Christus natus est! Latinské šaty byzantského vianočného tropára

Lucia Laudoniu
23. decembra 2021   Kultúra

Na úvod hádanka. Oheň, ktorý voda nepochová. Čo je to? Mnohí z nás si doma vyrábajú loďky z orechových škrupiniek, v ktorých sa krčí drobná sviečka. Plávajú si v lavóre ako kráľovné a voda im neublíži.

Východorímske cisárstvo si tempore suo prialo byť najjasnejšou sviecou na rybníku svetovej reálpolitiky. Ideály však majú čo-to spoločné s gramofónovou platňou: kým ju nepobozká ihla, je iba nemým plastovým kruhom.

Božie slovo je gramofónová ihla, ktorá číta tichú platňu duše. Cisár Manuel Komnénos čítal mapu Európy s okom diplomatického atléta, ktorý si musí vopred premerať dráhu svojho salta. Nie je žiadnou novitas novitatum, že byzantský basileus udržiaval čulé kontakty s križiakmi. Už menej sa hovorí o cisárovej pravej ruke z Toskánska. Táto ruka v rokoch 1177 – 1178 prekladala liturgiu svätého Jána Zlatoústeho z jazyka kapadóckych otcov do latinčiny. Ruka patrila Levovi Toskánskemu.

Leo Tuscus vyrastal v tieni uličiek Pisy niekoľko rokov predtým, než v nej vyrástla šikmá veža zakliata do purpurového lesku moderných pohľadníc. Znalosť gréčtiny ho spolu s bratom priviedla do Zlatého rohu Bosporu.

Cudzinca, ktorý si s bratom trúfol skladať polemické traktáty contra „errores“ Graecorum ponoril Boh do mystického baptistéria východnej liturgie, ktorú on, cisársky epistolarum interpres a kresťan v spoločenstve s pápežom, mal obliecť do felónu latinskej rétoriky.

V literatúre sa niekedy uvádza, že divina missa Leva Toskánskeho je prvou kompletnou verziou východnej eucharistickej bohoslužby v latinskom jazyku a staršie texty sa zachovali len v podobe fragmentov ohlodaných myšami dejín.

Zánik monastiera benediktínov z Amalfitánskeho pobrežia od 10. storočia usadených na Svätej hore Athos je v tomto kontexte obrovskou stratou. Amalfion prežil schizmu z roku 1054, ale neprežil nájazdy hispánskych pirátov. Knižnica latinského kláštora na orthodoxnom Athose pravdepodobne strážila cenné latinské preklady liturgií východného obradu blízke srdciam latinsky hovoriaceho obyvateľstva Balkánu, sčasti podrobeného omoforu byzantských biskupov. Nie je známe, či bol Lev Toskánsky hosťom v knižnici athoského Amalfionu a rovnakou záhadou zostáva, v akom rozsahu a či vôbec čerpal zo starších, dnes už sotva dostupných prameňov. Nielen historik jedného dňa dospeje do stavu, že čím viac otázok si bude klásť, tým menej odpovedí sa mu dostane.

Missa D. (dá sa intepretovať ako divina, božská, Božia alebo divi, božského) Ioannis Chrysostomi secundum veterem usum Ecclesiae Constantinopolitanae sa na pracovnom stole cisárskeho grécko-latinského tlmočníka dlho neohriala. Text si vyžiadal aragónsky veľvyslanec Ramón de Montcade, ktorý sa v Konštantínovom meste venoval sobášnej diplomacii. O preklad Leva Toskánskeho ďalej prejavil záujem arcibiskup z Otranta a jeho veľká cesta po talianskych učených kruhoch sa mohla začať.

Akademici sa prikláňajú k názoru, že Levov text nebol primárne určený ad celebrandam liturgiam. Jeho cieľom bolo odovzdať informáciu o liturgickej praxi grécko-rímskeho Východu pre každého priateľa zásady Graeca sunt, non leguntur.

