Lux et lex. Svetlo a tma v liturgii (Druhý diel)

Lucia Laudoniu
16. decembra 2021   Kultúra

predchádzajúci diel

Svetlo a tma sú dve brká, ktorými Boh píše príbeh sveta. V slovanských jazykoch majú oba termini technici, svetlo i svet, spoločný etymologický základ. Svetlo a svet sú dve stonky deliace sa o jeden črepník.

Kto je svätý, je modo mystico svetlý, veď v patristických časoch boli katechumeni označovaní latinským gerundívom illuminandi (singulár illuminandus), tí, čo majú byť osvietení, svet(l)í.

Každý svätec sa kúpe v tme. Hospodin obklopuje svätcov temnotou, aby sa ich intima lux nezmenila na vyhasínajúcu žiarovku. Nech to znie akokoľvek paradoxne, pre duchovné svetlo je tma potravou. Svetlo tmu neničí, konzumuje ju.

V talianskej Lucce sa na sviatok Povýšenia svätého kríža koná spektakulárny obrad pálenia kúdele. Rito della stoppa sa pravdepodobne zrodil pod tiarou Alexandra II., ktorý bol zvolený za pápeža v rezidencii v Lucce. Chvosty ohňa si pochutnávajú na slame pripevnenej na železný rošt umiestnený v strede baziliky. Pár riadkov o tomto zvláštnom obrade blízkom pápežskej korunovácii sa ocitlo v Beveriniho itinerári z roku 1669 v súvislosti s pominuteľnosťou slávy a matérie vôkol nás. Svetlo ohňa sa mení na sudcu nad slamou. Tento aspekt je vari ešte dôležitejší, než prvoplánový dôraz na staré známe memento mori.

Budeme súdení svetlom. Všetka slama sa rozpadne, no železo sa pôsobením ohňa ešte viac rozpáli. Nezhorí, neubudne z neho. Obrad pálenia slamy vo svojej divadelnej pôsobivosti ukazuje, ako oheň Božieho súdu za pomoci svetla a tepla pôsobí v ľudskom srdci.

Vieme, že latinské teoforické meno Deus Pater nadväzuje na staré indoeurópske meno boha denného svetla Diespiter. Rimania však vynašli špeciálne sloveso označujúce prácu pri nočnom osvetlení lucubrare a podstatné meno lucubratio. Svetlo plnilo úlohu „dozorcu“ nad prácou, aby sa nik neskrýval v tmavom kúte záhaľky.

Dve najdôležitejšie udalosti dejín spásy sa odohrali v náručí noci: narodenie Spasiteľa a Jeho zmŕtvychvstanie. Ich liturgickú oslavu vždy sprevádza sestra tma.

Myšlienka, že Boh svetlo zapaľuje, sa môže zdať ako klišé. Dominus (Lumen de Lumine slovami kréda) najlepšie vie, kedy ho zhasnúť, aby v nás vyvolal hlad po svetle.

Zastavme na chvíľu kolotoč alegórie. Liturgické svetlo je často ozvenou praktických potrieb a symbolický význam nadobudlo až sekundárne. Príkladom plodného dialógu medzi mystikou a praxou je biskupská bugia. Reč je o vysokej sviečke držanej alebo nesenej pri osobe biskupa, prípadne pri pontifikáli – liturgickej knihe, z ktorej celebruje biskup. Táto svieca bola v minulosti neodmysliteľnou pomocníčkou rímskych hierarchov pri predieraní sa lesom písmen v starých a ťažko čitateľných rukopisoch. Bugia aj v časoch elektrického osvetlenia zostala spomienkou na Kristovo svetlo, ktoré má biskup svojou náukou strážiť a nie hasiť. Ústa biskupa majú byť horiacim knôtom podobným knôtu bugie, ktorá nesvieti sama pre seba, ale preto, aby osvetlila liturgický text a slová modlitby urobila zrozumiteľnými.

Zvyk uctiť si cisárov a strážcov vecí verejných sviecami a fakľami Cirkev prevzala zo starého Ríma. Pred tvárou cisára v triumfálnych sprievodoch defilovali sviečky. Vychádzalo sa z predstavy, že plameň je žeravým okom cisára prítomným cez sviečku v každom kúte ríše. Horiaca sviečka teda predstavovala oči.

