Herézy a bludy, LXXXII: Pierre Teilhard de Chardin

Jozef Duháček
27. júla 2026   Cirkev História   Herézy a bludy

Francúzsky jezuita Pierre Teilhard de Chardin je jedným z najodvážnejších, najplodnejších a najvplyvnejších zo všetkých učeníkov modernizmu. Jeho obsiahle spisy, ktoré napísal v neposlušnosti voči svojim predstaveným a v vzdore cirkevnej autorite, boli s nadšením hltané mnohými kňazmi a rehoľníkmi ešte pred II. vatikánskym koncilom a boli mocným príspevkom k rozmachu modernizmu. Mnohí ho oslavujú a uctievajú ako proroka, ktorý sa „snažil zosúladiť jazyk vedy s jazykom náboženstva“, a ako mystika „planúceho víziou božského tajomstva v srdci vesmíru“. Pre pravých katolíkov je však stelesnením tej virulentnej herézy, ktorú sv. Pius X. označil za „syntézu všetkých heréz“. Piov opis modernistu na Teilharda de Chardin mimoriadne sedí:

„Myslíme, Ctihodní bratia, na mnohých, ktorí patria ku katolíckemu laickému stavu, a čo je oveľa smutnejšie, aj k radom samotného kňazstva, ktorí, hnaní falošnou horlivosťou za Cirkev, bez pevných zábran filozofie a teológie, ba ešte viac, úplne nasiaknutí jedovatými náukami, ktoré hlásajú nepriatelia Cirkvi, a stratili všetok zmysel pre skromnosť, vystupujú ako reformátori Cirkvi; a keď sa odvážnejšie postavia do útoku, napádajú všetko, čo je v diele Kristovom najsvätejšie, neušetria ani Osobu Božského Vykupiteľa, ktorého s rúhavou odvahou ponižujú na jednoduchého a obyčajného človeka.“ (Pascendi Dominici Gregis, Encyklika pápeža sv. Pia X. o modernizme, 1907)

V čase, keď bol Rím ešte katolícky, sa Chardin tešil len malej podpore. Rím a jeho rehoľní predstavení mu opakovane odopierali povolenie publikovať jeho teologické alebo filozofické spisy, prednášať verejne, alebo dokonca prijať významné akademické funkcie. Svoju ťažkú frustráciu z tejto „perzekúcie“ ventiloval a sťažoval sa svojim svetským priateľom, no predstieral poslušnosť, presvedčený, že svoj cieľ najlepšie dosiahne v lone Cirkvi:

„Podľa mojich vlastných princípov nemôžem bojovať proti kresťanstvu; môžem v ňom pracovať iba tak, že sa ho pokúsim premeniť a obrátiť. Revolučný postoj by bol oveľa ľahší a oveľa príjemnejší, ale bol by samovražedný. Takže musím ísť krok za krokom, vytrvalo.“ (List z 21. marca 1941)

Vo svojej súkromnej korešpondencii Chardin otvorene uviedol svoj cieľ – založenie nového náboženstva:

„To, čo čoraz viac ovláda môj záujem, je úsilie ustanoviť vo mne samom a šíriť okolo mňa nové náboženstvo (nazvime ho vylepšené kresťanstvo, ak chcete), ktorého osobný Boh už nie je veľkým neolitickým vlastníkom pôdy z dávnych čias, ale Dušou sveta…“ (List Leontine Zanta, 26. januára 1936)

„Čím viac rokov plynie, tým viac si začínam myslieť, že moja funkcia je pravdepodobne jednoducho… funkcia Jána Krstiteľa, teda toho, kto predpovedá, čo príde. Alebo možno to, na čo som povolaný, je jednoducho pomôcť pri narodení novej duše v tom, čo už existuje.“ (tamže)

„Niekedy sa trochu bojím, keď myslím na transpozíciu, ktorej musím podrobiť svoju myseľ ohľadom bežných pojmov stvorenia, inšpirácie, zázraku, dedičného hriechu, zmŕtvychvstania atď., aby som ich mohol prijať.“ (List z 17. decembra 1922)

Heretickí jezuiti plodia heretických jezuitov

Pierre Teilhard de Chardin sa narodil 1. mája 1881 v Sarcenat pri Orcines, Puy-de-Dôme, v strednom Francúzsku. Jeho otec sa zaoberal geológiou, a jeho matka bola vzdialeným potomkom Voltaira. V štrnástich rokoch sa dostal pod vplyv Henriho Bremonda, jezuitu, ktorý učil na kolégiu Mongré, Chardinovej strednej škole. Bremond bol populárny skeptik a racionalista, ktorý šíril modernizmus vo francúzskej provincii jezuitského rádu ako redaktor ich oficiálneho časopisu Etudes. Pod jeho vplyvom sa Chardin v osemnástich rokoch rozhodol stať jezuitom. Bremonda neskôr z rádu vylúčili a šíril svoje omyly ako svetský kňaz.

