Neznáme alebo dobre utajené konverzie, VI. časť: Traja dada-surrealistickí odpadlíci, ktorí sa vrátili domov

Branislav Michalka
27. augusta 2026   Cirkev História   Konvertiti

Keď André Breton, surrealistický guru a veliteľ umeleckého bádania v podvedomí koncipoval doktrínu svojej umeleckej sekty, výslovne zakázal jej členom akýkoľvek angažmán v organizovaných náboženských štruktúrach a požadoval od nich disciplinovaný ateizmus. Aj keď za týmto postojom môžeme hľadať jeho osobné averzie z detstva stráveného v prísnej normandskej katolíckej rodine, v podstate len zovšeobecnil to, čo si väčšina účastníkov avantgardného pachtenia skutočne myslela – náboženstvo, predovšetkým katolícke, nemá čo medzi avantgardou hľadať.

Ako nás dejiny nakoniec presvedčili, v podstate mal pravdu, aj keď by sa to dalo z nášho katolíckeho pohľadu koncipovať obrátene – avantgarda nemá čo hľadať medzi katolíkmi. Plody avantgardy sa totiž ukázali byť, zjednodušme to, hnusné a ich dopad na vzhľad katolíckych chrámov katastrofálny. Opar romantickej vzbury po sto rokoch vyprchal a avantgarda smrdí dnes zúfalou banálnosťou. Byť avantgardným a nekonvenčným je dnes tou najúbohejšou konvenciou. Umelecké snaženie, ktoré celý svoj zmysel stavalo na krvopotne vyžmýkanej originalite za každú cenu, tým stratilo akýkoľvek zmysel.

Breton však mal pravdu ešte v niečom – vetril u mnohých surrealistov odpadlíctvo a zradu. Ako v každom náboženstve, aj v sekulárnom pseudonáboženstve a sekte sa totiž nájdu odpadlíci. V prípade avantgardy to boli prebehlíci k zatracovanému katolíckemu tmárstvu. Našli sa aj medzi skalnými dadaistami a surrealistami, aj keď sa o ich konverzii na katolícku vieru a zrade ideálov pokroku príliš nehovorí.

Pre všetky tri osobnosti, o ktorých bude reč je typické, že sa obrátili vo svojich náboženských, politických a spoločenských názoroch doslova o 180 stupňov a stali sa tak avantgardou verejne odsúdenými zradcami.

Hugo Ball – zakladateľ a aj prvý odpadlík

V čase, keď bol André Breton ešte na surrealistických hubách, Hugo Ball už predstavoval nádejný umelecký antikonvenčný ľadoborec. Hoci pochádzal z katolíckej rodiny, učarovali mu Nietzsche so Schopenhauerom a na univerzite v Heidelbergu im venoval nejednu pilnú hodinku. Nakoniec o Nietzschem napísal aj dizertačnú prácu.

To ho primerane avantgardne naladilo a už v roku 1910 sa spolu s iným premiantom avantgardy, Maxom Reinhardtom, vrhol na avantgardné divadlo. Neskôr sa spojil v umeleckom snažení s Vasilijom Kandinským a fušovali trochu do expresionizmu. Naplánovali si aj vydanie špeciálneho almanachu, avšak Gavrilo Princip ich pokrokovú snahu, zrejme nechtiac, pribrzdil šiestimi výstrelmi na Jeho milosť, arcivojvodu Ferdinanda v Sarajeve.

