Napoleon a jeho riešenie židovskej otázky – cisár Revolúcie ako šíriteľ náboženskej tolerancie

Jozef Duháček
13. marca 2026   História

Prvé zákony na emancipáciu Židov vo Francúzsku boli prijaté počas Francúzskej revolúcie, čím sa francúzski Židia stali občanmi rovnými ostatným Francúzom. V krajinách, ktoré počas napoleonských vojen dobyl Konzulát a následne Francúzske impérium, Napoleon Židov emancipoval.

Historici sa nezhodujú v tom, aké boli Napoleonove úmysly a aký bol jeho osobný či politický postoj k židovskej komunite. Niektorí tvrdili, že išlo najmä o politické záujmy, nie o sympatie k Židom. Jeho opatrenia všeobecne odporovali monarchom v iných krajinách. Po jeho porážke sa v mnohých krajinách udiala kontrarevolúcia, ktorá obnovila staré opatrenia voči Židom.

Deklarácia práv človeka a občana z roku 1789 zaručovala slobodu náboženstva a voľné vykonávanie kultu, pokiaľ nenarúšal verejný poriadok. V tom čase mala väčšina európskych krajín zavedené rôzne formy náboženskej netolerancie voči náboženským menšinám. Katolícke štáty obmedzovali na verejnosti výkon protestantského i židovského kultu. Protestantské štáty vrátane veľmi tolerantnej Holandskej republiky, tiež neposkytovali rovné práva Židom a katolíkom.

Napoleon bol slobodomurárom. Vieme to preto, lebo bol v roku 1809 z lóže vylúčený. Napoleon však sám seba videl ako revolučné slnko, ktoré urobilo sviečku slobodomurárstva zbytočnou. Napoleon je tiež jeden z mnohých, ktorí dokázali a stále dokazujú, že Platón mal pravdu, keď povedal, že demokracia nutne končí tyraniou.

Napoleon nebol hlupák a vedel, čo treba robiť. Kontrolu nad revolúciou získal delostreleckou paľbou do revolučného davu a potom mohol právom povedať: „Revolúcia som ja.“ Napoleon bol Sloboda, Rovnosť a Bratstvo, Zeitgeist na bielom koni, ako ho vnímal Hegel. Slobodomurárstvo pripravilo Napoleona na úlohu revolucionára a zacielilo jeho pohľad istým špecifickým smerom. V roku 1796 pochodoval na Taliansko a delostreleckému útoku vždy predchádzala propaganda. „Taliansky ľud,“ písal v apríli 1796, „francúzska armáda prichádza zlomiť vaše reťaze. Vojnu vedieme ako štedrí nepriatelia a nemáme spor s vami, ale s tyranmi, ktorí vás zotročujú.“

Zbavení občianskych práv, ponížení na mnohých miestach povinnosťou nosiť žltý odznak, uzavretí v odľahlých getách, ponúkli talianski Židia Bonapartovi atraktívnu vzorku utláčanej menšiny. V každom talianskom meste, do ktorého francúzska armáda vstúpila, boli rozbité brány geta a odhadzované symboly neslobody. Nadšenie talianskych Židov bolo bezhraničné. Po prvýkrát v histórii sa veliteľ víťaznej armády neobjavil ako utláčateľ a rabiát, ale ako osloboditeľ židovského ľudu. Napoleonova propaganda mala účinok a Židia z Ancony (pápežské územie), otvorili Francúzom mesto. Francúzski vojaci potom pochodovali do geta, aby zbúrali jeho múry, strhli žlté odznaky z odevov Židov, ktorí ich vítali ako osloboditeľov a nahradili tieto odznaky trikolórou revolúcie.

Vďaka Napoleonovým víťazstvám boli takto Židia po celej Európe verbovaní pre vec revolúcie. Niektorí hebrejskí kronikári opisovali oslobodenie talianskych get ako zázrak rovný rozdeleniu Červeného mora a Napoleon si v židovských kruhoch začal získavať auru Mesiáša. A to sa prefíkaný Korzičan pokúsil v nasledujúcich rokoch využiť vo svoj prospech.