V roku 1901 však študenti jezuitského seminára museli na základe štátneho príkazu opustiť Francúzsko a pokračovať v štúdiu inde. Francúzska antiklerikálna vláda vydávala zákony proti všetkým rehoľným rádom. Seminaristi sa presunuli do jezuitskej komunity na ostrove Jersey pri pobreží Anglicka. V tom čase bola anglická provincia pod vplyvom arcimodernistu, írskeho jezuitu Georga Tyrella. Tyrell bol pre tvrdošijné zastávanie bludu z rádu vyhnaný a nakoniec zomrel mimo Cirkvi. Jezuitskí seminaristi na ostrove Jersey boli tiež vystavení vplyvu Bremondovho nástupcu v Etudes, Leonce de Grandmaisona, ktorý bol rovnakým heretikom, hoci si dával väčší pozor na vyjadrovanie.

Tridsať rokov mal Teilhard de Chardin v Etudes priestor na hlásanie svojich heréz. Prvými konvertitmi, ktorých získal, boli jeho spolubratia z rádu a niektorí z jeho neuveriteľne liberálnych predstavených, ktorí mu poskytovali celoživotnú podporu a krytie. V roku 1935 sa vo svojich listoch chválil, že „takmer získal“ francúzsku jezuitskú provinciu. Spočiatku bol opatrný pred bdelými cirkevnými autoritami, často vymýšľal nové slová, ktorými maskoval svoje teologické odchýlky, ako napríklad: „noosféra“, „hominizácia“, „metakresťanstvo“, „psychická planetizácia“ a „bod Omega“. Tieto termíny nemali žiadny ortodoxný význam a slúžili iba na zakrytie jeho heretických myšlienok.

Od detstva bol Chardin fascinovaný sopečnými vrchmi, ktoré obklopovali jeho domov, kameňmi a fosíliami. Tento svetský záujem udržiaval aj po vstupe k jezuitom, najmä keď bol poslaný do Egypta (1905–1908), údajne učiť fyziku a chémiu v Káhire. Po svojej vysviacke v roku 1911 sa vrátil do Paríža a venoval sa štúdiu paleontológie pod vedením dr. Marcellina Boula, v tom čase uznávaného odborníka (ktorý neskôr Chardina menovite odsúdil ako podvodníka). Potom jeho teologické štúdiá ustúpili do pozadia pred „výskumom“ v geológii a paleontológii.

Jeho nasledovníci trvajú na tom, že Teilhard de Chardin pol špičkovým vedcom. Toto hodnotenie zakladajú dlhom zozname „vedeckých“ článkov, ktoré napísal, a na účasti na archeologických vykopávkach na troch kontinentoch – čo je zvláštne u kňaza, ktorý je tu, aby pomáhal spáse duší. Bol členom tímu, ktorý údajne objavil pozostatky „Pekinského človeka“, o ktorom sa v tom čase tvrdilo, že je najstarším ľudským predkom v záznamoch. No po celý čas pracoval na svojej vlastnej „hlbokej teologickej syntéze“, integrujúcej herézu Evolúcie so svojou novou kozmickou víziou kresťanstva.

Kristogenéza: Vesmír jedno s Kristom

Podľa Chardina história Zeme odrážala postupné rozvíjanie potenciálu hmoty a energie. Neživá hmota ustúpila životu; jednoduché formy života ustúpili stále zložitejším organizmom. To všetko vyvrcholilo ľudským vedomím. Pre Chardina však toto nie je koniec. Veril, že proces pokračuje cez hranicu ľudského vedomia. Kam to povedie? Do bodu Omega, v ktorom sa duch a hmota musia nakoniec zjednotiť. Vyhlásil, že týmto bodom je vlastne Kristus, začiatok a koniec dejín. V Kristovi máme záruku nášho vlastného konečného osudu. V ňom sa duch Boží a hmotný princíp definitívne spojili:

„Kristus spasí. Ale či by sme nemali rýchlo dodať, že Kristus je tiež spasený Evolúciou?“ (Le Christique, 1955)

Pre Chardina bol Kristus „Bohom Evolúcie“. Učil, že život Krista je na špici evolučného cyklu, čo z Neho robí najvyšší vrchol evolučného procesu. Kristu je koordinátor, vodca, príčina aj hýbateľ Evolúcie. Veril však aj, že Kristus sám podlieha zákonom Evolúcie a teda sa vyvíja do „Super-Krista“. Vnímal ľudstvo/človečenstvo/humanitu ako najvyššiu dosiahnutú fázu v spoločnej evolúcii nášho vesmíru, ale teraz sa blížime k premene do „Super-človečenstva“, keď sa približujeme k bodu Omega, ktorý predtým dosiahol Kristus. Túto najvyššiu fázu Evolúcie, v ktorej sa človek vyvíja do nadľudského, Chardin nazval „Kristogenéza“ – vesmír sa stáva „Kristom“.