Ball sa po vypuknutí I. svetovej vojny snažil podobne ako aj mnohí ďalší pokrokoví umelci nadšene vykúpať v oceáne výbuchov a ocele, za ktorým už čuchali revolúciu, preto sa dobrovoľne prihlásil na front, no odvodná komisia vyhodnotila jeho zdravotný stav ako nevyhovujúci. Tak sa išiel aspoň pozrieť v roku 1914 k bojisku na zraneného kamaráta, ale to, čo tam uvidel, ho nijako nepotešilo. Zmechanizované strojové zabíjanie vôbec nepripomínalo obliehanie Tróje, Achilove hrdinstvá ani Odyseove rafinované finty a Ball smutne skonštatoval:

„Vojna je založená na do očí bijúcom omyle – muži sú zamieňaní so strojmi.“

Výsledkom tohto poznania však nebola averzia k modernej dobe, ale naopak, priklonenie sa k jeho najradikálnejšiemu blúzneniu – k anarchizmu. Nietzscheho nahradil Bakuninom a Kropotkinom, pričom Bakunina začal dokonca prekladať, hoci preklad zostal napokon až do jeho smrti len v rukopise.

Aby mal pri rozmýšľaní o beztriednej a bezštátnej spoločnosti lepšie podmienky a pokoj od militaristickej atmosféry, rozhodol sa v roku 1915 spolu so svojou „kamarátkou“ Emmy Henningsovou, tiež umelkyňou, emigrovať do Švajčiarska,. Rok sa pretĺkali ako sa dalo, až ich to opäť avantgardne draplo a to natoľko, že prišli s podnetmi, ktoré čoskoro vyústili do dadaizmu.

Založili v Zürichu Cabaret Voltaire, ktorý sa stal liahňou avantgardných smerov a umelcov. Z významných mien, ktoré s Ballom spolupracovali, spomeňme: Hansa Arpa, Marcela Jancoa a predovšetkým Tristana Tzaru, ktorý hral v dadaizme podobnú úlohu ako neskôr Breton v surrealizme. Avantgardnenie im išlo ako po masle a v roku 1916 už Ball vydáva dadaistický časopis a programovú brožúrku s názvom Cabaret Voltaire. On vynašiel aj pomenovanie „dada“, údajne otvorením slovníka a nájdením francúzskeho pomenovania pre detského koníka.

Už v počiatkoch dada sa však prejavoval konflikt medzi Ballom a Tzarom, ktorý chcel z dadaizmu vytvoriť organizované medzinárodné hnutie. Spor sa vyostroval, až nakoniec Ball v máji 1917 hnutie opustil a vrhol sa radšej na politickú žurnalistiku v bakuninovskom duchu a bádanie o modernom štáte. Netušil však, že logickou úvahou, odvekým to nepriateľom všetkého pokrokového, sa nechtiac dopracuje z bakuninovského svetla do pápeženeckej tmy.

Najprv začal ako anarchista kritizovať moderný štát, čo by ešte šlo. Potom však logicky prešiel ku kritike pruského nacionalizmu a etatizmu, no a už to s ním išlo dole ako na šmýkačke. Než sa nazdal, tak pochopil súvislosť medzi protestantskou revolúciou, pruským etatizmom a moderným štátom. Z jeho bádania nakoniec vyšla kniha s nedvojznačným názvom – Dôsledky reformácie (1924), ktorá však bola už len oneskoreným dokladom toho, čo sa s Ballom stalo v roku 1920.

Ako mu tak v hlave vŕtala tá reformácia, pochopil, že stav súčasného prebujneného moderného štátu a nepekného sveta je dôsledkom protestantskej vzbury proti stredovekému katolicizmu a rozhodol sa v júli 1920 pre rekonverziu, čiže návrat ku katolicizmu. Pre istotu sa s Emmy Henningsovou aj oženil. Tej nebolo treba hovoriť dvakrát. Konverziu svojho druha prežívala rovnako intenzívne ako on a konvertovala spolu s ním.

Ball sa potom začal zaujímať najmä o mystiku, asketizmus, životy svätých, liturgiu, náboženské konverzie a cirkevné dejiny. Na umenie úplne rezignoval, začal sa stýkať s katolíckymi intelektuálmi, ako bol napríklad spisovateľ Paul de Mathies. V roku 1923 publikoval dielo o skorých byzantských mystikoch Jánovi Klimakovi, Dionýzovi Areopagitovi a Simeonovi Stylitovi.

