V čom tkvie výnimočnosť filmu „Gladiátor“? Je o „ideálnom mužovi“, ktorý nestratí tvár ani v najhorších životných situáciách

Matej Gavlák
19. novembra 2021   Kultúra

Prečo je film Gladiátor ešte 20 rokov po svojom uvedení taký populárny? Tento film je v niečom výnimočný a ani po toľkých rokoch nestráca na svojej popularite a obľúbenosti. Na prvý pohľad sa zdá, že popularita Gladiátora tkvie v drsných scénach bojov v aréne, kde svalnatý hrdina valcuje jedného nepriateľa za druhým. Avšak podobných filmov so „svalnatými hrdinami“ je veľa, no žiaden po rokoch nevyzrel tak, ako práve film Ridleyho Scotta z roku 2000. Takže?

V prvom rade, Gladiátor je hlbokým filozofickým dielom o „ideálnom mužovi“, skúšanom tými najťažšími ranami osudu. Maximus však v každej skúške obstál so cťou a spravodlivosťou, čím si postupne získal davy divákov starovekých aj súčasných. A v druhom rade je to dielo pretkané nestarnúcimi biblickými príbehmi, ktoré nám už tisícročia ukazujú, ako sa taký „ideálny muž“ v kritických chvíľach správa.

Ideálny muž

Už v úvodnej scéne zobrazujúcej boj rímskej armády vedenej generálom Maximom Deciom Meridiom s barbarmi na severných hraniciach vidno, že vojaci si generála Maxima ctia. Táto úcta bežných vojakov k svojmu veliteľovi pritom bola úprimná – a to sa nezískava ľahko. Maximus to dokázal tým, že sám viedol svojich mužov do najťažšieho boja a v bitke sa správal kompetentne a schopne, nebojácne a voči nepriateľom neústupčivo. Nebol to veliteľ, čo vydá rozkaz a potom sa z vyvýšeného kopca pozerá na to, ako sú jeho muži masakrovaní. Nie, Maximus – muž na svojom „maxime“ – bol priamo v ohni bojov, sám vystavoval nebezpečenstvu svoje zdravie a svoj život, a víťazil, či padal so svojimi mužmi.

Maximus nebol len „svalnatý chlapík“. Bol to tiež bojovník v pravom slova zmysle, rovnako ako bol filozofom a hlboko veriacim mužom. Maximus je archetypom viacerých mužských typov. Nebojuje z lásky k boju, či zabíjaniu. Bojuje z vyšších princípov. Verí v Rím. Verí v obranu svojej vlasti a verí v civilizáciu, ktorej je zástupcom, a snaží sa ochrániť túto civilizáciu a svoju vlasť.

Maximus je pravý džentlmen. Džentlmen je v prvom rade muž – ale tento muž je tiež „gentle“ – „s jemnocitom“ – hoci sa na bojisku bije ako lev, predsa si po boji uchováva rešpekt k starším, k ženám aj deťom; nie je to vulgárny a surový „svalovec“.

Vo filme je tiež ukázaná jeho zbožnosť – čo naznačuje, že Maximus je v kútiku duše pokorným človekom. Nekoná však len z viery, ale aj z povinností, ktoré z jeho úradu generála a vojaka rímskej armády vyplývajú. Maximus koná aj z vnútropolitického pohľadu čestne a priamočiaro, neintriguje proti nikomu, aby pre seba niečo dosiahol, život berie, ako prichádza.

Maximus je veľký muž, pretože spôsob, akým vedie svoj život je veľký.

Kain a Ábel

Vďaka Maximovej kompetencii sa rímskemu vojsku podarí v bitke proti barbarom zvíťaziť. Nejde tu však len o veliteľovu kompetenciu – ide aj o jeho osobné utrpenie a obetu, ktorú do tejto bitky dal. Keďže jeho obeta bola veľká, aj ním dosiahnuté výsledky boli vysoké. Bol tu však ešte niekto, kto vykonal obetu. Commodus sa k armáde pripojí až po víťaznej bitke a svojmu otcovi – cisárovi Marcovi Aureliovi – hovorí: „Za tento triumf obetujem sto býkov!“

Keďže Commodova obeta bola menšia ako tá Maximova, aj jej výsledok bol iný. V podstate nikto z armády ho nebral vážne a vlastný otec chcel za svojho nástupcu menovať namiesto neho Maxima. Ešte predtým vyhlási Marcus Aurelius Maxima de facto za svojho druhého syna a z Maxima a Commoda sa tak stanú „bratia“ – stanú sa Kainom a Ábelom.

Commodus žiarli na Maximov úspech, žiarli na lásku bežných vojakov, ktorú mu preukazujú. Čo robí zle – pýta sa zrejme sám seba v duchu –, že jeho, Commoda, nemilujú rovnakým spôsobom? Podobne sa azda aj Kain pýtal seba samého, prečo Boh miluje viac jeho mladšieho brata a nie jeho? Ani Kain – a ani Commodus – nehľadali chybu u seba. Kain obviňoval zo svojho nešťastia Boha a svojho brata, a i Commodus obviňoval zo svojho nešťastia otca a „svojho brata“.

