O krádeži

28. júna 2026   Cirkev

„Nepokradneš!“
(Ex 20,15)

Sv. Alfonz mnohé tisíce ľudí obrátil k Bohu. Raz mal zvláštnu kázeň. Kázal o štyroch bránach Pekla. Prvú bránu nazýval pýchou, druhú smilstvom, tretiu závisťou a štvrtú krádežou. V každej bráne postávajú diabli. Títo odvlečú zatratenú dušu do Pekla tou bránou, pre aký hriech bola odsúdená do zatratenia.

Lucifer, knieža diablov, z času na čas vedie schôdzku so svojimi druhmi. Na nej zúčtujú tí pri bráne stojaci, cez ktorú bránu koľko duší odvliekli do Pekla. Lucifer zbadal medzi inými istého diabla, ktorého už dávno nevidel. „Nuž a ty kde si bol tak dlho?“ pýta sa Lucifer. „Strážil som jedného človeka, ktorý pokradol, lebo som sa obával, že vráti ukradnuté veci.“ „Ty blázon!“ karhal ho Lucifer, „ty to nevieš, že kto kradol, ten je už náš?“ Skôr sa prevlečie ťava cez uško ihly, než by sa zlodej odlúčil od ukradnutej veci. Kamaráti, chyťte tohto sedmospáča a strestajte ho.“

Lucifer tento jedinký raz pravdu hovoril, pretože podľa výpovede Sv. Písma „ani zlodeji, ani chamtivci neobsiahnu kráľovstva Božieho“ (porov. 1Kor 6,10). Vskutku, krádež je jeden z tých hriechov, ktoré najviac duší uvrhnú do Pekla. Kradne žena mužovi, kradne dieťa rodičovi, kradne sluha pánovi, kradne robotník práce dávajúcemu, ešte i ten kradne, komu Boh dosť požehnal. Za urážku na ich cti by pokladali, ba by ma i zažalovali, keby som ich zlodejmi nazval, ale preto potajomky berú, kradnú. Túto hriešnu ľahostajnosť chcem kaziť mojou dnešnou kázňou, keď podľa poriadku katechizmu rozprávať budem o siedmom prikázaní: „Nepokradneš!“

1. Ten je zlodej, kto majetok iného potajomky vezme, odcudzí. Hovorí sa, že všetko, čo inému patrí, je cudzí majetok. Keď ideš k susedom a uvidíš tam svoju vec, ktorú si za stratenú pokladal, bez slova môžeš si ju vziať, to nie je cudzí majetok, lež tvoj. Nájde sa i taký cudzí majetok, ktorý neprislúcha nikomu, nemá gazdu, vec nikoho, ak takúto vec vezmeš do svojej opatery, nie si zlodej, len daj pozor, aby si nasilu nevymyslel, že tá vec nemá gazdu, ak sa o nej nepresvedčíš, aby si tak nepochodil, ako onen človek, ktorý nakradol dreva v lese a potom pred súdom tým sa bránil, že drevo v lese z milosti Božej rastie pre všetkých ľudí. Tento istý človek chytil zlodeja vo svojej záhrade, keď mu kradol ovocie. Zlodeja oznámil sudcovi. Sudca však takto zahanbil toho človeka: „Čo chcete, človeče? Nedávno stál ste sám pre tento hriech obžalovaný predo mnou a vtedy ste sa bránil, že drevo v lese z milosti Božej rastie pre všetkých ľudí. Vidíte, vidíte: svojimi vlastnými ústami ste sa odsúdil. Naučte sa: čo nežiadaš sebe, to ani ty nečiň druhému. Straťte sa mi z očí!“

Krádež je potajomky odcudzenie majetku iného, ak ale vlastník nemôže sa protiviť dobrým rozumom odcudzeniu svojej veci, to je vtedy už nie krádež. Teda nehreší tá žena, ktorá svojmu mužovi-opilcovi, kartárovi potajomne odoberie peniaze, aby dietky svoje chovať a zaodieť mohla. Nezhreší ten predstavený, ktorý súdne zatvorí alebo rozpredá majetok obžalovaného, pretože koná podľa zákona.

Nielen ten je zlodej, kto kradne, ale i ten, kto krádeži akokoľvek napomáha. Ba od zlodeja ešte podlejším je ten čo ukrýva, prechováva, ktorý ukradnutú vec kúpi, odpredá. Darmo hovorí taký ukrývač: spravodlivé peniaze dal som za ňu. Spravodlivý peniaz ukradnutú vec neurobí neukradnutou. Darmo hovorí ukrývač: ak ju ja nekúpim, kúpi ju druhý. Kúpi ju druhý? Zatratený bude ten druhý, ale ak ju ty kúpiš, ty zahynieš naveky. Ešte i svetský zákon väčšmi trestá takého ukrývača než zlodeja.