Hĺbku heretického presvedčenia vidíme v jeho „Hymne na hmotu“, ktorá vzdáva hold „posvätnosti“ síl „Evolúcie“:

„Požehnaná buď ty, drsná hmota, neúrodná pôda, tvrdý kameň: ty, ktorá ustupuješ iba násiliu, nútiš nás pracovať, ak chceme jesť. Požehnaná buď ty, smrteľná hmota! Bez teba, bez tvojich útokov, bez tvojho vytrhávania nás, zostali by sme v nevedomosti o sebe samých a o Bohu.“

Podobná inšpirácia ho viedla k napísaniu „Omše za svet“:

„Keďže opäť, Pane, nemám ani chlieb, ani víno, ani oltár (Človek sa nemôže ubrániť otázke – pozn. red.), povýšim sa nad tieto symboly až k čistej velebnosti skutočnosti samej; ja, tvoj kňaz, urobím celú zem svojím oltárom a na ňom ti obetujem všetky práce a utrpenia sveta.“

Chardinove neuveriteľné herézy sa rýchlo a potichu šírili odovzdávaním kópií jeho spisov z ruky do ruky medzi vybraným okruhom priateľov a spolujezuitov.

Jeden omyl vedie k druhému

Teilhard de Chardin zrušil rozlišovanie medzi prirodzeným a nadprirodzeným poriadkom, medzi Stvoriteľom a stvorením, medzi hmotou a duchom. Tento koncept nie je vôbec nový a vo filozofii sa nazýva monizmus a je v rozpore s požiadavkami správneho rozumu.

Praktickú aplikáciu Chardinových omylov možno demonštrovať na jednom kritickom dôsledku jeho náuky. Prijatie evolúcie ako faktu – čo je samo o sebe absurdné – by znamenalo, že nikdy v skutočnosti neexistovali Adam a Eva. Toto je kľúčový bod, ktorý nemožno prehliadnuť. Práve modernisti Chardinovho typu sú zdrojom dnešného pohŕdania Svätým Písmom. Podľa katolíckeho učenia Adam nie je iba symbolom človeka, ale je skutočným človekom a sv. Pavol opísal nášho Božského Pána Ježiša Krista ako „Druhého Adama“. Prečo je to také dôležité? Pretože ak neexistuje Adam, potom neexistuje ani dedičný hriech. A ak neexistuje dedičný hriech, potom nie je potrebné, aby bol človek vykúpený z dedičného hriechu.

Ak teda nie je potrebné vykúpenie z hriechu, čo sa vlastne stalo na Kalvárii? Chardin na to nevie odpovedať, ale odmieta to nazvať Obetou. Bude hovoriť o „Významnom Akte“ Kalvárie, ale ako vo všetkom ostatnom, „význam“ zostáva bezpečne zakrytý za masou nových slov. Očividne neveril tomu, čo katolícka Cirkev učí o našom Vykupiteľovi; neveril, že Kristus je Nový Adam. Ak nebolo treba prvého Adama (vďaka Evolúcii), netreba ani Nového Adama. Bez Adama nie je dedičný hriech, nie je pád z milosti a následne ani potreba obnovenia do milosti.

Ak teda neexistuje vykupiteľská obeta na Kalvárii, neexistuje ani obeta svätej omše, ktorá je jej nekrvavým obnovením. Čokoľvek v očiach heretikov ako Teilhard de Chardin omša je, nie je to obeta Jednorodeného Syna Božieho za vykúpenie ľudstva! Katolícka viera učí, že Kristus zomrel za naše hriechy – ale u Chardina a všetkých modernistických pseudoteológov toto budete márne hľadať. Je zaujímavé, že Nová omša (Novus ordo missae), ktorá bola promulgovaná v roku 1969 výrazne potláča, ba takmer úplne odstraňuje pojem obety a nahrádza ho spomienkovou hostinou, a obyčajným zhromaždením ľudu.

Skazenie sviatostného úmyslu

Široké prijatie Chardinových bludov počas 50. rokov medzi rehoľníkmi, seminaristami a kňazmi má desivé dôsledky. Pokiaľ sa stratila viera v dedičný hriech a v potrebu obnovenia do milosti (skrze sviatosti a Kristovu obetu), s akým úmyslom potom títo muži vysluhujú sviatosti? Bez ohľadu na použitý obrad, pokiaľ nemá vysluhovateľ správny úmysel, je sviatosť pochybná.

