Bývalý minister kultúry Snopko: „Šesťdesiate roky pokladám za najšťastnejšie obdobie ľudstva“. Dejiny, zdá sa, našli svoje vyvrcholenie…
Branislav Michalka
2. júla 2026
Spoločnosť
Komentár
Pokiaľ by sme aj nevedeli nič o zúfalo egoistickej generácii 60. rokov 20. storočia, ktorá úspešne rozvrátila kresťanskú civilizáciu a z kopulácie urobila stred svojho duchovného vesmíru, tak infantilný výrok bývalého ministra kultúry (!) a archeológa Ladislava „Agnesa“ Snopka, v súvislosti s tohtoročnou reinkarnáciou „slovenského Woodstocku“ v Pezinku, by nám dokonale osvetlil charakter tejto rozmaznanej, arogantnej, megalomanskej a pokryteckej generácie, ktorá zlízala všetku smotanu povojnovej konjunktúry, pritom sa neustále sa sťažovala na svojich predkov, ktorí jej to zabezpečili a následne zničila všetko, na čo siahla. Aby nám po tom všetkom ešte vo finále predvádzala perverzné a vizuálne odporné divadlo 80-ročných senilných starcov (Jagger, McCartney and Co.), predstierajúcich v kožených bundách mladosť a neschopných sa zmieriť so starobou.
zdroj: picryl.com
V súvislosti s už klasickým sentimentálnym sebaokiadzaním, idealizovaním a glorifikovaním kvetinkovej de-generácie, ako aj jej následných rock-pop derivátov od 70. rokov až po súčasnosť, sa v Pezinku opäť uskutočnil koncert na pamiatku úžasnej udalosti (ak nie vôbec najväčšej) v dejinách Slovenska – tzv. Koncertu mladosti z roku 1976. Podľa bombastických a dojatých hyperbolizácií, ktorých zdá sa nie je nikdy dosť v prípade spomienok mierne zvetranej „mládeže“ 60. rokov, čo tvrdila, že nechce žiť dlhšie ako do tridsiatky (aby nám následne predviedla, že sa desí staroby s príslovečnou hystériou Doriana Graya), by sme mohli usudzovať, že Tatry v roku 1976 vibrovali a erodovali blahom, plesá bublali rozkošou, celá príroda spievala, pri Pezinku sa otvárali Pachamame čakry a všetky pozitívne vesmírne energie si dali rande v meste, preslávenom vtedy predovšetkým známym Ústavom národného zdravia.
No a čo už by to bolo za sekularistickú liturgiu máčanú v sirupe pokryteckej nostalgie (pokryteckej vzhľadom na to, že súčasní pozostalí 60. rokov sa predsa s takým pohŕdaním vtedy stavali k nostalgickým spomienkam svojich rodičov a pohŕdali nostalgiou), keby nebola práve doba, ktorej vďačíme za totálny úpadok európskej kultúry, vzývaná na oltári dejín ako ich vyvrcholenie! Hory pochovajte nás, bývalý minister kultúry, aké príhodné, označuje obdobie, ktoré otvorilo Pandorinu skrinku plnú všetkých kultúrnych fekálií za vyvrcholenie dejín ľudstva, éru jeho najvyššieho blaha:
„Šesťdesiate roky pokladám za najšťastnejšie obdobie ľudstva. Rany po vojne sa už zahojili, dorástla generácia, ktorá vnímala memento vojny, ale už žila vlastným životom. V tom čase sa definovala beat generation. Aj čo sa týka bigbítu. Aparatúra už dokázala ozvučiť veľké priestranstvá, takže na koncerty chodili tisíce či desaťtisíce ľudí. Využívali to rockoví a folkoví interpreti, ktorí tak komunikovali s množstvom ľudí. A najmä tí folkáči mali svoj názor a postoj – vzdelanie, skúsenosti a predstavy o tom, ako by mal svet vyzerať.“
zdroj: wikimedia commons
Len elementárna úcta k šedinám, ktorými generácia 60. rokov tak pohŕdala a dodnes by dala neviem čo za to, aby im nikdy na ich oplešatených hlavách nerozkvitli, bráni príslušníkovi nasledujúcej generácie, ktorej boli zanechané odpudivé trosky toho, čo kedysi predstavovalo vrchol ľudského snaženia – európskej kresťanskej civilizácie, aby si neuľavil nadávkou smerom k týmto detinským, obľúbených, ale skazonosných hračičiek sa kŕčovito držiacich (veď následky si aj tak vyžerú všetci dôsledne až po našej smrti, nuž s dojatím spomínajme) bľabotaní, nielenže neschopných akejkoľvek sebakritickej generačnej reflexie a prijatia zodpovednosti za skazu, ale naopak – ešte adorujúcich úpadok ako „najšťastnejšie obdobie ľudstva“.
Európska kultúra, tak ako sa vyvíjala po stáročia, už de facto neexistuje – ulice európskych metropol sa menia na orientálne getá alebo mentálny prales, sexuálna perverzia a úchylnosť, ktoré zasiala práve generácia 60. rokov, rozleptali s dôslednosťou lúčavky kráľovskej všetok ľudský a rodinný poriadok a celá Európa sa s uveličením váľa v grcaninách promiskuity, rozvodov, konkubinátov, sodomie, transsexuálneho šialenstva, pansexuálneho fetišizmu, bizarne kolektívnych rodín s niekoľkými otcami aj matkami a vykoľajenými deťmi, v demografickom cunami a samovražednej hystérii, ale my, večne mladé výhonky posvätného flower-power gitarového dreva ideme oslavovať príčinu tohto marazmu a povýšiť ju podobne ako vo svojej hlúposti Hegel Prusko – na vyvrcholenie ľudských dejín.