Opinio multiplex, patria una. Názory sa rôznia, vlasť je len jedna. Vlasťou nad vlasť je Cirkev. Cirkev je katolícka nielen kvôli svojej otvorenosti všetkým národom, ako sa často traduje. Na tejto otvorenosti, ergo na externom princípe katolicity, nie je nič nepravdivé, je to však len jedna struna na harfe Cirkvi. Dokážeme hrať na jednu strunu? Áno, ale Beethovenova symfónia z toho nebude.

Ochrana plnosti pravdy je ďalšou strunou in lyra Ecclesiae, avšak to, čo robí nástroj Kristovej nevesty pravým nástrojom, je immutabilitas. Cirkev je v každom čase a na každom mieste nemenná v sile (nielen) liturgického svedectva. Rovnaká nie v uniformite, ale v službe Kristovi, ktorý sa nemení, menia sa len naše predstavy o Ňom.

Latinitas orientalis bola a bude živou partikulou katolicity Cirkvi, lebo zmyslom dejín nie je zánik, ale naplnenie. Cirkev prechádza storočiami ako vietor, ktorý íska blato vo vlasoch. Dotkne sa blata, no neufúľa sa.

Vietor Cirkvi vysuší blato, aby sa stalo pevnou, nezriedka rozpálenou pôdou pod nohami pútnika. Pokiaľ sú tieto nohy obuté v latinských sandáloch, kto má právo byť krutý a vziať úbohému pútnikovi obuv, aby si na ceste za Kristom spálil chodidlá?

Doráňané chodidlá sa ešte môžu prirodzene zahojiť. Proces hojenia je spätý s očakávaním. A čakanie by nemalo zmysel bez existencie času.

Adventus Domini je kľúčovou dierkou, za ktorou je kríž. V trofeji kríža, po latinsky tropaeum, nejedny učené hlavy hľadajú tieň byzantského tropára. Krátka kompozícia tropára patrí k menlivým častiam byzantskej svätej liturgie a v duchu multa sed non multum učí podstate sláveného sviatku.

V perinách tlačených edícií prekladu Chrysostomovej posvätnej obety spod brka Leva Toskánskeho odpočíva hneď niekoľko tropárov. Z košíka tropárov si dnes vyberieme troparium (v textoch cirkulujú aj pojmy bližšie gréckej predlohe troparion alebo apolyticium) Nativitatis Domini. V latinskom znení prináša nuansy krehké sťa vianočné oblátky.

Tesne pred textom tropára čakan čitateľskej zvedavosti narazí na vetu: „In die quoque Nativitatis dicunt huiusmodi absolutorium.“ „V deň Narodenia (Pána Ježiša Krista) hovoria (kresťania byzantského obradu) prepustenie tohože druhu (po slovensky voľnejšie: tohto znenia, typu).“ Neutrum absolutorium je namieste, aj keď ho budeme aplikovať netradične na útvar byzantskej hymnografie. Absolutórium býva bodkou za štúdiom napríklad na konzervatóriu. Ľudstvo samo však počas dejín prechádza celkom osobitou Božou školou. V poslednom „ročníku“ čaká na Kristových verných nebeské „absolutórium“ a jeho anticipáciou je narodenie Spasiteľa. Boh sa vtelil a narodil, pretože tajomná a neviditeľná škola ľudstva bola bez Učiteľa odsúdená na tautologický kolotoč reparátov.

Pokiaľ by sme obsah vianočného tropára mali zabaliť do škatule jediného slova, znelo by cognitio – poznanie, skúmanie, rozumové vnímanie. „Nativitas tua, Christe, Deus noster, oriri fecit mundo lucem cognitionis.“ – znie úvodný verš v interpretácii Leva Toskánskeho. Súčasný preklad tropára z dielne slovenských gréckokatolíkov modeluje predmetný verš zo sadry týchto slov: „Tvoje narodenie, Kriste Bože náš, prinieslo svetu svetlo múdrosti.“ Múdrosť sa v jazyku svätého Hieronyma či Gregora Veľkého povie sapientia, očakávané substantívum však v latinskej podobe vianočného tropára chýba. Prečo cognitio a nie sapientia?