Piltdownská aféra

Vo svojej horlivosti za vec evolúcie sa Chardinovi pripisujú dva obrovské „významné objavy“ a podiel na treťom. Krátko po svojej vysviacke sa Pierre Teilhard de Chardin zúčastnil na duchovných cvičeniach v Hastingse v anglickej oblasti Piltdown. Krátko po jeho príchode sa v lokalite blízko miesta, kde býval, objavilo obrovské množstvo „fosílií“, ktoré boli riadne predložené ako „dôkaz“, že Zem má 100 000 rokov. Korunou tohto falošného „nálezu“ bola vec, ktorá vyzerala ako ľudská lebka s čeľusťou šimpanza. Chardin vyhlásil, že táto lebka nepochybne patrila nejakému predkovi človeka.

Koncom 19. storočia všetci vedci, ktorí sa posmievali Božej existencii, hlásali, že Evolúcia je fakt – napriek úplnému nedostatku vedeckých dôkazov –, ale ani medzi nimi sa nikto neodvážil tvrdiť, že pôvod človeka siaha ďalej ako 50 000 rokov. Chardin ponúkol svetu „Piltdownského človeka“ a smelo tvrdil, že žil na Zemi „pred 100 000 rokmi“. Jeho kolegovia evolucionisti boli nadšení. Sir Arthur Keats vo svojej knihe Oevolúcii (1928) poznamenal, že „mali sme určite šťastie, a urobili sme veľký krok vpred. Teraz, keď máme slávneho „Piltdownského človeka“, vieme, že človek je oveľa starší, než sme kedy predtým tušili.

Evolucionisti okolo 20. rokov 20. storočia netrpezlivo tlačili pôvod človeka čo najďalej do minulosti, hlavne aby zakryli obrovskú dieru vo svojej teórii. Keby sa skutočne odohrali také mutácie, aké Evolúcia predpokladá, fosílne nálezy by o tom určite poskytli dôkazy. No tieto dôkazy sú biedne a neukazujú žiadnu postupnú evolúciu v jedinom druhu, nieto ešte univerzálny cyklus evolúcie. Jediný spôsob, ako to obísť je tvrdiť, že to sa všetko stalo tak dávno, že fosílne nálezy už sotva existujú, mimo miest, kde hľadali géniovia ako Chardin.

Chardinov radostný piltdownský objav nebol veľmi dobre prijatý nezávislými kritikmi. Nedala sa potvrdiť pravosť. Poprední lekári v Európe a najmä zubári to nazvali „nezmyslom“. Tá čeľusť (šimpanza) sa podľa nich nikdy nemohla zmestiť do tej lebky. Bola anatomicky tak odlišná od lebky, že by bolo nemožné zuby vypestovať a udržať. Napriek tomu Britské múzeum statočne zostavilo kompletného – ale imaginárneho „Piltdownského človeka“ a vystavilo ho ako „chýbajúci článok“. Celý projekt sa však ukázal byť podvodom malej skupiny vynaliezavých sprisahancov.

A v Anglicku a vlastne po celej Európe noviny prinášali senzačné príbehy o jeho „objave“. V dôsledku toho sa zvedavá verejnosť v lete 1913 hrnula do Piltdownu. Vzácne nálezisko nebolo nijako chránené, nespočetné množstvo ľudí tam hrabalo, kopalo a preosievalo štrk. No nenašli ani stopu niečoho významného. No 30. augusta 1913 sa Teilhard de Chardin vrátil z Francúzska, prišiel do Piltdownu a hneď v ten istý deň našiel zub; jeden, ktorý presne pasoval do hlavy vystavenej v Britskom múzeu!

Tento objav sa stal základom Chardinovej vedeckej reputácie. No jeho reputácia je postavená na falošnom zube, ktorý v skutočnosti patril modernému šimpanzovi a bol obrúsený, zafarbený – upravený, aby vyzeral ako zub, ktorý potrebovalo Britské múzeum. Dnes je Piltdownský „človek“ všeobecne uznávaný za rafinovaný podvod a hoci Chardin, pravdepodobne nebol hlavný podvodník, bol vedomým spolupracovníkom na tejto lži.

