Je absolútne správne, že novela Ústavy SR po novom poukazuje na to, že takzvané „kohabitačné zväzky“ nie sú v žiadnom prípade rovné manželskému zväzku

Matej Gavlák
15. októbra 2025   Spoločnosť   Komentár

Ak niečo ženu skutočne ponižuje, tak je to to, keď jej muž, s ktorým žije, ani len nekúpi prstienok, nepožiada ju o ruku a nevezme si ju za svoju právoplatnú manželku pred Bohom a štátom. Toto je skutočná nespravodlivosť voči našim mladým ženám a je len dobre, že túto nespravodlivosť začal štát  konečne – i keď nepriamo – reflektovať. Navyše má tento problém oveľa hlbší duchovný charakter akoby sa mohlo zdať.

Novela Ústavy SR

O novele Ústavy SR, nečakane prijatej 26. septembra, sa toho už popísalo/nahovorilo veľa, no jedna zmena sa zatiaľ príliš nespomína. Odsek 4 výslovne hovorí o manželoch, ako o tých, ktorí si môžu prednostne adoptovať dieťa:

„Osvojiť maloleté dieťa môžu manželia alebo jeden z manželov, ktorý žije s niektorým z rodičov dieťaťa v manželstve, alebo pozostalý manžel po rodičovi alebo osvojiteľovi maloletého dieťaťa.“

Je to zaujímavé preto, lebo dnes na Slovensku žije veľká časť mladých ľudí ako tzv. „kohabitujúce páry“, teda ako manželia – ale bez manželstva. Najmä mladí muži ospravedlňujú tento stav dnes už zľudovenými slovami: „Načo papier?“, keď sa predsa „majú radi“. Inými slovami, snažia sa ženám (a svetu naokolo) nahovárať, že na manželstve vôbec nezáleží.

Nuž, ale záleží – a samotná Ústava SR to teraz potvrdzuje. Nielenže manželia majú prednostné právo na adoptovanie si dieťaťa, ale novela iné ako manželské zväzky ani len nespomína. A ako sa hovorí: „Je to ticho, ktoré prehlušuje všetko naokolo.“

Keď o ruku žiadajú… ženy

V prvom rade už to, že muž takouto primitívnou výhovorkou uprie žene najkrajší, najpamätnejší a najdôležitejší deň v jej živote – deň svadobný – čosi vypovedá o jeho charaktere. V minulosti musel mládenec prísť za otcom vyvolenej a požiadať ho o dovolenie vziať si jeho dcéru za manželku pred Bohom a štátom. Bolo to slušné, čestné a správne. To, čo robia muži ženám dnes, keď si ich (z pohľadu otca ženy) drzo prisvoja, no nekúpia jej prstienok, nepožiadajú ju o ruku a neprivedú ju pred oltár, je opakom toho, čo je slušné, čestné a správne. Je to vlastne úbohé. A pre ženu i jej rodičov, ktorí ju vychovali, hlboko nespravodlivé.

Neklamme sa: samozrejme, že ženy samotné svadbu chcú a túžia po nej. To muži sú problém. Asi každý videl aspoň 5 minút z reality show TV Joj „Vezmeš si ma?“, kde ženy tajne chystajú svadbu poza chrbát svojich dlhoročných partnerov. Lenže táto reality show v sebe skrýva ešte jednu hlbšiu pravdu, pre niekoho možno bolestivú: manželstvo kladie ženu mužovi na roveň; bez manželstva si muž ženu iba prisvojuje ako nejaký bezduchý majetok, azda len ako objekt jeho túžob. A ženy toto podvedome cítia. A túžby človeka, ako vieme, sa vedia časom meniť.

Samozrejme, pri ústavnej novele sa hovorí o tom, že manželské zväzky sú stabilnejšie, že poslanci chcú posilniť úlohu tradičnej rodiny a pod. Plne súhlasím. Christianitas.sk je však predovšetkým kresťanská stránka a tak sa na túto problematiku dnes chcem pozrieť z kresťanského uhla pohľadu.

