Pražský arcibiskup zvoláva kajúcnu púť za hriechy spáchané v Cirkvi kvôli aktuálnym kauzám jednotlivca. Má sa celá Cirkev kajať? Nota bene, keď ani nejde o kňaza?

24. septembra 2026   Cirkev   Cirkevná kríza, Synodalita

Stanislav Přibyl, jeden z najnovších arcibiskupov vymenovaných pápežom Levom XIV. a prelát, ktorý označil Synodu o synodalite za „veľkú inšpiráciu“, povedie 5. októbra kajúcnu púť s cieľom prosiť o odpustenie a priniesť zadosťučinenie za hriechy spáchané v Cirkvi. Nový pražský arcibiskup vyzval veriacich na účasť po viacerých prípadoch, ktoré zasiahli arcidiecézu, a priznáva „bolesť, frustráciu a hanbu“, ktoré tieto obvinenia vyvolali. „Ja na prvom mieste, pretože aj ja som hriešnik,“ napísal Přibyl pri ohlásení púte vo svojom prvom pastierskom liste od prevzatia vedenia arcidiecézy. Púť sa skončí v mariánskom pútnickom mieste Hájek svätou omšou a kajúcim aktom.

„Dôvera je narušená“

Výzva na kajúcnu púť prichádza po viacerých prípadoch, ktoré zasiahli Pražskú arcidiecézu. Vo svojom pastierskom liste zo 6. septembra Přibyl hovorí o „vážnych podozreniach zo zavrhnutiahodných morálnych a majetkových deliktov, dokonca aj z násilia“, ako aj o prípade zneužívania, ktorého sa dopustil kňaz. Arcibiskup ubezpečuje, že od svojho príchodu sa usiloval konať „okamžite a rozhodne“, a tvrdí, že teraz prináleží príslušným orgánom a inštitúciám, aby obvinenia vyšetrili a určili zodpovednosť.

Arcidiecéza v júli oznámila internú kontrolu svojho hospodárenia v spolupráci s externými právnikmi. Okrem iného sa preverujú zmluvy a majetkové operácie s cieľom zistiť, či mohli miestnej cirkvi spôsobiť ekonomickú ujmu. Přibyl vtedy vysvetlil, že niektoré prípady už boli v rukách príslušných orgánov, a ubezpečil, že arcidiecéza poskytuje polícii „plnú súčinnosť“.

Vyšetrovania pre podozrenia zo sexuálnych a ekonomických trestných činov

Medzi prípady, ktoré tvoria pozadie celej situácie, patrí kauza Antonína Jurigu, stáleho diakona a bývalého výkonného riaditeľa Pražskej arcidiecézy. Česká polícia začiatkom augusta začala proti Jurigovi trestné konanie pre podozrenie zo sexuálnych trestných činov voči ženám a ďalších násilných skutkov. Orgány vyšetrujú aj možné ekonomické trestné činy súvisiace s realitnými operáciami a správou majetku.

Niektoré z vyšetrovaných skutkov sa mali odohrať v priestoroch samotného arcibiskupstva. Vyšetrovanie zostáva otvorené a zodpovednosť jednotlivých osôb budú musieť určiť justičné orgány.

Arcibiskup Přibyl Jurigu vo svojom pastierskom liste neuvádza menom, otvorene však priznáva škodu, ktorú jednotlivé prípady spôsobili pražskej cirkvi. „Viem, že mnohí z vás cítia bolesť, frustráciu a hanbu pre to, čo sa stalo,“ píše arcibiskup a následne priznáva, že „dôvera je narušená“. Přibyl tvrdí, že odpoveď sa nemôže obmedziť iba na civilné vyšetrovania, administratívne opatrenia alebo kontrolu hospodárenia arcidiecézy. Preto vyzval kňazov, diakonov, rehoľníkov a laikov, aby sa 5. októbra zúčastnili na kajúcnej púti z Hostivíc do Hájku, historického mariánskeho pútnického miesta západne od Prahy. Púť sa začne o 16:00 hod. pri Kostole svätého Jakuba v Hostiviciach, o 18:00 hod. je v Hájku naplánovaná svätá omša sprevádzaná kajúcim aktom.

„Prinesieme tiež zadosťučinenie za hriechy spáchané v prostredí Cirkvi, ktoré oprávnene pohoršili toľkých ľudí,“ vysvetľuje arcibiskup.

Přibyl z výzvy na pokánie nevylučuje ani svoju vlastnú osobnú zodpovednosť: „Ja na prvom mieste, pretože aj ja som hriešnik.“ Púť sa skončí modlitbou za obrátenie, uzdravenie rán spôsobených škandálmi a za začiatok novej etapy v Pražskej arcidiecéze.