25. mája 1798 vyplával do Egypta s flotilou 55 vojnových a 250 zásobovacích lodí v čele armády o sile 43 000 mužov. Najskôr dobyl Maltu, ktorá rýchlo začlenila revolučné evanjelium do svojej ústavy. Otroctvo bolo zrušené a Židom bolo dovolené postaviť si synagógu. Napoleon vo svojej proklamácii na Malte explicitne spomenul Židov a ich nedobrý osud. Potom vyplával do Egypta, kde pristál 1. júla. Na druhý deň francúzske vojská dobyli Alexandriu a o pár dní neskôr Napoleon triumfálne vstúpil do Káhiry. Potom sa stalo niečo neočakávané. Lord Nelson po mesiacoch hľadania konečne našiel, v ústí Nílu zakotvenú, francúzsku flotilu. Prekvapil Francúzov a dobrým taktickým manévrom ich loďstvo zničil. Napoleon zostal v čele armády, ktorá sa nemala ako vrátiť do Francúzska. Nelson uvalil na Egypt prísnu blokádu.

Keďže Osmanská ríša vyhlásila Francúzsku vojnu, Napoleon pochodoval na sever, porazil tureckú armádu a vydal sa oslobodiť Jeruzalem. Jeho prirodzený sklon k megalománii v tomto bode nadobudol mystický obrat. Sám na seba začal pozerať ako na kombináciu Mesiáša a Antikrista, ktorý splní túžby slobodomurárskych lóží, emancipuje Židov a obnoví Šalamúnov chrám. Mal sa za nového Mojžiša, ktorý vyšiel z Egypta, aby voviedol Židov do Zasľúbenej zeme, ktorú ich predkovia stratili. Bol dobyvateľom Alexandrie a nástupcom Alexandra Veľkého, ktorý tiež udelil Židom významné privilégiá. Bol Herodes; bol Kýros. Keby obnovil Jeruzalemský chrám, zavŕšil by úspešne pokus Juliána Odpadlíka. Keby obnovil Jeruzalemský chrám, bol by Mesiášom a Antikristom a revolúcia by definitívne zničila katolícku Cirkev. 7. septembra Napoleon vymenoval Sabbata Adda a Tibi di Figurea, dvoch „grand pretres de La nation juive“, za svojich poradcov. Titul „veľkňaz“, ktorý Napoleon dal týmto židovským poradcom, naznačoval, že obnova starého náboženstva je predo dvermi. Istá skupina Židov o ňom otvorene hovorila ako o druhom Mesiášovi.

Nebol ale Napoleon skôr druhým Gedeonom? Mohol Napoleon uspieť tam, kde zlyhali všetci ostatní Gedeoni – Žižka, Müntzer, Cromwell atď? Žiadny z týchto mesiášskych revolucionárov sa nedostal tak blízko k mystickému centru judaizujúceho revolučného zápalu ako Napoleon. Keď francúzska armáda postupovala pozdĺž východného pobrežia Stredozemného mora, udalosti potvrdzovali Napoleonovu víziu seba ako Antikrista/Mesiáša.

V Jaffe Francúzi zmasakrovali 4 000 osmanských vojakov a veľký počet civilistov. Potom armáda postúpila na pláň Esdraelon, na úpätí hory Tábor, kde Napoleon zničil sýrsku armádu o sile 30 000 mužov. Napoleon potom vystúpil na horu Tábor, kde akoby podstúpil svoje vlastné Premenenie. Tu Gedeon porazil Amalekitov a tu sa Kristus zjavil ako Syn Boží v spoločnosti Eliáša a Mojžiša ako naplnenie Zákona a Prorokov. Plný víťazstva a vízie Napoleon vymyslel Proklamáciu k Židom. „Oznámim ľuďom zrušenie otroctva a tyranskej tureckej vlády. Prídem do Konštantínopola s veľkými armádami. Zvrhnem turecké impérium.“ Čoskoro medzi sýrskymi Židmi, ktorých utláčateľov rozdrvil, kolovali nádejné zvesti o tom, že Napoleon obnoví Šalamúnov chrám.

