Arméni pociťujú „sklamanie“ a „frustráciu“ z Vatikánu kvôli ústretovosti voči Azerbajdžanu

30. júna 2026   Aktuality

Arméni z regiónu Náhorného Karabachu sú „sklamaní“ a „frustrovaní“ z katolíckej Cirkvi pre jej vzťahy s Azerbajdžanom a s nadáciou, ktorá financovala reštaurátorské projekty vo Vatikáne v hodnote stoviek miliónov dolárov. Pre portál The Pillar to uviedol popredný arménsky aktivista.

„Azerbajdžan úspešne zabránil tomu, aby Vatikán podporil ochranu našich práv a najmä nášho kultúrneho dedičstva,“ povedal Beglarjan Artak, bývalý ombudsman pre ľudské práva a predseda vlády Republiky Arcach.

„Katolícku cirkev si veľmi vážime, ale sme sklamaní z jej mlčania v otázke kultúrneho dedičstva a práv kresťanského obyvateľstva, pretože sme boli etnicky vyčistení aj preto, že sme kresťania,“ povedal pre The Pillar.

Beglarjan je zároveň zakladateľom a súčasným predsedom Zväzu Arcachu, organizácie obhajujúcej práva bývalých obyvateľov Náhorného Karabachu, ktorí utiekli alebo boli vyhnaní po azerbajdžanskej invázii do sporného regiónu v roku 2023. Arcach je arménsky názov pre Náhorný Karabach.

„Azerbajdžan naplno využil solidaritu islamského sveta, pričom v roku 2020 proti nám dokonca nasadil teroristov ISIS a žoldnierov zo Sýrie a Líbye,“ povedal.

„Zo strany Svätej stolice a aj iných kresťanských denominácií sme však nevideli nijakú konkrétnu podporu. A tá mala prísť predovšetkým od Katolíckej cirkvi, ktorá je najväčšou a najvplyvnejšou inštitúciou kresťanského sveta. Preto pociťujeme hlbokú frustráciu z jej pasívneho postoja.“

Kresťanskí Arméni a prevažne moslimskí Azerbajdžanci žili po stáročia vedľa seba v hornatom regióne Náhorného Karabachu. Arménsko aj Azerbajdžan boli súčasťou Sovietskeho zväzu, no keď začal slabnúť vplyv Moskvy, napätie medzi oboma komunitami narastalo, až v roku 1991 vypukla plnohodnotná vojna.

Vojna viedla k úplnej arménskej kontrole nad regiónom, k vyhláseniu Republiky Arcach, ktorú medzinárodné spoločenstvo nikdy neuznalo, a zároveň k vysídleniu celého azerbajdžanského obyvateľstva.

V septembri 2023 Azerbajdžan znovu získal kontrolu nad celým regiónom, čo spôsobilo masový odchod arménskeho obyvateľstva.

Beglarjanova organizácia monitoruje stav arménskych pamiatok vrátane kresťanských svätýň, ktoré sa dnes nachádzajú pod kontrolou Azerbajdžanu.

„V Náhornom Karabachu máme viac ako 6 000 pamiatok na území s rozlohou približne 4 400 štvorcových kilometrov. Ide o jednu z najhustejších a najbohatších koncentrácií kresťanského dedičstva na svete i v Európe, pričom niektoré kostoly pochádzajú už zo štvrtého storočia,“ povedal. Týmto chrámom hrozí zánik.

Arménske pamiatky Náhorného Karabachu

Medzi najvýznamnejšie pamiatky patrí kláštor Gandzasar z 13. storočia, v ktorom sa podľa tradície uchováva hlava svätého Jána Krstiteľa.

Aktivisti však tvrdia, že toto dedičstvo je dnes ohrozené v dôsledku snahy Azerbajdžanu vymazať arménsku identitu regiónu. Satelitné snímky preukázali zbúranie najmenej dvoch významných arménskych kostolov a Beglarjan tvrdí, že disponuje dôkazmi o mnohých ďalších prípadoch vandalizmu a ničenia vrátane cintorínov.