Koreň všetkého nešťastia

Ako sa vlastne stane, že je žena mužom takto zatlačená do kúta? Chcela by byť jeho manželkou, no pre toho, ktorému odovzdáva svoju dušu je prednejší dom, dovolenka, možno motorka. Jej túžby sú vždy na poslednom mieste. Vlastne, najväčšia túžba jej života ho vôbec nezaujíma. Hlavne, že „je jeho“. Stáva sa len akousi tichou otrokyňou muža.

V širších rodinách, či medzi priateľmi a známymi má azda každý z nás nejaký taký smutný prípad. Sťažujú sa nám čitatelia nad osudmi svojich dcér. A nechápu, kde sa to pokazilo.

Koreňom všetkého nešťastia je odstránenie kresťanskej sexuálnej morálky. Kresťanská sexuálna morálka chránila ženy, aby si nezničili svoj život s niekým, koho nielenže nemilujú – ale komu ani len nestoja za to, aby si ich vzal za manželku, keď už s ním majú dieťa. Kresťanská sexuálna morálka bola dobrá vec a je nutné rozprávať zvlášť mladým dievčatám tieto vskutku tragické príbehy našej generácie. Je nutné začať dievčatám rozprávať:

„Nenechajte sa zlákať diablovým volaním. Počkajte. I Boh má pre vás zaiste pripraveného niekoho, kto príde v stanovený čas, a bude vás chcieť priviesť pred oltár, a nie do súkromnej izby niekde na poschodí.“

Je nutné učiť svoje dcéry takýmto postojom, aby o 10 rokov ich zúfalí otcovia nemuseli hľadieť na to, ako vystupujú v nejakej trápnej relácii súkromnej televízie sťažujúc sa na to, že ich „partner“ stále váha so sobášom. Veď čo keby sa objavila nejaká iná…

A tu treba poriadne zahriaknuť aj tých mladých mužov, ktorí by to s konkrétnym mladým dievčaťom aj mysleli dobre, chceli by si ju vziať, chceli by ju priviesť k Bohu, ale nikdy ju neoslovia – či už zo strachu, zbabelosti, lenivosti, tuposti, hanblivosti, sebapodceňovania, vlastnej malosti, lebo majú „dôležitejšie veci“ na práci… Nič nie je dôležitejšie ako toto. NIČ NIE JE DÔLEŽITEJŠIE. Sám by som tomu neveril a predsa je to pravda. Lebo sa môže stať, že ženu, ktorú ste tajne milovali a ctili, doslova unesie niekto iný – a v najhoršom možnom prípade to bude nejaký úbožiak, čo jej ani len nekúpi prstienok. Proste si ju privlastní. A vy s tým nič nenarobíte.

Nerobte túto strašnú chybu a bežte za ňou. Môžete jej nielen pomôcť, môžete ju zachrániť. A to doslova. Pred Peklom. Tu na zemi i potom po smrti.

Ak nie do Neba, tak potom kam?

Tieto „kohabitačné zväzky“, ktoré nepoctivým mužom (ešte veľmi jemne povedané) tak veľmi vyhovujú, totižto nielenže nie sú na úrovni manželstva – sú doslova anti-manželstvom. Rozoberme si to na drobné. Kresťanstvo vždy učilo, že manželstvo spĺňa tieto dve funkcie:

1) plodenie a výchova detí;

2) vzájomná pomoc manželov na ceste do Neba.

Samozrejme, bod 1 kohabitujúce páry spĺňajú. Avšak skutočným kameňom úrazu je bod 2. Manželia si majú vzájomne pomáhať na ceste do Neba. Alebo, ako to krásne povedal budúci cisár Rakúsko-Uhorska, bl. Karol Habsburský svojej novomanželke (a životnej láske), arcivojvodkyni Zite:

„Teraz si musíme vzájomne pomôcť na ceste do Neba.“

Ale kam si vzájomne „pomáhajú“ kohabitujúce páry – kam tí muži tie ženy po celý ich život vlastne ťahajú? Nuž, Nebo to nie je. Je to zatratenie. Iste, tvrdé slová, ale pravdivé. Je nutné povedať pravdu, aspoň raz. Aspoň jedenkrát.