Aby bola perverzia dokonalá, tak predstavitelia tohto sentimentálneho kultu by asi boli aj ochotní pripustiť, že nastal po 60. rokoch úpadok – už nám totiž nehrajú The Beatles…
O rojalistických emigrantoch, ktorý sa vrátili po Francúzskej revolúcii do vlasti povedal cynický Talleyrand, že „nič nepochopili a nič sa nenaučili“. Je samozrejme otázne, čo sa vlastne naučil ako „vyskočený“ biskup a politická prostitútka sám Talleyrand a či sa z týchto jeho „múdier“, ktoré chcel zrejme bratsky ako príslušník starej aristokracie odporúčať svojim bývalým stavovským druhom, mali vôbec niečo naučiť. Skrátka je diskutabilné, či jeho výrok bol v danej situácii adekvátny.
Ak by sme však hľadali ľudský materiál, na ktorý by sa hodil s príslovečnou presnosťou zadnice a nočníka, tak by to bola určite generácia 60. rokov. Zdá sa totiž, že ani Damoklov meč skazy a rozvratu, ktorý nám visí nad hlavami, ich nepohne k tomu, aby sa zamysleli nad svojou skazonosnou úlohou v dejinách Európy a následne aj ľudstva, o ktorom veria, že ho oblažili práve oni v dejinách na najvyššej úrovni!
zdroj: Store norske leksikon
Táto kolosálna zaslepenosť môže byť pravdepodobne už pozemskou ochutnávkou trestov, ktoré stíhajú niektorých ľudí ako následok ich hedonistickej infantilnosti v štýle pána Harolda Skimpola z Dickensovho románu Pochmúrny dom. Táto postava dokonale symbolizuje celú generáciu 60. rokov. Ide o egoistickú, parazitickú persónu, prezentujúcu sa však ako vinou nedotknuté rousseauovské „dieťa“, ktoré je také spontánne a bezbranné zoči-voči sofistikovanej civilizácii, že „ničomu nerozumie“ a preto samozrejme ani nepreberá zodpovednosť za svoje, mierne povedané, vypočítavé a egoistické hajzlovinky. Nerozumie peniazom, ani pocitu viny, nevie, čo spôsobujú jeho skutky a má vôbec problémy s morálnou kauzalitou. Pri každej výčitke či údive okolia nad jeho podrazmi a nezodpovednosťou s eleganciou a slizkým šarmom ševelí:
„Som len dieťa. Veľké dieťa. Ničomu nerozumiem. Nesmiete sa na mňa hnevať. Ako som to mal vedieť.“
Ešte viac nám pripomenie generáciu 60. rokov svojimi sentenciami o slobode, vrátane prvoplánovej poetiky s motýlikmi:
„Žiadam len slobodu. Motýle sú slobodné. Ľudstvo určite neodoprie Haroldovi Skimpolovi to, čo dovoľuje motýľom.“
Podobne ako generácia 60. rokov, žijúca z práce a utrpenia predchádzajúcich generácií, avšak neochotná prejaviť akúkoľvek vďačnosť, skôr naopak – neustále sa sťažujúca, aj Skimpole vydáva svoj odpudivý egoizmus za cnosť:
„Necítim v sebe žiadnu vulgárnu vďačnosť. Takmer mám pocit, že by mi mali byť vďační zato, že im poskytujem možnosť vychutnať si luxus štedrosti.“
Rovnako ako kvetinkoví proto-slniečkári zo 60. rokov, aj Skimpole sa desí slova „peniaze“, veď sú také vulgárne a nekvetinkové, ale s o to väčším nasadením míňa peniaze cudzie, podobne ako kvetinkári peniaze svojich rodičov, ktorých „predsudkami“ zároveň pohŕdali:
„To škaredé slovo peniaze by sa nemalo v ich blízkosti vysloviť.“
A tak po dlhých šiestich dekádach skazy, ktorú s fatálnym optimizmom nevideli ani tí skutoční, čiže metafyzickí štartéri úpadku 60. rokov – otcovia koncilu, sa symbolický predstaviteľ tejto generácie popri megalomanskom konštatovaní, ktoré povyšuje 60. roky 20. storočia ako najšťastnejšie obdobie ľudstva logicky aj nad príchod a pobyt Božieho Syna na Zemi, zmôže len na takúto idealizovanú interpretáciu symbolu rozvratu – festivalu Woodstock:
„Vo Woodstocku prevládol v ľuďoch pocit spolupatričnosti a nadšenia, ktorý im umožnil stať sa príjemnými.“
https://www.sme.sk/domov/c/ked-manicky-obsadili-pezinok-pohromu-odvratili-the-beatles
Ó šťastná doba, ó šťastné ľudstvo, po tisícročiach utrpenia a strádania si sa dočkalo vykúpenia skrze Woodstock – stali sme sa príjemnými…
Najnovšie články
Na konzervatívnej strane internetu
