Pápež Pius XII. pod vplyvom progresivistov a znamenia podpory liturgickej revolúcie

Radomír Tomeček
10. júla 2025   Cirkev História   Liturgia

Pontifikát pápeža Pia XII. trval v období od roku 1939 do roku 1958. Moderní liturgickí reformátori pracovali práve počas tohto pontifikátu veľmi rafinovaným spôsobom na presadzovaní údajne nevyhnutných liturgických reforiem. Skutočným cieľom týchto „reforiem“ bolo, vtedy ešte celkom nepredstaviteľné, nahradenie tradičnej rímskej liturgie novým liturgickým obradom. Tento cieľ bol dosiahnutý až zavedením tzv. Novej omše v roku 1969.

Aký bol postoj pápeža Pia XII. vo vzťahu k zmieneným šíriteľom „liturgického pokroku“? Bol posledným pápežom, ktorý bedlivo strážil tradičný rímsky liturgický poklad? Alebo bol prvým pápežom, ktorý dopustil šírenie nebezpečných liturgických experimentov, vedúcich k súčasnej liturgickej katastrofe v modernej Cirkvi?

Moderní liturgickí reformátori povzbudení na Kongrese v Assisi

Mnohí predstavitelia Cirkvi v polovici 20. storočia nezdieľali nadšenie pre liturgické reformy. Napríklad reformy obradov Svätého týždňa z obdobia rokov 1951 až 1955 boli považované za problematické zo strany mnohých biskupov, kňazov a laikov.

Významné miesto v činnosti moderných liturgických reformátorov mali medzinárodné kongresy. Možno poukázať najmä na Kongres v Maria Laach v Nemecku v roku 1951, Kongres v Mont Sainte-Odile vo Francúzsku v roku 1952, Kongres v Lugane vo Švajčiarsku v roku 1953 a Konferenciu v Mont-César v Belgicku v roku 1954.

Carol Byrneová je autorkou diela Born of Revolution: A Misconceived Liturgical Movement, Volume 1 (Holyrood Press 2020). Uvedené dielo vyšlo aj v českom jazyku v Nakladatelství Christianitas, s. r. o. v roku 2023 pod názvom Liturgická revoluce.

C. Byrneová poukazuje na moderných liturgických reformátorov, ktorí zorganizovali počas pontifikátu pápeža Pia XII. aj Kongres v Assisi v Taliansku v roku 1956. Je pozoruhodné, že pápež Ján Pavol II. zvolal v roku 1986 bezprecedentné a kontroverzné Medzináboženské stretnutie so zámerom modlitieb za mier vo svete práve do Assisi. Táto udalosť vyvolala zdesenie a úžas mnohých katolíkov. Bolo to 30 rokov po skončení Kongresu v Assisi.

Kongres v Assisi v roku 1956 predstavoval podľa C. Byrneovej zavŕšenie činností predchádzajúcich kongresov zameraných na vytvorenie podmienok pre vznik Novej omše. Prítomní nositelia liturgického pokroku nešetrili slovami chvály na pápeža Pia XII. Tento pápež povzbudil účastníkov kongresu pri jeho skončení v Ríme, keď vo svojej alokúcii (slávnostnom prejave) povedal, že liturgické hnutie je „znamením riadenia Božej prozreteľnosti pre súčasnú dobu, hnutím Ducha Svätého v Cirkvi“.

Pápež Pius XII. poukazoval v zmienenej alokúcii aj na problematické tendencie v liturgickom hnutí. Napríklad varoval pred špekulatívnymi interpretáciami, spochybňujúcimi skutočnú prítomnosť Pána v Eucharistii. Pápež Pius XII. zdôraznil výnimočné postavenie celebrujúceho kňaza, ktorého funkcie nemožno zamieňať s funkciami zhromaždených veriacich. Súčasne kritizoval aj názory, ktoré požadovali umiestniť Svätostánok mimo oltára, kde prebieha slávenie svätej omše.

