Nemeckí biskupi vydali príručku pre katolíkov, ako viesť s moslimami dialóg, zúčastňovať sa spoločných slávení a duchovne sa od nich obohatiť

26. februára 2026   Aktuality   Cirkevná kríza, Islam, Synodalita

Tento týždeň Nemecká biskupská konferencia skutočne nezaháľa. Nie nadarmo sa o nej hovorí, ako ako o celosvetovom laboratóriu cirkevného progresivizmu. Zvolila si nového predsedu, odhlasovala štatút kontroverznej Synodálnej rady, rozosiala pravidelnú dávku heterodoxných výrokov a dokonca stihla vydať aj novú príručku s názvom „Vzťahy medzi kresťanmi a moslimami v Nemecku“, ktorá má „poskytnúť usmernenie“ ako majú katolíci a v širšom kontexte všetci kresťania viesť „dialóg“ s moslimami a dať sa nimi duchovne obohatiť.

https://www.dbk-shop.de/media/files_public/7b926d4c2129b52701b7227fa39ae111/DBK_5348.pdf

Aj keď je príručka určená predovšetkým nemeckým katolíkom, mohla by pomôcť aj slovenským, vzhľadom na to, že naši cirkevní predstavitelia už evidentne intenzívny dialóg s moslimami začali, a to ich pritom na Slovensku ešte stále tak veľa nemáme:

https://christianitas.sk/v-bratislave-sa-konala-slavnostna-moslimska-ramadanova-vecera-iftar-zucastnili-sa-aj-vysoki-predstavitelia-katolickej-cirkvi/

Príručka má úctyhodných 180 strán, takže je z čoho vyberať. A sú tam skutočné perly. Napríklad v kapitole s názvom Jeden Boh sa dočítame:

„Rímskokatolícka cirkev na Druhom vatikánskom koncile jasne potvrdila, že kresťania a moslimovia vyznávajú toho istého Boha (porov. NA 3, LG 16), bez toho, aby prehliadala niekedy značné rozdiely v ich príslušných predstavách o Bohu.“

– A ako to bolo do II. vatikánskeho koncilu? To vyznávali iného Boha? A čo tie rozdiely, tie sú nepodstatné? Možno by sa k tomu mohli vyjadriť samotní moslimovia, pokiaľ majú nejaký koncil, či si aj oni myslia, že Alah a Svätá Trojica predstavujú v ich očiach toho istého Boha.

V kapitole s názvom Biblia a Korán sa môžu katolíci dozvedieť, že „úcta k nemu (Koránu) v islame je podobná oddanosti Kristovi v kresťanskej liturgii a porovnateľná s kresťanskou úctou ku krížom alebo ikonám. Z toho vyplýva, že s kópiami Koránu by sa malo zaobchádzať s úctou, napríklad ich umiestnením na prominentný stojan v moslimských domoch.“

Iné múdre ponaučenia nás čakajú v kapitole Islam a Katolícka cirkev. Najprv sa dozvieme, že Cirkev islamu a Mohamedovi krivdila:

„Vnímanie islamu v latinskej cirkvi bolo (s niekoľkými výnimkami) dlho charakterizované vylúčením a polemikami. Charakteristickým znakom bolo, že západná kresťanská tradícia sa takmer nezaoberala Koránom ani rozmanitou islamskou tradíciou po spísaní Koránu, ale skôr sa zameriavala na osobu Mohameda. V súlade s tým boli moslimovia dlho označovaní ako „mohamedáni“ – vo falošnej analógii s kresťanstvom. Mohamedovo tvrdenie o proroctve bolo popierané tým, že bol diskvalifikovaný ako podvodník (Takže bol nakoniec podľa súčasnej Cirkvi skutočným prorokom?!; pozn. aut.), bludár alebo páchateľ násilností. Islam nebol vnímaný na základe pôvodných zdrojov, ale na základe predsudkov teologických rozhodnutí. (A nie náhodou aj na základe islamskej praxe a expanzie?; pozn. aut.). Islam bol teda interpretovaný ako heréza, modlárstvo alebo – čo je ešte z toho najpozitívnejšie – ako náboženstvo prirodzeného rozumu bez akéhokoľvek nároku na zjavenie.“

– Teraz to teda už nie je heréza a Mohamed nie je bludár a násilník? Ó, kam nás to doviedla synodálna cesta…

Našťastie, ako píše príručka, prišiel II. vatikánsky koncil a ten urobil nápravu. Teraz sa môžeme spokojne oddávať dialógu a príliš sa nestarať o to, čo sa v Cirkvi dialo pred koncilom a čomu verili katolíci 2000 rokov, či v prípade islamu 1300 rokov.

A ako by to malo vyzerať v praxi?

„Rozmanitosť príležitostí a kontextov zodpovedá rozmanitosti praktizovaných foriem. Čoraz častejšie sa praktizuje akýsi druh „duchovnej pohostinnosti“. Členovia jednej komunity sa zúčastňujú bohoslužieb inej komunity zo záujmu a priateľstva, či už v rámci oficiálnej udalosti, alebo – napríklad v kontexte recipročných návštev medzi susednými cirkevnými a mešitovými komunitami. Hostia sú vítaní a následne sú prípadne požiadaní o pozdrav a pozvaní na spoločné jedlo, napríklad pri prerušení pôstu počas ramadánu. V určitých prípadoch, keď sa to zdá vhodné z pastoračného hľadiska, je tiež možné, aby sa členovia iných náboženstiev liturgicky zúčastňovali katolíckej alebo ekumenickej bohoslužby – napríklad pamätnej bohoslužby – do tej miery, do akej ju dokážu pochopiť a zúčastniť sa na nej zo svojho vlastného náboženského hľadiska. Medzi možné formy účasti patrí napríklad prednesenie modlitby za príhovor.“

Keď už ste sa nasýtili „duchovnej pohostinnosti“, tak môžete siahnuť po „liturgickej pohostinnosti“. Tá je pre vyspelejších dialogárov:

„Liturgická pohostinnosť – pasívna účasť na rituálnej modlitbe alebo bohoslužbe iného náboženstva, prípadne pozdrav alebo – v závislosti od príležitosti a formy – aj náboženský príspevok od hostí.

Multináboženská modlitba – zúčastnené náboženské komunity sa modlia vedľa seba alebo jedna po druhej podľa svojich vlastných tradícií (žiadne spoločné modlitebné texty).

Spoločná modlitba – zúčastnené náboženské komunity recitujú spoločne ten istý modlitebný text (napr. „Modlitba Abrahámových detí“ od pápeža Františka).

Slávenie s náboženskými a inými prvkami – okrem náboženských príspevkov existujú aj iné príspevky (napr. filozofické texty).“

Skrátka, treba urobiť všetko, aby katolícka viera, ktorá nie je zrejme dostatočne duchovne bohatá, bola obohatená islamom. Portál Katholisch.de, ktorý sa teší z novej príručky, píše:

„Biskupi zdôrazňujú, že vážne stretnutia s moslimskými veriacimi neohrozujú kresťanskú vieru, ale ju skôr obohacujú.“

Branislav Michalka

Zdroj: Katholisch.de, titulný ilustračný obrázok, zdroj – wikimedia commons/Martin Kraft, licencia CC BY-SA 4.0

PDF (formát pre tlač)