Commodus nebol priamočiary a čestný človek ako Maximus. Snažil sa intrigami „vylepšovať“ svoju pozíciu a veril, že môže napísať svoje vlastné pravidlá a tak dôjsť k úspechu. A tak najprv zničil svojho otca a následne sa pokúsil zničiť aj svojho „brata“. Commodus poznal, čo je bolesť. Jediná vec, po ktorej túžil, jediná vec, na ktorej mu v živote záležalo, bola láska ľudu. A tejto lásky sa mu nedostávalo; naopak, dostávalo sa jej… Maximovi. A tak, ako mu Maximus kradol to, po čom Commodus najviac túžil, tak aj on musel Maximovi zobrať to najcennejšie, čo mal a čo si generál najviac vážil – jeho vlastnú rodinu. Týmto nechcel Maxima len zničiť – chcel doslova zlomiť jeho ducha; chcel ho pripraviť o to, čo mu prinášalo lásku bežného ľudu.

Gladiátor

Z Maxima sa skutočne stáva len tieň seba samého. Pohodeného na ceste ho nájdu kupci a tí ho predajú majiteľovi a trénerovi gladiátorov. Hoci sa zdá, že Maximus úplne stratil vôľu žiť, predsa v arénach o svoj život zabojuje – a vďaka vrodenej kompetencii, ktorá ho kedysi dostala až do veliteľskej pozície, opäť žiari. Z bývalého veliteľa rímskeho vojska sa vďaka svojim vrodeným schopnostiam a kompetenciám stáva vodcom gladiátorskej skupiny, ktorá sa na neho spolieha ako na svojho veliteľa. Maximus sa ani teraz nevyžíva vo vraždení – doslova pohŕda tým, čo musel v aréne robiť; ale bežný ľud mu opäť tlieska, bojovníci (tentokrát v arénach) k nemu opäť vzhliadajú.

Maximus sa zrazu dozvedá, že vďaka gladiátorskému „remeslu“ sa môže dostať až pred samotného cisára – ktorým je teraz Commodus. A z príbehu o prežití sa tak stáva celkom iný príbeh – príbeh o pomste.

Ale Maximova cesta sa nápadne podobá ešte na niečo iné; a síce na ďalší biblický príbeh, tentokrát o Jozefovi egyptskom. Oba príbehy – ten Jozefov aj Maximov – sú o schopnom a čestnom mužovi, ktorý sa pre závisť blízkych dostáva do otrockých reťazí a do najtemnejších ciel. Oba príbehy sú o pokuse zničiť „ideálneho muža“. Ten sa však, vďaka šťastiu, vlastnej kompetencii aj špecifickému náhľadu na život („zachovať si dôstojnosť a spravodlivosť v každej situácií“), opäť dostáva na výslnie. Všetko sa prirodzeným spôsobom opäť začína dostávať do správnych koľají a to bez nutnosti akýchkoľvek intríg, či falošnosti zo strany Maxima.

Film sa však opäť preklápa – postupom času už Maximus netúži ani tak po osobnej pomste, ale po vyšších ideáloch – po odstránení tyrana, záchrane svojich priateľov, záchrane Ríma a zadosťučinení za svoju rodinu.

Najvyššia obeta

Commodus však svoje zvyklosti neopustil: aj tentokrát sa intrigami pokúša „vylepšiť svoju pozíciu“ a tak pred finálnym súbojom s Maximom v koloseu najprv Maxima smrteľne zraní. Tento súboj bol Commodov nápad, lebo očakával, že verejným zničením a zabitím Maxima si definitívne získa lásku divákov a širšieho ľudu.

Avšak nový cisár aj tento raz podcenil povahu „ideálneho muža“, ktorý aj napriek smrteľnému zraneniu neprestáva bojovať za svoje čestné a správne ideály.

Na konci filmu obaja zomierajú – aj Commodus a aj Maximus. Ale zatiaľ čo ten prvý stratil všetko, pre čo kedy žil a za čo kedy bojoval, ten druhý vo svojej smrti –, ktorá raz stretne každého z nás – vyhral všetko. Commodus si lásku ľudu nezískal, stratil vládu, moc aj vlastnú dušu; kým Maximus sa stal nesmrteľným: získal slobodu pre národ, svojich priateľov a na druhom svete sa znova stretol so svojou rodinou, ktorú pomstil.

Čestný človek nakoniec dostane svoje zadosťučinenie – či už to bude na tomto svete, alebo na tom druhom.

Prof. Jordan Peterson: „ Ak odmietate prijať zodpovednosť za seba a pokúšate sa vinu hodiť na spoločnosť… konáte spôsobom, ktorý veci oveľa viac zhorší a to nielen pre vás samotných, ale pre každého a možno dokonca pre existenciu samotnú…

Ak však príjmete zodpovednosť za svoju chybu – a pritom to možno ani nemusí byť vaša chyba – je to vhodný postoj ľudskej bytosti, ktorá stojí na vlastných nohách… Je správne prijímať zodpovednosť za veci bez ohľadu na to, aký je argument protistrany.“

Článok bol napísaný na podklade videa užívateľa MissionTop: https://www.youtube.com/c/MissionTop/videos

PDF (formát pre tlač)