Napriek vyššie zmieneným nebezpečným trendom v liturgickom hnutí však nestrácal optimizmus, a v uvedenej alokúcii konštatoval:

„Ak porovnáme súčasný stav liturgického hnutia s tým, aký bol pred tridsiatimi rokmi, je zrejmé, že bol dosiahnutý nepopierateľný pokrok, a to tak v rozsahu, ako aj v hĺbke. Záujem o liturgiu, praktické úspechy a aktívna účasť veriacich sa rozvinuli do vtedy nepredstaviteľnej miery. (…). Úprimne si želáme, aby liturgické hnutie napredovalo a chceme mu pomôcť; ale náš úrad vyžaduje predvídať čokoľvek, čo by mohlo byť zdrojom omylu a nebezpečenstva.“

Pápež Pius XII. chváli „praktické úspechy“ liturgického hnutia

Pápež Pius XII. vo vyššie uvedenom príhovore z roku 1956 chválil všetko, čo sám považoval za „praktické úspechy“ liturgického hnutia. Medzi tieto skutočnosti, ktoré počas svojho pontifikátu umožňoval, patrili:

1. Možnosť použiť „ľudový jazyk“ pri udeľovaní sviatostí.

2. Veriaci mohli nahlas recitovať odpovede miništranta pri svätej omši a spievať spolu so zborom.

3. Ženám bolo dovolené spievať v zbore za stanovených podmienok.

4. Liturgia Svätého týždňa z roku 1955, najmä Veľkonočná vigília, bola prepracovaná tak, aby vyhovovala „aktívnej účasti“ laikov. Celebrant pri niektorých obradoch musel stáť čelom k ľudu a existoval nepovinný dialóg v „ľudovom jazyku“.

5. Breviár bol drasticky skrátený („zjednodušený“). Gaetano Cicognani (1881 – 1962), taliansky kardinál a prefekt Kongregácie pre obrady, vo svojom úvodnom prejave na Kongrese v Assisi v roku 1956 priznal, že „zjednodušenie rubrík je predzvesťou konečnej reformy breviára“.

V súvislosti s prístupom pápeža Pia XII. k hodnoteniu moderného liturgického hnutia možno poukázať na použité formulácie „nepopierateľný pokrok“ a „praktické úspechy“. Je otázne, či „pokrok“ podľa slov tohto pápeža predstavuje rovnaké skutočnosti a ciele, ktoré ako pokrokové chápali liturgickí progresivisti. Neskorší vývoj preukázal, že skutočným zámerom týchto vplyvných ľudí v Cirkvi bolo nahradenie tradičnej rímskej liturgie celkom novým výtvorom, založeným na „aktívnej účasti“ laikov, a zameraným na človeka.

Stvorenie „pastoračného prístupu“ k liturgii

Podľa C. Byrneovej tieto reformy znamenali významný bod obratu vo vývoji liturgie Cirkvi. Tzv. „pastoračná liturgia“, zameraná na prispôsobenie obradov prevládajúcej mentalite moderného človeka, dostala prednosť pred objektívnou liturgickou tradíciou Cirkvi.

P. Annibale Bugnini (1912 – 1982), taliansky rímskokatolícky kňaz, bol jedným z budúcich hlavných tvorcov Novej omše. Vo svojej knihe Liturgická reforma (1948 – 1975) z roku 1990 priznal, že liturgické hnutie s podporou pápeža Pia XII. „nabralo svoj skutočný kurz, kurz pastoračného záujmu, a vrátilo sa teda k ideálu, ktorý malo na počiatku“.

P. Josef Andreas Jungmann (1889 – 1975), rakúsky rímskokatolícky kňaz a jezuita, bol významným predstaviteľom liturgického hnutia. Vo svojom prejave na Kongrese v Assisi v roku 1956 zdôraznil, že liturgia Cirkvi od raných kresťanských dôb sa „skazila“ a stratila moc posväcovať veriacich, pretože jej nemohli rozumieť a ani sa jej zúčastniť.