Napoleon vydal svoju proklamáciu 20. apríla 1799 a oznamoval, že navráti Židov do ich rodnej vlasti. „Vstaňte teda s radosťou, vy vyhnanci!“ zvolal Napoleon. Prišiel pomstiť Židov za „takmer 2000 rokov trvajúcu pohanu, ktorú znášali“:

„Poponáhľajte sa! Teraz je moment, ktorý sa nemusí vrátiť tisíce rokov, aby ste si nárokovali obnovenie svojich práv medzi obyvateľstvom vesmíru, práv, ktoré vám boli hanebne odopierané tisíce rokov, práva na vašu politickú existenciu ako národa medzi národmi a neobmedzené prirodzené právo uctievať Jehovu v súlade s vašou vierou, verejne a pravdepodobne navždy (porov. Joel 4,20).“

Napoleon mal súčasne splniť nádeje Židov aj slobodomurárov. Napoleon mal obnoviť to, čo bolo stratené – meno Jehovu, štát Izrael a Šalamúnov chrám, kde by Židia mohli opäť prinášať svoje obete. Napoleon zamýšľal „obnoviť múry osirelého mesta a chrámu Pána, v ktorom Jeho sláva bude odteraz prebývať navždy“. Na pomoc pri uskutočnení toho plánu zvolal Židov celého sveta do Jeruzalema: „Nech sa všetci muži Izraela schopní nosiť zbrane zhromaždia a prídu k nám, nech aj slabí povedia: Som silný… a nech celý ľud kričí ako Gedeon, syn Joasov: „Tu je meč Pána a Bonaparta!““ Napoleon vynašiel sionizmus o sto rokov skôr než Herzl, označujúc Židov za „právoplatných dedičov Palestíny“.

Neskôr židovskí učenci považovali Napoleonove deklamácie za nehanebný pokus ako Židov zmanipulovať, ale v tom čase takýto cynizmus neprejavovali. Židia jeho doby vnímali Napoleona s „mesiášskymi očakávaniami“ a vydaním svojej proklamácie sa Napoleon snažil tieto očakávania využiť vo svoj prospech. Napoleon „si bol vedomý prominentného postavenia, ktoré niektoré sektory západného i orientálneho židovstva zastávali vo financiách a obchode“. Napoleon vedel, že Židia majú obrovské bohatstvo a dúfal, že to bohatstvo využije, ak naverbuje Židov na obnovu Jeruzalemského chrámu, rovnako ako to kedysi urobil Julián Odpadlík.

V projekte tak grandióznom, ako obnova Jeruzalemského chrámu, sa mystické, finančné a politické výhody v jeho slobodomurárskej mysli zbiehali. Nepracovali proti sebe. Správa o Napoleonovej proklamácii Židom sa objavila v Le Moniteur Universel, oficiálnych vládnych novinách, 22. mája 1799. „Bonaparte,“ stálo v nej, „dal zverejniť proklamáciu, v ktorej pozýva všetkých Židov Ázie a Afriky, aby sa zhromaždili pod jeho zástavami, aby obnovili staroveký Jeruzalem.“ Správa uvádzala, že Židia „ho (Bonaparta) pravdepodobne vidia ako Mesiáša a čoskoro bude zo 20 proroctiev predpovedať udalosti, dobu a dokonca okolnosti jeho príchodu. Aspoň je veľmi pravdepodobné, že židovský národ sa čoskoro znovu premení na národný štát, že Šalamúnov chrám bude obnovený.“

Napoleon uzavrel svoju proklamáciu oznamom, že „nepoškvrnená armáda, ktorú mi Prozreteľnosť sem poslala, vedená spravodlivosťou a sprevádzaná víťazstvom, urobila z Jeruzalema moje hlavné mesto“. Do Jeruzalema sa však nikdy nedostal. 24. apríla nariadil útok na Akko, ale francúzske vojská boli niekoľkokrát odrazené, Nakoniec 20. mája zavelil na ústup zo Sýrie. Napoleon bol ďalší Mesiáš, ktorý zlyhal.