Latinské cum (v kompozitách, zložených tvaroch con-) indikuje prepojenie, no rovnako aj zavŕšenie, úplnosť, dokonalosť (v tomto prípade hovoríme o spojení con- a gnosco). Akuzatív lucem cognitionis je svetlom dokonalého spojenia ľudskej a božskej podstaty v Kristovi v kongruencii s chalcedónskou dogmou, a zároveň svetlom poznania Božieho Syna reálnymi ľudskými zmyslami. V slovníkoch je cognitio spojené tiež s kognitívnym (hľa, etymológia neklame!) vedením a s rozumom. Boh po svojom vtelení už nie je neprístupný horiaci ker. Je to bohoľudská bytosť, ktorej sa každý môže visibiliter dotknúť. Táto skúsenosť dotyku je obsiahnutá v latinskom cognitio – v syntéze rozumového a zmyslového poznania, ktoré má na míle ďaleko od memorovania poučiek sofistov.

Hovorí sa, že keď si človek nevšíma niečo, čo je na prvý pohľad zjavné a jasné, má klapky na očiach. Potrebuje sňať televíznu škrabošku, aby videné bolo skutočne videným. Rovnako validné bolo by preto napísať lucem cognitionis (prípadne aj scientiae) mundo revelavit. Revelare je odhaľovaním čohosi spod závoja (velum), alebo ak chcete, škrabošky. O velácii Kristovho božstva pod závojom jeho tela spievame v nestarnúcej vianočnej klasike Adeste fideles: „Aeterni Parentis splendorem aeternum velatum sub carne videbimus.“ „Uzrieme večnú nádheru odvekého Otca zahalenú (pod závojom) tela.“ Je to „theantropický“ (theanthropos) závoj, ktorý skrýva, aby odhalil a odhaľuje, aby skryl.

Lev Toskánsky udivuje čitateľa ďalšou formuláciou oriri fecit. Vieme, že Kristovo svetlo prišlo z geografického Východu, autor prekladu však naznačuje najmä Východ duchovný. Deponentné sloveso oriri je prstom, ktorý ukazuje ad Orientem. Nie na svetovú stranu, na Krista. Akuzatívne spojenie ex alto Orientem v závere tropára dokladá, že Orient je mystickým menom samého Stvoriteľa, skrze ktorého povstali hory, sopky, púšte i oceány…

Z akých „medovníčkov“ je ešte zložený byzantský vianočný tropár obalený do latinskej „čokolády“? „In ipsa enim sideribus obsequentes a stella edocebantur.“ Položme teraz medovníčky slov na slovenský tanier: „Lebo v ňom (v slovenskom jazyku je na tomto mieste nevyhnutné zmeniť rod, nakoľko skladba predstavuje svetlo pravdivého poznania ako konzekvenciu Božieho narodenia) boli hviezdou (od hviezdy) poučení tí, čo plnili vôľu hviezd.“ Kto je poddaný hviezdam? Predsa astrológ, hviezdopravec!

Západná kultúra pretvorila troch mudrcov z Východu na kráľov, hoci kráľovskú korunu v modernom zmysle nikdy nenosili. Darcovia zlata, kadidla a myrhy boli stellarum cultores. V dráhach hviezd videli kolesá detských kočiarikov, ktoré bez toho, aby o tom tušili, píšu po zemi slová a tvary. Nepokojná fantázia z nich skladá lego.

Troparion Nativitatis Domini (opäť nie bezdôvodne) dáva prvým pohanom putujúcim do Betlehema epiteton sideribus obsequens. Latinské obsequens vystihuje služobníka, ktorý nasleduje (sequi) vôľu kohosi iného. Svoju nie. Vlastnej vôle sa nevzdáva, ale premieňa ju v prospech človeka, ideálu a… Boha.

Obsequium rezonuje napríklad v omšovej modlitbe zvečnenej v sakramentári zo severofrancúzskeho Amiens datovaného do 9. storočia: „Placeat tibi, Sancta Trinitas, obsequium servitutis meae.“ Poníženosť mojej služby. Takmer nepreložiteľné obsequium zdôrazňuje, že celebrant nevnáša do bohoúcty svoju vôľu, krivé zrkadlo dedičného hriechu. Ambrosius Mediolanensis, ktorý pred tým, než si slávnostne obliekol sakkos biskupa, nosieval duchovnú tógu rímskej vzdelanosti, neváha nazvať Hospodina conditor siderum (zakladateľ, tvorca hviezd). Traja orientálni mudrci plnili vôľu Pánovej hviezdy – a hviezda im ukázala svojho Tvorcu.