V očiach pokroku klesol dokonca natoľko, že sa v tomto období spriatelil s filozofickým arcilotrom prvej kategórie, Carlom Schmittom a napísal pozitívnu recenziu na jeho dielo Politická teológia.

V roku 1927 ešte stihol publikovať svoju autobiografiu s príznačným názvom Útek z času, v ktorej opísal svoj prerod od umeleckého avantgardistu ku katolíkovi. Následne sa u neho začali prejavovať príznaky rakoviny žalúdka, na ktorú ešte v tom istom roku umrel. Pochovali ho na katolíckom cintoríne v Sant’Abbondio a jeho manželku o dvadsať rokov neskôr vedľa neho.

Salvador Dalí – od rúhania k maľbám fatimského Pekla

Spor Salvadora Dalího s Bretonom a surrealistami je podstatne známejší ako Ballovo tiché odvrátenie sa od dadaizmu. Navyše Dalí sa svojho umenia nemienil na rozdiel od Balla vzdať a systematicky ho začal využívať na prezentáciu názorov, z ktorých ortodoxným surrealistom vstávali vlasy dupkom na hlave, vrátane obhajoby generála Franca a jeho režimu.

Dalího detstvo sa formovalo, ako sa to tak často stáva, medzi zbožnou matkou a ateistickým otcom. Mladý Salvador si rýchlo osvojil otcov pohodlný ateizmus, ktorý mu jeho snaživý pôvodca s potešením pred manželkou propagoval.

Pri svojom vstupe do sveta umenia sa Dalí jednoznačne identifikoval ako ateista s infernálnym rúhavým pozadím. Keď sa v roku 1929 pridal k Bretonovi a jeho surrealistickej sekte, vyhlásil nadšene, že je „surrealistom bez akýchkoľvek morálnych hodnôt“. A čoskoro to aj dokázal. Ešte v tom istom roku vytvoril rúhavú maľbu Najsvätejšieho Srdca a s rovnako orientovaným režisérom Luisom Buñuelom nakrútil filmy Andalúzsky pes a Zlatý vek, v ktorých sa obľúbené surrealistické sado-maso (záver filmu Zlatý vek cituje markíza de Sade) kombinovalo s obligátnym rúhaním. Paradoxne, u jeho otca, salónneho ateistu, právnika a váženého barcelonského občana, sa nestretlo toto pokrokové napredovanie s pochopením a svojho syna (aj s jeho družkou Galou) vyhodil z domu. Požadoval od syna, aby sa ospravedlnil matke za urážky, ktorými ju častoval vo svojich dielach, Dalí sa však bál, že sa pred Bretonom a jeho spoluveriacimi zosmiešni a tak radšej odmietol.

Táto surrealistická idylka napokon netrvala dlho, pretože Bretonove ideologické tykadlá boli správne naleštené a zakrútené, takže čoskoro Dalího obvinil zo sympatií k Hitlerovi a fašizmu. Dali sa ako správny proto-slniečkár dušoval, že to nie je pravda, ale mazaný Breton mu navrhol, nech otvorene odsúdi fašizmus, čo však Dalí odmietol. Nasledoval umelecký súd a Dalí už v roku 1934 len tak-tak unikol exkomunikácii zo surrealistickej skupiny.

Občianska vojna v jeho rodnom Španielsku, ktorá vypukla v roku 1936 však zrejme Dalímu trochu poprehadzovala priority. Na jeho pochopenie je treba uznať, že ono sa predsa len hneď tak nevidí to, ako komunistickí, anarchistickí a liberálni šíritelia pokroku s gustom veľmi vyberaným až surrealistickým spôsobom vraždia tisíce kňazov a rehoľníčok. To môže s jedným celkom zamávať. A teda krátko na to, ako generál Franco v roku definitívne porazil sily progresu, napísal Dalí v roku 1939 prekvapenému Buñuelovi list, v ktorom odsúdil socializmus a marxizmus, pričom šokujúco vychvaľoval katolicizmus, Franca aj falangizmus. Roztrpčený Buñuel prerušil s Dalím všetky vzťahy. Následne Dalí poslal Francovi gratulačný telegram.

