Rumunčina staršia ako latinčina? Rimania, Dákovia a tiene jednej teórie (Druhý diel)

Lucia Laudoniu
3. januára 2022   Kultúra

dokončenie I. dielu

Číslovka sto – riešenie záhady alebo stovka problémov? Predstava, že Dákovia hovorili archaickou formou latinčiny, je veľmi lákavá, ale vo vedeckých kruhoch naráža na múr prekážok. Najskôr malý dúšok z oceánu európskej lingvistiky.

Indoeurópske jazyky zdieľajú spoločný praindoeurópsky fundament, z ktorého postupne vyrástli nové jazykové výhonky. Jazykoveda preto rozlišuje medzi takzvanými satemovými a kentumovými jazykmi. Toto členenie sa dá dobre ilustrovať na odlišnej výslovnosti číslovky sto. Jazyky skupiny satem, medzi ktoré patria indoiránske (staroiránska avestánčina v zoroastrizme), baltské a slovanské jazykové „domy“, číslovku sto vyslovovali съто (vyslov „sŭto“), čo sa zachovalo do dnešných dní napríklad v cirkevnej staroslovančine. Italické a keltské jazyky na označenie kardinálnej číslovky sto používali výraz centum (vyslov „kentum“). Aj v klasickej latinčine sa „c“ v každej pozícii pôvodne čítalo ako „k“ a priamym dedičom tohto zvyku je juhorománska sardínčina.

Nad Sardíniou krúti hlavou aj Dante, tvrdiac, že miestni „napodobňujú gramatiku“ spisovnej latinčiny. „Menzus a sa sola qui non male accumpanzadu.“ „Je lepšie zostať sám, než byť súčasťou zlého sprievodu.“ – hovorí staré sardínske príslovie. Je hypotetický dácky jazyk zabudnutým apendixom nejakej jazykovej skupiny alebo naopak jej vodcom?

Lýra pravdy má ostré struny a teória o čísle sto má svoje slabiny. Predpokladá existenciu izoglosy – deliacej línie, ktorá rozčesáva dve jazykové vetvy ako neviditeľný hrebeň. Červené čiary hraníc bijú do očí v mapách, tabuľkách a schémach, no vyznačenie jazykového kontinua, čiže priestoru, kde sa oba lingvistické varianty prelínajú, dotýkajú a spájajú, vždy vzbudzujú búrlivé diskusie. Nečudo, že geografická lokalizácia izoglos je takmer vždy orieškom tvrdým pre luskáčika každej vedy.

Jazyk tráckych kmeňov, ku ktorým patrili aj Dákovia, odborníci zaraďujú do skupiny satem. Z toho vyplýva, že reč Dákov by mohla mať bližšie k praslovanskému jazyku, než k Vergíliovým eklogám.

Číslovka sto sa v rumunčine skutočne povie sută, a to zaváňa slovanským chlebom z ešte slovanskejšej pece. A podobnosť neklame! Sută je lexikálna výpožička z cirkevnej slovančiny, ktorá sa používala (popri gréčtine) ako liturgická reč pravoslávnych obradov a úradný jazyk kniežacích kancelárií v stredovekom Moldavsku a Valašsku. Slovíčko sută sa v rumunskom jazyku ocitlo vlastne až v stredoveku, kedy nahradilo pôvodný latinský tvar. S rečou Dákov nemá dnešné rumunské sută nič spoločné! Ako to môžeme vedieť?

V jazyku Arumunov (minoritné balkánske románske etnikum príbuzné Rumunom) dodnes existuje číslovka tsentu (tsendu), ktorá v sebe nezaprie latinskú miazgu (centum). Románska dalmátčina je na tom rovnako, v jej slovníku nechýbal výraz ciant. Číslovka sto sa v balkánskych románskych jazykoch pravdepodobne vyskytovala v tvare centu a môže si zapliesť jazykový vrkoč so sardínskym centu. A sme pri koreni veci. Sicílčina a sardínčina patria spolu s ďalšími juhoitalskými dialektmi a rumunčinou do spoločného „hrnca“ východorománskej jazykovej skupiny – sú teda jazykmi typu kentum. Hovorí sa, že jedna lastovička leto nerobí. Cudzia číslovka slovanského pôvodu (umelo importovaná do rumunčiny v stredoveku) preto automaticky neznamená, že prekurzor rumunčiny jazyk Dákov naozaj patril do balto-iránsko-slovanskej skupiny satem.

Máme kôpku tehál a úlohu vybudovať Semiramidine záhrady. Stavba jedného z antických divov sveta sa pochopiteľne odkladá ad acta. Chýba nám materiál, ak pravda neberieme do úvahy tých pár tehličiek povaľujúcich sa na skládke dejín. Môžeme si ho však vizualizovať na základe už poznaného, a to nie je málo.