Historik Nathan Schur sa domnieva, že jeho vyhlásenie bolo propagandou určenou na získanie podpory miestnych Židov. Ronald Schechter je presvedčený, že noviny reprodukovali neoverenú zvesť. V roku 1940 historik Franz Kobler tvrdil, že našiel podrobnú verziu Napoleonovho vyhlásenia v nemčine. Publikoval ju v periodiku The New Judaea, orgáne Svetovej sionistickej organizácie. Táto verzia tvrdila, že Napoleon vyzýval Židov Blízkeho východu a severnej Afriky k vytvoreniu židovskej domoviny.

Židovskí historici vo všeobecnosti túto výzvu radi označujú za falzifikát. Rabín Aharon Ben-Levi z Jeruzalema zverejnil vlastnú výzvu Židom, aby sa pridali k Napoleonovej armáde „a vrátili sa na Sion ako za dní Ezdráša a Nehemiáša“. Mordechaj Gichon, vojenský historik z Telavivskej univerzity tvrdí, že „Napoleon veril, že Židia mu oplatia jeho priazeň tým, že budú slúžiť francúzskym záujmom v regióne“. Ze’ev Sternhell to označuje za nepodloženú kuriozitu.

O rok neskôr, v prejave k Štátnej rade, Napoleon urobil skrytú zmienku o svojich náboženských presvedčeniach, ako aj o svojom neúspešnom pokuse obnoviť Šalamúnov chrám:

„Stal som sa katolíkom, keď som ukončil vojnu vo Vendeé. Stal som sa moslimom, keď som sa usadil v Egypte. Keby som vládol židovskému národu, obnovil by som Šalamúnov chrám.“ V roku 1799 Henry Kett v History, the Interpreter of Prophecy uviedol, že Napoleon ako stelesnenie revolučného republikánstva manipuloval Židmi „aby ich využil vo svojom pláne dobytia sveta“.

Správa o francúzskom Mesiášovi sa dostala do Prahy v roku 1798. Do leta 1799 sa tam mesiášske očakávanie dostalo do extrému, pravdepodobne preto, že tam kolovali kópie Napoleonovej proklamácie. Niektorí Židia verili, že Napoleon je Mesiáš, pretože dobyl Rím, uväznil pápeža a „rozdrvil moc Edomu“. Židovská skupina, ktorá najhorlivejšie reagovala na myšlienku, že Bonaparte je Mesiáš, boli preživší nasledovníci falošného mesiáša Šabbetaja Zeviho.

Na začiatku 19. storočia sa Napoleon počas svojich európskych ťažení pokúšal rozšíriť svoju vládu viacerými spôsobmi. Jeho postoje k Židom sú interpretované rôzne a v čase sa menili. Rabín Berel Wein napríklad tvrdí, že Napoleonovi šlo predovšetkým o asimiláciu Židov, aby získal viac mužov do svojej armády a nešlo mu o podporu Židov ako komunity.

Napoleon zistil, že vychádzať so Židmi je ťažšie než si predstavoval. V roku 1806 sa po bitke pri Slavkove pri triumfálnom návrate do Paríža zastavil v Štrasburgu. Tu, v meste s jednou z najväčších židovských populácií v západnej Európe, odmietali Štrasburčania priznať Židom občianstvo, hoci im revolúcia toto privilégium pred 15 rokmi dala. Židia sa tu živili najmä úžerníctvom. V zmätku po revolúcii požičiavali peniaze ambicióznym buržoáznym podnikateľom, ktorí si chceli kúpiť majetok, ktorý revolučná vláda ukradla Cirkvi a nemali dosť hotovosti. Keď sa hodnota asignátu zrútila, tak dlžníci nemohli splatiť svoje pôžičky. A tak bol Napoleon v Štrasburgu zasypaný sťažnosťami na Židov.

