Nevedel som, že katolícka viera je taká krásna… (3. časť): Ako som vkročil do Veľkého príbehu

Jakub Tužinský
28. októbra 2025   Cirkev Spoločnosť

predchádzajúce časti:
Nevedel som, že katolícka viera je taká krásna… (1. časť)
Nevedel som, že katolícka viera je taká krásna… (2. časť): Vstúpte do Veľkého príbehu

***

Budovy sú tie isté, no zdá sa, že ja som iný. Nie svätý, ale hľadajúci. Nie dokonalý, ale žasnúci. Dokonca aj nad tým, že som to predtým dokázal prehliadať. Žiaľ, túžba po vyzdvihnutí vlastného príbehu na piedestál neobišla ani mňa. A tak som ani nemohol vidieť, poznať, ani túžiť po hĺbke a kráse Staro-Nového sveta…

V tomto článku som vás pôvodne chcel previesť po stopách mojej poslednej púte. No aby jej posolstvo mohlo naozaj ožiť, bolo potrebné sa vrátiť hlbšie do minulosti.

(Ne)viditeľná krása

V priebehu života som už bol v mnohých katedrálach. Na Slovensku v Dóme sv. Martina, či v trnavskej katedrále sv. Jána Krstiteľa, okolo ktorej som štyri roky prechádzal cestou na Trnavskú univerzitu. V nemeckom Mníchove som mal možnosť navštevovať Frauenkirche (Dom zu Unserer Lieben Frau – Chrám našej milej Pani). Počas dvoch rokov v poľskom Krakove Wawelskú katedrálu či Mariánsky kostol.

V rakúskej Viedni som niekoľkokrát navštívil Stephansdom – katedrálu sv. Štefana. Ako dieťa som zo Štúrova videl Ostrihomskú baziliku a myslel som si, že tam asi býva pápež.😊 Iste by sa našlo ešte mnoho ďalších bazilík či krásnych kostolov, v ktorých som počas svojej prvej štvrťstoročnice bol.

Čo vo mne všetky tieto umelecké veľdiela zanechali? Vôbec nič. Z väčšiny z nich si nepamätám ani interiér, ani exteriér. Mnohí neveriaci by ma „strčili do vrecka“ so svojím údivom a poznaním. A to som si myslel, aký som dobrý kresťan.

A tak bola všetka tá krása pre mňa neviditeľná.A nepochopená. Ach…

Keď mŕtvi ožívajú

Vlny protestantizmu, kríz v Cirkvi – náukovej, morálnej i liturgickej, neutvrdenosť v apoštolskej náuke a povýšenie mojej vlastnej interpretácie ma na niekoľko rokov úplne odstrihli od návštevy chrámov i liturgie.

Bolo by čo oplakávať, najmä moju domnelú výnimočnosť. Alebo to naháňanie môjho malého, bezvýznamného príbehu, ktorý som videl ako jedinečný. Neraz som v domnení pravdivosti šliapol na srdce svojho blížneho.

No náš milosrdný Pán ma neopustil ani v tomto čase.

Doprial mi mnoho času na štúdium Svätého Písma. Tam som, okrem iného, mohol poznať majestátnosť a históriu židovského chrámu, ktorý bol jedinečným divom sveta. Bol postavený presne podľa Božích príkazov.

Ba bolo to jediné miesto na zemi, kde bol prítomný sám Boh.

Počnúc hrdinami Biblie mi neskôr začal odhaľovať životy mnohých svätých – ich obdivuhodnú vieru a skutky.

Začali ožívať prvé sochy.

Stretnutie so svätými

Pred tromi rokmi, keď som narazil na hranice toho, čo o Bohu ponúka protestantská náuka, sa mi omnoho viac začali otvárať knihy životov svätých. A s nimi aj hĺbka ich poznania.

Už tam, pri náuke o siedmich hlavných hriechoch sa mi pootvoril Staro-Nový svet.