Ešte raz: Čo je to za muža, ktorý žene, ktorú údajne „miluje“, po celý jej dospelý život odopiera Boha, kostol, spoveď, sväté prijímanie? Doslova ju uväznil v akejsi železnej klietke, z ktorej niet úniku. Čo je to vôbec za monštrum? V minulosti by ním celá dedina opovrhovala, teraz sa bude hrať na frajera?

Veď kedysi, keď aj boli ťažké manželstvá, keď muž možno pil, správal sa k žene neúctivo – žena aspoň zašla do toho kostola, posťažovala sa kňazovi, našla útechu v krásnych maľbách, silu v Bohu, radosť v Panne Márii, svoju bolesť pripodobňovala Máriinej bolesti. Vskutku, jej bolesť bola vstupenkou do Neba. „Tu si život pretrpím, na druhom svete dostanem odmenu,“ mohla si povedať a mala pravdu. Dnes to už vie. Ale čo tieto ženy, ktoré sú – neraz proti svojej vôli! – zamknuté v stave ťažkého hriechu desať, pätnásť či dvadsať rokov? A nič s tým nedokážu robiť, lebo otec dieťaťa skrátka na také veci neverí a stále dookola omieľa to svoje „Načo papier, Boha niet“?

Lenže Boh existuje. A existuje aj diabol. A existuje Nebo. A existuje aj Peklo!

Treba im pomôcť!

Z tohto dôvodu by som argumentoval, že ak muž mieni ženu aj naďalej takýmto spôsobom sužovať, odmietať si ju vziať a tým jej odopierať sviatosti, ktoré sú predsa jediným zdrojom spásy duše človeka, žena by mala začať uvažovať aj nad možnosťou opustenia takéhoto muža – a radšej byť slobodnou mamičkou.

Tu treba apelovať predovšetkým na rodičov takejto mladej ženy, možno známych, zvlášť ak sú veriaci: prosím, pomôžte jej, prichýľte ju aj s jej deťmi. Boh sa zaiste postará o vás aj o nich, a Boh vás zaiste odmení. A daná osoba, možno vaša vlastná dcéra, sestra, vám bude na druhom svete po celú večnosť vďačná, že ste jej pomohli v hodine, kedy konečne povedala diablovi: „Nie, už ma nebudeš týrať, ja v tvojom kráľovstve neskončím!“

Neklamte sa, drahí rodičia, že veď „stále je čas“: nikdy neviete, kedy môže dôjsť k nejakej tragédii, dcéra náhodou tragicky umrie pri autonehode a čo potom? Budete si trhať vlasy? Dávať ružence do jej hrobu a prosiť kňaza, aby ju pekne po kresťansky pochoval? Ako by jej to malo zaistiť večný život? Keď pritom pätnásť rokov žila v stave smrteľného hriechu a zomrela bez spovede, bez sv. prijímania? Buďme trošku realisti, prečítajme si to Sv. Písmo. Čo hovorí sv. Peter, náš prvý pápež?:

„A ak sa spravodlivý ťažko zachráni, kde sa podeje bezbožný a hriešnik?“ (1Pt, 4,18)

A onen gauner, pre ktorého sú dovolenky dôležitejšie ako „papier“ si možno uvedomí, koho stratil, a bude so sobášom súhlasiť; alebo si možno nájde inú.

V každom prípade žena bude vedieť na čom je a – to predovšetkým – nič sa nevyrovná priateľstvu s Bohom, Pannou Máriou a svätými. Nič sa nevyrovná získaniu Neba a záchrane pred zatratením. Absolútne nič.

Aj diabol má svojich ľudí

Je tu ešte jedna vec. Posledná. Avšak hlboko duchovná. Niečo, čo nám až doteraz unikalo kdesi pod radarom.

Píšem pokračovanie svojej knihy Svätci a hriešnici a pomaly, ale iste sa dostávam ku kapitole o čarodejníckych procesoch. Preto som posledné týždne strávil veľa času vyhľadávaním všetkých možných informácií o čarodejníctve. A jeden zdroj je vskutku nad všetky ostatné. Ide o milú pani, Afroameričanku, možno Afričanku, zrejme protestantskú kresťanku, vystupujúcu pod prezývkou GOODY INSPIRED, ktorá preukazuje hlboké vedomosti o tom, ako fungujú čarodejnícke spolky, ako spoznať osobu venujúcu sa čarodejníctvu, ako sa brániť týmto útokom a pod. Hotové požehnanie pre môj projekt!

