5,1). Náš Pán Ježiš Kristus však prišiel preto, aby nás navrátil Bohu, aby nás naučil náležitej poklone a úcte voči Trojjedinému Bohu. Nie preto, aby nás naučil „nezávislosti od Boha“ pretože tá vedie do hriechu. Diabol je totiž najnezávislejší tvor a v tom spočíva jeho prekliatie. Ak sa teda vytvára protiklad, či nenávisť voči mimoriadnej forme rímskeho rítu, ak nás tu niekto navádza nenávidieť to, čo formovalo generácie pred nami, na mieste je otázka, ktorú vyslovil kardinál Sarah: „Nie je pravda, že zákaz alebo podozrievavosť voči mimoriadnej forme môže inšpirovať iba démon, ktorý túži po našom udusení a duchovnej smrti?“
Potrebné je, aby sme sa vrátili k poklone Trojjedinému Bohu; nie len poklone neviditeľnej, duchovnej, lež viditeľnej, vonkajšej. Poklone, ktorú Cirkev vždy preukazovala svojmu Ženíchovi a ktorá má svoje korene. Jedine tak môžeme skutočne milovať seba, jedine tak potom môžeme podávať pomocnú ruku s plným pochopením reality, svojim blížnym. Ruku, ktorá však bude prejavom Božej lásky, nie osobného zištného a sebastredného sebectva.
Vdp. Radovan Rajčák
—–
Vážená redakcia,
na webovej stránke https://www.katolickenoviny.sk/spytali-ste-sa/category/spytali-ste-sa/article/slavenie-tridentskych-omsi-nezavadzajme-.xhtml bola dňa 9.1.2020 zverejnená odpoveď Mons. doc. ThDr. Vojtecha Nepšinského, PhD. na otázku ohľadom tridentských svätých omší. Táto odpoveď obsahuje viacero nepresných tvrdení.
1. Nie je pravda, že „na Slovensku sa nespĺňajú tieto požiadavky na slávenie tridentskej svätej omše”. V článku 15 Inštrukcie o aplikácii apoštolského listu motu proprio Summorum pontificum (https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-vatikanskych-uradov/c/instrukcia-summorum-pontificum) sa explicitne uvádza, že skupina veriacich, ktorá si žiada slávenie svätých omší v usus antiquior, môže vzniknúť aj po zverejnení motu proprio Summorum pontificum. Na Slovensku sú takéto skupiny veriacich, ako aj kňazi schopní svätú omšu v tejto forme celebrovať, teda podmienky na slávenie tridentskej svätej omše splnené sú a sväté omše podľa Rímskeho misálu sv. Jána XXIII. z roku 1962 sa na Slovensku aj slávia.
2. Navyše podľa článku 2 motu proprio Summorum pontificum (https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/motu-proprio-summorum-pontificum) „ktorýkoľvek katolícky kňaz latinského obradu, či už svetský alebo rehoľný, môže pri omšiach slávených bez účasti ľudu v akýkoľvek deň okrem Veľkonočného trojdnia používať buď Rímsky misál bl. pápeža Jána XXIII. vydaný roku 1962, alebo Rímsky misál vyhlásený najvyšším veľkňazom Pavlom VI. roku 1970. Na takéto slávenie podľa jedného či druhého misála nepotrebuje kňaz žiadne povolenie ani Apoštolskej stolice, ani svojho ordinára” a podľa článku 4 toho istého motu proprio „na slávenia svätej omše, o ktorej je reč v čl. 2, môžu byť pri zachovaní toho, čo treba zachovať, pripustení aj veriaci, ktorí si to sami od seba želajú”.
3. Nie je pravda, že by – ako to odpoveď v Katolíckych novinách evokuje – jediným alebo hlavným dôvodom motu proprio Summorum pontificum bola snaha “vyjsť v ústrety odlúčenému hnutiu Lefébvre a predovšetkým Bratstvu sv. Pia X., aby znova došlo k nastoleniu plnej jednoty s nástupcom svätého Petra, aby sa zahojila rana tohto rozdelenia, ktorá sa pociťuje čoraz bolestnejšie” (okrem iného neexistuje žiadne hnutie Lefébvre). Dosiahnutie plnej jednoty s Bratstvom sv. Pia X. je žiaduce, ale podľa článku 8 Inštrukcie o aplikácii apoštolského listu motu proprio Summorum pontificum má toto motu proprio nasledujúce ciele:
a) ponúknuť všetkým veriacim rímsku liturgiu v usus antiquior, ktoré sa považuje za cenný poklad hodný zachovania;
b) garantovať a reálne zabezpečiť tým, ktorí si to želajú, používanie forma extraordinaria za predpokladu, že používanie rímskej liturgie platnej v roku 1962 bude umožnené pre dobro veriacich, a preto bude interpretované ako prospešné pre veriacich, ktorým je predovšetkým určené;
c) podporovať zmierenie v rámci Cirkvi.
4. Podľa článku 14 Inštrukcie o aplikácii apoštolského listu motu proprio Summorum pontificum „úlohou diecézneho biskupa je prijať nevyhnutné opatrenia, aby sa zaistila úcta voči forma extraordinaria rímskeho obradu podľa normy motu proprio Summorum pontificum”. Slová o tom, že by malo ísť o “stredoveké slávenie tridentskej omše z rozmaru, alebo násilnej teatrálnosti, len aby sme boli zaujímaví”, nepokladám za úctivé ani voči forma extraordinaria rímskeho obradu (cenný poklad hodný zachovania, ktorý má byť ponúknutý všetkým veriacim, pozri citáciu vyššie), ani voči spoločenstvám veriacich, ktorí sa na celebrácii v tejto forme zúčastňujú alebo sa o ňu zaujímajú.
