Nepožiadaš cudzieho statku

26. júla 2026   Cirkev

„Ti, čo chcú zbohatnúť, upadajú do pokušenia a do osídla (diablovho) a do mnohých nezmyselných a škodlivých žiadostí, ktoré ľudí ponárajú do záhuby a zatratenia.“
(porov. 1Tim 6,9)

Prečo sa trápi roľník v pote svojej tváre? Prečo pracuje tak usilovne remeselník vo svojej dielni? Prečo koná služobná čeľaď tak ťažké práce? Prečo sa spúšťa baník do lona zeme s nebezpečenstvom svojho života? Prečo sa obracajú sem-tam toľké tisíce fabrických robotníkov pri hrkotajúcich strojoch v továrni? Prečo? Poviem vám. Každý chce sa postarať o svoju rodinu, rád by nadobudol nejaký majetok, niečo odložiť na čas choroby a staroby. Majetkom vládnuť, pánom byť niečoho, to vedomie vzbudzuje taký ovlažujúci pocit, aký mohol cítiť Adam, keď ho Boh ustanovil za pána celej zeme, hovoriac: „Panuj nad ňou a podmaň si ju.“ Človek následkom hriechu prestal byť pánom nad celou zemou, teraz panuje len nad svojím vlastným majetkom. A toto právo, právo vlastníctva, je sväté a nedotknuteľné, zvlášť odkedy ho Boh potvrdil, keď na hore Sinaj medzi hrmením a blýskaním vyhlásil príkaz: „Nepokradneš!“

Ale poctivá práca a bohabojná usilovnosť nepáči sa mnohým lenivým ľuďom, oni by radi inou cestou, iným právom dostať sa k peniazom, k majetku, chceli by zbohatnúť z majetku svojho blížneho a ak sa im nesplnia ich hriešne žiadosti, horúca nenávisť povstane v ich srdci voči všetkým, ktorí sú šťastnejší, majetnejší, zámožnejší ako oni.

Proti neláskavému, hriešnemu požiadaniu cudzieho statku vydal Boh svoje desiate prikázanie: „Nepožiadaš domu jeho, ani role, ani služobníka, ani dievky, ani vola, ani osla, ani ničoho, čo je jeho.“ Viem, že ani o tomto desiatom prikázaní Božom nedostali ste ešte príslušné poučenie, preto som si ho vybral za predmet mojej dnešnej kázne a s tým už i dokončím výklad Desatoro Božích prikázaní. Počúvajte!

Pred niekoľkými rokmi si človek ani nevšimol, keď v novinách čítal, že tu i tam v továrni vypukla stávka, takzvaný štrajk, robotníci zastavili prácu, žiadali väčšiu mzdu a umenšenie pracovného času. No dobre, keď robotníci majú voľačo voči svojmu prácu dávajúcemu, nech si to vybavia medzi sebou, je to ich vec. Ale časom vždy častejšie objavovali sa tieto stávky, z príčiny i bez príčiny vystúpili robotníci z práce. Každému zdravo zmýšľajúcemu človeku bolo nápadné to ustavičné stávkovanie, začali hľadať, skúmať, čo zavdáva príčinu týmto stávkam, veď tie značnú stratu zapríčiňujú i samým robotníkom.

I prišli na stopu, že sú ľudia, darmožrúti, ktorých zárobkom je vábenie robotníkov. Krikľavými, ale prázdnymi svojimi rečami štvú so svojím osudom nespokojnú robotnícku vrstvu, sladkými rečičkami sľubujú jej hory-doly, ba ešte i proti Bohu ju podnecujú: „Nepočúvajte ohlupovačov ľudu, reverendárov, služobníci Boží vás len zavádzajú s druhým svetom; nie večné spasenie vám treba, ale peniaze, aby ste mohli dobre žiť. Robotníci, to je pravda, vy pracujete do pretrhnutia preto, aby sa páni tučili a aby k ochrane svojej drahej kože za vaše haliere vojsko udržiavali. Vám nevychádza skoro ani na suchý chlieb, páni však oplývajú všetkým a hýria. Tomu urobte koniec: boháčom treba odobrať majetky, buďme všetci rovnakí!“

Naozaj len Peklo mohlo vymyslieť takéto bláznivé učenie; ono i našich prvých rodičov tak vábilo, aby len jedli z toho zakázaného stromu, že budú takí ako sám Boh. A čo sa stalo ? Práve opak toho: upadli do telesnej a duševnej biedy, ktorá prešla i na ich potomkov.

