Sv. Alžbeta Aragónska, kráľovná

7. júla 2024   Svätec týždňa

Životopisné údaje

Alžbeta sa narodila roku 1271 a pri sv. krste dostala meno po svojej tete, sv. Alžbete Uhorskej. Jej otec bol kráľ Peter III. z Aragónska, matka Konstancia, dcéra Meginfrida, kráľa zo Sicílie a vnuka cisára rímskeho Fridricha II. Jakub I., jej starý otec, ktorý stal sa svätým pre jeho cnosti a bol prezývaný víťazný pre opätovné dobytie Majorky a Valencie, vychovával nábožné, útle dieťa až do šiesteho roku, v ktorom zomrel.

Alžbeta bola taká krásna, že keď dorástla, volali ju «zúfalstvom maliarov»; no, väčšia bola krása jej duše. Od starého otca sa naučila nadovšetko túžiť po cnosti a nebeských veciach. Jej najmilšou zábavou bola modlitba. Už ako osemročné dievčatko počala svoje telo postami umŕtvovať, bojovala proti svojej vôli, dusila v sebe samoľúbosť, potláčala v sebe náchylnosť ku svetským márnostiam.

Chudobní ju volali svojou matkou, otec anjelom strážcom svojho kráľovstva. V dvanástom roku sa vydala za Dionýza, kráľa Portugalského. Keď opúšťala otcovský dom, riekol jej otec: «Boh, ktorý ťa povolal k tomuto manželstvu a o to sa postaral, že ako kráľovná z môjho domu vychádzaš, nech ťa zachráni od každého nebezpečenstva na ceste. Dcéra moja, ideš do cudzej zeme. Ja som ťa vychoval a vzdelal. Nemám ti nič inšie povedať. Nepoznám žiadne stvorenie, ktoré by sa mohlo s tebou porovnať ani podľa rozumu, ani podľa srdca.»

Radosť nad jej príchodom do zeme bola v Portugalsku veľká. Ale povýšenie na trón nezmenilo myseľ svätej kráľovnej. Každodenne vstávala zavčasu, aby sa modlila a rozjímala, potom išla na sv. omšu, i prijímala často Božie telo. Žila jednoducho, postievala sa prísno a často. Kráľ Dionýz nebol nábožný, ale cnosti manželkine ho napĺňali hlbokou úctou, takže jej prekážky nerobil. Keď jej to povinnosti dovoľovali, pracovala s dvornými dámami svojimi na rúchach chrámových, alebo šila šaty pre chudobných. Po skromnom obede chodievala do kaplnky a tam sa modlievala v slzách.

Keď ju kráľ napomínal, aby sa postami nemučila, hovorila: «Umŕtvvovanie seba nikde nie je také potrebné ako na tróne, kde každá vec naše náruživosti budí a živí.»

Sv. Alžbeta sa najviac vyznačovala láskou ku chudobným a nešťastným. Štedro podporovala chudobných a vyhľadávala ich v núdznych príbytkoch. Zvláštnu starosť mala o chudobné panny, ktoré boli v nebezpečenstve hriechu, i dopomáhala im, aby sa vydali slušne. Po celej krajine zakladala nemocnice. V meste Coimbra vystavala neďaleko svojho paláca špitál, v ktorom nemocných sama opatrovala. Keď raz chudobným ženám nohy umývala, nachádzala sa medzi nimi jedna, ktorá mala na nohe ohyzdnú ranu. Kráľovná umyla jej nohu a pobozkala ju: rana sa zahojila.

Raz niesla v zástere mnoho peňazí, aby ich rozdelila medzi chudobných. Stretol ju kráľ Dionýz a pýtal sa, čo by niesla? Sv. Alžbeta odpovedala: «Ruže!» – «Čo, ruže?» pýtal sa kráľovský manžel a usmial sa, lebo bola zima. A keď zásteru odhalila, boli v nej skutočne prekrásne ruže. Také zaľúbenie mal Boh v jej skutkoch.

Keď dosiahla Alžbeta sedemnásť rokov, daroval jej Boh dcéru, menom Konstancia. Túto vydala za Ferdinanda IV., kráľa v Kastílii. Nezadlho Nezadlho po tom nebezpečne ochorel kráľ Dionýz. Sv. Alžbeta bola pri jeho bolestnej posteli vo dne v noci, aby ho ošetrovala a ku šťastnej hodinke smrti pripravovala. Svojím napomínaním a svojimi skrúšenými modlitbami pohla manžela svojho k opravdivému pokániu nad svojím predošlým hriešnym životom. Pohnutý v základe svojho kajúceho srdca prijal sv. sviatosti zomierajúcich, i zomrel odovzdaný do milosti Božej dňa 6. januára roku 1325.

Po slávnostnom pohrebe manžela zložila kráľovské rúcho, obliekla kláštorné a verejne oznámila velikášom zeme, že stala sa mníškou sv. Kláry. I putovala do Compostelly, odtiaľ vstúpila v Coimbre do kláštora Klarisiek, aby tam zložila rehoľný sľub.

Biskupi jej radili, aby vo svete zostala, že tak lepšie bude môcť pôsobiť ku blahu blížnych. Poslúchla a ubytovala sa v jednom dome blízo kláštora. Od tohoto času žila len Bohu a slúžila chudobným. Z pokoja svojho vyrušená bola vojnou, ktorá povstala medzi jej synom Alfonsom, kráľom Portugalským, a medzi synom jeho sestry, kráľom Kastílskym. Hneď išla rozvadených pokrvných uzmieriť. Sotva ich úplne uzmierila, onezdravela ťažko a usúdila hneď, že sa blíži jej posledná hodinka.

I usporiadala svoje pozemské záležitosti a plná dôvery v Božie milosrdenstvo pripravovala sa ku smrti. Dala sa zaniesť do kostola, vyspovedala sa skrúšene, prijala Božie telo a sviatosť posledného pomazania. V bolestiach svojich sa neprestajne modlila: «Maria, matka milosrdenstva – matka milostivá! Ochraňuj ma pred nepriateľmi a prijmi ma k sebe v hodinu smrti!»

Keď umierala, modlila sa apoštolské vyznanie viery a modlitbu Pána. V náručí svojho syna Alfonsa a nevesty vypustila svoju dušu 4. júla roku 1336 v 65. roku svojho požehnaného života. Jej telo bolo pochované v kláštornom chráme v Coimbre. Na hrobe sv. Alžbety sa stali mnohé divy a zázraky. Roku 1612, dňa 8. júla pozdvihli jej telo, ktoré bolo posiaľ neporušené, a uložili ho do nádhernej rakvy. Pápež Urban VIII. ju vyhlásil za svätú 13. januára roku 1625, a uložil jej pamiatku svätiť v deň 8. júla.

Modlitba

Vypros nám u Boha, svätá Alžbeta, milosť a ten dar, aby sme sa srdečne o mier a pokoj starali a podľa tvojho sv. príkladu i okolo seba svätý pokoj šírili. Amen

PDF (formát pre tlač)