Bdelý Breton Dalího okamžite vylúčil zo surrealistickej skupiny a mnohí jej členovia s ním taktiež ukončili styky. Dalí odišiel do Spojených štátov a tam to s ním išlo ideologicky ďalej z kopca. V roku 1941 vyhlásil koniec surrealizmu a návrat klasicizmu, prihlásil sa k forme, umeleckej kontrole, štruktúre a zlatému rezu. Jeho post-surrealistická zrada potom pokračovala v roku 1942, keď Dalí vyhlásil, že žiadny moderný objav vo filozofii, biológii alebo estetike nemôže poprieť náboženstvo.

Dalího príklon ku katolíckemu mysticizmu, aj keď ešte nie definitívny, narastal. Zhodenie atómovej bomby ho priviedlo k tzv. jadrovému mysticizmu, ktorý mal byť fúziou katolíckej mystiky, Einsteinovej fyziky a klasického umenia. V roku 1948 sa Dalí so svojou (teraz už civilne potvrdenou) manželkou Galou rozhodol vrátiť do frankistického Španielska a začal do svojich malieb vkladať čoraz viac katolíckych motívov. Klesol dokonca v očiach surrealistov natoľko, že svoju Madonu z Port Lligat išiel ukázať pápežovi Piovi XII., ktorý dielo navyše požehnal, pričom Dalí zároveň dohodol cirkevný sobáš pre seba a Galu. Z tohto obdobia pochádza aj najznámejší obraz s katolíckou tematikou Kristus svätého Jána z Kríža.

V roku 1958 sa Dalí oženil s Galou v katolíckom obrade a o rok neskôr oslovuje Dalího John Haffert, zakladateľ Modrej armády, ctiteľov Panny Márie Fatimskej, aby namaľoval podľa fatimskej vízie podobu Pekla. Dalí navštívil Fatimu, stretol sa osobne aj so sestrou Luciou a pred odchodom požiadal kanonika Galambu, aby ho vyspovedal. Galamba neskôr Haffertovi povedal, že to bola najdojímavejšia a najhlbšia spoveď, akú počul za mnoho desaťročí. V roku 1962 dostal Haffert správu, že dielo je dokončené.

V roku 1964 generál Franco Dalímu udelil Veľkokríž Izabely Kastílskej a v roku 1974 Dalí namaľoval portrét Francovej vnučky.

Dalí sa netajil svojimi sympatiami k režimu ani po jeho páde, čo šokovalo všetkých pragmatikov, ktorí rýchlo obrátili kabát. Nepomohlo ani to, že mu kráľ Juan Carlos udelil titul markíza. Dalí na výstavách neustále opakoval bombastické sentencie o výnimočnosti španielskeho katolicizmu, mysticizmu a generála Franca. Doba však už bola od týchto pojmov na míle ďaleko.

Dalí sa stal na konci života tým pádom ešte väčší exotom ako na začiatku, pretože to, čo v mladosti rúhavo propagoval, sa už stalo v 80. rokoch len banálnou normou a to, čo bolo v jeho mladosti normou, sa stalo zvrhlosťou. Dalí zomrel v roku 1989, súc zaopatrený všetkými sviatosťami katolíckej Cirkvi.

Mary Wykehamová

Zo surrealistických umelcov nebola Mary Wykehamová určite tou najväčšou veličinou, ale v každom prípade to dopracovala vo svojej konverzii najďalej. Stala sa rehoľníčkou.

Pôvodom anglikánka z bohatej rodiny, žijúcej na ostrove Wright, sa mladé dievča, podobne ako mnohé iné rovesníčky zo stredostavovských, dobre zabezpečených rodín, vrhlo na pokrok a blúznila o beztriednom svete, pričom sa stala presvedčenou komunistkou. V detstve pravidelná návštevníčka anglikánskych bohoslužieb, v rannej mladosti odvrhla Bibliu ako nepotrebnú mytológiu.