„Vyhnaný“ do Číny

Vypuknutie prvej svetovej vojny v roku 1914 prerušilo Chardinovu paleontologickú kariéru v Paríži. Odmietol slúžiť ako vojenský kaplán umierajúcim vojakom a pripojil sa k armáde ako nosič nosidiel! Po vojne sa vrátil k štúdiu a v roku 1922 získal doktorát na Sorbonne. Chvíľu učil geológiu na Katolíckom inštitúte v Paríži, ale jeho heterodoxné názory na dedičný hriech spôsobili jeho prepustenie. Tieto názory boli ohlásené Svätému ofíciu v Ríme a ani jeho sympatizujúci jezuitskí predstavení nemohli ignorovať požiadavku Rímskej kúrie, aby Chardina priviedli do súladu s katolíckou ortodoxiou. Namiesto toho však v roku 1923 poslali Chardina do čínskeho do Tiencinu, kde sa zúčastnil ako asistent výskumu jezuitského paleontológa Émila Licenta. V roku 1926 bol Vatikán upozornený na nebezpečného mladého kňaza a bolo mu zakázané zastávať akúkoľvek učiteľskú pozíciu. Na dvadsať rokov bol pridelený na misijnú prácu v Číne.

Chardin sa odmietol dokonca naučiť jazyk, Čína ho nudila a mal nechuť k čínskemu ľudu a ich spôsobu života:

„Rím nechce, aby som sa vrátil na svoju profesúru. Zdá sa, že ma nemajú v nenávisti, ba naopak; ale chcú zachrániť náboženstvo… Mal by som obrovskú radosť, keby som mohol prelomiť všetky okovy.“ (List zo 14. februára 1927)

Počas pobytu v Pekingu bol Chardin častým hosťom na početných večierkoch usporiadaných hornými vrstvami spoločnosti. Peking hostil veľké množstvo európskych a amerických obchodníkov – mladších synov bohatých rodín, ktorí zarábali veľa peňazí na chudobných Číňanoch. Keď Chardin išiel do Číny prvýkrát, vedel o vykopávkach sponzorovaných bohatou americkou rodinou (Rockefellerova nadácia) blízko Pekingu. Považoval za absurdné, žeby sa tam mohli nájsť staré ľudské pozostatky. O niekoľko rokov neskôr, keď mu bolo nariadené vrátiť sa do Číny natrvalo, zmenil názor a rozhodol sa tam kopať. 1. decembra 1929 dramaticky oznámil objav „Pekinského človeka“ známeho ako sinanthrop. Bohužiaľ, tieto „objavy“ sa stratili. Načisto a úplne. Množstvo materiálu, tony, obrovské debny plné zubov a kostí. Nezlomený Chardin a jeho spolupracovníci, dr. Davidson Black a dr. Weng Čchang Pej, publikovali oficiálne články dokumentujúce stratené objavy. Zopár vedcov sa vydalo do Číny, aby potvrdili alebo vyvrátilo pravosť nálezov, no v Pekingu nezostalo nič, čo by mohli skúmať. Všetko sa stratilo, pretože to údajne naložili na zlý vlak a už to nikdy nenašli.

Chardin dokonca pozval dr. Marcellina Boula, svojho starého profesora z Paríža, aby navštívil Čínu a zablahoželal mu k objavu najnovšieho „chýbajúceho článku“. Keď však dr. Boule uvidel jediný dôkaz, ktorý sa dal predložiť – poškodenú opičiu lebku – bol nahnevaný a sklamaný. Po návrate do Francúzska publikoval článok v L’Anthropologie, v ktorom menovite odsúdil Chardina, svojho bývalého študenta.

Theilarda nezaujímala dušpastierska práca. Často opúšťal svoje pôsobisko, aby podnikal vedľajšie výlety do Tibetu, východného Mongolska, Somálska, Harrasu a Jemenu. Precestoval kus Ázie, cez Sibír prešiel až do Francúzska, potom do Londýna a do Spojených štátov. Bol v južnej Číne, ale podarilo sa mu cestovať na juh až k hraniciam Malajska (Malajzie), Barmy a Jávy, kde bol objavený „Jávsky človek“ (ďalší pokus poskytnúť evolúcii „chýbajúci článok“). V roku 1935 navštívil Indiu. V roku 1936 bol opäť na Jáve. V roku 1937 bol vo Filadelfii a predniesol prednášku na Villanovskej univerzite. V roku 1937 sa vrátil na Jávu a potom odišiel aj do Francúzska a Japonska. Druhá svetová vojna utlmila Chardinove expedície a on zostal v Číne počas jej trvania (1939–1946), ale potom sa vrátil do Európy. Cesty do Afriky absolvoval v roku 1951 a znova v roku 1953.

Cirkevné autority sa márne snažili držať krok s rýchlo sa pohybujúcim Chardinom. V roku 1933 mu Vatikán nariadil vzdať sa učiteľského miesta, ktoré si držal v Paríži, a kam sa chcel vrátiť. V roku 1939 Vatikán odsúdil jeho knihu „L’Energie Humaine“. V roku 1944 mu Rím zakázal publikovať jeho najmilšie dielo „Le Phénomène Humain“. Žiadne z týchto odsúdení nakoniec nemalo význam, lebo Chardin prefíkane naplánoval posmrtné vydanie svojich diel svojimi svetskými patrónmi a žiakmi.

