Vavrín – atribút víťazov a svätcov

Lucia Laudoniu
8. októbra 2021   Kultúra

Chcete zistiť, ako voda slova poháňa mlynské koleso dejín? Otvorte si kuchársku knihu. Veľkosť spí v rutinnom kaleidoskope banalít.

Koľko histórie sa skrýva v drobnej vetvičke vavrínu? Symbol víťazov, básnikov, ale aj našich kresťanských mučeníkov máme doma všetci v podobe praobyčajného bobkového listu…

Vavrín, po latinsky Laurus nobilis, je stredomorský krík pôvodom z Ázie. Antickí Gréci ho zasvätili pohanskému božstvu svetla, umenia a liečiteľstva Apolónovi. Mýtus rozpráva, že Apolón sa zahľadel do krásnej nymfy Dafné, tá však bola voči jeho zvodom chladná ako carrarský mramor.

Postaral sa o to boh lásky Eros, v rímskej kultúre Amor, Cupido. Povestný Amorov šíp býval dvojsečnou zbraňou: dokázal lásku podnecovať, ale i zabíjať. Amorov šíp nebol, obrazne povedané, namočený do atramentu dobra a lásky, sám Eros, boh (seba)lásky, bol predsa synom boha vojny. Mramor-Amor. Existuje vojna z lásky? Z (anti)lásky v okovách sebectva (či skôr dychtivej vášne, cupiditas ardor) sa v antike rozpútal nejeden boj.

Kam sa zakotúľa jabĺčko príbehu, z ktorého sme si práve odhryzli? Čo má spoločné salvifica cum fide christiana, so spasiteľnou kresťanskou vierou? Apolón sa Erosovi vysmieval, boh lásky si z neho preto vystrelil. A to doslova. Apolónovi uštedril šíp, vďaka ktorému sa zamiloval do Dafné, nymfu však zranil iným šípom, tým, ktorý lásku nenávratne hubí.

Roztúžený Apolón prenasledoval Dafné, kam len mohol. Presvedčenie romantikov, podľa ktorého máme in omnibus circumstantiis, za každých okolností, počúvať svoje srdce, nepočíta s faktom, že premenlivé a nestále ľudské srdce často býva zotročené. Kto počúva zotročené srdce, sám sa stáva otrokom.

Zúfalá nymfa požiadala o pomoc svojho otca, riečneho boha Penea. Aby ju zachránil pred zvodmi jasnozrivého boha, premenil dcéru na vavrínový strom. Odvtedy nosí vavrín v Grécku meno Δάφνη, Dafné.

Počestnosť nymfy fascinovala prvých kresťanov, ktorí v nešťastnej bytosti videli personifikáciu puritas, čistoty. Na mieste niekdajšej Apolónovej svätyne neďaleko Atén byzantskí kresťania postavili monastier Dafnion s krásnymi freskami z 11. storočia. Kláštor údajne stojí na mieste, kde sa vlasy utrápenej nymfy zmenili na zelené listy a jej hebké biele telo obalila rapavá kôra.

Vo vetvičkách vavrínu žije podľa povesti (nie však podľa Kristovho učenia) duša cudnej ženy, bobkový list bol preto jediným stromčekom vysadeným ľudskými rukami, do ktorého nesmel udrieť Diov blesk. Príbeh mýtickej rastliny sa tým však nekončí. Apolón očarený Erosovým šípom túžil po Dafné dňom i nocou a na znak svojej oddanosti začal nosiť na hlave veniec z vavrínových listov.

Vavrínom boli podľa Apolónovho vzoru korunovaní triumfátori na bojových vozoch, športovci s mramorovými telami ako od Feidia a virtuózi na strunách slova, básnici. Staroveké národy kládli vždyzelené vetvičky na hlavu bohyne víťazstva Victorie, po grécky Νίκη, Niké. Niet preto divu, že v európskych jazykoch sa v postantickom svete usalašilo slovné spojenie vavrínový veniec.

Fosíliou víťazných vavrínov je termín laureát (laureatus), ktorým označujeme úspešného absolventa štúdia, víťaza prestížnej súťaže či osobnosť poctenú ocenením za celoživotné dielo. Laureát značí ovenčený vavrínom, vo verbálnom rybníku latinčiny však pláva príbuzné adjektívum laurifer – nositeľ vavrínu. Či je majiteľ vavrínovej koruny ovenčený slávou alebo len karikatúrou slávy, to etymológia slova nerieši. Že je poriadne starobylá, o tom sa presvedčili historici, filológovia a lingvisti, ktorí si lámali hlavu nad tým, kde sa vzal pojem laureatus, respektíve laurus. Na čo prišli?