Aby mohla lepšie pomáhať pri budovaní pokroku, vybrala sa do Londýna, kde to podľa predstáv vtedajšej pokrokovej mládeže „žilo“, rovnako ako podľa predstáv súčasnej pokrokovej mládeže o všetkých krajinských metropolách. V roku 1936 navštívila Medzinárodnú surrealistickú výstavu v londýnskej Burligton Galleries, z ktorej sa vypotácala očarená snahou surrealistov zmeniť zabehaný spoločenský poriadok a rozhodnutá, že ich bude v tejto umeleckej snahe verne nasledovať.

Aby mohla ešte intenzívnejšie inhalovať pokrokovú umeleckú klímu, odišla priamo do surrealistickej Mekky – do Paríža. Tam navštevovala Atelier 17, avantgardné grafické štúdio založené Stanleym Williamom Hayterom, kde stretávala celebrity ako Joana Miróa, Jeana Arpa alebo Yvesa Tanguyho. Pod Hayterovým vedením si osvojila zručnosť v používaní rôznych výtvarných techník, ktoré potom aplikovala pri tvorbe abstraktných scenérií.

Jej obrazy, ktoré mali údajne skúmať podvedomie a pôsobia (ak by sme ich porovnali len s tvorbou ďalších dvoch hrdinov tohto krátkeho článku) na rozdiel od Dalího mimoriadne neklasicisticky, pričom im zároveň chýba akýkoľvek náznak Ballovho humoru, sa stretli s úspechom. Evidentne brala to, čo robila, smrteľne vážne a rôzne farebné kliky-háky, ako napríklad obraz Wind Figures z roku 1937, ktorý bol údajne inšpirovaný dymom z cigariet, čo jej evokovalo dynamickú energiu vetra, vody a tanečníkov, sú dodnes považované za jej najlepšie diela.

Úspech sa dostavil a počas vojny vystavovala v Londýne, aby sa po jej skončení slávne vrátila do Paríža. V roku 1947 však prišiel nečakaný šok, na ktorý nestačilo ani pokrokové bádanie v podvedomí. Jej otec spáchal samovraždu. Napriek tomu, že bola presvedčenou ateistkou, nevedela túto fyzicky štandardnú akciu, akou je pre pokrokára smrť, akosi vstrebať. V snahe oddať sa pri vysvetľovaní si týchto nezrovnalostí nejakému duchovnu, ktoré by však nebolo až príliš duchovné, skočila rovnými nohami do taoizmu a začala meditovať nad Tajomstvom zlatého kvetu.

Už to prijala surrealistická skupina s nechuťou a odporom, pretože aj taoizmus predsa len zapáchal nesurrealistickou spiritualitou. Publikum však bolo jej dielami ďalej nadšené a v roku 1949 Wykehamová vystavovala v Paríži aj Londýne spolu s Picassom, Megrittom, Arpom, Ernstom a Kleem. Zdalo sa, že cesta za šťastím a úspechom je zavŕšená. Stačilo už len dožiť ako zaslúžilá surrealistka. Namiesto toho sa dostavila prázdnota a depresie. Nevediac ako ďalej, vybrala sa do Talianska, v snahe poštudovať trochu miestne umelecké poklady. Tam ju ohromili fresky od Fra Angelica, Giotta a Cimabueho, plné svätcov, anjelov, Panny Márie a Krista. Nič surrealistické.

Sila, ktorá ju priťahovala k náboženstvu, bola nakoniec mocnejšia ako jej odpor. Aby si pred svojou surrealistickou dušou ospravedlnila tieto temné tendencie, sformulovala ich tak, že ide skúmať, čo je ten katolicizmus vlastne zač, úplne nezáväzne, samozrejme, pretože, ako uviedla „má povinnosť voči ďalšej generácii zistiť, či je katolicizmus platný“. Nakoniec skonštatovala, že je a v Londýne vyhľadala otca Johna Heenana, neskoršieho kardinála a nešťastného účastníka II. vatikánskeho koncilu, aby mu oznámila nielen svoju vôľu konvertovať, ale navyše sa stať aj rehoľníčkou.