Takéto tvrdenia vytvárali dojem, akoby Duch Svätý v raných dejinách Cirkvi opustil katolícku liturgiu, a až vďaka modernému liturgickému hnutiu v 20. storočí, a jeho „pastoračnému prístupu“, sa mohol do nej vrátiť. Týmto spôsobom v Cirkvi nastúpilo obdobie znevažovania a špinenia posvätného liturgického dedičstva, čo bolo nepredstaviteľné v predchádzajúcom období.

Pápež Pius XII. podľa C. Byrneovej pozitívne vnímal tento nový „pastoračný prístup k liturgii“ a domnieval sa, že nesie pečať Božieho súhlasu. Tento predpoklad vyplýva aj z jeho slov, adresovaných účastníkom Kongresu v Assisi, v ktorých moderné liturgické hnutie považoval za „znamenie riadenia Božej prozreteľnosti pre súčasnú dobu“ a za „hnutie Ducha Svätého v Cirkvi“.

Stotožňovanie činnosti moderných liturgických reformátorov so zámermi Božej prozreteľnosti prirodzene vytvára atmosféru neobmedzenej moci a neprípustnosti kritiky týchto vplyvných ľudí v Cirkvi. Pápež Pius XII. zastával pravovernú náuku o katolíckom kňazstve. Avšak v miere, v ktorej tento pápež podporoval „aktívnu účasť“ laikov pri posvätných úkonoch, prispel aj k vytvoreniu konkurencie a napätia medzi kňazstvom a laikmi. Laici začali byť vnímaní ako bojovníci proti „klerikálnym pastierom“, ktorí musia vydobyť od nich späť svoje práva a úlohy pri svätej omši, ktoré údajne stratili dávno v minulosti.

Pápež Pius XII. pod vplyvom liturgických progresivistov

Pápež Pius XII. vymenoval v roku 1956 P. A. Bugniniho za konzultora Posvätnej kongregácie pre obrady. P. A. Bugnini vplýval aj na tohto pápeža, ktorý zápasil s chorobami, a zomrel o 2 roky neskôr. Choroba pápeža Pia XII. podľa C. Byrneovej mohla prispieť k oslabeniu jeho odporu voči nebezpečným liturgickým experimentom, avšak tento dôvod nebol rozhodujúci.

Významnejším faktorom, ktorý moderným liturgickým reformátorom umožnil pokračovať v príprave revolučných liturgických zmien, bol fenomén „skupinového myslenia“. Tento termín vyjadruje situáciu, v ktorej jednotlivec alebo organizácia prijíma chybné rozhodnutia z dôvodu nátlaku svojich najbližších poradcov.

Pápež Pius XII. bol pravdepodobne pod vplyvom liturgických progresivistov a „skupinového myslenia“ už v čase, keď v roku 1946 zriadil Pápežskú komisiu pre všeobecnú reformu liturgie. Uvedenú komisiu obsadil v roku 1948 osobami, z ktorých väčšinu tvorili progresivisti.

Patrili k nim: Clemente Micara (1879 – 1965), taliansky kardinál; P. Augustín Bea (1881 – 1968), nemecký teológ a kňaz, neskôr kardinál, tiež duchovný vodca a spovedník pápeža Pia XII.; P. Ferdinando Giuseppe Antonelli (1896 – 1993), taliansky kňaz, neskôr kardinál, ktorý bol zodpovedný za tvorbu Novej omše ako generálny riaditeľ; P. Joseph Löw (1893 – 1962), rakúsky teológ a kňaz, ktorý spolupracoval s P. F. G. Antonellim na zmene Veľkonočnej vigílie v roku 1951, a na zmene obradov Svätého týždňa v roku 1955; Mons. Enrico Dante (1884 – 1967), taliansky pápežský ceremoniár, neskôr kardinál a P. A. Bugnini, ako sekretár uvedenej komisie.