A títo duchovní vrahovia, ktorí vábia svojho blížneho k prestúpeniu desiateho prikázania Božieho, opovážia sa odvolávať ešte i na Pána Ježiša, že veď i Ježiš učil, že sme všetci rovnakí. Lenže Pán Ježiš nie to učil, že majetkom, osudom a položením sme rovnakí, ale to ohlasoval, že pred Bohom sme rovnakí, to jest že Boh nehľadí na to, či si pán alebo sluha, chudobný alebo bohatý, ale na to pozerá, čo si za človeka, ako plníš jeho sväté prikázania.

Naopak, náš osud, naše postavenie, či sme chudobní alebo bohatí, to sa nestalo náhodou, ale to nekonečne múdry Boh tak zariadil. Odkedy je človek na svete, z nariadenia Božieho sú i páni, kňazi a robotníci, sám Pán Boh je pôvodcom tejto trojnásobnej triedy. Že ako múdro to tak Boh zariadil, to dokazuje zdravý rozum a každodenná skúsenosť.

Dajme tomu, žeby Boh stvoril ľudí vo všetkom, v schopnosti, v majetku rovnakých, nuž vtedy kto by pracoval? Pole by ležalo úhorom, rukami by nechcel nikto robiť, so záležitosťami, s trápením iných nechcel by sa nikto zapodievať, každý by sa len panštil a rozkoše požíval. Tak by sme pochodili, ako ten kráľ z Trácie menom Midas, o ktorom povesť hovorí, že obdržal od bohov tú milosť, že čohokoľvek sa dotkne, to obráti sa na zlato. Úbožiak skoro umrel hladom, lebo i jedlo, i nápoj, akonáhle sa ho dotkol, premenilo sa mu v zlato. Na jeho veľké prosenie bohovia späť vzali mu túto milosť. Tak by pochodilo i ľudstvo, keby bol Pán Boh každého človeka bohatým stvoril. Radšej poďakujme sa Bohu, že je tak ako je. Pretože i to by bolo zle, keby bol každého človeka chudobným stvoril. Vtedy by tento svet vyzeral sťa jedna veľká továreň, fabrika, nebolo by vedy, umenia, vyhynula by láska k blížnemu, boli by sme podlejší ako to zapriahnuté hovädo, náš život nemal by žiadnu sladkosť.

To je už nariadenie Božie, že jeden je bohatý, druhý chudobný, ale i tomu chudobnému nadelil toľko, že môže vyžiť, len nech je ten chudobný šetrný a statočný; nech nepachtí sa za majetkom zámožnejších, a nech sa uspokojí s tým, čo si s pomocou Božou, svojou usilovnosťou, nadobudol. Nie imanie je hlavná vec, ale čisté svedomie; kto má čisté svedomie, ten i v handrách, i prázdnym žalúdkom je spokojnejší, ako ten, kto sa v nečestnom zisku kochá. Len dobré skutky vezmeme si sebou na druhý svet, pochabosťou je teda dychtiť za tým, čo i beztak tuná zanechať musíme.

V starodávnom Ríme boli mešťania rozdelení na dva stavy. Do jedného stavu prislúchala šľachtická vrstva, do druhej robotnícka. Robotnici závideli priaznivé položenie patricijov (šľachty), preto sa zišli a hromadne vytiahli von z mesta a usadili sa na jednom kopci pri meste. Tu sa poradili a uzavreli, že založia nové mesto. Patricijovia poslali k nim vyslancov, aby vyzvali ľud, aby sa vrátil a ďalej pracoval. Ľud sa protivil. Vtedy jeden z vyslancov predniesol im nasledovný príklad:

Údy tela nahnevali sa raz na žalúdok, že ony musia pracovať, žalúdok však leňoší, všetok zárobok on stroví. Vypovedali mu službu, rozhodli sa, že nebudú pracovať na žalúdok. I čo sa stalo? Žalúdok netrávil, i nemohol dávať údom vyživujúcu krv. Údy začali slabnúť, chradnúť až konečne uznali, že bez žalúdka nič nevykonajú, preto opäť dali sa do práce. – Rímsky ľud porozumel tomuto príkladu, vrátil sa do mesta a znova sa dal do práce.

Drahí kresťania! Porozumejme i my vôli Božej. Boh vie najlepšie, prečo stvoril jedného pánom, druhého sluhom. Nech pracuje poctivo každý v tom kruhu, do ktorého prozreteľnosť Božia ho uložila. Nech uzná, že počnúc od stvorenia sveta tak bolo a bude až do skončenia sveta, že všetci nemôžeme byť rovnakí s prácou, majetkom, úradom. Lež všetci môžeme byť blažení, keď uspokojení so svojím položením svedomito plníme svätú vôľu Božiu. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)