Vzhľadom na to, že nepresné tvrdenia zverejnené vo Vašich novinách by sa ľahko mohli stať dôvodom zamietnutia legitímnych požiadaviek skupín veriacich o slúženie tridentskej svätej omše, týmto žiadam o čo najskoršie zverejnenie korekcie.
V Kristu Váš
doc. Mgr. Ján Mačutek, PhD.
——
Laudetur Iesus Christus, dobrý deň.
Vážený pán šéfredaktor vdp. Igor Hanko. Týmto listom by som rád reagoval na uverejnený článok v Katolíckych novinách z pera Mons. doc. ThDr. Vojtecha Nepšinského, PhD.
Začal by som často prezentovanými výrokmi o možnosti plurality v cirkvi, výber vlastnej spirituality a spôsobu prežívania viery. Tento článok v Katolíckych novinách nás však presvedčil o opaku. My, veriaci katolíci vyhľadávajúci mimoriadnu formu rímskej liturgie (ďalej už len tridentská sv. omša), na základe zverejneného článku teda túto možnosť nemáme? Zmieňované motu proprio Sv. Otca Benedikta XVI. Summorum Pontificum odkazuje práve aj na túto skutočnosť. Možnosť vybrať si, z hľadiska súčasnej platnej cirkevnej legislatívy, medzi dvoma rovnocennými formami rímskeho obradu – riadnou a mimoriadnou formou. Summorum Pontificum nebolo v žiadnom prípade vydané len pre „lefebvristov“ či pre kňazské bratstvo sv. Pia X. Tento dokument nám veriacim, ktorí túto formu rímskeho obradu cielene vyhľadávame, tridentskú sv. omšu viac sprístupnil a otvoril možnosti pre jej slúženie[1], čím poskytol aj ochranu pred zaujatými ľuďmi, či už laikmi alebo klerikmi, čo je explicitne aj prípad pána docenta. Cieľom tohto dokumentu je vyslovene zachovať tradíciu rímskej cirkvi.
Týmto by som chcel pripomenúť odborníkovi na liturgiu, že tridentskú sv. omšu užívajú a slúžia aj diecézni kňazi s povolením miestnych ordinárov a do veľkej miery je rozhodujúcim faktorom smerujúcim k jej sláveniu záujem veriaceho ľudu.[2] Nie je to teda len záležitosť kňazských bratstiev ako FSSPX, FSSP či ICRSP. Pán docent a jemu podobní týmto mimochodom nerešpektujú platné cirkevné zákony[3] a disciplínu cirkvi, keď sa opovažujú svojvoľne interpretovať právne dokumenty vydané legitímnym nástupcom sv. Petra a najvyššieho zákonodarcu cirkvi. Som smutný, že sa na tom podieľate!
V poslednom odseku hovorí autor o teatrálnosti. Tú však možno nájsť len v nových sv. omšiach, ktoré niektorí kňazi svojvoľne „obohacujú“ o neliturgické a často neúctivé prvky, ktoré by im veľakrát závideli svetoznáme cirkusové manéže.
POZNÁMKOVÝ APARÁT
[1] Benedikt XVI. vyšiel v maximálnej miere v ústrety veriacim, ktorí inklinujú k tridentskej liturgii. Umožnil im bez vážnejších ťažkostí sláviť sv. omšu podľa misála z roku 1962 (čl. 2), prijímať sviatosť krstu, manželstva, pokánia a pomazania chorých, ale i birmovania podľa predkoncilových liturgických predpisov (čl. 9 § 1-2) a klerikom aj modlitbu predkoncilového breviára (čl. 9 § 3). Viac, viď. článok od prof. ThDr. ICLic. Jána Duda, PhD. Zdroj: <http://tribunal.kapitula.sk/2007-2/komentar.htm…>
[2] Z celkového chápania motu propria Benedikta XVI. o používaní tridentskej liturgie je tým, ktorý v konečnom dôsledku „rozhoduje“ o jej používaní komunita čiže určitá skupina veriacich majúca záujem o slávenie takejto liturgie. Farári sú tu postavení do pozície, v ktorej nemajú veľký „manévrovací“ priestor či majú, alebo nemajú vyhovieť žiadosti spoločenstva: pápež v motu proprio ich dôrazne žiada, aby im vyhoveli. Zdroj, Ref. 1.
[3] Napriek tomu, že motu proprio Summorum Pontificum sa týka liturgie a liturgických záležitostí, nie je liturgickým, ale právnym predpisom Rímskeho veľkňaza. Z hľadiska obsahu sa liturgickými záležitosťami zaoberá najmä štvrtá kniha Kódexu kánonického práva, ale ani v kódexe nejde o liturgické, ale o právne predpisy Cirkvi. Samotný dokument je usporiadaný do článkov a paragrafov typických pre právny text a pápež používa cirkevnoprávnu terminológiu v texte motu proprio i v sprievodnom liste (napr. „normatívny rámec pre používanie misála…“ alebo „tento misál nikdy nebol právne zrušený…“) Preto treba brať do úvahy kán. 2 spomínaného kódexu, ktorý stanovuje zásadu nadradenosti (supremácie) právneho (disciplinárneho) predpisu nad liturgickým, ak by boli voči sebe navzájom v rozpore. Zdroj, Ref. 1.
Úryvok z listu katolíckeho laika, Mgr. Karola Gazdíka, Katolíckym novinám