Zdvihnutie závoja

Po druhej svetovej vojne priniesol nový jezuitský generálny predstavený, o. Janssens, liberalizmus do celej Spoločnosti Ježišovej. Chardina odvolal do Francúzska o. René d’Quince, jeden z jeho horlivých učeníkov, aby prijal miesto prispievateľa do Etudes. V jednom zo svojich listov sa chválil: „Je zrejmé, že som dostal túto úlohu, aby som verejne povedal to, za čo ma pred dvadsiatimi rokmi vyhodili z Francúzska.“ Arcibiskup Paríža, kardinál Suhard, dokonca vyhlásil, že „intelektuálna práca (ako je Chardinova) zostáva nezávislá… Cirkev uznáva legitímnu autonómiu kompetentných autorít.“

Takto povzbudený Chardin zahodil opatrnosť. Do roku 1947 verejne učil veci ako „Nemyslím si, že by sa mal Boh uctievať“ a „Veľmi určite neexistovali Adam a Eva ani dedičný hriech.“ V liste priateľovi napísal: „Mám teraz toľko priateľov na dobrých strategických pozíciách, že sa nebojím budúcnosti. Hru som vyhral.“ Mal pravdu. O tom nebolo pochýb. Chcel skaziť semináre a to sa mu podarilo.

No Rím bol v tom čase ešte dostatočne katolícky a reakcia Svätého ofícia bola rýchla. V roku 1947 Vatikán opäť zakázal Chardinovi písať a prednášať filozofické predmety a v roku 1948 mu zakázal prijať učiteľskú pozíciu, ktorú mu ponúkli na Collège de France. Nakoniec encyklikou Humani generis v roku 1950 pápež Pius XII. pokarhal tých, ktorí „neopatrne a neuvážene tvrdia, že evolúcia, ktorá nebola ani v oblasti prírodných vied úplne dokázaná, vysvetľuje pôvod všetkého a odvážne podporujú monistický a panteistický názor, že svet je v neustálej evolúcii.“

Odmietnutý, ale neústupný sa Chardin uchýlil do Spojených štátov. V roku 1952 prijal miesto vo Wenner-Gren Foundation for Anthropological Research v New Yorku a neprestajne šíril svoje nepublikované spisy medzi stále širším okruhom obdivujúcich učeníkov, medzi ktorými boli aj vysoko postavení členovia kléru. V roku 1955 mu bolo zakázané zúčastniť sa Medzinárodného kongresu o paleontológii. Na Veľkonočnú nedeľu náhle skolaboval a zomrel.

V roku 1941 vyhlásil: „Existuje iba jeden nepriateľ, v boji proti ktorému by som rád položil svoj život: Nehybnosť.“ Nie hriech, nie morálne zlo, ani fyzické zlá, ale nehybnosť, veľká prekážka evolúcie! Keď uvažoval o tom, že katolícka Cirkev v USA je príliš stagnujúca, priateľovi povedal, že „poriadna dávka marxizmu by mohla veci opäť rozhýbať“.

Chardinov posmrtný vplyv

Napriek odsúdeniam a varovaniam cirkevných autorít sa Pierre Teilhard de Chardin nikdy skutočne nepodrobil príkazom Cirkvi. Hoci otvorene autoritu Cirkvi neodmietol, pokračoval v kázaní a písaní chybných a nebezpečných téz, ktoré boli odsúdené touto Božskou Autoritou. Prostredníctvom prednášok a cyklostylovaných kópií neprestával šíriť to, čo odsúdilo neomylné Magistérium Cirkvi. Chardin submisívne podpísal všetko, čo od neho Rím požadoval, ale celý čas, ako svedčí E. LeRoy, „ani v najmenšom nezmenil svoje myšlienky ani svoju misiu“.

Najvyššia autorita Svätého ofícia dekrétom z 15. novembra 1957 zakázala diela Chardina uchovávať v katolíckych knižniciach vrátane tých v rehoľných ústavoch. Jeho knihy sa nesmeli predávať v katolíckych kníhkupectvách a nesmeli sa prekladať do iných jazykov. Kvôli jeho vlastným „preventívnym opatreniam“ však boli v roku 1958 diela Chardina vydané v španielčine bez predchádzajúceho cirkevného preskúmania a v priamom rozpore s dekrétom Svätého ofícia. Krátko nato boli jeho diela preložené do angličtiny a jeho horliví učeníci ich šírili s hroznými dôsledkami pre Cirkev.

Teilhard de Chardin víťazný

Rýchly rast a široké prijatie Chardinovho radikálneho evolučného humanizmu prebehlo neuveriteľne rýchlo. Že katolícki kňazi a rehoľníci mohli vôbec študovať také rúhavé myšlienky, naznačuje ich chorý duchovný stav. A predsa, verných katolíkov zaskočilo objavenie sa chardinovského prízraku na mieste, kde to najmenej očakávali: v Ríme.