Wikipédia tvrdí, že Napoleonova pozornosť k židovským záležitostiam v impériu pramenila najmä z ekonomického napätia v Alsasku, kde spomínané pôsobenie židovských lichvárov viedlo k dlhodobým sťažnostiam. Dňa 30. apríla 1806 Napoleon zvolal Zhromaždenie notáblov s cieľom objasniť vzťah židovských obchodných praktík k francúzskemu občianskemu právu. Napoleon nechcel úplne zakázať Židom prevádzkovať úžeru, ale chcel stabilizovať región a povzbudiť Židov, aby sa presunuli viac k remeslám, poľnohospodárstvu a vojenskej službe. Toto úsilie vyvrcholilo dekrétom zo 17. marca 1808 – známym ako „neslávny dekrét“ (décret infâme), ktorý síce potvrdil Židom občianske práva, no dočasne obmedzil židovské požičiavanie peňazí.

V liste ministrovi vnútra z 29. novembra 1806 uviedol, že chce: „obmedziť, ak nie zničiť, sklon židovského národa vykonávať činnosti, ktoré sú škodlivé pre civilizáciu a verejný poriadok spoločnosti vo všetkých krajinách sveta.“ Napoleon vo všeobecnosti zlepšil postavenie Židov vo Francúzsku a Európe. Od roku 1806 prijal sériu opatrení posilňujúcich ich postavenie v rámci impéria.

Keď sa vrátil do Paríža, zvolal zhromaždenie Židov a nazval ho Sanhedrin, čo naznačovalo, že sa ešte nevzdal svojej mesiášskej fantázie. Chcel zistiť, či sa Židia považujú za lojálnych občanov Francúzska. Niektorí podozrievali Napoleona z postranných motívov. Clemens Wenzel von Metternich, rakúsky štátnik, ktorý bol architektom postnapoleonskej Európy, tiež vedel, že Židia vnímajú Napoleona ako svojho Mesiáša. Túto myšlienku Napoleon úmyselne podporoval, aby mohol zmobilizovať obrovskú populáciu poľských Židov do podpory jeho kampane proti Rusku. Keď sa Sanhedrin 4. februára 1807 konečne zišiel, Napoleon postavil Židov do defenzívy a spochybnil ich lojalitu voči Francúzsku. Položil otázku, či Židia považujú Francúzov za svojich bratov alebo za cudzincov a či sú a budú Francúzsku verní. Židia odpovedali jedným hlasom: „Jusqu’à la mort! – Až do smrti!“

Napoleon sa v Sýrii poučil. Berúc si príklad od katolíckej Cirkvi, urobil z Francúzska ekvivalent Nového Izraela. Teraz už nebolo vo Francúzsku ani Žida, ani Gréka. Napoleon sľúbil uznať Židov ako francúzskych občanov, pokiaľ uznajú Francúzsko ako Revolučný Izrael a Napoleona ako Revolučného Mesiáša. Zvolal Sanhedrin, aby Židom ukázal, že Jeruzalem treba hľadať nie v Sýrií ale vo Francúzsku.

