Nemecko je dojaté novým príbehom 37 rokov trvajúceho porušovania kňazského celibátu: Kňaz odchádza za hlasom srdca, biskup chápavo máva na rozlúčku, dav vzlyká dojatím…
25. augusta 2026
Aktuality
Porušovanie večných sľubov zo strany kléru sa stáva natoľko bežným a formácia katolíkov je už natoľko pokrivená, že za romantickou eskapádou nevidia smrteľný hriech, ale dojímavý, sentimentálny príbeh. Rakovina romantizmu zvíťazila, každý treťotriedny „Werther“ dnes spieva serenády pod zakázaným balkónom a papagájuje, že hlas srdca musí zvíťaziť, že za ním treba ísť a že každý má predsa právo na osobné šťastie.
Všetkých (laikov, rehoľníkov aj klérus) akoby spoločne prestupovalo nepísané tolerančné sprisahanectvo v rozklade, nad ktorým sa sladko vznáša devíza: vy pochopíte nás, my pochopíme vás. My vám budeme dojatí tolerovať vaše porušovanie celibátu a útek z kňazstva a vy nám budete tolerovať nevery, rozvody, anulácie, nové vzťahy. A takto si tu budeme spoločne bez konfliktov, bez polarizácie, pekne synodálne napredovať, vzájomne si načúvať, sprevádzať sa v našich malých životných bahenných kúpeloch a stokách, zbrataní našou ľudskosťou, humanizmom a putovaním do bodu Omega.
Tento pokrokový duchovný vývoj sa šťastlivo udomácnil už aj na Slovensku a počet vyskočených kňazov nám utešene narastá. S rovnakým následkom ako na Západe: vyskočení kňazi a aj ich rodinní príslušníci poučujú a moralizujú, kádrujú „nenávistníkov“. Úroda je hojná. Ako uviedol jeden nemenovaný dekan zo severného Slovenska, on sám osobne pozná siedmich vyskočených kňazov. A nehovoril to odsudzujúco, nebol to žiaden rigidný tradicionalista ani konzervatívec. Bolo to plné pochopenia…
Nejde však len o súhlas a pochopenie, ono to zároveň všetkých ešte aj dojíma. Láska opäť zvíťazila… O vizuálnu fantáziu v tomto smere sa už postarali rôzne filmy a seriály, v ktorých idú kňazi, rehoľníci a rehoľníčky za hlasom svojho srdca, takže dojaté ženy si za každým vyskočeným kňazom rady predstavia Richarda Chamberlaina.
Aj augustové teplo prinieslo svoju porciu tohto sirupoidného dojatia. Koncom horúceho faulknerovského leta, odohrávajúceho sa v duchovných močariskách, konkrétne pred dvoma dňami, sa katolíckymi médiami prehnala správa, že nemecký kňaz Andreas Unfried z Oberurselu sa rozhodol do toho „tresnúť“ a oženiť sa. Liberálny portál Katholisch.de ozdobil správu peknou a dojímavou fotografiou kňaza, ktorý oddane stíska ruku svojej vyvolenej:
Otec Andreas sa celému svetu zveril, že už 37 rokov (!) to ťahá na fare so svojou „životnou partnerkou“ a komické sentencie, ktorými ju vo svojom „comming oute“ ospevuje pripomínajú obligátne frázy na oslavách „zlatých svadieb“, čo dodáva celej situácii mierne ionescovský odér:
„Počas 37 rokov mojej služby a aj v rokoch prípravy som mohol rásť a dozrievať a svoju Cirkev som vždy vnímal ako podporujúcu a benevolentnú. Bez Katolíckej cirkvi by som nebol tým, kým som dnes. (Ja len dúfam, že takto ako to vyznelo, to zrejme otec Andreas nemyslel. Ale kto vie, snáď si uvedomuje, že do stavu, v ktorom sa ocitol mu pomohla aj moderná Cirkev; pozn. aut.)“
– Rástol, až vyrástol…
zdroj: snímka obrazovky, youtube.com
„Ale bez podpory mojej životnej partnerky by som nedokázal vydržať týchto 37 rokov. Cítim, že nastal čas prerozdelenia priorít, teraz, keď odišla do dôchodku po zaslúženom pracovnom živote a aj môj vlastný profesionálny život sa blíži ku koncu. Dlho na mňa čakala. Som jej za to veľmi vďačný. Teraz však už stačí. … Teraz ma volá láska k žene, s ktorou som dlho zdieľal svoj život. Spoločne budeme skúmať, ako môžeme odteraz žiť našu kresťanskú vieru a naše povolanie.“
Čoskoro nato prišiel portál Katholisch.de so správou, že okrem otca Andreasa v diecéze Limburg vyskočilo pod vedením známeho biskupa Bätzinga už šesť kňazov.
