Výročná správa o rasizme na britskej hudobnej scéne: vtip, strata súdnosti alebo šialenstvo?

Branislav Michalka
14. októbra 2021   Kultúra Spoločnosť

Máte pocit, že zo všetkých médií sa na vás valí hudba černošského pôvodu? Že takmer 90 % rapovej, soulovej, hip-hopovej, funky, reggae, rythm and bluesovej, jazzovej, ale v podstate aj každej rockovej hudby, pokiaľ budeme úprimní, je výrazom černošskej etnickej kultúry? Že etnická hudba pôvodných európskych národov tvorí len kuriózny okraj vysielania, netešiaci sa, na rozdiel od hudby černošského pôvodu, takmer žiadnej popularite a finančnej lukratívnosti? Že v podstate rytmické a hudobné cítenie súčasných Európanov je jednou súvislou oslavou africkej kultúry?

Ste na omyle, všetko je inak. V Británii, ktorá je od 60. rokov Mekkou pop-kultúry, prišlo hnutie Black Lives in Music so zistením, že černošský umelci trpia systémovým rasizmom a útlakom. Noviny The Guardian venovali tejto téme obsiahlu správu.

Horeuvedené hnutie, ktoré je zrejmým derivátom neomarxistického hnutia BLM, vo svojej prvej štúdii a výročnej správe dokonca prišlo s tvrdením, že 63 % tvorcov „čiernej hudby“ zažilo priamy alebo nepriamy (!) rasizmus, vrátane explicitne rasistického jazyka, alebo odlišného zaobchádzania z dôvodu ich rasy alebo etnického pôvodu. Žasnite a učte sa. Ak máte pocit, že by musel byť tento prieskum robený v 20. rokoch 20. storočia, teda pred sto rokmi nato, aby korešpondoval s realitou, ktorá nás obklopuje, tak ste zrejme aj vy rasisti.

Aby sa tento údajný rasizmus ľahšie odhaľoval, prichádza hnutie s osviežujúcim novým termínom do slovníka mladého revolucionára. Je to termín – rasová mikroagresia. Tak je odteraz nazývané akékoľvek správanie v britskom hudobnom priemysle, ktorý väčšinovo vysiela černošskú hudbu, propaguje černošskú hudbu a predáva černošskú hudbu, ktoré by vyhodnotili čierni umelci ako útok na svoju etnicitu. Množstvo tejto „rasovej mikroagresie“ presiahlo ešte aj horeuvedených 63 % a zasiahlo až 71 % z radov čiernych umelcov.

Podľa anonymných respondentov (ktorých tvrdenie sa teda nedá nijako overiť) museli čierni umelci čeliť sužujúcim „otázkam o tom, odkiaľ skutočne pochádzajú“, vtipom o Afrike (vtipy o Rusku, Maďarsku a Poľsku sú povolené), či dokonca požadovať iných umelcov, aby nepoužívali slovo „N“ (takto cudne sa v oficiálnej tlači šifruje anglické slovo „nigger“). Keď si porovnáme túto úzkostlivosť so slovníkom, ktorí používajú na označenie etnických národov strednej Európy miestni liberáli: dezoláti, biomasa, spodina, biely odpad a podobne, vrátane pejoratívnych označení „tupý slovenský národ“, „tupý ruský mužik“, tak nás určite ohromí miera citlivosti nastavenia antirasistických senzorov čiernych umelcov. Každé ohradenie sa zo strany európskych etník voči urážkam, je totiž okamžite interpretované ako absencia humoru, inteligencie a rozhľadenosti. To však zrejme v prostredí BLM neplatí.

Rasová mikroagresia sa prejavuje podľa čiernych umelcov už aj takým bizarným spôsobom, že (ako uvádza jeden čierny umelec) „jedna biela umelkyňa vystupovala s pozadím plným čiernych žien a afroúčesov.“ To je však pre čiernych umelcov urážajúce, pretože to asi znamená poníženie, keď sa bieli ľudia podieľajú na interpretácii černošskej hudby. Keď černošský spevák spieva vo Wagnerovej opere postavu Parsifala, to je samozrejme v poriadku.

Prieskum sa však netýkal len diskriminácie černošských hudobníkov. Zúčastnilo sa ho 1718 spevákov, tvorcov a zamestnancov priemyslu. 64 % percent respondentov bolo z černošských, zmiešaných a ázijských etník, pracujúcich naprieč žánrami a od základnej až po najvyššie úrovne (čo je zaujímavá forma diskriminácie, pracovať v manažmente). Väčšina respondentov, 55 % žije v Londýne (veľmi príznačné), 17 % respondentov malo dlhodobé telesné alebo duševné postihnutie, stav, chorobu alebo zdravotné postihnutie.

Výkonná riaditeľka Black Lives in Music, Charisse Beaumontová tvrdí: „Údaje jasne ukazujú, že je potrebná zmena v celom hudobnom ekosystéme, od základného vzdelávania až po nahrávacie spoločnosti. Dúfam, že táto správa vyvolá zmenu v spôsobe, akým robíme naše hudobné podnikanie, ktoré výrazne profitovalo z čiernych talentov.“

Raperka Tinie Tempahová sa posťažovala zase na to, že britský hudobný priemysel ešte stále sponzoruje kdejakého „ľudového umelca zo Shropshire“ napriek tomu, že vôbec nepredal toľko platní ako ona, či iní raperi. Podľa jej názoru by mala zrejme pôvodná anglosaská a keltská kultúra úplne vymiznúť, aby bola diskriminácia dokonale odstránená. Evidentne nestačí, že sa pôvodná kultúra krčí na okraji.

Keď začali minulý rok, po smrti Georgea Floyda, nepokoje a nekončiace obžalovávanie z rasizmu, mnohé hudobné firmy sa zľakli a okamžite prisľúbili: granty, charitatívne dary či sponzorstvo. Nepomohlo. V prieskume sa iba 8 % respondentov vyjadrilo, že sú spokojní s podporou.

Ohrozená je však aj taká ťažko postihnuteľná kategória, akou je „duševná pohoda“. V správe sa uvádza, že 31 % tvorcov čiernej hudby je presvedčených o tom, ako sa ich „duševná pohoda“ od začiatku ich hudobnej kariéry zhoršila. Nepochybne vinou belošského rasizmu. Zato belochom v zamestnaní, či už v bani alebo aj v hudobnom priemysle, sa „duševná pohoda“, aj vďaka sanitárnej diktatúre, neustále zlepšuje.

Podľa Jamesa Ainscougha, generálneho riaditeľa charitatívnej organizácie Help Musicians UK, správa BL in Music dokazuje, že „jednotlivé príbehy, ktoré počúvame od profesionálnych hudobníkov, nemožno vysvetliť ako zriedkavé, jednorazové incidenty, ale sú príkladom významných a rozsiahlych problémov, na ktorých musíme všetci pracovať, spoločne na adresu.“

Pri všetkej úcte k funkcii generálneho riaditeľa, treba konštatovať, že správa je skôr dôkazom o rýchlo napredujúcom šialenstve, v rámci ktorého sa stane nemožné akékoľvek konanie zo strany belochov voči farebným etnikám, bez strachu, že budú označení za rasistov. A zároveň dôkazom toho, že nech by povedali, urobili a zavinili černošskí umelci voči pôvodnej európskej kultúre čokoľvek, bude to ospravedlnené a odobrené ako boj proti belošskému rasizmu.

PDF (formát pre tlač)