V dobytých krajinách zrušil zákony, ktoré obmedzovali Židov na život v getách. V roku 1807 označil judaizmus za jedno z oficiálnych náboženstiev Francúzska spolu s rímskokatolíckym, luteránstvom a kalvinizmom. 17. marca 1808 Napoleon vydal dekrét (tzv. décret infâme – „neslávny dekrét“), ktorý vyhlásil všetky dlhy voči Židom za zrušené, znížené alebo odložené. Dekrét vyhlásil desaťročný zákaz židovského úžerníctva. Židom v nižších postaveniach – ako sluha, dôstojník či manželka – zakázal poskytovať pôžičky bez výslovného súhlasu ich nadriadených. Jeho cieľom bolo primäť Židov, aby sa integrovali do francúzskej spoločnosti. Obmedzením úžery ich chcel donútiť nájsť si iný zdroj obživy. Navyše, aby Žid vôbec mohol poskytovať pôžičky, musel každý rok požiadať o licenciu, udelenú iba s odporúčaním miestneho konzistória a zárukou jeho poctivosti. To spôsobilo také finančné škody, že židovská komunita takmer skolabovala.

Ďalšia časť dekrétu výrazne obmedzila pohyb Židov v rámci impéria. Zakazovala sťahovanie do Alsaska a nariaďovala Židom, ktorí sa chceli presťahovať do iných regiónov Francúzska, aby tam vlastnili alebo si tam zakúpili pôdu na obrábanie. Taktiež mali úplne prestať poskytovať pôžičky (neskôr sa tieto obmedzenia vzťahovali len na Židov na severovýchode). Navyše, dekrét nariaďoval Židom slúžiť vo francúzskej armáde bez možnosti náhrady.

Posledná zložka dekrétu – ustanovená v júli 1808 – vyžadovala, aby Židia prijali formálne priezviská (dovtedy boli bežné mená typu „Izák, syn Benjamina“). Zakázané bolo vyberať si názvy miest či mená z hebrejskej Biblie. Napoleon sa tak usiloval integrovať Židov do francúzskej spoločnosti. Tieto obmedzenia zrušil do roku 1811.

Ben Weider tvrdí, že Napoleon musel byť pri obrane utláčaných menšín, ako boli Židia, veľmi opatrný, aby neporušil rovnováhu politických záujmov, no v ich podpore zároveň videl dlhodobý politický prínos pre svoje impérium. Napoleon dúfal, že prostredníctvom emancipácie získa výhody a podporu od diskriminovaných skupín, ako boli Židia či protestanti.

Toto v roku 1818 uviedol v liste, ktorý poslal svojmu lekárovi z vyhnanstva:

„Chcel som ich prinútiť, aby prestali s úžerou a boli ako ostatní ľudia… tým, že som ich postavil na rovnakú úroveň s katolíkmi, protestantmi a ostatnými, som dúfal, že sa stanú dobrými občanmi a budú sa správať ako ostatní členovia komunity…, keďže ich rabíni učili, že nesmú praktizovať úžeru voči vlastnému kmeňu, ale môžu ju praktizovať voči kresťanom a iným, tak keď som im vrátil všetky ich privilégiá… zakázal som im praktizovať úžeru aj voči nám aj voči im, a mali sa k nám správať, akoby sme aj my boli z kmeňa Júdu. Okrem toho by to prinieslo do Francúzska veľké bohatstvo, keďže Židov je veľa a hrnuli by sa do krajiny, kde by požívali také výnimočné privilégiá. A napokon, chcel som ustanoviť všeobecnú slobodu svedomia.“

Napoleonovo zvolanie Sanhedrinu vyvolalo senzáciu v celej Európe, ale nepohlo Židmi východnej Európy. Nevzdali sa ani svojho etnocentrizmu, ani svojich obchodných zvyklostí. Medzi dvoma kolosmi, Ruskom a Francúzskom, rozložili poľskí Židia riziko a dúfali, že ich nezachytí reakcia, ktorá nevyhnutne nasledovala, vždy keď podporili neúspešný projekt.