S rekonštrukciou extinčných jazykov to funguje veľmi podobne. Ruky starogréckeho lekára a botanika Pedania Dioskorida zapísali v prvom storočí po Kristovi vzácne názvy rastlín v „dáčtine“. Zlé jazyky tvrdia, že týchto zopár verbálnych zlatých tehličiek je importom z tretieho a štvrtého storočia, nemali by sme sa preto oháňať koruhvou autenticity. Odborníci sa stále sporia, kde končila dáčtina a začínala latinčina. Láskavcu (po latinsky Amaranthus blitum) Dákovia hovorili blis. Vari to nie je dvojička latinského blitum?

Echo odvážnych slov írskeho katolíckeho akademika Michéala Ledwitha, ktorý v dáckom jazyku vidí predchodcu latinčiny a v rumunčine jej živý dialekt, lieta nad rumunskými Karpatami do dnešných dní.

Americký lekár rumunského pôvodu Napoleon Săvescu si v duchu svojho mena praje víťazné ťaženie dákológie na Bastilu európskych univerzít. Na Săvescovom mramorovom čele bzučia nedobytné muchy otázok: Rimania v Dácii panovali približne v rokoch 106 až 274/275 po Kristovi. Ako je možné, že počas relatívne krátkeho administratívneho pôsobenia v regióne dokázali obyvateľstvo expresne zlatinizovať? Británia žila pod orlicou Rímskej ríše až do roku 410, no nikto tam nerozpráva románskym jazykom! Toľko Săvescove úvahy.

Redukcia kultúrnych kontaktov Rimanov a Dákov iba na dobu fungovania Trajánovej Dacia felix je dialektickou chybou. Práve predrímska história Dákov je onou Pandorinou skrinkou, ktorá niektorých rumunských milovníkov dejín mučí ako komár pri uchu.

Generácia mladých intelektuálov sa štiepi na prívržencov tradičnej teórie romanizácie dáckej etnickej bázy pod Trajánovým mečom a na dákológov, z ktorých mnohí kráčajú v šľapajach právnika a historika epochy postromantizmu Nicolae Densuşiana. Densuşianu bol synom gréckokatolíckeho kňaza a myšlienky milovaných zelótskych latinistov z Transylvánskej školy nasával plnými dúškami – až do chvíle, kým nezačal pátrať po dáckej stope. Z jeho pera vzišla práca s názvom Dacia preistorică (Prehistorická Dácia). Densuşianova kniha vyšla post mortem v roku 1913, no čoskoro sa na ňu vzniesla spŕška kritiky. Literárny vedec Şerban Cioculescu názory obsiahnuté v Densuşianovej monografii pomenoval jedným slovom – tracomanie (trákománia).

Idea, že Trákovia by mohli byť jazykovými dvojčatami Rimanov, bola nepokojným červíkom v hlave rumunskej historiografie ešte pred Ledwithovým televíznym vystúpením. Biť sa za každú cenu do pŕs, že „dáčtina“ bola predchodcom jazyka antických Rimanov, je napriek tomu ako šitie oblaku ihlou!

Nechajme radšej prehovoriť očitého svedka – veľkého rímskeho klasika Ovídia, ktorý sa dostal do nemilosti cisára Augusta a dožil v exile v meste Tomis (dnešná Constanţa) na brehu Čierneho mora. Ovídius, chýrny magister amoris, skladal verše aj na území dnešného Rumunska, veď v Tomide sa napokon rozlúčil so životom.

Čo súdi velikán latinskej poézie o miestnych Trákoch, ktorých nazýva Getmi? „Barbarus hic ego sum, qui non intellegor ulli, et rident stolidi verba Latina Getae“, sťažuje sa v básni Tristia. Ovídius narieka, že v Tomide ho považujú za barbara, nikto mu nerozumie (!) a hlúpi Geti sa vysmievajú latinským slovám. Na prvý pohľad sa zdá, že hra na schovávačku má víťaza. Domáci Ovídiovi nerozumeli, takže ich jazyky neboli ukuté z latinských karátov.

