Katapetazma – byzantská oltárna opona a jej latinské „sestry“

Lucia Laudoniu
12. októbra 2021   Cirkev Kultúra

Ľudský život sa podobá lodi so sťažňom v tvare kríža vrasteným do jej stredu. Vetrom, ktorý nám dúcha do plachiet, aby sme jedného dňa zakotvili v nebeskom prístave, je Svätý Duch.

Velum vitae, to je naša duša, krehká ako závoj nevesty a mocná sťa plachta anglickej brigantíny. Plenissimus velis navigare, plaviť sa (treba) s napnutými plachtami.

Velatio je súčasťou viacerých kresťanských liturgických tradícií, vieme však, aké posolstvo a symbolika dýchajú z oltárnych opôn?

Canticum Salomonis, biblická Pieseň piesní, má miesto inter paginas, medzi stránkami (a tiež na stránkach) rímskeho breviára. Okrem glorifikácie harmónie Krista a jeho nevesty Cirkvi (táto rovina výkladu je len jedným zrnkom z pomyselného ruženca exegézy) obsahuje zaujímavú myšlienku o závoji. Odkaz na velum svätohieronymovská Vulgata zahaľuje slovami: „Quam pulchra es amica mea (…), oculi tui columbarum absque eo quod intrinsecus latet.“ Čo je napísané v latinskom texte? „Aká prenádherná si, priateľka moja (…), oči tvoje ako holubičky za tým (mimo toho / od toho / z toho), čo sa skrýva v hlbinách vnútra.“ Slovenský preklad Svätého písma berie do úvahy hebrejskú predlohu. Sporné miesto, ktoré je svojím spôsobom crux filologorum (kríž filológov, ťažko preložiteľná nejasná sekvencia textu) slovenská katolícka Biblia interpretuje spojením „za tvojím závojom“. Vetus Latina kladie na toto miesto väzbu „praeter taciturnitatem tuam“, „za (mimo / pred) tvojím mlčaním“.

Taciturnitas však nie je silentium. Silentium (od verba silere) sa často chápe ako zadržanie prúdu slov, skrotenie rozvášnenej vody. Zatvorenie komory v priehrade mlčania, aby sme hladinu slov upokojili a slová preosiate tichom (silentium) ďalej rozumne distribuovali, regulujúc ich ako vodohospodári vodnú hladinu.

Taciturnitas je druh mlčania, pri ktorom je človek ponorený do tajomstva. Slová sú ako perly kryštálového cukru, ktoré sa pôsobením zotrvačnosti mlčania (taciturnitas) roztápajú na karamel.

Závoj, ktorý sa spomína v Piesni piesní, je velum taciturnitatis, závoj mlčania, a ten spočíva vo vnútri, intrinsecus latet, v srdci Cirkvi. Pieseň piesní môže byť dialógom lásky medzi Pánom Ježišom a personifikovanou Božou Múdrosťou (Divina Sapientia, Sancta Sophia), s ktorou je Bohočlovek hlboko a neviditeľne zjednotený. Viditeľným znakom jednoty medzi Bohočlovekom a Múdrosťou je práve závoj.

Chrámový závoj v liturgickej kultúre predstavuje Múdrosť prameniacu v Otcovi a zjavujúcu sa v Synovi v moci Ducha, ktorou je naplnené nebo. Parafrázujme nádherný verš hymnu Sanctus: „Pleni sunt coeli et terra sapientia tua.“ Závoj ďalej zdôrazňuje pokoru Božieho Syna, onen oblak pokory zahaľujúci Pánovo Božstvo, keď kráčal po zemi v tele.

Byzantský obrad umiestňuje nad imperátorské (kráľovské, cárske) dvere ikonostasu (porta formosa) oponu, u Grékov nazývanú καταπέτασμα, katapetazma. Používanie špeciálnej opony nad centrálnym (kráľovským) vchodom v prostredí konštantínopolskej ortodoxie podľa tradície nariadil už svätý Bazil Veľký. Zmienky o existencii katapetazmy však v dejinách Cirkvi nájdeme ešte pred baziliánskou dobou. Eusebius z Cézarey sa pri opise apsidy jeruzalemskej Baziliky Božieho hrobu zmieňuje o portiku (stĺporadí). Stĺpov vôkol oltára bolo toľko, koľko bolo apoštolov. Apoštoli sú živými stĺpmi Cirkvi a táto pravda dostala architektonickú podobu už v kresťanskej antike.