V auguste 1806 abbé Barruel, autor Histórie jakobinizmu, dostal list od talianskeho vojenského dôstojníka Jeana-Baptistu Simoniniho. Simonini čítal Barruelovu Históriu jakobinizmu a písal: „Nachádzal som v nej nekonečne veľa vecí, ktoré som tiež videl na vlastné oči.“ Počas revolúcie v oblasti Piemontu, kde sa narodil, sa Simonini vydával za Žida a bol prijatý do tamojšej lóže, kde sa dozvedel, že „Židia majú svetovládne ambície a myslia si, že sa čoskoro naplnia“. Aspoň tak písal v liste Barruelovi.

Barruel urobil dve kópie listu a jednu poslal cez kardinála Fescha Napoleonovi. Tento list sa nakoniec dostal k M. Desmaretsovi, riaditeľovi cisárskej polície, ktorý Židov sledoval. Druhá kópia išla pápežovi so sprievodným listom pýtajúcim sa Jeho Svätosti, nakoľko môžno dôverovať Simoniniho správe. O niekoľko mesiacov neskôr Barruel dostal odpoveď od pápežovho tajomníka, monsignora Testu, ktorá potvrdila, čo Simonini povedal. Barruel však odmietol publikovať Simoniniho list a aj pápežovu odpoveď, pretože sa obával, že to vyvolá nespravodlivosť a násilie voči nevinným Židom. Barruel tvrdil že svoju knihu napísal, aby sa Židia obrátili a nie nato, aby boli bití a masakrovaní.

Lenže židovský historik Daniel Pipes tieto skutočnosti ignoruje a vo svojej knihe Conspiracy považuje Barruela za zodpovedného za „mýtus o židovskom svetovom sprisahaní“ a zato, že spustil lavínu, ktorá nakoniec viedla ku koncentračným táborom. Lenže Barruel vo svojej knihe o žiadnom židovskom sprisahaní nepíše ani slovo. Démonizáciou Barruela Pipes dokazuje, že anti-konšpiračné teórie sú oveľa kvetnatejšie než tie konšpiračné.

Nakoniec revolúcia s Napoleonom na čele zničila samu seba a zničila aj osvietenstvo, ktoré ju vytvorilo.

Dvadsaťpäť rokov utrpenia očistilo Francúzsko od ľahkovážneho optimizmu a zmyselnosti osvietenstva a pripravilo cestu pre náboženskú obnovu, ktorú nikto nečakal. Prinieslo tiež kontinentálny konzervativizmus pod vedením Josepha de Maistrea, jedného z najdôležitejších francúzskych mysliteľov na začiatku 19. storočia. „To, čoho sme svedkami,“ napísal po zlyhaní revolúcie, „je náboženská revolúcia; zvyšok, hoci sa zdá obrovský, je len príloha.“

De Maistre „považoval revolúciu za očistný oheň, v ktorom boli sily zla zamestnané proti svojej vôli a bez ich vedomia ako agenti očisty a regenerácie“. De Maistre reprezentoval katolicizmus a rojalizmus na podporu morálneho zákona a sociálneho poriadku, ktorý držal Európu pokope napriek opakujúcim sa revolučným epizódam od Viedenského kongresu v rokoch 1814 – 1815 až po vypuknutie prvej svetovej vojny.

Ruský cár Alexander I. ostro vystupoval proti Napoleonovej emancipácii Židov a proti zriadeniu Veľkého sanhedrinu. Slobodu danú Židom odsúdil a vyzval Ruskú pravoslávnu cirkev, aby protestovala proti Napoleonovej tolerantnej náboženskej politike. Vo vyhlásení nazval Napoleona „Antikristom“ a „Božím nepriateľom“. Moskovský synod hovorí: „Aby zničil základy kresťanských cirkví, cisár Francúzov pozval do svojho hlavného mesta všetky židovské synagógy a navyše plánuje založiť nový hebrejský Sanhedrin – tú istú radu, ktorá podľa kresťanskej Biblie odsúdila na smrť (ukrižovaním) Ježiša Nazaretského.“

V Rakúsku kancelár Clemens von Metternich napísal: „Obávam sa, že Židia budú považovať (Napoleona) za svojho prisľúbeného Mesiáša.“ V Prusku boli luteránski cirkevní vodcovia zásadne proti jeho opatreniam. Talianske kráľovstvá boli podozrievavé, no menej otvorene nepriateľské. Britská vláda, ktorá bola s Napoleonom vo vojne, odmietla princíp a koncepciu Sanhedrinu. Lionel Rothschild bol trikrát zvolený do parlamentu, no miesto mohol zaujať až v roku 1858.