Pápež Pius XII. zjavne preceňoval poctivosť šíriteľov myšlienky o nevyhnutnosti liturgickej reformy, ktorí pohŕdali liturgickým dedičstvom Cirkvi. Akoby naivne veril, že manipulácia s „lex orandi“ a jeho ovládanie v záujme „pastoračnej výhodnosti“, je možná aj bez následného poškodenia „lex credendi“. Pravdepodobne predpokladal, že prípadné zlé následky bude možné odvrátiť prostredníctvom stanovenia potrebných reštrikcií. Nezohľadnil skutočnosť, že sebavedomí pokrokoví biskupi mali voči porušovaniu stanovených pravidiel svojský liberálny prístup.

Tento pápež mohol pocítiť neúctu voči stanoveným pravidlám a aj voči sebe zo strany niektorých biskupov v súvislosti s výnimkou, udelenou v roku 1943 výlučne pre Nemecko. Slávna svätá omša (Deutsches Hochamt) mohla byť veriacimi v Nemecku spievaná v nemčine na základe tejto výnimky.

Joseph Richard Frings (1887 – 1978), nemecký kardinál, predseda Nemeckej biskupskej konferencie, spieval časť svätej omše v nemčine dokonca aj počas Kongresu v Assisi v roku 1956, teda v rozpore so stanovenou výnimkou. Albert Stohr (1890 – 1961), nemecký biskup v diecéze Mainz, vyhlásil vzdorovito na tomto kongrese, že nemeckí biskupi neprestanú nikdy používať pri svätej omši spev v národnom jazyku, ktorý podľa neho mal byť rozšírený na celú Cirkev.

Rafinovaná progresívna propaganda a technika „triangulácie“

Pápež Pius XII. pomohol modernému liturgickému hnutiu dostať sa zo svojho okrajového postavenia v Cirkvi, spojeného často s nedovoleným liturgickým experimentovaním. Následne došlo k situácii, v ktorej práve obrancovia tradičnej rímskej liturgie a nemennej katolíckej náuky boli stále častejšie označovaní ako „extrémisti“. Akým spôsobom mohlo dôjsť k tomuto pozoruhodnému obratu v Cirkvi?

C. Byrneová poukazuje v tejto súvislosti na techniku „triangulácie“, ktorú použil aj pápež Pius XII. a ktorá je využívaná aj zo strany politikov. Podľa tejto stratégie je v prípade dilemy vhodné zaujať pozíciu nad dvoma „extrémami“ a súčasne v strede medzi nimi.

P. A. Bugnini, ako sekretár Liturgickej komisie, v roku 1948, so súhlasom pápeža Pia XII., súkromne publikoval dokument Memoria sulla riforma liturgica (ďalej len MSRL). Tento dokument stanovil základné zásady pre liturgickú reformu, a bol určený len pre vybranú skupinu ľudí. Jedným z nich bol vyššie zmienený P. J. A. Jungmann. Dokument bol zverejnený až v roku 2003.

P. A. Bugnini v dokumente MSRL použil techniku „triangulácie“, keďže jedna z prvých kľúčových zásad, uvedených v jeho texte, uvádza:

„Je potrebné vyrovnávať protichodné nároky konzervatívnej tendencie a inovatívnej tendencie.“

Vyššie zmienená zásada bola rafinovane využívaná na účely postupného presadzovania cieľov liturgických progresivistov. Tvorcovia budúcej liturgickej revolúcie totiž vytvorili a presadili nesprávnu, falošnú, avšak postupne všeobecne akceptovanú predstavu, ktorú možno výstižne vyjadriť prostredníctvom trojuholníka.

Základňa tohto trojuholníka je ohraničená dvoma protiľahlými vrcholmi, ktoré predstavujú akoby dva „extrémy“. Prvý vrchol znamená „archeologizmus“, teda túžbu po návrate liturgie do raných kresťanských dôb. Druhý vrchol znamená „inováciu“, teda uprednostňovanie výlučne moderných obradov, rúch, hudby, jazyka a architektúry.

P. A. Bugnini mohol následne po všeobecnej akceptácii tejto falošnej fikcie sebavedome predkladať svoje „riešenie“, ktoré malo stáť akoby na vrchole trojuholníka, týčiaceho sa nad základňou, ohraničenou „archeologizmom“ a „inováciou“. Výsledná „syntéza“ prostredníctvom stanovených princípov mala prekonať polarizáciu existujúcu medzi týmito „extrémami“.