Paradoxne, štúdium o hriechoch mi prinášalo život. Začal som totiž chápať, prečo sa rôzne veci v mojom živote dejú – a iné nie a nie skončiť.

Podobne pri náprotivných cnostiach som začal chápať, čo mi chýba – a ako málo som o tom vedel.

Krátko nato sa mi naskytla jedinečná možnosť: stretnúť sa so svätými.

Žiaľ, ešte nie v nebeskej sláve, ale tam, kde sa nebeská sláva dotýka zeme – pri ich ostatkoch.

Aj tam som mohol piť zo živej vody. Áno, tam – pri ich hroboch, kde sa počas histórie udialo nespočetné množstvo zázrakov: vyslobodení, uzdravení, ba i vzkriesení.

Malé intermezzo pre tých, ktorí nemôžu uveriť, žeby to mohla byť pravda.

Pozývam vás nahliadnuť do biblickej knihy Druhá kniha kráľov (2Kr 13,20–21), kde je krátka, ale krásna stať:

„Potom Elizeus zomrel a pochovali ho. V tom roku však prichádzali do krajiny moabskí lupiči. Keď raz pochovávali akéhosi muža, zazreli lupičskú bandu a hodili toho muža do Elizeovho hrobu. Len čo sa ten muž dotkol Elizeových kostí, ožil a stal si na nohy.“

V mojom živote začalo ožívať spoločenstvo svätých.

No brána ku Kráľovi ostala ešte skrytá.

Návrat domov

Ani pri návšteve hrobov svätých som katedrály vystavané okolo nich stále ešte „nevidel“.

Pre omyly tých, čo majú druhých privádzať ku Kráse, a pre moje vlastné omyly, v ktorých som žil, mi bol zahalený aj Stredobod všetkých katedrál.

Hoci práve ten som hľadal.

A práve to hľadanie ma k nemu nakoniec priviedlo, preto spolu so žalmistom vyznávam:

„Nech jasajú a nech sa v tebe tešia všetci, čo ťa hľadajú.“ (Ž 40,17)

Dobrotivý Pán mi dal spoznať tmu, o ktorej som veril, že je svetlom. Ale skrze obrov, na ktorých pleciach stojíme – cirkevných Otcov – ma zalial svetlom poznania, ktorého hĺbka nemá dno.

Ukázal mi kráľovstvo, ktoré stojí nezničiteľne. Pre jeho ťažké zbombardovanie som si však myslel, že je zničené a žije už len v neviditeľných priestoroch.

Je však ako neuhasiteľné žeravé uhlíky, ktoré sú pod kopou popola. Ako zdanlivo vyschnutý figovník, v ktorom ešte prúdi nesmrteľná miazga.

Oheň sa ešte môže rozhorieť a figovník vyrašiť.

„Tak predsa je to domov, ktorý som tak dlho hľadal,“ povedal som si po tom všetkom – a ako márnotratný syn som sa vďakou vrátil.

Neistý vstup do Veľkého príbehu

Keď človek spozná svoje chyby, učí sa dávať si väčší pozor, aby neurobil ďalšie.

Preto môj návrat domov, kdesi v pozadí, sprevádzala aj neistota, či sa len neopakuje história presvedčenia o pravde, ktorá bola v skutočnosti omylom.

Aj boľavá história a bremeno vlastných slabostí a obmedzení.

Kráľ ma napriek tomu všetkému s veľkorysosťou prijal. Skutočne mi nasadil na ruku prsteň, ktorého hodnotu stále iba tuším. Dal mi obliecť si nové šaty, ktorých lesk moje oči ešte stále nedokážu spracovať.

A usporiadal veľkú hostinu.

No ja, poznávajúc pravdu o svojej vlastnej biede, stále nedokážem celkom pochopiť, z čoho sa vlastne hostia spolu s Kráľom tak tešia. Predsa však pomaly, zanechávajúc svoj malý príbeh, vstupujem do toho Veľkého.

No jeho krásu a farby vám namaľujem v poslednej časti…

PDF (formát pre tlač)