Dvesto rokov vojenských zásahov Ruska v Európe a tradícia konzervatívnych kalkulácií: Od sedemročnej vojny (1756–63) až po vojnu na Ukrajine, 2. časť: Na ceste k I. svetovej vojne

Branislav Michalka
10. mája 2025   História Politika   Komentár

predchádzajúca časť:
Dvesto rokov vojenských zásahov Ruska v Európe a tradícia konzervatívnych kalkulácií: Od sedemročnej vojny (1756–63) až po vojnu na Ukrajine, 1. časť

***

Keď v roku 1873 dohodol nemecký kancelár Otto von Bismarck Spolok troch cisárov – Nemecka, Rakúsko-Uhorska a Ruska, bolo to podobne ako niekdajšia Svätá aliancia logické spojenie troch najkonzervatívnejších štátov v Európe, ktoré tvorili ideový protiklad k Francúzsku a Veľkej Británii. Týmto dvom koloniálnym a liberálnym gigantom, sa však napriek všetkej dynamike nemeckého rozvoja stále Spolok nemohol rovnať.

Obrovská optická rozloha Spolku troch cisárov na mape Európy a v porovnaní s ňou „malá“ rozloha Britských ostrovov a Francúzska, je tým optickým klamom, z ktorého oficiálna historiografia vojnových konfliktov 19. a 20. storočia ťaží dodnes. Vykresľuje totiž svetové konflikty väčšinou ako súboj nemeckého svetovládneho Goliáša, s malým britským, slobodymilovným Dávidom, či Gandalfom a jeho malými romanticko-demokratickými hobitími kamarátmi.

V skutočnosti tvorila predovšetkým Británia, ale aj Francúzsko kolosálne ríše, voči ktorým bolo napríklad Rakúsko-Uhorsko po hospodárskej, finančnej a mocenskej stránke už len druhotriednou mocnosťou, závislou na nemeckom kapitále a investíciách, tak ako nakoniec stredoeurópske krajiny dodnes. Britské impérium, najväčší štát v dejinách ľudstva s takmer pol miliardou poddaných, v čase keď mali USA menej ako 100 miliónov obyvateľov, preto vôbec nebol po všetkých stránkach tým statočným Dávidom, ale skôr Goliášom, a to pekne vykŕmeným.

V ťažbe uhlia, vo výrobe ocele, v hustote železničnej siete, v obchodnej bilancii sa ostatné štáty za Britániou len pozvoľna plazili. Až kým jej Nemecko nezačalo šliapať koncom 19. a začiatkom 20. storočia na päty, čo sa mu nakoniec aj stalo osudným. Okolo roku 1860 vyprodukovala len samotná Británia bez Francúzska ročne 75 miliónov ton uhlia. V tom čase všetky štáty budúceho Spolku cisárov vyprodukovali spolu 18 miliónov ton uhlia. V roku 1912 už vyprodukovalo Nemecko 256 miliónov ton uhlia a Británia 265 miliónov ton. Ostatné priemyselné parametre rástli podobne. Vo výrobe surového železa a ocele Nemecko Britániu dokonca predbehlo. To však už mala Británia na svojej strane Rusko, ktoré začalo vykazovať podobné tempo rastu. O počte ľudských zdrojov ani nehovoriac.

Nazerajúc na rozdelenie vtedajšej Európy na liberálne a konzervatívne štáty, predstavovalo Rusko prirodzeného spojenca Nemeckého cisárstva a Rakúsko-Uhorska. Bismarck to vedel rovnako ako Metternich a navyše si uvedomoval potenciál gigantickej surovinovej základne Ruska pre nemecký priemysel, ktorý nemal do určitej doby kolónie a keď ich už mal, tak skôr ako prestížnu záležitosť, než efektívny zdroj surovín. Podobne ako Bismarck zmýšľala o Rusku väčšina konzervatívcov v Európe. Videli v ňom zaručeného, aj keď možno niekedy menej kultúrneho garanta starých poriadkov, ktorý sa dá vždy vytiahnuť z rukáva, keď bude najhoršie.

