Denník SME propaguje citlivý a chápajúci umelecký film o pedofilovi! Ale to nie je samozrejme extrémizmus…
22. septembra 2026
Kultúra Spoločnosť
Kríza spoločnosti
Expertný zásahový tím proti tzv. „pravicovým extrémistom“ a dezinformátorom, mimoriadne pokrokový denník SME, ktorý dostáva žurnalisticko-epileptický záchvat vždy, keď niekto dostatočne nemiluje Európsku úniu, Ukrajinu a dúhové pochody, sa najnovšie opäť pustil do jednej zo svojich obľúbených tém – do relativizácie pedofílie. Na túto tému už minulosti viackrát publikoval citlivé, načúvajúce a sprevádzajúce články:
https://www.sme.sk/domov/c/ako-pedofili-dokazu-prezit-plnohodnotny-zivot
https://www.sme.sk/domov/c/podla-odbornikov-odsudzujeme-pedofilov-nepravom
https://www.sme.sk/komentare/c/kto-tu-naozaj-pomaha-pedofilom
Život v EÚ je niekedy zaujímavý, hlavne pokiaľ ste progresívny liberál. Na jednej strane bijete na poplach, že v katolíckej Cirkvi sú samí pedofili, no a na druhej strane sa rozplývate nad neuveriteľným umeleckým počinom v podobe celovečerného filmu o pedofilovi a jeho sexuálnych peripetiách.
Už názov článku svedčí o tom, že si „sexuálna rozmanitosť“ príde opäť na svoje: „Erotika s Hello Kitty a plyšovým medveďom. Pár divákov asi odíde, vraví režisérka filmu Cute“.
Denník SME chápavo cituje režisérku Marlene Emilie Lyngstadovú, nórsku filmárku usadenú v Dánsku, ktorá o pedofílii a zrejme aj o všetkých sexuálnych zvrátenostiach a úchylkách hovorí: „Čo nás vyrušuje, by nemalo byť tabu.“
Výborne, dúfajme, že táto bezhraničná tolerancia pre všetko, čo „vyrušuje“, platí aj pre snahu bielych európskych kresťanov zachovať európsku kresťanskú civilizáciu a etnickú homogenitu národov, pretože táto snaha nesmierne vyrušuje všetkých európskych progresívcov. Len žiadne tabu, súdruhovia. Zároveň musíme dúfať, že pokiaľ dôjde v Európe k nejakej kataklizme a bežní, nevzdelaní a umelecky nevyspelí ľudia – dezoláti budú mierne enervovaní, tak si nespomenú, ktože to propagoval tú nesmierne osviežujúcu formu búrania tabu, ktorá sa týkala v konečnom dôsledku aj ich detí. Hnev býva niekedy zlým radcom…
Aj súdružka režisérka si zrejme uvedomuje, že určitá miera opatrnosti by bola namieste, takže denník SME píše:
„Nórska režisérka Marlene Emilie Lyngstad bola nervózna, keď na súkromnú projekciu jej filmu s názvom Cute prišiel riaditeľ festivalu v San Sebastiáne José Luis Rebordinos. Na jednej strane bola rada, že vynaložil také úsilie, pretože veľmi stála o to, aby ju vybral do programu, na strane druhej sa bála, že sa na jej film nenaladí a bude ho považovať za provokáciu.“
A na ešte ďalšej strane môže byť tento predpremiérový stres a nervozita z reakcií aj akýmsi tréningom do budúcnosti, ak náhle a nečakane zanikne legislatívna kupola, chrániaca v EÚ podobné iniciatívy. Je možné, že potom sa stresové situácie niektorých ľudí budú kumulovať a ako vedel už propagátor kondiciogramu v českom filme „Jáchyme, hoď ho do stroje!“, niektorí ľudia budú potrebovať „značnú citovú odolnosť“.
A o čom je tento citlivý a umelecky určite nesmierne obohacujúci film?
„Rozpráva v ňom o tom, ako sa k sebe približujú pedofil a mladá žena, ktorá robí všetko pre to, aby zastavila proces zrenia svojej pokožky a zostala dievčaťom. … Richard navštevuje psychiatričku a nenápadne sa vypytuje, či je nejaký liek, ktorý by utíšil jeho libido. Nie ho znížil. Úplne zničil. Má síce partnerku a už aj uvažovali, že začnú spolu bývať, no ona má asi šesťročnú dcérku a jemu je jasné, že jej detské telo ho priťahuje viac ako zrelé ženské.