„Mnohé z našich kostolov sa stali terčom azerbajdžanských ozbrojených síl. Viaceré boli úplne zbúrané a mnohé ďalšie boli znesvätené a poškodené,“ povedal.

Azerbajdžan je zároveň obviňovaný zo snahy vymazať arménsku kultúrnu identitu tým, že existujúce kostoly označuje nie za arménske, ale za „kaukazskoalbánske“.

K jednému z takýchto prípadov došlo počas výstavy o kresťanskom dedičstve Azerbajdžanu, ktorá sa konala v Ríme na Pápežskej univerzite Gregoriana.

Prednášajúci na výstave označili Arménov za „agresívnych osadníkov“ v Náhornom Karabachu, ktorí mali zohaviť kaukazskoalbánske kostoly tak, aby ich predstavili ako arménske.

Táto udalosť vyvolala u Arménov kritiku Svätej stolice, ktorá je zároveň obviňovaná z toho, že umožňuje Azerbajdžanu praktizovať takzvanú „kaviárovú diplomaciu“, okrem iného tým, že dovolila azerbajdžanskej nadácii financovať reštaurátorské práce na vatikánskych kultúrnych pamiatkach v hodnote stoviek miliónov dolárov. Tieto reštaurátorské projekty financuje Nadácia Hejdara Alijeva, ktorú vedie Mehriban Alijevová, manželka súčasného prezidenta Azerbajdžanu.

Arménsky akademik, ktorý si neželal byť menovaný, povedal pre The Pillar, že rozhodnutie Vatikánu udeliť v roku 2020 Mehriban Alijevovej vyznamenanie Rad pápeža Pia IX., Veľkokríž dámy, bolo „v arménskych kruhoch široko kritizované“.

„Kritici to chápali ako uprednostnenie politických a diplomatických záujmov pred kultúrnou a kresťanskou solidaritou,“ povedal.

„Svätá stolica na druhej strane oficiálne prezentovala toto ocenenie ako prejav uznania za kultúrnu a medzináboženskú spoluprácu, nie ako politické gesto. Napriek tomu táto spolupráca pre významnú časť Arménov vyvoláva morálne rozpory, najmä vzhľadom na obavy o stav arménskych kostolov a pamiatok v Arcachu,“ dodal.

Svätá stolica a azerbajdžanská karta

Na otázku, či sa podľa neho dá medzi týmto partnerstvom a mlčaním Vatikánu k útokom na arménske kultúrne dedičstvo nájsť priama súvislosť, akademik odpovedal:

„Neexistujú jednoznačné dôkazy o tom, že opatrnosť Svätej stolice vo verejných vyjadreniach alebo jej obmedzená reakcia sú priamym dôsledkom spolupráce s Nadáciou Hejdara Alijeva.“

„Objektívne však treba poznamenať, že diplomacia Svätej stolice bola historicky vždy veľmi opatrná a vyvážená pri riešení konfliktov,“ pokračoval. „Často sa vyhýba ostrým verejným vyhláseniam, pretože sa usiluje zachovať možnosti dialógu a sprostredkovania medzi rôznymi štátmi.“

Kardinál Rímskej kúrie, ktorý hovoril pre The Pillar pod podmienkou zachovania anonymity, povedal, že: „Filozofiou Svätej stolice je udržiavať otvorené kanály dialógu so všetkými.“

„A z toho môže vzísť aj niečo dobré,“ povedal a dodal, že Svätá stolica udržiava vzťahy s Arménskom aj Azerbajdžanom.„A ako rastie vzájomná dôvera, môžu sa objaviť príležitosti, aby Cirkev zohrala pozitívnu úlohu pri riešení problémov, ktoré už existujú alebo ktoré môžu vzniknúť.“

Kardinál pripomenul, že pápež Lev XIV. nedávno prijal arménskeho patriarchu, Jeho Svätosť Arama I., katolikosa Veľkého domu Kilíkie so sídlom v Bejrúte v Libanone, ktorý vedie časť Arménskej apoštolskej cirkvi v diaspóre.