Noví liberálni kamaráti Ruska

Ako sa mohlo nakoniec stať, že sa táto karta ocitla počas I. svetovej vojny v liberálnych rukách? Spôsobila to hlúposť tak Rakúsko-Uhorska, ako neskôr aj Nemecka. Najprv po rusko-tureckej vojne v rokoch 1877 – 1878 Rakúsko-Uhorsko iniciovalo zánik spolku, lebo sa bálo rozpínavosti Ruska na Balkáne, no a následne v roku 1890 donútil nemecký strategický „génius“, cisár Wilhelm II. Bismarcka k odchodu do dôchodku a nového kancelára donútil zrušiť zahraničnopolitickú orientáciu na Rusko.

To umožnilo Francúzsku, sekulárnej a slobodomurárskej republike, vytvoriť bizarnú alianciu s pravoslávnym monarchistickým Ruskom, v ktorom boli slobodomurárske lóže oficiálne zakázané. Neskôr, v roku 1904, uzavrela alianciu s Ruskom aj Británia, ktorá ho vždy považovala za geopolitického aj ideologického súpera.

Stredná Európa sa tým dobrovoľne a hlúpo vzdala možnej surovinovej základne a naopak Británia a Francúzsko týmto ťahom zovreli mocnosti tzv. Trojspolku (vtedy ešte aj s Talianskom) do klieští. To, čo na mape Európy vyzerá ako nemecko-rakúska obrovská pevnosť zaberajúca podstatný kus územia Európy, to sa pri objektívnom pohľade na mapu sveta ukáže ako malý fľak, obkľúčený zo všetkých strán veľkými impériami s obrovskými ľudskými aj surovinovými zdrojmi. Nebyť boľševickej revolúcie v Rusku, bol by osud Nemecka a strednej Európy, pod tlakom cárskeho Ruska ako jedného z víťazov vojny taký, že tak Nemecko, ako aj Maďarsko môžu namiesto náreku nad krivdami po I. svetovej vojne radšej ďakovať (pravdepodobne diablovi), že si vybral za obeť práve Rusko. Je možné, že z Maďarska by bol trpený protektorát obkolesený nadšenými (aspoň na istý čas) slovanskými vazalmi ruského impéria, Poľsko by vôbec neexistovalo a Nemecko by bolo ponížené už v roku 1918 tak, ako neskôr v roku 1945.

Nás však predovšetkým zaujíma, aký vplyv mal tento obrat Francúzska a Británie na nádeje vkladané vtedajšími európskymi konzervatívcami do Ruska počas I. svetovej vojny.

Povšimnime si ponajprv, že patetická liberálno-demokratická rétorika, ktorú Británia a Francúzsko voči Rusku dovtedy používali, odrazu okamžite umĺkla. Odrazu samoderžavie vôbec nebolo problémom. Podobne vážne môžeme brať propagandistickú liberálno-demokratickú rétoriku aj dnes. Keď sa jej to hodí, urobí z kohokoľvek fašistu a diktátora, a keď sa jej to hodí a stane sa z neho spojenec, odrazu je po diktatúre aj fašizme. Nádhernou ukážkou je napr. vzťah USA k Saudskej Arábii alebo k stredoázijským postsovietskym republikám, v ktorých prezident Bush junior šíril o bývalých dôstojníkoch KGB, nových vládcoch, ktorí mali veľa ropy, naratív, že budujú demokraciu nového typu. Skrátka, nie je kágebák ako kágebák. Kágebák, ktorý spolupracuje je demokrat, a ten čo nespolupracuje, je netvor.

Ale späť do minulosti. V oboch táboroch Európy rozdelenej na Trojspolok a Trojdohodu, sa napriek tomu, že Rusko patrilo len do jedného z táborov, nachádzali konzervatívci, ktorí si od jeho opätovného európskeho angažmánu sľubovali niekoľko benefitov. Každý samozrejme z odlišných dôvodov.

Je zrejmé, že aliancia s Ruskom bola pre francúzskych aj britských slobodomurárov, ktorí tvorili dominantnú vrstvu ovládajúcu tamojšie režimy, nutným sobášom z rozumu. Pomery vo francúzskej armáde boli na prelome storočí také, že pokiaľ niekto túžil po kariére a nechcel zostať subalterným dôstojníkom zahrabaným v provincii, vstúpil radšej rovno do lóže. To zaiste nebolo prostredie, ktoré by hulákalo nadšením nad paktom s Ruskom. V prípade Británie, ktorá do Ruska pravidelne od prvej polovice 19. storočia posielala diplomatické nóty a demarše ohľadom dodržiavania občianskych práv a humanity, rovnako ako dnes, bol tento vzťah ešte problematickejší.

