Taliansko obnovilo vyšetrovanie vraždy režiséra Pasoliniho spred polstoročia. Začala sa dodatočná výroba ľavicového homosexuálneho martýra?
6. novembra 2026
História Kultúra Politika
LGBT, Neomarxizmus, Progresivizmus
Keď pred 51 rokmi našli známeho talianskeho ľavicového homosexuálneho režiséra Pier Paola Pasoliniho zavraždeného na pláži v Ostii neďaleko Ríma, polícia už predtým zadržala len sedemnásťročného (čiže maloletého) homosexuálneho prostitúta Giuseppeho Pelosiho, ako uteká v režisérovom aute.
zdroj: flickr.com
Prípad bol polícii jasný. Pasolini bol v umeleckých aj verejných kruhoch známym pederastom so sado-masochistickými sklonmi, jeho agresívne ľavicové názory útočili na Cirkev, konzervatívcov aj tzv. neofašistov a buržoáznou morálkou výslovne pohŕdal. Prítomnosť mladistvého prostitúta teda nebola vôbec prekvapivá. Pasolini mal za sebou viacero verejných škandálov s mladíkmi a homosexuálnymi prostitútmi. V roku 1949 bol ešte ako učiteľ (!) súdne obvinený z kazenia maloletých a obscénnych činov na verejnom mieste s tromi dospievajúcimi chlapcami počas miestneho festivalu. Táto verejná hanba zničila jeho učiteľskú kariéru, viedla k súdnemu procesu a dokonca vylúčeniu z Talianskej komunistickej strany, čo ho nakoniec prinútilo utiecť do Ríma.
Počas desaťročí strávených v Ríme čelil Pasolini desiatkam obvinení, policajných výsluchov a súdnych sporov. Väčšina týchto súdnych prípadov sa týkala obvinení z nelegálnych sexuálnych stretnutí s maloletými mužmi a prostitútmi. Pasolini s obľubou vyhľadával mladíkov z chudobných štvrtí, ktorých sexuálne korumpoval a zneužíval ich sociálne postavenie na ukájanie svojich zvrátených chúťok.
Polapený Pelosi sa k vražde priznal a ako jej dôvod uviedol, že Pasolini sa ho pokúsil popri homosexuálnom styku prinútiť k sadomasochistickým praktikám. Opísal, že Pasolini sa ho o pol jedenástej v noci v blízkosti železničnej stanice Roma Termini najprv spýtal, či sa chce s ním previezť a potom dodal: „Poď sa so mnou previezť a dám ti darček“. Pelosi sa s ním „previezol“, zjedol večeru, avšak keď ho Pasolini v rámci sexuálnych radovánok začal biť palicou, tak reagoval protiútokom. Nakoniec ubil Pasoliniho na smrť. Potom sadol do Pasoliniho auta a pri úteku ho ním ešte prešiel, tvrdiac neskôr, že ho považoval za hrboľ na ceste.
Spočiatku sa súd popri ňom zaoberal aj „ďalšími neznámymi osobami“, ktoré mali byť na mieste, avšak pri rozsudku bola táto fráza odstránená.
Režisérova mŕtvola bol nájdená v takmer nepoznateľnom stave. Telo bolo prejdené jeho vlastným autom, v ktorom neskôr prichytili Pelosiho, pohlavné organy mal rozmlátené ťažkým predmetom a telo bolo čiastočne spálené benzínom. Zúrivosť prevedenia, aj poškodenie genitálií ukazovali na akt pomsty zo strany maloletého gigola. Samozrejme, zmienené „neznáme osoby“ mohli byť skutočnými vykonávateľmi a Pelosi mohol byť len volavka. No pomstitelia mohli byť vzhľadom na Pasoliniho sado-maso pederastické záľuby všetci. Pri takejto forme zábavy si určite narobil množstvo nepriateľov. Pelosi vo svojich neskorších verziách hovorí o dvoch bratoch a ešte jednej osobe.
Celý prípad skomplikoval Pelosi, ktorý mnoho rokov po svojom prepustení vyhlásil, že vraždu nespáchal on, ale nejaký traja ľudia so sicílskym prízvukom. To spustilo celú škálu špekulácií, kto mohol vraždu spáchať. Otázkou však zostáva: Prečo sa Pelosi potom k vražde priznal a išiel sedieť do väzenia? Tvrdil samozrejme, že bol donútený a jeho rodine sa vyhrážali. Vzhľadom na to, že jeho svedectvá publikovali v ultraľavicových nakladateľstvách však prichádza do úvahy aj verzia, že si chcel skrátka len privyrobiť a ako poctivý robotník pera vycítil, čo si jeho zákazníci želajú.