Rozhodujúci význam v procese prípravy liturgickej revolúcie malo rozširovanie a prijímanie postoja, podľa ktorého tradičná rímska liturgia predstavuje pre moderného človeka neprijateľnú a extrémnu pozíciu. Predstavitelia Cirkvi a veriaci laici, ktorí podľahli tejto rafinovanej propagande, mohli napokon súhlasiť s plánom, ktorý bol neprijateľný pre katolíkov v celých cirkevných dejinách.

Tento plán zodpovedal túžbam všetkých odvekých nepriateľov Cirkvi, túžiacich po odstránení tradičnej rímskej liturgie. Táto starobylá liturgia dokonalým spôsobom vyjadrovala tradičnú a nemennú katolícku náuku pre väčšinu katolíkov v pozemskom svete, ktorý je celý v moci Zlého (porov. 1Jn 5,19).

Pápež Pius XII. a spustenie procesu hľadania falošnej „tretej cesty“

Cirkev zachovávala tradičné zásady liturgického vývoja až do polovice 20. storočia. Nástupom P. A. Bugniniho a jeho spolupracovníkov, tieto tradičné zásady v Cirkvi mohli byť beztrestne opustené. P. A. Bugnini získal konečne možnosť vytvoriť prostredníctvom svojej „syntézy“ niečo celkom nové a odlišné od katolíckej Tradície.

Pápež Pius XII. bol obklopený liturgickými progresivistami, ktorí získali v Cirkvi aj značné mocenské postavenie práve počas jeho pontifikátu. Bolo zjavné, že tento pápež sa rozhodol dôverovať v značnej miere zámerom predstaviteľov moderného liturgického hnutia. Vo svojej zmienenej alokúcii z roku 1956 konštatoval:

„Zdá sa Nám, vo všeobecnosti, že dnešný postoj liturgických kruhov k minulosti je dokonale zdravý: existuje výskum, seriózne štúdium, oddanosť tomu, čo si ju skutočne zaslúži, bez toho, aby sa upadalo do extrémov.“

Vyššie uvedený názor pápeža Pia XII. rozhodne nezdieľal napríklad Mons. Léon Gromier (1879 – 1965), francúzsky kanonik Baziliky svätého Petra v Ríme, konzultor Posvätnej kongregácie pre obrady a liturgista. Tento liturgický expert považoval reformy obradov Svätého týždňa z obdobia rokov 1951 až 1955 za „nesmiernu stratu a urážku histórie“, a za „akt vandalizmu“. Prorocké hlasy tohto druhu boli zámerne vytláčané na okraj aj vo Vatikáne, ktorý postupne mocensky obsadzovali vplyvní šíritelia liturgického pokroku.

Pápež Pius XII., zjavne pod vplyvom pôsobenia techniky „triangulácie“, prijal pozíciu, do ktorej ho chceli dostať liturgickí progresivisti. V nej vystupoval ako pápež, ktorý je nadradený nad progresivistické reformné zámery, a súčasne aj nad starobylé tradície. Sám prijal preto myšlienku, že musí hľadať novú „syntézu“. Vo svojej alokúcii z roku 1956 priznal:

„Vzhľadom k minulosti, musíme sa vyhnúť dvom extrémnym postojom: slepej oddanosti a úplnému pohŕdaniu. (…). Na strane Cirkvi liturgia pripúšťa dnes zaujatie pokrokom, ale aj snahy o zachovanie a obranu.“

C. Byrneová poukazuje v tejto súvislosti na II. vatikánsky koncil (1962 – 1965), ktorý prijal dokument Sacrosanctum concilium (Konštitúcia o posvätnej liturgii zo 4. decembra 1963). Aj tento dokument pozoruhodným spôsobom hľadá novú „syntézu“, vyplývajúcu zo zohľadnenia hraničných pozícií, ktoré majú predstavovať „Tradícia“ a „pokrok“:

„Aby sa zachovala zdravá tradícia, a pritom sa otvorila cesta oprávneného pokroku, revízii jednotlivých častí liturgie musí vždy predchádzať dôkladný teologický, historický a pastoračný výskum.“ (Bod 23)

Náznaky budúceho teologického a liturgického zemetrasenia

Katolícki veriaci v období príhovoru pápeža Pia XII. k účastníkom Kongresu v Assisi v roku 1956 netušili, že v pápežových slovách možno objaviť náznaky o návrhoch na veľké zmeny v Cirkvi. Tieto zmeny následne vyvolali veľké otrasy, ktoré svojimi ničivými dôsledkami pripomínali zemetrasenie. Pápež Pius XII. v tomto príhovore vyslovil aj nasledovné pozoruhodné slová:

„Dnešná liturgia sa zaujíma tiež o celý rad konkrétnych problémov, napríklad o vzťah liturgie k náboženským myšlienkam dnešného sveta, súčasnej kultúre, sociálnym otázkam a hlbinnej psychológii.“

Nie je zrejmé, v akej miere tento pápež predpokladal dôsledky zaoberania sa inými náboženstvami a psychologicko-sociálnymi ideami v katolíckej liturgii. Avšak neskorší vývoj preukázal, že tento prístup nevyhnutne viedol k náboženskému pluralizmu a k sekularizácii katolíckej viery a morálky.

C. Byrneová poukazuje na vznik „liturgickej teológie“, založenej na existenciálnych modeloch ľudskej osoby ako platnom kritériu pre ortoprax. Predstavovala priblíženie k chápaniu liturgie ako kultu človeka. Tradičná teológia, založená na Zjavení, začala ustupovať „liturgickej teológii“. Došlo k odklonu od predstavy liturgie ako vyjadrenia objektívnych právd viery v prospech nového svetového názoru, ktorý bol zameraný na subjektívnu dimenziu ľudskej mysle.

Sigmund Freud (1856 – 1939), rakúsky psychiater a zakladateľ psychoanalýzy, a Carl Gustav Jung (1875 – 1961), švajčiarsky psychiater a zakladateľ analytickej psychológie, vytvorili základy „hlbinnej psychológie“. S. Freud bol židovský ateista a C. G. Jung bol zakladateľ ezoterického a protikresťanského náboženského kultu.

Katolícka liturgia pod vplyvom „psychologizácie“

Desiré Mercier (1851 – 1926), belgický kardinál a arcibiskup v Mechelene, bol zakladateľom neotomistickej školy a pôsobil na Katolíckej univerzite v Leuvene v Belgicku. Snažil sa zmieriť modernú filozofiu s tomizmom. V dome kardinála D. Merciera sa konali neoficiálne stretnutia medzi katolíkmi a anglikánmi, známe ako „Mechelenské rozhovory“.

Kardinál D. Mercier navrhoval syntézu humanistickej psychológie a tomistickej filozofie. Podporoval humanistickú psychológiu ako nezávislú „vedu“. Pracoval na tom, aby bola akceptovaná zo strany študijných programov katolíckych vysokých škôl.

Octavo Beauduin (1873 – 1960), známy aj ako Dom Lambert Beauduin, bol belgický benediktín a priekopník liturgického hnutia a ekumenického hnutia. D. L. Beauduin vstúpil v roku 1906 do benediktínskeho kláštora Mont-César v belgickom meste Leuven. V tomto kláštore prijal meno Lambert a bol benediktínskym mníchom. Bol zjavne aj pod vplyvom kardinála D. Merciera.

D. L. Beauduin následne v roku 1925 založil kláštor v Amay-sur-Meuse na „ekumenické účely“, ktorý bol neskôr presunutý do Chevetogne. Jeho mnísi sa museli sa zbavovať „rímskeho myslenia“ a otvoriť sa „dialógu“ s anglikánmi a so schizmatickými „pravoslávnymi“. D. L. Beauduin sa aktívne zúčastňoval Mechelenských rozhovorov.