Boh vo svojej prozreteľnosti zveril patronát nad očnými chorobami svätej Lucii, ktorá má svetlo zapísané v mene ako pečať vo vosku. Úzka väzba medzi ľudským zrakom a svetlom sa zachovala v latinskej poézii. Básnici dávajú lampám našich očí meno lumina, plurál od lumen. V očiach sa ako v slimačej ulite chúli svetlo, ktoré nedokáže odmerať žiaden lekár ani fyzik.

Existujú tri druhy svetla: denné, ktoré stvoril Boh, umelé, ktorého pôvodcom je človek a svetlo Božej milosti. To posledné dokáže vstúpiť do človeka aj cez kanál zraku, preto je dôležité venovať sa pôstu očí.

Pôstom očí je v západnej tradícii služba tenebrae, inak tiež temné hodinky, fúzia matutína a chvál od zeleného štvrtka do bielej soboty plná zrakových i sluchových vnemov. Prečo sluchových? Záver ofícia sa odohráva v úplnej tme prerušovanej svojráznym lomozom, po latinsky strepitus. Hluk je vyvolaný udieraním breviárov o chórové lavice, prípadne dupotaním. Je to azda jediná chvíľa liturgického roka, kedy je dovolené robiť v chráme rámus. Ako každý posvätný úkon, aj tento má svoju symbolickú i praktickú rovinu. Strepitus sa patenter et perspicue vyvinul z hlasného zabuchnutia knihy, ktoré malo poslúžiť ako signál na odchod z chrámu. V úplnej tme, kedy sa prúd ticha nesmel prerušiť slovom sťa strhujúcim tympanom z Haydnovej symfónie, to bol jediný spôsob, ako upozorniť modliacu sa kongregáciu, že služba sa skončila. Jednoduchý signál sa postupom času zmenil na spomienku na zemetrasenie, ktoré mučilo zem po Kristovej smrti.

Latinská kultúra má veľký zmysel pre vytváranie niečoho, čo by sme v modernej dobe radi nazvali zdravá virtuálna realita. Gustate et videte sa vzťahuje na opätovné prežívanie praesentiae Domini všetkými zmyslami, omnibus gustibus, aby prežité zletelo z krátkodobej pamäte do srdca.

Vzťah inter memoriam et cor v kresťanskej liturgii je stále málo prebádaným panenským pralesom. Pamäť a srdce sú pozvané spolupracovať. Profánne umenie, žiaľ, často dráždi rozum a srdce, dušu a ducha, aby stáli proti sebe a hádali sa. Ars liturgica pomáha dosiahnuť opačný účinok – zmieriť myseľ a srdce, aby sa viac nepúšťali do smrteľného duelu, ktorý nemôžu vyhrať ani prehrať, ale môžu ho prerušiť. Toto prerušenie, keď človek pocíti zbytočnosť boja medzi dušou a svojou kognitívnou mohutnosťou, sa volá pokoj.

Čo nás viac upokojuje? Svetlo alebo tma? Nespíme predsa vo svetle a aj rozvíjajúci sa kvet sa derie na svetlo z tmavého púčika. Tma môže byť synonymom oddychu a rastu. Vykúpenie tmy a zostúpenie ad inferos, do podzemia našej bolesti, je jadrom tradičných obradov tenebrae. Po každom žalme odovzdáva svojmu Stvoriteľovi svetlo jedna z pätnástich sviec na centrálnom svietniku, čím sa postupne znižuje osvetlenie chrámového priestoru. Posledná sviečka je spravidla situovaná za oltárom. Rozpráva o Kristovom božstve, ktoré berie dych temnote a zvestuje ľudstvu pravý zákon. Už pre starých Rimanov boli zákony expozíciou intelektuálneho svetla osvetľujúceho vzťahy medzi občanom a štátom i medzi občanmi navzájom. Skúsení právnici sa hrdili titulom lucerna iuris. Ubi lex, ibi lux.