Kto však pocítil náhlu radostnú afinitu ku kresťanskej monarchii, hoc aj byzantského typu, boli konzervatívne živly odmietajúce liberalizmus a nádejajúce sa, že z tohto sobáša z rozumu nakoniec čosi vyťažia. Je to pochopiteľné. Keď potrebujete, aby niekto umieral spolu s vami vo vojne, tak ho nebudete urážať rečami o skostnatenosti jeho náboženstva a režimu. A tak počas I. svetovej vojny náhle vo Francúzsku a Británii umĺkli oficiálne ponosy na tmársky ruský režim a ruská kultúra, náboženstvo, aristokracia a predovšetkým armáda, bola opäť v móde.

Zrejme aj pod dojmom tejto náhlej flexibilnosti liberálov si začali francúzski, ale aj britskí konzervatívci sľubovať od angažmánu Ruského impéria určité trvalé povojnové benefity, ktoré by rozšírili aj pod vplyvom a dojmom z ruskej bojovej zásluhy túto flexibilnosť celoplošne a napravili trochu liberálom hlavu.

Nie je tu priestor na komplexný opis predvojnovej a vojnovej rusofílie v konzervatívnych kruhoch – umeleckých, politických či náboženských. Spomeňme aspoň dva britské prípady konzervatívnej rusofílie, navyše určite nie zidealizovanej, pretože obe postavy videli Rusko na vlastné oči a mali v ňom mnoho známych. Ide o spisovateľov Hectora Hugha Munro Sakiho a Mauricea Baringa.

Saki ako korešpondent konzervatívnych novín Morning Post prešiel Balkán aj Rusko, napísal dvojdielne dejiny Ruského impéria a v jeho makabróznych poviedkach viackrát vystupuje ruské prostredie alebo kontext (Reginald v Rusku). Bol osobným svedkom revolúcie v Rusku roku 1905. Ako odporca volebného práva žien, či ako spisovateľ, ktorý vo svojich dielach viackrát vyjadril určitú averziu k Židom (v distopickej satire z roku 1913, Keď prišiel Wilhelm o okupácii Anglicka cisárskym Nemeckom, z nich urobil kolaborantov) iste našiel v Rusku viacero prvkov, ktoré vyhovovali jeho averzii k dobovej britskej liberálnej spoločnosti. Jeho známy, Rothay Reynolds uvádza, že po tom ako sa prihlásil dobrovoľne do I. svetovej vojny, mu Saki napísal vážne mienenú otázku, či je možné si kúpiť pozemok na Sibíri. Rusko pre neho zjavne stelesňovalo miesto vhodné na útek pred realitou moderného sveta.

Maurice Baring, veľmi dobrý priateľ G. K. Chestertona a tiež katolícky konvertita, žil ako diplomat niekoľko rokov v Rusku a v Rusku sa odohrávajú viaceré jeho romány. Svoje spomienky na Rusko publikoval pod názvom Rok v Rusku, o niekoľko rokov vydal knihu Ruský ľud a v knihe S Rusmi v Mandžusku opisuje svoje putovanie korešpondenta počas rusko-japonskej vojny. Napísal dejiny ruskej literatúry a jeho rusofília bola viac ako zjavná.

Je veľmi pravdepodobné, že ňou ovplyvnil aj svojho priateľa Chestertona (čiastočne zrejme aj Belloca), ktorý potom počas I. svetovej vojny neustále deklaroval zvrátenosť Pruska, resp. Nemecka a jeho túžbu po moci a vojne, pričom tvrdil, že „tieto večné a sterilné víťazstvá, toto obrovské a nekonečné plytvanie nezmyselnej energie: to je to obrovské a nahé šialenstvo Severu, proti ktorému sa inštinktívne a okamžite spojili racionálni Latinovia a zbožní Slovania.“

Je zrejmé, že katolícki Taliani a Francúzi, spolu s pravoslávnymi Slovanmi, hrali v predstavách u konzervatívneho distribucionistu Chestertona, ktorý aj Angličanov (minimálne do protestantskej revolúcie) považuje za súčasť latinskej kultúry, protiváhu voči technokratickej modernej mašinérii, stelesnenej Nemeckom. I. svetová vojna, ktorú označil za „svätú vojnu“ (aj vzhľadom na potenciálne dobytie Carihradu Ruskom), potom hrala v Chestertonových predstavách úlohu krížového ťaženia za zachovanie kresťanskej civilizácie. A Rusko hralo úlohu východného, pravoslávneho a konzervatívneho pendanta k západnému katolicizmu. V roku 1915 napísal nedvojzmyselnú apológiu Ruska v jednej vete:

„Je historickým faktom, že Rusko je jedinou mocnosťou v Európe, ktorá nikdy nepodporila Polmesiac proti Krížu.“

Ten, kto pozná Chestertonovu averziu voči islamu, chápe aké vyznamenanie sa týmto Rusku od neho dostáva.

Spoliehanie sa francúzskych konzervatívnych katolíkov na Rusko bolo ešte hlbšie. Pred vojnou sa cez Francúzsko prevalila mánia čítania Dostojevského, ktorého protikatolícke výpady boli taktne prehliadané v prospech jeho apológie kresťanstva voči Revolúcii importovanej zo Západu. Odchovaní tradíciou de Maistreho Petrohradských rozhovorov a opismi zbožného mužíka v románoch ako Vojna a mier, ktoré napríklad takého Bloya dokonale fascinovali svojím vykreslením oddanosti ruského roľníka do Božej vôle, predstavovali si francúzski konzervatívni katolíci, ako ruskí vojaci s očami planúcimi náboženským zápalom ženú germánskych Hunov do Berlína, aby pomohli svojim katolíckym latinským bratom pri Verdune.

„Ruský generálny štáb, zvíťaziac na Visle, sa vraj rozhodol tiahnuť na Berlín. Dajže to Bože! Kozáci by nás vedeli pomstiť, za desivú pruskú surovosť,“ píše Bloy v denníku Na prahu Apokalypsy.

To však bola len prvá fáza stávky na Rusko. Druhá fáza, keďže sa počítalo s tým, že pravoslávne Rusko bude na strane víťazov a bude mať vplyv na povojnový vývoj, rátala so zmiernením protikresťanskej rétoriky v Republike a celkovým otupením pokrokárstva, tvárou v tvár vplyvu konzervatívnej ruskej monarchie. A nebol to kalkul úplne neracionálny. Víťazstvo vo vojne skutočne prinieslo určité oslabenie protikatolíckeho a protikresťanského resentimentu vo Francúzsku aj Británii, a to aj po revolučnom krachu Ruska, čiže bez jeho prispenia. Je celkom možné, že jeho prípadná účasť na delení európskeho mastného hrnca po víťazstve by z Ruska v očiach katolíckych Francúzov opäť urobila to, čo v roku 1815 – pomocníka obnovovateľov aspoň určitých prvkov starého poriadku.

Avšak v Európe boli ešte ďalšie národy a ich konzervatívne zložky, dychtivo čakajúce na ruský angažmán. Slovanskí konzervatívci z Rakúsko-Uhorska videli v Rusku garanta takej porážky „žalára národov“, ktorá ich nepovedie, tak ako sa to neskôr aj stalo, do náručia západného liberalizmu. Mená ako Kramář, Dürich, Vajanský, Škultéty, ktorí videli v ruskom samoderžaví záchranu pred etnickou skazou a zároveň pred západným nihilizmom, neboli vôbec osamotení jedinci a ruská monarchistická karta hrala v rámci českých, slovenských, ale aj rumunských, srbských či rusínskych ambíciách vysokú hru. Išlo pri tom tak o otázku sympatií, ako aj o pragmatické riešenie, pri ktorom sa zabijú dve muchy jednou ranou.

Vo všeobecnosti je možné konštatovať, že európski konzervatívci počas I. svetovej vojny, či už z pragmatických alebo ideologických dôvodov, pociťovali výraznú radosť z angažovania sa Ruského impéria v konflikte a sľubovali si od neho rôzne výhody a zmeny pre konzervatívne orientovanú časť spoločnosti. Tradícia, ktorá vznikla v 18. storočí, pokračovala pod rôznymi zámienkami a podobami, aby napredovala aj ďalej pod čoraz širšou zmesou rôznych výkladov úlohy Ruska v Európe.

Po boľševickej revolúcii a vyhranej vojne naberala ešte sto rokov nové a nové podoby, než sa stretla so súčasnými očakávaniami konzervatívcov.

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)