Avšak GOODY INSPIRED nehovorí z kresťanského pohľadu len o čarodejníctve, ale aj o širších duchovných záležitostiach. V jednom zo svojich videí opisuje niekoľko znakov ako spoznať človeka, ktorého do nášho života poslal diabol a nie Boh. Hneď prvým znakom je, že nás odrádza od Božích vecí.

Niečo podobné hovorí aj exorcista Elias Vella. Vieme, že bez Boha sa nepohne ani lístok na strome. Boh nám vo svojom pláne spásy určil nielen našich rodičov a súrodencov, ale aj naše manželky/manželov. Lenže my si túto cestu musíme vybrať (GOODY INSPIRED túto Božiu vôľu pre naše životy nazýva aj naším osudom). Ale diabol sa snaží zničiť tento Boží plán spásy pre naše životy a ponúka inú cestu, ďaleko od Boha. A namiesto súdených manželiek/manželov nám predostiera úplne iných ľudí – ktorí nás nepovedú k Bohu, ale ďaleko od Boha. Je to jeho plán zatratenia.

Dokonca aj sv. Hyacinta – jedno z troch fatimských detí – uviedla, že: „Mnohé manželstvá nie sú dobré, sú Bohu nepríjemné a nie sú podľa jeho vôle.“ Sú manželstvá, ktoré Boh nechcel! Čo potom tieto kohabitačné zväzky?

Toto všetko je výsledkom nášho hriechu: v prvom rade vyvoleného muža, ktorý zanedbal vyvolenú ženu a potom ženy, ktorú na hriech zviedol ten, ktorého poslal diabol. Takmer dokonalý príklad Adama a Evy. Adam zanedbal Evu a následne sa o ňu „postaral“ diabol (Diablovou taktikou je od prvopočiatkov izolovať ženu od jej muža a potom na ňu zaútočiť).

V týchto zložitých prepletencoch je treba zanechať hriech, odprosovať za svoje hriechy, vzájomne si odpustiť, hľadať Božiu vôľu aj v takýchto situáciách, vyhľadávať Boží hlas a nekonať na vlastnú päsť.

Keď zasiahne Boh

GOODY INSPIRED pokračuje a v ďalšom videu hovorí, že skrze hriech môže diabol „ukradnúť človeku jeho osud“ (mal byť kráľom, revolucionári ho zbavili jeho kráľovstva; mal mať isté dievča za manželku, tá žije s iným a pod.). Avšak, môže sa stať, že sa sám Boh rozhodne túto nespravodlivosť z vlastnej vôle ukončiť. Autorka to opisuje tak, že nás sám Boh začne postupne zbavovať ľudí, ktorých poslal diabol a približovať k nám ľudí, ktorých nám On určil už od počiatkov vekov.

Treba sa však naozaj držať Božej cesty, modliť sa za Božiu vôľu pre naše životy, ako aj za ľudí, ktorých nám Boh posiela do našich životov, i za obrátenie hriešnikov (nikto predsa nechce skončiť na takomto, či takomto mieste; snažte sa o TOTO miesto).

Dobré je utiekať sa k Panne Márii, i k svätým, napríklad k sv. Rite.

Boh nás nechce nechať na ceste zatratenia a vždy chce, aby sme sa zachránili pre život večný. Boží plán je pre nás ten najlepší, Božia prozreteľnosť ráta so všetkým, aj s deťmi. My nemáme konať na vlastnú päsť, ale máme sa modliť za pochopenie Božej vôle, prijať Božiu vôľu, konať podľa Božích príkazov, čakať na Božiu pomoc. A tá zaiste v stanovený čas príde. Všetko sa musí začať modlitbou, pôstom, pokáním, ľútosťou nad vlastnými hriechmi, odpustením blížnemu.

Zhrnuté a podčiarknuté: nezotrvávajte v hriechu. Nestojí to za to. Ale tiež: pravá láska skutočne existuje. Má moc zachraňovať duše.

PDF (formát pre tlač)