Do intercolumnia (priestoru medzi spravidla mramorovými stĺpmi) sa vešali opony, ktorých reliktom sú textílie nad kráľovskými a často aj diakonskými dverami súčasných ikonostasov. Skutočnosť, že v niektorých gréckoobradných chrámoch sa od použitia opôn na ikonostase upustilo, je smutným dôsledkom rôznych historických turbulencií a straty zmyslu pre krásu vlastného rítu. Mimo bohoslužieb (pri súkromnej modlitbe) sa použitie katapetazmy nepredpisuje, ale media vita liturgica, uprostred bohoslužobného života Cirkvi, má katapetazma nezastupiteľné miesto. Východorímska liturgická opona sa zaťahuje počas niektorých častí svätej liturgie, zdôrazňujúc tak obmedzenosť ľudskej mysle koriacej sa pred tajomstvom Premenenia.

Východu nikdy nebolo blízke scholastické učenie o transsubstanciácii. Nepreniknuteľnej pravde eucharistickej reality vzdáva východná duša úctu aj prostredníctvom oltárneho vela, symbolu Kristovho pohrebného rubáša a zároveň svadobného závoja nevesty, ergo Cirkvi. Je to závoj radosti, ktorý je však utkaný zo sĺz.

V rumunskom jazyku sa termínom catapeteasmă niekedy označuje kompletný ikonostas (v zmysle delimitačnej steny), nielen záves nad cárskymi dverami. Toto slovo je pamiatkou na oponu Jeruzalemského veľchrámu. Z evanjelií vieme, že opona Svätyne svätých sa roztrhla, keď Spasiteľ na kríži zavŕšil svoje vykupiteľské dielo. Nôž času prerezal závoj dejín a brána raja sa otvorila dokorán.

V hebrejskej kultúre svätostánok Tóry (Aron ha-kodeš) zahaľuje parochet, ideové continuum opony spočívajúcej na Arche zmluvy.

Starozákonná chrámová opona symbolizovala bariéru medzi Bohom Otcom a ľudstvom a novozmluvné roztrhnutie opony na dve polovice je aktom vzájomného objatia Boha a človeka.

V tomto zmysle existuje opona v arménskej liturgii (badarak). Jej trojnásobné zatiahnutie a odhalenie chráni zhromaždený ľud, aby nebol rozptyľovaný dianím vo svätyni a upriamil vnútorný laserový lúč pozornosti na to, čo je podstatné. Čierna oltárna opona počas arménskeho pôstu inšpiruje kresťana spomenúť si na vyhnanie prvých ľudí z raja.

Liturgické či oltárne opony na kresťanskom Západe neboli neznáme. Benediktínsky opát kraľujúci na stolci arcibiskupa v Canterbury Svätý Lanfrancus sa v roku 1070 zmieňuje o inštalácii opony (cortina) zahaľujúcej oltárny priestor počas predpaschálneho štyridsaťdňového pôstu: „Dominica prima Quadragesimae post completorium suspendatur cortina inter chorum et altare.“ „Počnúc prvou veľkopôstnou nedeľou, po kompletóriu nech sa spustí dolu opona medzi oltárom a chórom“ (chór je priestor pre scholu cantorum pred oltárom paleokresťanských svätýň). Vieme však, že počas nedeľnej bohoslužby boli tieto opony odhrnuté, pretože nedeľa je dies Resurrectionis, dňom Vzkriesenia aj počas veľkého pôstu.

Velum Quadragesimale predpisuje aj Caeremoniale Parisiense z roku 1662. Zahaľovanie oltára či sôch v štyridsaťdňovom pôste bola zrejme praxis communis v celej latinskej Európe.

Koncom 19. storočia sa tento pekný zvyk dostáva do úzadia a v 20. storočí takmer zaniká. O renesanciu pôstnych opôn v Nemecku (Fastentuch) sa v 70. rokoch minulého storočia zaslúžilo združenie Misereor, ktoré vyrobilo prvú pôstnu oponu po desaťročiach liturgického vákua.

Nemecké pôstne opony objímajúce hlavný oltár vynikajú spektakularitou pašiových scén, na rozdiel od opôn francúzskej proveniencie, pre ktoré je typická skôr sobrietas, striedmosť. Ústredným znakom európskych pôstnych opôn je kríž. Pôst očí nie je primárnym cieľom, podstatou je priviesť veriaceho do tieňa kríža, kde nájde občerstvenie.

PDF (formát pre tlač)