Nakoniec sa však verzia ľavicových apologétov dočkala satisfakcie. Pred niekoľkými dňami Rímska prokuratúra oznámila, že znovu otvára vyšetrovanie Pasoliniho vraždy na základe petície právnika Stefana Maccioniho, pritom v predchádzajúcich rokoch už zamietla prokuratúra dve podobné petície.
V každom prípade, jeden sa musí pýtať: Načo je dobré obnovovať vyšetrovanie po polstoročí, keď je zrejmé, že všetci páchatelia (ak vôbec existujú), sú už zrejme mŕtvi?
Kontext pochopíme vtedy, keď si uvedomíme, kto Pasolini bol a ako sa od jeho smrti zmenila spoločensko-kultúrna klíma. V čase svojej smrti bol Pasolini považovaný konzervatívnymi kresťanmi (ale aj komunistami, ktorí ho vylúčili) za morálne zvrátenú osobu, ktorá do svojich diel projektovala aj svoje sexuálne pretencie. Dnes však žijeme v dobe, ktorá má tendenciu podobných jedincov glorifikovať.
A keďže sa v súvislosti s možnými páchateľmi opakovane hovorí o „neofašistických silách“, nie je príliš ťažké si domyslieť, čo sa zrejme chystá – LGBT kanonizácia ľavicovo-liberálneho martýra, ktorý sa v novej „woke“ realite zmenil zo spoločenského vyvrheľa na LGBT svätca.
Škála potenciálnych „fašistov“, ktorí pre ľavicových liberálov prichádzajú do úvahy ako Pasoliniho vrahovia pri jeho čerstvo naštartovanej kanonizácii, je široká. O tom, koho všetkého považoval aj sám exkomunikovaný komunista Pasolini za „fašistov“, svedčí fakt, že vo svojich žurnalistických príspevkoch vyhlasoval, že vedenie Kresťansko-demokratickej strany by malo byť súdené nielen za korupciu, ale aj za spojenie s neofašistickým terorizmom, ako napríklad za bombové útoky na vlaky a demonštráciu v Miláne.
Pod týmto zorným uhlom sú samozrejme „fašistami“ všetci, ako sme si na to už v liberálnej demokracii zvykli. Pasoliniho ideologickí súpútnici okamžite po jeho smrti začali operovať s údajnými tajnými fašistickými vrahmi, pričom sa v tomto bezodnom mechu ocitli členovia slobodomurárskej lóže P2, prominenti priemyselných korporácií aj štátne tajné služby. Pelosi, ktorý po prepustení poprel svoju účasť na vražde, začal postupne uverejňovať viaceré verzie, v ktorých odhaľoval prepojenia na stále extrémnejšie fašistické bunky, ktoré mali byť napojené na štátne tajné služby.
To všetko však, aj keby to bola pravda, nijako nepopiera Pasoliniho zvrhlosť. Dokonca aj Pasoliniho homosexuálny bratranec, básnik Nico Naldini v diele s názvom Stručný život Pasoliniho písal o režisérových „fetišistických rituáloch“ a jeho „príťažlivosti k chlapcom, ktorá ho nútila strácať zmysel pre vlastnú bezpečnosť“. Zrejme toho bolo teda veľa aj na Naldiniho, ktorý zaiste netrpel prílišnými škrupuľami. Spisovateľ Edoardo Sanguineti nazýval Pasoliniho smrť „delegovanou samovraždou“ sadomasochistu odhodlaného k vlastnej deštrukcii.
Otvorenie vyšetrovania však naznačuje, že z Pasoliniho možno bude vyrobený nový Gabriel García Lorca, ktorý bol mimochodom tiež homosexuál a predstava, že ho frankistickí povstalci popravili len pre jeho lásku ku slobode a republike je podobným kanonizačným naratívom, aký bude možno vykonštruovaný aj o Pasolinim. Existuje totiž aj iná verzia, ktorá pri Lorcovi operuje s podobným motívom ako pri Pasolinim – pomstou. Jeden frankistický dôstojník údajne spoznal v Lorcovi zvodcu svojho mladistvého, len 13-ročného brata.
Či už je to pravda alebo len legenda, pri oboch umelcoch platí, že možná vina ich vrahov nijako nepredstavuje dôvod na ignorovanie ich viny a už vôbec nie na vyhlásenie ich politického martýrstva.
Branislav Michalka
Zdroj: The Guardian, ANSA, titulný ilustračný obrázok, zdroj – flickr.com
Najnovšie články
Na konzervatívnej strane internetu