Pavol VI. na koncilovom zasadaní 7. decembra 1965 vyhlásil:

„Celý fenomén človeka, t. j. s pascou jeho nespočetných zjavov, stojí oblečený pred otcami koncilu… Svetský humanizmus, odhaľujúci sa vo svojej hrozivej protiklerikálnej podobe, v istom zmysle vyzval koncil na súboj. Náboženstvo Boha, ktorý sa stal človekom, sa stretlo s náboženstvom človeka, ktorý sa robí bohom. Čo sa stalo? Došlo ku konfliktu, k zápasu, k odsúdeniu? Mohlo sa to stať, ale nestalo sa… Celý koncil prenikol cit bezhraničnej sympatie. Jeho pozornosť sa sústredila na objavenie ľudských potrieb (a tieto potreby rastú úmerne s veľkosťou, akú si pre seba nárokuje syn zeme)… Obraciame sa však na tých, ktorí sa nazývajú modernými humanistami a zriekli sa transcendentnej hodnoty najvyšších skutočností: nech aspoň v tomto uznajú zásluhu koncilu a prisúdia mu aspoň jednu vlastnosť, totiž že rozpoznajú náš nový druh humanizmu. Aj my totiž, ba viac než ktokoľvek iný, si ctíme človeka.

Vo svojom prejave pred Organizáciou Spojených národov 4. októbra 1965 sa Pavol VI. pokúsil položiť Nepoškvrnenú Nevestu Kristovu k nohám tohto zlovestného stelesnenia ľudskej revolúcie:

„Ľudia sa obracajú k Organizácii Spojených národov ako k svojej poslednej nádeji na súlad a mier. Odvažujeme sa sem priniesť ich hold úcty a nádeje spolu s naším vlastným… To, čo tu hlásate, sú práva človeka… Cítime, že ste tlmočníkmi toho, čo je v ľudskej múdrosti vynikajúce, takmer by sme povedali jej posvätný charakter. Lebo zaoberáme sa predovšetkým životom človeka a tento život je posvätný.“

Ján Pavol II. Ríme 12. novembra 1979 vyhlásil:

„Všetci z nás, nech sú naše presvedčenia akékoľvek, plne súhlasíme s myšlienkou, že rozvoj je novým menom pre mier a že všetky národy musia byť schopné stať sa samy strojcami svojho osudu. Táto humanistická vízia, ktorú ste hlásali svetu, je aj našou.“

Ani jedna zmienka o právach Boha alebo Jeho Cirkvi, ktorá jediná môže dať ľuďom ich skutočnú dôstojnosť a práva.

Táto humanistická vízia, odsúdená všetkými pápežmi posledných dvoch storočí, je vážnym a hlbokým útokom na nadprirodzený poriadok, proti katolíckej viere a proti spásnemu evanjeliu nášho Božského Pána. Práve z tohto zhubného jadra naturalizmu a humanizmu vzišiel ekumenizmus, ktorý sa snažil objaviť „božské“ v rúhavom bľabotaní každej diabolskej sekty známej človeku.