Keď ju opustí, aby nebol v blízkosti objektu túžby, bližšie sa spozná so Stellou, opatrovateľkou svojej vážne chorej mamy, a zistí, že má účet na OnlyFans, kde sa profiluje ako Lolita. Svoje videá si nakrúca v ružových ponožkách a v oblečení Hello Kitty a masturbuje v nich pomocou veľkého plyšového medveďa. Pomaly medzi nimi vzniká intímny vzťah založený na princípe starostlivosti otca o dcéru a oddanosti dcéry otcovi.“
– Tak čo, oteckovia, už kupujete lístky, aby ste sa dozvedeli, aké je to krásne, keď sa pedofil a jeho partnerka hrajú na otecka a dcéru, aby bol medzi nimi ešte plnohodnotnejší sexuálny vzťah? Aby sa vám o tomto skvelom filme ešte lepšie premýšľalo, tak tú sú niektoré ďalšie zahraničné recenzie. Z nich si môžeme vziať ponaučenie, ako si sami seba predstavujú všetci devianti v idealizovanej podobe. Zatiaľ čo každý, kto nevíta migrantov je zvrátenec, tak každá sexuálna perverzia je predmetom nasladnutých opisov plných pochopenia:
„Film Roztomilá (Cute) je zaujímavý tým, že Lyngstadová nerobí z Richardovho príbehu konvenčné rozprávanie o priestupku. Film sa menej zaujíma o to, čo robí, ako o bremeno toho, čo nesie. Neustále, takmer zúfalo, predvádza normálnosť. … On túži po detskej nevinnosti zvonku; ona si okolo vystupovania vybudovala dospelú identitu. … Najťažšie na filme Roztomilá je aj to, čo mu dáva pulz: film nám odmieta povedať, čo presne máme cítiť k týmto ľuďom.“
– Skrátka, len žiadne predsudky a odsudzovanie…
Niektorí recenzenti, napriek všetkej snahe, nedokázali skrývať určitú žalúdočnú nevoľnosť, ale treba sa zrejme ešte viac snažiť, aby sme vybudovali modernú pokrokovú spoločnosť:
„Hoci sú akty konsenzuálne a medzi dospelými, v kontexte,kde sa jedna polovica páru nedokáže prinútiť pozrieť sa svojmu partnerovi do očí, je tým zničená všetka erotika. A diváci môžu cítiť to isté pri tom, čo sa deje na obrazovke. V najlepšom/najhoršom prípade(nepotrebné prečiarknite) je film neúprosne nepríjemný (pri niektorých obzvlášť znepokojivých záberoch som sa pristihol, že sa odvraciam), čo ho paradoxne robí ešte zaujímavejším pre divákov, ktorí chcú vidieť, ako to všetko vyvrcholí.“
https://thefilmverdict.com/cute/
„Čoskoro takmer náhodou objaví jej dvojitý život sexuálnej camgirl s postavou Lolity. Zdá sa, že to ponúka perfektný balzam na trápenie protagonistu a netrvá dlho, kým títo dvaja nadviažu emocionálny a sexuálny vzťah, v ktorom hrajú úlohy otca a dcéry. Nič z toho, čo nám ukazujú, nie je ľahké sledovať a Lyngstad, posilnená jemným remeslom kameramana Thomasa Dyrholma, dokáže zinscenovať sexuálne scény, ktoré nikdy nie sú erotické. Čo viac: prevládajúcimi pocitmi sú odpor a pocit nepríjemnosti. Ale je tu ešte niečo viac: v protagonistovom uvedomení si toho, aké opovrhnutiahodné sú jeho pocity, a v jeho snahe uniknúť svojim impulzom sa režisérovi darí vyvolať v nás empatiu k nemu.“
– A o to vlastne ide. Aby sme si vytvoril k pedofilom aj ostatným deviantom pekný, citlivý vzťah a príliš sa nerozčuľovali, keď zahoria vášňou k malým deťom. Samozrejme, pokiaľ to nie sú náhodou katolícki kňazi, vtedy treba zakročiť a odhaliť páchateľa.
Všetko je to evidentne hnusné a na zvracanie, pričom takmer všetci aj tí najotrlejší recenzenti to priznávajú, avšak pokrok a láska musia zvíťaziť:
„Richardova dilema –, ale aj vyčerpávajúca skúška, ktorou ako diváci prechádzame – sa ešte zväčší, keď ho kontaktuje dcéra jeho bývalej partnerky a chce sa s ním znova spojiť. A Richard je samozrejme uvrhnutý do úplného zmätku, ale aj my, keď nás nechajú napätých, ako sa udalosti vyvinú a k čomu tento čierny trojuholník povedie. Sledovanie filmu a dokonca aj premýšľanie o ňom po skončení je do istej miery nepríjemné. Obdivuhodná je však aj odvaha a presvedčenie, s ktorým sa režisérka a jej hlavní herci venujú osvetľovaniu mimoriadne temnej a desivej reality.“
https://cineuropa.org/en/newsdetail/495693
Ešte stále vo vás bujnejú kresťanské, euroskeptické, dezolátne, pravicovo-extrémistické a LGBT+ fóbne predsudky? Bolo by možné, že ani opis toľkej „odvahy“ súdružky režisérky s vami nepohne? Snažila sa nadarmo? Máte v sebe aspoň trochu citu?
Branislav Michalka
Zdroj: SME, titulný ilustračný obrázok, zdroj – Rawpixel
Najnovšie články
Na konzervatívnej strane internetu