Zlodej je i ten, kto nájde niečo a hoci majiteľ hľadá tú stratenú vec, predsa ten mu ju nevráti. Len v tom prípade slobodno ponechať si nájdenú vec, ak si sám čom najusilovnejšie sa vyzvedal a predsa nepodarilo sa ti nájsť majiteľa tej stratenej veci.

I tú veľkú krehkosť má poniektorý človek, že si rád vždy požičiava to i to, avšak zabúda vrátiť požičanú vec. Niektorý človek dlžen je nejednému, ale ani mu len na um nezíde zaplatiť dlžobu. I on je zlodej, ba horší od zlodeja, lebo krádež ešte i svojou nevďačnosťou dovršuje: za lásku mrzutosťou sa odpláca blížnemu. Takto robievajú ľudia úlisného ducha, ktorým sa nechce pracovať a z majetku svojich spolublížnych radi by udržať svoj lenivý život.

2. Nie ja hovorím, lež Pán Boh ústami svojho apoštola sv. Pavla, že „ani zlodeji, ani chamtivci neobsiahnu kráľovstva Božieho“ (porov. 1Kor 6,10). Teda krádež je smrteľný hriech, je taký priestupok, ktorý si zaslúži večné zatratenie.

Ale máme i to vedieť, že krádež vtedy je smrteľným hriechom, keď niekto blížnemu toľko ukradne, koľko je tomu majiteľovi na jeden deň k výžive potrebné. To sa však mení podľa stavu každého jednotlivca: zámožnejší spotrebuje cez deň viac než chudobný, ktorý sa uspokojí aj so skromnejšou výživou. Tak i hodnota v peniazoch tejto rôznej výživy v rozličných časoch tiež sa mení; teraz výživa je priemerne desať ráz drahšia, než bola predtým. Preto, keď niekto za lacných čias nádenníkovi ukradol jednu korunu, spáchal smrteľný hriech; za terajšej drahoty však môžeme povedať, že spáchal smrteľný hriech, keď mu ukradol najmenej asi desať korún.

– Ďalej, smrteľný hriech páchajú zlodeji, ktorí z kostola alebo z iného sv. miesta ukradnú vec čo priam i malej ceny, alebo keď ukradnú blížnemu takú vec, ktorej strata ho veľmi zarmúti, napr. ak by mu ukradol modlitebnú knižku, ktorú mu matka zanechala na pamiatku, hoci by bola i malej ceny, predsa by to bolo smrteľným hriechom, pretože tým zapríčinil veľký žiaľ. Zároveň smrteľný hriech je remeselníkovi ukradnúť taký nástroj, ktorý je pre neho nevyhnutne potrebný, aby si mohol zarobiť na chlieb, hoci ten nástroj je nepatrnej ceny.

Každý spôsob krádeže je nebezpečný pre ľudské spoločenstvo. Keby bolo dovolené kradnúť, ani okamžik neboli by sme v bezpečí: dňom i nocou museli by sme sa strachovať, či nás zlodeji nepripravia o náš majetok ťažko nadobudnutý. Nie bez príčiny tak prísne trestali zlodejov v Starom zákone, t. j. ak nevedel vrátiť ukradnutú vec, jeho predali za otroka. Niekde ustálené boli na krádež ešte prísnejšie zákony, takže keď pristihli zlodeja pri krádeži, podľa zákona musel to smrťou zaplatiť. Nie je tomu ešte tak dávno, že vo zvyku bolo vybubnovať zlodejov: ukradnutú vec zavesili zlodejovi na krk a obecný sluha s hlasom bubna vodil ho po dedine. A čo by sa krádeži i na stopu neprišlo, akúže radosť zažije zlodej z tej ukradnutej veci? Ustavične musí sa triasť, že ho dolapia. Lež najviac úzkostí podstúpi na smrteľnej posteli, že s toľkým cudzím majetkom má ísť na druhý svet, kde každá ukradnutá vec bude jedným polenom, s ktorým mu diabli páliť budú dušu.

Meno zlodej je nečestné, hriech krádež je podlý, ošklivý. Obom najľahšie sa tak môžete vyhnúť, keď budete usilovne pracovať, keď budete šetrne žiť a keď sa budete chrániť zbytočných výdavkov. Pri tom buď vám pravidlom života: „Svojho sa nepúšťam, cudzieho nežiadam“, dobre vediac, že lživý poklad ak najviac tu na zemi môžeš užívať, na druhom svete ale ho i s dušou stratíš. Zlé svedomie sužuje, trápi, hryzie, naopak ale dobré svedomie uspokojuje na zemi, oblažuje v Nebi. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)