https://katholisch.de/artikel/70006-zoelibat-sechs-limburger-priester-legen-in-15-jahren-amt-nieder
A čo na to biskup Bätzing? Ten tvrdí, že o vzťahu, ktorý sa ťahal celé desaťročia nič nevedel. Diecéza sa však otcovi Andreasovi na rozlúčku pekne poďakovala a uviedla, že jeho rozhodnutie rešpektuje:
„Rešpektujeme osobné rozhodnutie otca Andreasa Unfrieda a ďakujeme mu za jeho desaťročia služby.“
Otec Andreas to kvituje:
„Som vďačný svojmu biskupovi a jeho zamestnancom za ich úctivé zaobchádzanie s mojou situáciou a za dôslednosť ich konania. Som presvedčený, že sa čoskoro nájde vhodný správca farnosti, ktorý toto voľné miesto zaplní.“
– A možno, keď synodalita bude správne napredovať a celibát bude zrušený, tak sa vráti a pani manželka by mohla byť diakonkou a písať mu kázne.
Figúra „vyskočeného kňaza“, kedysi vydedenca spoločnosti plaziaceho sa popri múroch, sa stáva dnes mediálnou celebritou. Nielenže sa vôbec nehanbí, ale naopak – on ešte rozdáva rady, moralizuje, poučuje. Jeho spolubratia sa naňho nehnevajú, naopak, keď je stretávka bývalých seminaristov, tak ho pekne zavolajú ku stolu, spolu sa vyfotografujú (väčšinou ani nemajú kolárik, takže ani neviete vlastne, ktorí sú tí vyskočení a ktorí nie), spomínajú, ako bolo v seminári veselo.
Biskup sa tiež nehnevá. Musí síce suspendovať, ale to je len taká formalita. Veď čo to dnes vlastne znamená cirkevný trest? Všetci budú údajne aj tak spasení, Boh je nekonečne milosrdný a údajne všetkým odpustí (okrem Hitlera a Putina, samozrejme), tak aj tie cirkevné tresty sú len tak dočasne a naoko. Biskup sa kňazovi pri rozlúčke pekne poďakuje, ako riaditeľ vo firme ujovi zlepšovateľovi – dôchodcovi za dobre odvedenú prácu a ešte mu aj pogratuluje k peknej novej rodinke, k malému bumbrlíčkovi a pripomenie mu, že s ním počíta ako s laikom, pomocníkom v pastorácii. Veď akoby aj nie, pri toľkých skúsenostiach.
A keby pri toľkej animácii s tolerantnými farníčkami opäť padol? No čo, veď ako už bolo uvedené vyššie a ako odkázal aj súdruh Husák majstrovi Gottovi: Vy nám, my vám…
Otec Andreas na rozlúčku Cirkev ešte poučil, ako správny moderný vyskočený kňaz a napomenul ju, že má byť tolerantná:
„Želám si, aby moja Cirkev mala ducha participácie a spravodlivosti medzi pohlaviami.“
Zároveň sa pochválil, ako pekne to v diecéze spolu s ďalšími kňazmi pastoračne viedli:
„Som obzvlášť vďačný svojim bratom kňazom z kňazskej komunity Maranatha. Náš spoločný život bol pre mňa zdrojom podpory a sily. Spoločne sme vymýšľali a realizovali kroky pre rozvoj pastoračnej služby.“
– A čo pani partnerka? Tá neprispela svojou pastoračnou trochou do mlyna? Radšej o tom nepochybujme, pretože to by bolo diskriminačné…
Na nikoho sa nehnevá, všetkým už určite odpustil:
„Verím, že v nasledujúcich mesiacoch bude možné sa s vami všetkými dôstojným spôsobom osobne rozlúčiť.“
A ja zase verím, že to bude nesmierne dojímavé. Farníčky budú možno plakať, gratulovať neveste, inkorporujú ich do svojich laických organizácií a pastorácia bude zase frčať na plné obrátky. A o to predsa ide…
Pochybujete? Tu je malá ukážka katolíckych reakcií na Facebooku:
„Zo srdca mu a jeho manželke prajem krásnu spoločnú budúcnosť.“
„Náš mladý farár je tiež už preč a oženil sa. Je šťastný a stal sa učiteľom náboženstva v jednej škole.“
„Dobrá práca. Celibát je taký zastaraný! Poznám niektorých katolíckych kňazov, ktorí to urobili.“
„Rozhodol sa zasvätiť láske. Prajem páru všetko najlepšie do budúcnosti. Katolícka cirkev nakoniec bude musieť zmeniť svoje nazeranie, pretože sme v 21. storočí.“
„Veď čo by mohol mať Boh proti takejto láske. Prajem obom veľa šťastia tu na Zemi.“
„Ako katolíčke mi príde hrozné, že sa kňaz musí vzdať funkcie a že musel tak dlho tajiť svoju veľkú lásku. To určite nie je v duchu Ježiša.“
Etc., etc., až do úplného vyplakania a vydojímania….
Branislav Michalka
Zdroj: Katholisch.de, InfoVaticana, titulný ilustračný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com
Najnovšie články
Na konzervatívnej strane internetu