Napoleon mal na Židov v Európe oveľa väčší vplyv, než naznačujú jeho dekréty. Rozbitím feudálnych systémov strednej Európy a zavedením rovnosti vyplývajúcej z Francúzskej revolúcie urobil viac pre židovskú emancipáciu než predchádzajúce tri storočia. Ako súčasť uznania židovskej komunity zriadil Izraelský (židovský) konzistoriát vo Francúzsku, ktorý mal slúžiť ako centrálna autorita židovského náboženského a komunitného života. Zaviedol aj regionálne konzistóriá po celom impériu. Centrálne konzistórium dohliadalo na regionálne, ktoré spravovali ekonomické a náboženské záležitosti. Nad všetkým stála 25-členná rada, ktorej členov vymenúval prefekt – tým si štát zachoval kontrolu nad židovským životom.

Podobný systém vznikol aj v Západnom Vestfálsku a stal sa modelom pre ďalšie nemecké štáty až do Napoleonovho pádu. Napoleon trvalo zlepšil postavenie Židov v pruských rýnskych provinciách. Heinrich Heine a Ludwig Börne vo svojich knihách zaznamenali svoju vďačnosť za Napoleonove princípy. Najmä nemeckí Židia historicky vnímali Napoleona ako najvýznamnejšieho predchodcu židovskej emancipácie v Nemecku. Keď vláda nariadila Židom používať priezviská podľa bežného modelu, niektorí si údajne vybrali meno Schöntheil – preklad „Bonaparte“. V židovských getách vznikali legendy o jeho činoch. Taliansky autor 20. storočia Primo Levi napísal, že talianski Židia často dávali mená Napoleone a Bonaparte svojim deťom na počesť svojho historického osloboditeľa.

Židia z Pásma osídlenia sa k Napoleonovi nakoniec nepripojili. Ale počas svojho pochodu na Rusko Napoleon zasial semeno modernej revolúcie do mimoriadne úrodnej pôdy a táto sejba prinášala ovocie počas celého 19. storočia, vyvrcholiac v boľševickej revolúcii v roku 1917. Od atentátu na cára v roku 1881 ruská tajná polícia podozrievala Židov, že sú hnacou silu revolučnej aktivity. Moskovský Svätý synod považoval Napoleonovo zvolanie Sanhedrinu v roku 1806 za začiatok útoku na Rusko a Cirkev. Mesiáš šíril revolúciu a slobodomurárstvo v každej krajine Európy a nakazil dokonca aj krajiny, ktoré ho nakoniec porazili na bojovom poli. Začal revolúciu, ktorá pokračovala najmenej ďalšie storočie v Európe a Južnej Amerike. Nakoniec sa revolúcia vrátila späť do Anglicka. Nemecká romantická glorifikácia katolíckych vecí bola reakciou proti francúzskemu osvietenstvu a revolúcii.

Reakcia proti Židom prišla, keď bol Napoleon porazený. Vo Frankfurte, bašte židovských bankárov a rodnom meste Rotschildovskej dynastie, vypukli protižidovské nepokoje (Hep-Hep povstanie). Pápež Pius VII. prestaval múry geta a prinútil Židov opäť počúvať katolícke kázne a znovu si nasadiť žlté odznaky. Počas Viedenského kongresu v rokoch 1814 – 1815 sa „židovská otázka“ prvýkrát prezentovala na verejnom fóre ako medzinárodná otázka.

PDF (formát pre tlač)