Nasledovanie stôp neposlušnosti

Chardinovo zámerné podvracanie legitímnej hierarchie Cirkvi je pozitívnym dôkazom múdrosti a jasného videnia veľkého pápeža sv. Pia X., ktorý rozpoznal hroziacu duchovnú katastrofu spôsobenú modernizmom a statočne odsúdil túto odpornú herézu. Pri tom dôrazne varoval pred nešvárom pýchy, ktorý prejavovali kňazi ako Teilhard de Chardin, ktorým chýbala najzákladnejšia kresťanská čnosť zo všetkých – pokora podrobiť svoju pyšnú myseľ a vôľu neomylnému Učiteľskému úradu a riadiacej autorite Cirkvi. Keď odstránite všetku toxickú rétoriku okolo chardinovskej náuky, nájdete kňaza beznádejne vedeného svojou nevyliečiteľnou pýchou, ako sa snaží šíriť svoje chybné názory pod rúškom pokročilého vedeckého a teologického učenia.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2
Herézy a bludy, XXIV: Peter z Bruys a Arnold z Brescie
Herézy a bludy, XXV: Peter Abélard
Herézy a bludy, XXVI: Devotio moderna – Bratia a Sestry spoločného života, beghardi a beguiny
Herézy a bludy, XXVII: Ján Hus, husitstvo
Herézy a bludy, XXVIII: Unitas fratrum – Jednota bratská
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (1. časť): Dôvody a idey
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (2. časť): Šírenie reformácie v nemecky hovoriacich krajinách, Škandinávii, Francúzsku a Nizozemsku
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (3. časť): Šírenie reformácie v ostatnej Európe a dôsledky jej rozšírenia
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 1/2: Reformátor
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 2/2: Revolucionár
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (5. časť): Ján Kalvín
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (6. časť): Ulrich Zwingli
Herézy a bludy, XXX: Anabaptizmus
Herézy a bludy, XXXI: Anglikanizmus
Herézy a bludy, XXXII: Socinianizmus
Herézy a bludy, XXXIII: Presbyterianizmus
Herézy a bludy, XXXIV: Kvakeri a kvakerizmus
Herézy a bludy, XXXV: Michael Baius
Herézy a bludy, XXXVI: Metodizmus
Herézy a bludy, XXXVII: Kvietizmus
Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 1/2
Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 2/2
Herézy a bludy, XXXIX: Febronianizmus
Herézy a bludy, XL: Jozefinizmus
Herézy a bludy, XLI: Baptisti a baptizmus
Herézy a bludy, XLII: Mormóni alebo Cirkev Ježiša Krista svätých neskorších dní
Herézy a bludy, XLIII: Adventizmus a adventisti siedmeho dňa
Herézy a bludy, XLIV: Svedkovia Jehovovi
Herézy a bludy, XLV: Mennoniti a amiši
Herézy a bludy, XLVI: Evanjelikalizmus
Herézy a bludy, XLVII: Pentekostalizmus, 1/2
Herézy a bludy, XLVII: Pentekostalizmus, 2/2
Herézy a bludy, XLVIII: Dišpenzacionalizmus, Scofieldova referenčná Biblia a kresťanský sionizmus
Herézy a bludy, XLIX: Starokatolíci
Herézy a bludy, L: Amerikanizmus
Herézy a bludy, LI: Deizmus
Herézy a bludy, LII: Galikanizmus
Herézy a bludy, LIII: Naturalizmus
Herézy a bludy, LIV: Pozitivizmus
Herézy a bludy, LV: Racionalizmus a empirizmus
Herézy a bludy, LVI: Teozofia
Herézy a bludy, LVII: Modernizmus
Herézy a bludy, LVIII: Konciliarizmus
Herézy a bludy, LIX: Feeneyizmus
Herézy a bludy, LX: Antropozofia
Herézy a bludy, LXI: Hnutie Grálu
Herézy a bludy, LXII: Kresťanská veda
Herézy a bludy, LXIII: Armáda spásy
Herézy a bludy, LXIV: Teológia oslobodenia
Herézy a bludy, LXV: Nuestra Señora de la Santa Muerte
Herézy a bludy, LXVI: New Age
Herézy a bludy, LXVII: Sun Myung Moon a Hnutie zjednotenia
Herézy a bludy, LXVIII: Slobodomurári, 1/3 – Úvod a základné princípy
Herézy a bludy, LXVIII: Slobodomurári, 2/3 – Šírenie, vývoj a ich organizácia
Herézy a bludy, LXVIII: Slobodomurári, 3/3 – Slobodomurárstvo navonok a postoj štátnych a cirkevných autorít k nemu
Herézy a bludy, LXIX: Scientológia
Herézy a bludy, LXX: Bahaizmus
Herézy a bludy, LXXI: Palmariáni
Herézy a bludy, LXXII: Kresťanský sionizmus ako politická a náboženská ideológia, 1/2 – Dejiny
Herézy a bludy, LXXII: Kresťanský sionizmus ako politická a náboženská ideológia, 2/2 – Doktríny
Herézy a bludy, LXXIII: Moderné sekty a kulty, 1. časť – Chrám ľudu a Nebeská brána
Herézy a bludy, LXXIII: Moderné sekty a kulty, 2. časť – Hnutie za obnovu Desiatich Božích prikázaní a Davidiáni
Herézy a bludy, LXXIII: Moderné sekty a kulty, 3. časť – Rád slnečného chrámu
Herézy a bludy, LXXIII: Moderné sekty a kulty, 4. časť – Óm šinrikjó, Ādôm Dhôrmô a Good News International Ministries
Herézy a bludy, LXXIV: Imanueliti – česká mesiášska sekta 90. rokov
Herézy a bludy, LXXV: Vesmírni ľudia
Herézy a bludy, LXXVI: Cirkev Procesu Posledného súdu
Herézy a bludy, LXXVII: Néo-Phare a raëliáni
Herézy a bludy, LXXVIII: Židovčenie
Herézy a bludy, LXXIX: Ilumináti
Herézy a bludy, LXXX: Neokatechumenátna cesta
Herézy a bludy, LXXXI: Katolícka charizmatická obnova

Titulný ilustračný obrázok k 82. časti Heréz a bludov – Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)