Skriňa slov je plná rôznych vešiakov. Indikatív imperfekta pasíva edocebantur vzbudzuje zvedavosť, prečo Lev Toskánský nevytiahol z jazykovej skrine známejšie docebantur (od docere). Rozdiel medzi edocere a docere nedokonale ilustruje vzdialenosť medzi žltou a zlatou farbou.

Nie je tajomstvom, že docere je grécke sloveso učenia. Keď si antickí herci osvojovali na javisku nejakú hru, procesu skúšania dali meno docere. Lev Toskánsky sa v preklade tropára vyhýba slovesu docere zrejme preto, aby sa vyhol konotáciám s pohanským divadlom v Byzancii zaveseným na šibenicu kritiky. Božie narodenie nie je theatrum v ústach koledníkov.

Dávni pohania si predstavovali nebo ako veľkú plachtu, na ktorej sú zavesené lucerny hviezd. Príchod najsvätejšieho Dieťaťa na svet roztrhlo plachtu povery.

Edocere vzniklo fúziou ex a docere a symbolizuje komplexné, dôkladné učenie podobné ťaženiu drahých kameňov v bani. Putovanie mudrcov pod vedením hviezdy nebolo obyčajnou cestou, ich púť bola tvrdou školou, ktorej vysvedčením sú betlehemské jasle.

Poézia je niekedy horolezeckým výstupom. Náš verš pokračuje gradujúcou konštrukciou akuzatívu s infinitívom a vrcholí v záverečnej doxológii: „Te adorare solem iustitiae et te ex alto Orientem cognoscere (vhodný je tiež infinitív perfekta aktíva novisse), Domine, gloria tibi.“ „Že sa (mudrci) majú klaňať tebe, Slnku spravodlivosti a teba, Východ z výsosti poznať, Pane, sláva tebe.“ Teologickú výpoveď skrýva aj sled slov adorare a cognoscere. Poznanie bez adorácie je polovicou poznania – tou ľudskou. Božia polovica pravdy je sine adoratione neprístupná. Byzantská spiritualita preto kladie adoráciu pred poznanie: človek sa má najprv skloniť k Bohu, a až potom mu bude udelený dar, donum cognoscendi.

Každý byzantský tropár má trojičnú štruktúru. Medzi úvodné exordium o význame sviatku a finálnu exklamáciu gloria tibi je vložené „mikropodobenstvo“. Teologická výpoveď s poučením pre život kresťana. Aká trávička poučenia vyrastá medzi veršami tropára narodenia Pána?

Na konci osobnej cesty čakal troch mudrcov-hvezdárov sám Boh. Nebol to hromovládny Jupiter, bolo to Dieťa, dokonca nemluvňa, infans. Dieťa bez výrečnosti (sine fante), no v jeho mlčaní boli skryté všetky slová sveta.

Beloba svetla sa pri dotyku hranola rozkladá na zložky farebného spektra. Ak chceme vidieť dúhu, potrebujeme hranol a znalosti o lome svetla. Aby sme dokázali prečítať všetky farebné slová z bieleho mlčania Božieho Nemluvňaťa, potrebujeme kríž. Na kríži sa láme neviditeľné svetlo milosti.

Boh na konci špagátu nášho života očakáva každého jedného z nás. Nájdeme nášho Boha na tróne Sudcu alebo v betlehemskej jaskyni? Byzantská tradícia kladie pozemský príchod Jezuliatka do jaskyne, čím (okrem iného) dáva kresťanský zmysel Platónovej narácii o jaskyni tieňov.

Astrológov z príbehu narodenia sprevádzala hviezda. Učila ich a ukazovala im cestu. V našich životoch je touto hviezdou Cirkev. Zavše ju zahalia búrkové mraky, no nemajú moc ju uhasiť.

PDF (formát pre tlač)