Čo však znamená rozumieť? Akceptovať, prijať za svoje, aklimatizovať sa na nové životné podmienky? Básnik sa dočkal výsmechu, akoby bol barbarom. Ocitol sa na samej hranici Impéria. Svoje vyhostenie vnímal ako krivdu a s verdiktom cisára sa nikdy nezmieril. Ušľachtilé mravy poeta boli na míle vzdialené drsnej životnej realite námorníkov z dnešnej Constanţe. Vycibrený, artificiálny a po všetkých stránkach harmonický jazyk rímskej smotánky bol pre getské uši eufemistický. Výsmech zo spôsobu reči však ešte neznačí, že miestni obyvatelia vôbec nerozumeli významu latinských slov. V tomto kontexte sa vyjadruje Paul Lazăr Tonciulescu v knihe Impactul Romei asupra Daciei şi consecinţele lui (Dopad Ríma na Dáciu a jeho dôsledky): „Aby si vzbudil úškľabky, musíš hovoriť jazykom, ktorý je pre tvojho partnera v rozhovore zrozumiteľný, no musíš sa pritom vyjadrovať spôsobom, ktorý sa javí ako neprimeraný, nekultivovaný a smiešny. (…) Dalo sa očakávať, že Dákovia sa budú smiať, keď Ovídius hovorieval dies namiesto dzi (zi = deň v súčasnej rumunčine) alebo terra namiesto ţeara (porovnaj dnešné rumunské ţară = zem).“

Tonciulescova explikácia sa dotýka psychológie jazyka a mentality národov. Pre historika veľmi nebezpečný terén, ale nie nezvládnuteľný. Vyžaduje si horolezecký výstroj v podobe interdisciplinárneho poznania a – odvahu. Myšlienky fanúšikov Dákov sú podmanivé. Buďme teda silní a nebojme sa vypočuť si druhú stranu. Audiatur et altera pars. Druhú stranu gramoplatne.

Zvyčajne platí, že tam, kde niet dostatok primárnych prameňov, fantázia pracuje na plné obrátky, v prípade predpokladanej similarity medzi dáčtinou a latinčinou však nemusíme zostať zakliati v Alenkinej ríši divov. Svetlom na konci tunela sú archeologické nálezy. Filológ Ariton Vraciu napísal, že Dákovia nemali vlastnú abecedu, no pamiatky hmotnej povahy nás ustavične presviedčajú o ich vysokej gramotnosti. Jeden príklad za všetky: na váze z bývalej dáckej metropoly Sarmizegetusa stojí „Decebalvs per Scorilo“ (Decebal, syn Scorila, per je miestna podoba latinského puer – chlapec, tu vo význame potomok mužského pohlavia). Dácka nobilita veľmi rýchlo prijala latinské písmo, ktoré dokonale uhasilo jej smäd po vlastnej abecede.

Vraciov generačný druh z ihriska archeológie Hadrian Daicoviciu, autor monografie Dacii (Dákovia), pil z rovnakého kognitívneho kalicha. Daicoviciu sa domnieval, že „jazyk mocného Rímskeho impéria bol v kráľovskej kancelárii v Sarmizegetuse známy a používaný, teda Dákovia poznali (rímske) písmo. Prirodzene, litery neboli prístupné všetkým Dákom (gramotnosť bola výsadou vyšších vrstiev) a príklady používania písma sú zriedkavé.“ V tomto kúte Balkánu, kde sa o slovo hlásila aj Homérom konsekrovaná gréčtina, je rýchla adaptácia latinského písma a jazyka s ním spojeného zo strany Dákov prekvapením.

Historik viaže na časovú os uzly pokory. Lebo čas je ako mníšske cingulum… Dákovia boli z jazykového hľadiska romanizovaní dávno predtým, než rímske zbrane premenili Decebalovo mocnárstvo na zlatú podnožku pod nohami cisára. Podľa svedectva archeologických nálezov (a latinských archaizmov fosilizovaných v modernom rumunskom jazyku) Dákovia dobrovoľne latinizovali samých seba. V čase, keď cisár Traján dobyl ich ríšu, (minimálne) tá vyššia vrstva dáckej spoločnosti už dávno hovorila po latinsky. „Romanizácia bola mierou vecí svetovej mocnosti, ktorá tak, ako Prometeus, niesla pochodeň civilizácie do barbarského sveta.“ – podčiarkuje historik staroveku z nemeckých Brém Michael Sommer.

Dákovia boli najcivilizovanejším etnikom v sfére barbarika – mali vlastnú mytológiu (monoteistický kult Zamolxida), šľachtu a formu štátnosti, aktívne používali latinský jazyk a rímske písmo.

Odvážna teória, podľa ktorej záhadná dáčtina nepatrila do baltsko-slovanskej skupiny satem, ale bola dvojčaťom svetovládnej linguae Latinae, či ako tvrdí Ledwith, jej „matkou“, mohla by vniesť nový vietor do plachát vied o staroveku. Situáciu žiaľ komplikuje absencia dostatočnej pramennej základne a nacionálny zápal, v ktorom už „zhorel“ nejeden triezvy názor.

PDF (formát pre tlač)