„Stratenou“ špecialitou stredovekého rímskeho obradu bol triangulárny svietnik, ktorému sa hovorilo tricereo, triangulum či arundo. Tento svietnik v tvare trojzubca (tridens) býval súčasťou procesie na začiatku veľkonočnej vigílie. Caeremoniale Episcoporum odporúča prípravu trojice sviečok pripevnených na vrchole pevnej trstiny, prútu alebo drevenej palice: „Preparetur arundo cum tribus candelis in summitate positis.“ Trojitá schéma je triadologickou narážkou. Najvyššie umiestnená sviečka učila o monarchii Boha-Otca. Anglický jezuita Herbert Charles Thurston datuje tricereo do 12. storočia. Trojramenné svietniky pravdaže existovali oveľa skôr, no nie vždy boli spojené so symbolikou hada. Prečo západné liturgické „tricereá“ ovíjal had?

Východná ikonografia pristupuje k udalostiam Vzkriesenia s odlišným súborom znakov. Pán Ježiš podáva ruku Adamovi a Eve a vyslobodzuje z inferna celé stvorenie. Keby nebolo paschálnych udalostí, nebesia by aj pred spravodlivými zostali zamknuté.

Západ kladie do Kristových dlaní vojenský prápor a celá kompozícia je fanfárou zahratou maliarskym štetcom. Západ prvého milénia však poznal ešte jeden paschálny ikonografický model, ktorý osciluje medzi latinským triumfalizmom a orientálnym dôrazom na kozmické účinky vykúpenia. Oslávený Kristus vyťahuje hriešnikov z tlamy veľkého draka alebo hada, ktorý podobne ako na ikonách svätého Juraja zastupuje porazené pohanstvo. Had s hlavou Evy objímajúci palicu trojramenného svietnika tricereo je stredovekou pamiatkou na zničený pohanský vetus ordo. Je vecou teologickej špekulácie, či na palici s haďou hlavou budeme radšej hľadať liečivého Mojžišovho hada alebo priamo prvého zvodcu ľudského rodu. Hady sú súčasťou byzantskej biskupskej berly. Fúzia figúry hada so svetlom svietnika je však typická len pre západný stredoveký svietnik, ktorý vo svojej hadej forme už nemá miesto v liturgickom umení dneška.

Popri košatých alegorických výkladoch počúvame strohé hlasy, ktoré tricereo považujú iba za praktickú zásobu svetla pre prípad, ak neželaný závan vetra uhasí požehnaný oheň. Tie isté skeptické hlasy vidia v rímskej šestici oltárnych sviečok predchodcu elektrického osvetlenia oltára, nič viac. Kradnúť liturgii poetickú symboliku je ako vymontovať z funkčného lustra všetky žiarovky a potom zalamovať rukami, prečo nesvieti.

V starozákonnom kulte mala domovské právo sedemramenná menora, ktorá je dodnes súčasťou byzantských oltárov. Pravoslávne Cirkvi Balkánu zdobia svoje mensae spravidla dvoma sviečkami a na post-tridentských barokových oltároch ich narátame šesť. Nie je v tom rozpor?

De sacro altaris mysterio pápeža Inocenta III. predpisuje pre pápežské omše dve sviečky po oboch stranách oltára. Až do tridentskej kodifikácie bývalo bežné, že na oltári horela dvojica sviečok – láska Cirkvi synagógy a Cirkvi, ktorá povstala z pohanstva. Ešte bežnejším výkladom bolo vidieť v nich Starý a Nový zákon, dve svetlá stretávajúce sa na Kristovom tróne.

Tridentská oltárna „šestka“ ale nepriniesla nič nové, čo by Cirkev predtým nepoznala. Bol to návrat k autentickej menore z Jeruzalemského chrámu. Menora mala sedem žiariacich „prstov“. Zabudli sme vari na siedmu sviecu? Jej miesto bolo za krížom, no neskôr sa od tohto zvyku upustilo nielen z bezpečnostných dôvodov.

Sám kríž je najjasnejšou sviecou. Nedáva svetlo len oltáru, udeľuje ho aj Slnku a hviezdam. Svetlo, ktoré si opásalo tmu ako zásteru.

PDF (formát pre tlač)