P. Victor Francis White (1902 – 1960), anglický rímskokatolícky kňaz a dominikán, bol blízkym spolupracovníkom C. G. Junga. Spoločne plánovali začlenenie psychoanalytických teórií C. G. Junga do katolíckej náuky a do pastoračnej praxe. Tieto šialené zámery skončili našťastie neúspechom, avšak prispeli k rozšíreniu spirituality New Age. Mnoho katolíkov skončilo v pasci transcendentálnej meditácie, novopohanstva, špiritizmu, druidizmu, jógy, a pod.

Vyššie uvedená zmienka pápeža Pia XII. o vzťahu katolíckej liturgie a „hlbinnej psychológie“ je pozoruhodná a môže vyvolávať znepokojenie. C. Byrneová uvádza, že snahy integrovať túto psychológiu do katolíckej liturgie nemohli priniesť žiadne pozitívne výsledky. Dôvody pre tento záver vyplývajú z myslenia jej zakladateľa.

C. G. Jung mal náboženské predstavy deformované východným mysticizmom, pohanskými kultami, gnosticizmom, okultizmom a erotizmom. Svätú omšu považoval len za výplod ľudskej psychiky a jej transformatívnu moc pripisoval snu, ktorý zažil Zósimos z Panopolisu (350 – 420), grécko-egyptský alchymista a gnostik. C. G. Jung odmietal ideu transcendentného Boha a navádzal ľudí k odmietaniu každej vonkajšej autority a k hľadaniu „boha v sebe“.

Moderné liturgické hnutie bolo založené na dôvere voči „hlbinnej psychológii“, a žiadalo preto prispôsobenie katolíckej liturgie modernému človeku, aby tento človek získal pocit psychickej pohody. Z toho nevyhnutne vyplývala tendencia zamerať pozornosť na človeka, a to na úkor vzdávania pocty Bohu. Tradičná rímska liturgia, ktorá zdôrazňuje prednosť Boha, a vyžaduje od človeka preto aj jeho primerané úkony (pokľaknutia, posvätnosť, dôstojný odev, a pod.), bola vnímaná ako prekážka na ceste tejto liturgickej prestavby.

Piero Marini (* 1942), taliansky arcibiskup, hlavný pápežský ceremoniár v období rokov 1987 až 2007, a bývalý osobný sekretár P. A. Bugniniho, potvrdil význam psychológie pri revolučnej premene modernej katolíckej liturgie, a v roku 2004 priznal:

„Vzhľadom k psychológii moderných mužov a žien, pre ktorých zmes dvorskej etikety a náboženských obradov je takmer nezrozumiteľná, bolo rozhodnuté, že ten druh dvorských spôsobov, ktorý doteraz obklopoval pápeža pri slávení liturgie, by mal zmiznúť.“

Pápež Pius XII. svojím príhovorom pre účastníkov Kongresu v Assisi v roku 1956 bol podnetom pre pretvorenie metód duchovnej formácie v seminároch a v rehoľných inštitútoch. Tieto metódy mali následne zahŕňať aj predmety ako psychológia a sociológia, ktoré však boli formulované ateistickými akademikmi. „Humanistická psychológia“ začala nahrádzať duchovné rozlišovanie („psychológiu svätých“), čo vyvolalo katastrofu pre duchovné povolania.

Mnoho kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok podstúpilo „psychologický inžiniering“ a náhle zistilo, že nechcú byť zväzovaní „pravidlami“, brániacimi uvoľneniu libida. Spochybňovanie autority vo veciach viery a mravov a podporovanie individuálnej autonómie po II. vatikánskom koncile boli zjavným dôsledkom procesu „psychologizácie“ v Cirkvi.

Sebavedomí šíritelia liturgickej revolúcie využívali svoje moderné „psychoanalyzovanie“ aj na znevažovanie obrancov tradičnej rímskej liturgie, akoby to boli osoby zasiahnuté novou formou duševnej choroby. Tradiční katolíci môžu pociťovať tento povýšenecký prístup voči sebe až do dnešných dní.

PDF (formát pre tlač)