Vysokopostavený duchovný katolikosátu odmietol potvrdiť portálu The Pillar, či Aram a Lev XIV. počas stretnutia diskutovali aj o vzťahoch Vatikánu s Azerbajdžanom. Uviedol však, že Arménska apoštolská cirkev si Svätú stolicu veľmi váži a nechce dovoliť, aby podobné otázky ohrozili dobré ekumenické vzťahy.

Prefekt Dikastéria pre medzináboženský dialóg, kardinál George Koovakad, nedávno navštívil Baku, kde sa stretol s prezidentom Azerbajdžanu, ktorý zároveň pozval pápeža Leva XIV. na návštevu krajiny.

Azerbajdžanské médiá zdôraznili, že kardinál počas svojej návštevy navštívil aj dve historické kaukazskoalbánske cirkvi. Ani kardinál Koovakad, ani Nadácia Hejdara Alijeva nereagovali na žiadosti o vyjadrenie.

Pohľad katolíckej tradície

Katolícka tradícia vždy považovala ochranu prenasledovaných kresťanov a ich posvätných miest za jednu zo základných povinností Cirkvi. Dejiny poznajú množstvo príkladov, keď pápeži, rehoľné rády i katolícki panovníci vynakladali veľké úsilie na obranu kresťanských svätýň na Blízkom východe, vo Svätej zemi či na Balkáne. Arménsky národ, ktorý prijal kresťanstvo ako prvý štát na svete, zaujíma v dejinách kresťanstva osobitné miesto. Ak preto zaznievajú obavy o osud arménskych kostolov, kláštorov a cintorínov v Náhornom Karabachu, nemožno sa čudovať, že mnohí veriaci očakávajú od Svätej stolice jasný hlas na obranu tohto jedinečného duchovného a kultúrneho dedičstva.

Katolícka tradícia zároveň učí, že diplomacia môže byť užitočným nástrojom na predchádzanie konfliktom a otváranie priestoru pre zmierenie. Diplomacia však nikdy nesmie vytvárať dojem, že otázka pravdy, spravodlivosti alebo ochrany prenasledovaných kresťanov ustupuje do úzadia. Cirkev môže viesť dialóg so všetkými národmi a štátmi, no zároveň zostáva jej povinnosťou pozdvihnúť hlas vždy, keď sú ničené kresťanské chrámy, hroby či historické pamiatky, ktoré sú súčasťou dedičstva celej kresťanskej civilizácie.

Pri čítaní podobných správ sa mnohí katolíci neubránia istej trpkej otázke. Prečo sa niekedy zdá, že diplomacia Svätej stolice od pontifikátu pápeža Františka dokáže byť mimoriadne otvorená a ústretová pri budovaní vzťahov s predstaviteľmi iných pseudonáboženstiev a načúvať sodomitom, liberálom či progresívcom, zatiaľ čo arménski kresťania alebo veriaci hlásiaci sa k tradičným formám katolíckeho života sú neustále stigmatizovaní a odmietaní a ich názory odmietané a bagatelizované?

Toto nemusí vystihovať celú realitu práce súčasnej Svätej stolice, no nemožno prehliadnuť, že práve tento dojem vyvstáva medzi veriacimi čoraz častejšie. Ak chce Svätá stolica rozptýliť podobné pochybnosti, najpresvedčivejšou odpoveďou budú konkrétne skutky svedčiace o sústredení sa na hľadanie dialógu, načúvanie aj Arménom a aj tradičným katolíkom. Pokojne možno radostne a s láskou sprevádzať príslušníkov nemeckej Synodálnej cesty, voči Arménom a tradičným katolíkom bude postačovať nepoužívanie dvojakého metra.

Branislav Krasnovský

Zdroj: pillarcatholic.com, sprievodný obrazový materiál, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)