Jej priatelia aj rodina boli hlboko zdesení, pričom odsúdili jej konanie ako trápny módny výstrelok. Nič ju však nedokázalo od tohto rozhodnutia odradiť. Začiatkom 50. rokov preskúmala rôzne rády, ku ktorým by sa mohla pripojiť, a nakoniec si vybrala Malé sestry Ježišove neďaleko Aix-en-Provence vo Francúzsku. V roku 1952 sa stala Malou sestrou Máriou a pomohla založiť prvý anglický kláštor rádu v Londýne.

Posledné sľuby zložila v septembri 1960 v Ríme a bola vyslaná do Indie, do Váránasí na brehoch rieky Gangy, kde pomáhala a tiež kreslila tibetským utečencom utekajúcim pred čínskou inváziou. Keď jej víza neboli obnovené, vrátila sa do Londýna, kde bolo potrebné vysťahovať kláštor.

Počas sťahovania do nového kláštora v roku 1964 bola objavená veľká zásoba umeleckých diel z jej bývalého ateliéru, ktorá bola ukrytá v dielni asi 15 rokov. „Bolo to dielo polovice života, vyjadrenie doby, miesta, ľudí a vnútorných vecí, ktoré prechádzalo vplyvmi a školami, surrealizmom, abstrakciou až k osobnejšiemu štýlu,“ napísala neskôr. Rehoľné sestry však jej neskoršími sentimentálnymi asociáciami rozhodne netrpeli a múdro jej nariadili, aby sa diela zbavila s argumentom, že to „nie je štýl našej rehole“.

Tento príkaz neplnila ľahko. Trápila sa dilemou a nakoniec predsa len veľa obrázkov rozdala, zvyšok spálila alebo vyhodila do koša či do Temže. To už sa však hlásila „nová doba“, doba „aggiornamenta“ a nekontrolovaného vanutia ducha, ktorá v Cirkvi nielenže odobrila moderné umenie, ale ho ešte aj nainštalovala priamo do chrámov. Keď Wykehamová, už ako starena spomínala na ničenie svojho diela, cítime, že úprimná tvrdosť sestier z roku 1964, bola nahradená sentimentálnym prispôsobením sa dobe.

„Cítila som sa opustená, akoby som stratila polovicu seba, akoby som stratila dieťa,“ spomínala na ničenie svojho diela. Zrejme jej už v novej atmosfére nedochádzalo, že nešlo o stratu, ale o výmenu. Výmenu pominuteľných hlúpostí a nepotrebných mazaníc za večnú spásu. Bol to dobrý obchod a lacná obeta. Niektorým ženám muselo umrieť skutočné dieťa, než pochopili, že potrebujú Boha.

Našťastie ani nová doba, nech v nej akokoľvek rozrývala na staré kolená zbytočný sentiment, nemohla už Mary Wykehamovú vytrhnúť z náručia Cirkvi, ktorá ju zachránila.

***

predchádzajúce časti:
Neznáme alebo dobre utajené konverzie, I. časť: Katolíci z Divokého Západu
Neznáme alebo dobre utajené konverzie, II. časť: Autori sci-fi, ktorí objavili katolicizmus
Neznáme alebo dobre utajené konverzie, III. časť: Od konzervatívnej revolúcie k Cirkvi alebo Traja nemeckí spisovatelia a vojaci
Neznáme alebo dobre utajené konverzie, IV. časť: Široké ruské duše, ktoré vykročili po úzkej ceste katolíckej viery
Neznáme alebo dobre utajené konverzie, V. časť: Tajní a trpení katolíci na panovníckych trónoch

PDF (formát pre tlač)