Pohľad katolíckej tradície

Treba na začiatok uviesť, že kauza Antonína Jurigu má jeden charakteristický znak. Určite ju nemožno zvaliť na nejakého neposlušného a zatuchnutého tradicionalistu plížiaceho sa v sakristii s biretom a predkoncilovým misálom v ruke. Juriga bol len stálym diakonom, nebol vysväteným kňazom a plne tak zodpovedal súčasnému ideálu zapojenia neklerikálnych živlov do synodálneho riadenia Cirkvi. Bol navyše ženatý, takže synodálny antiklerikalistický ukážkový obrázok bol ešte dokonalejší. Z tohto kontextu vychádza aj tragikomické konštatovanie ženy, ktorú na úrade pravidelne znásilňoval: „Povedal mi, že ako diakon sprevádza ľudí v ťažkých obdobiach. Verila som mu, veď to bol duchovný a navyše ženatý.“

https://www.seznamzpravy.cz/clanek/domaci-kauzy-pripad-duchovniho-z-arcibiskupstvi-dva-roky-me-znasilnoval-rika-podrizena-308255

Už toto konštatovanie úbohej obete ukazuje na zmätok, ktorý vyvoláva súčasná synodalita. Žena aj médiá označujú Jurigu ako „duchovného“, čím vzniká dojem, že ide o katolíckeho kňaza. No a keďže je táto žena formovaná synodálnym vanutím, tak sa domnieva, že tento „duchovný“ ju bude ešte lepšie chápať a sprevádzať, keďže je ženatý a nemá zrejme klerikálne predsudky voči nej, keďže sa práve rozvádzala.

Juriga bol zároveň výkonným riaditeľom Pražského arcibiskupstva, teda človekom stojacim vysoko v jeho administratívnej štruktúre. Bol súčasťou cirkevného mainstreamu s pozitívnym vzťahom k synodálnemu napredovaniu, sprevádzaniu, načúvaniu, ako aj k synodálnemu aparátu a nie súčasťou tradične orientovanej a pomocou dokumentu Traditiones custodes regulovanej konzervatívnej periférie. To je dobré pripomenúť vždy, keď sa niekto sústavne pokúša vytvoriť dojem, že všetky klerikálne neduhy Cirkvi pochádzajú od ľudí, ktorí majú priveľmi radi latinčinu, reverendy a staré misály. 🙂

Samozrejme, Antonín Juriga je v tejto chvíli len obvinený a nie právoplatne odsúdený, a túto hranicu treba rešpektovať. Závažnosť prípadu však nespočíva len v samotných obvineniach. Spočíva aj v otázke, ako mohol človek, okolo ktorého dnes existujú také vážne podozrenia, vystúpiť tak vysoko v cirkevnej administratíve a ako mohli problémy zostať tak dlho bez povšimnutia. Túto otázku si napokon kladie aj samotný arcibiskup Přibyl, ktorý označil za ťažko pochopiteľné, že problémy zostávali nepovšimnuté.

A tu sa konečne dostávame ku pripravovanej kajúcnej púti. Modlitba, pokánie a zadosťučinenie sú nepochybne hlboko katolícke záležitosti a sú určite potrebné. Napriek tomu človeku pri podobnej kauze napadne, či by najúčinnejšou formou cirkevnej profylaxie nebolo predovšetkým namiesto kajúcnej púte včas a rozhodne vyhodiť toxického duchovného alebo cirkevného funkcionára z úradu bez ohľadu na jeho ideovo-politickú synodálnu vyspelosť?

Keď sa objavia dôveryhodné podozrenia zo sexuálneho násilia, psychického týrania, manipulácie alebo závažného ekonomického šafárenia, netreba podľa mňa sebabičujúco organizovať tragické procesie a hľadať vhodnú kajúcnu, frustrujúcu formuláciu o hriechoch celej Cirkvi,ktoré sme my nespáchali a sypať si popol na hlavu. Namiesto toho treba dotyčného toxického duchovného odstaviť od ľudí, preveriť fakty, oznámiť možné trestné činy polícii a v prípade potvrdenia skutkov vyvodiť cirkevné dôsledky a následne ho odstrániť z funkcie. No a modliť sa možno aj cestou na svätú omšu.

Arcibiskupovi Přibylovi treba uznať, že po nástupe deklaroval nulovú toleranciu, začal cirkevné konanie a arcidiecéza poskytuje polícii súčinnosť. Ale celá záležitosť je krásnou ilustráciou starého problému: Cirkev nepotrebuje za každú cenu kajúcich pastierov sypúcich si popol na hlavu za celú Cirkev; potrebuje v prvom rade pastierov, ktorí dokážu chrániť zverené stádo, keď sa medzi ovce dostane vlk.

Či je tým vlkom obdivovaný umelec, charizmatický duchovný, úspešný manažér, mediálna hviezda alebo človek so správnymi kontaktmi, je úplne nepodstatné. Rupnikovská lekcia by mala byť dostatočne názorná: ani kamarátstvo s pápežom Františkom, prestíž, peniaze, známosti ani „krásne“ mozaiky nesmú byť ochranným náterom proti vyšetrovaniu za porušenie zákona. Cirkevná hygiena nemusí byť komplikovaná, stačí vierohodné podozrenie preveriť, potenciálne obete chrániť, polícii neprekážať, vinníka po preukázaní viny odstaviť a nijakého „nášho človeka“ nekryť.

A až potom putujme bez submisívneho sebaobviňovania z niečoho, čo sme nespáchali, do Hájku, modlime sa, postime sa a konajme zadosťučinenie tak, ako činili katolíci aj v minulosti. Len by bolo príjemné, keby po návrate z kajúcnej púte nezostal v kancelárii trčať ďalší nedotknuteľný cirkevný potentát, pretože má správnych priateľov, vie zháňať peniaze alebo je jednoducho „príliš dôležitý“.

Najkrajším ovocím kajúcnej púte by totiž bolo, keby tú nasledujúcu už nebolo treba organizovať kvôli rovnakému druhu škandálu.

Branislav Krasnovský

Zdroj: infovaticana.com, titulný obrázok, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)