Vavrín sa v starolatinskom jazyku pravdepodobne nazýval daurus, pretože latinské L vraj korešpondovalo s gréckou literou delta. Odtiaľ nie je ďaleko k začiatočnému písmenu mena cudnej pohanky Dafné. Jazyková genetická cesta bobkového listu ďalej vedie k indoeurópskemu koreňu deru-, ktorý dal meno napríklad aj stromu. V slovnom koreni der, deru sa mimochodom zakorenil názov keltskej kňazskej kasty druidov, ktorí si ctili stromy ako seba samých.

Aj vavrín je strom s veľkým S. Veď čo by dal taký študent moriaci sa nad knihami počas bezsenných nocí za bobuľku z vavrínového kríka! Verte či nie, ak bude šikovný, naozaj ju dostane – v podobe titulu bakalár.

Etymológia najnižšieho vysokoškolského titulu je takmer rozprávková. Stredovekí bakalári si pripínali na odev bobuľku z bobkového listu, aby dali na známosť, že prvé tri schodíky na rebríku vzdelania (gramatiku, rétoriku a dialektiku) už majú za sebou. Bobuľa sa po latinsky povie baca a zo „zásnub“ tohto podstatného mena so starým známym laureatus sa narodil termín baccalaureatus, bakalár. Ten, kto si z voňavej a sviežej vavrínovej koruny zaslúžil (zatiaľ) iba bobuľku. Bobuľku, v ktorej sa môže skrývať veľa podstatného (ako v Popoluškinom oriešku).

Žiadny bakalár nesmie zaspať na vavrínoch. Slovenský okrídlený výraz varuje pred pýchou, sestrou lenivosti, pretože kto sa cíti dokonalý, necíti potrebu na sebe pracovať. Študent spiaci na vavrínoch ťažko bude žať vavríny úspechu a poľahky skončí ako usušený bobkový list v polievke primitivizmu.

Kľúčom k bráne poznania sú zvedavé otázky (ťažko by sme v metodológii vedy hľadali epistemickú hodnotu bez vhodne zvolených otázok). Lebo pýtať sa je väčším umením, než odpovedať.

Skeptik si rád šije šaty z hmly nevedomosti, o ktorej vedel svoje už majster Sokrates: scio me nihil scire, viem, že nič neviem. Latinisti poznajú túto vetičku ako brilantný príklad gramatickej väzby akuzatívu s infinitívom. Okrídlenú sentenciu máme z druhej ruky, sprostredkoval nám ju Sokratov žiak Platón. Nech je pôvodcom tohto výroku ktokoľvek, prihovára sa nám aktuálnosťou páliacou listy kalendárov. Naše confiteor pred prísnou tvárou (ne)vedomosti je ako laserový lúč, ktorý roztaví každú modlu vzdelania. Čakany poznania už narazili na nepreraziteľnú rudu, za ktorou spí tajomstvo. Nevieme nič o prítomnosti, nieto ešte o minulosti a naše poznanie je topiacim sa snehom v prvých lúčoch Slnka.

Nie je to rezignácia na vedu, lež pokora pred vedou. Boh je pisárom, my sme „len“ čitateľmi, ktorí Božiu Knihu vedy môžu obohatiť dvojako: buď do nej domaľujeme krásne ilustrácie, čím ju osvetlíme (illustrare, to je vyniesť na svetlo a očistiť pomocou obety, lustrum), alebo Knihu počarbeme krivými čiarami hriechu.

V staroveku však z tejto, požičajúc si myšlienku z Ossianových spevov, cana nebula, sivej hmly nevedomosti, povstali veštby a predikcie. V známej veštiarni v Delfách sedávala na trojnožke veštkyňa Pýtia. Výpary síry z posvätného prameňa ju privádzali do extázy a jej „proroctvá“, ktoré často mávali podobu nekoordinovaných zvukov, boli plné nejasností. Chýbalo im svetlo.

Pýtická veštba sa hodí na všetko a kto rozpráva ako Pýtia, hovorí dvojzmyselne. Prečo sa Pýtia dokázala „trafiť“ do každej situácie a jej výroky mali univerzálne použitie (náročky netvrdím platnosť, veď všetci ich čítali v zrkadle vlastnej vôle)? Odpoveď možno prekvapí. Pýtia žuvala v ústach lístočky vavrínu, ktoré múdrych korunujú a nemúdrych klamú. Halucinogénnou drogou slávnej Pýtie bol obyčajný bobkový list…

Keď budete najbližšie listovať v kuchárskych knihách starých materí a svoje dobroty ozdobíte vavrínovými lístkami, spomeňte si na to, že v tejto nenápadnej rastlinke drieme kus antických dejín. V krvi martýrov za Krista si dali bozk vavrín básnikov s vavrínom víťazov. Laudis laurus verum laudet Deum, vavrín chvály nech pravého Boha chváli.

Titulný obrázok — Flickr

PDF (formát pre tlač)