Botafumeiro – najväčšia kadidelnica sveta. Niekoľko poznámok o symbolike kadidla
Lucia Laudoniu
10. februára 2022
Kultúra
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!
Vôňa kadidla inšpirovala zástupy svätcov a básnikov. Považovali ju za neuchopiteľnú emanáciu, imago spectabilis zdravého kresťanského učenia a za „kyslík“ modlitby.
Oheň potrebuje kyslík, aby horel. Kadidlo pracuje na podobnom duchovnom princípe: pomáha duši rozpáliť knôt rogationis supremae.
Dym kadidla je Boží kúpeľ. Telo sa očisťuje vodou a mydlom, duša sa kúpe vo vôni tymiánu. Purifikačné účinky kadidla žiaľ zneužívajú na vlastné heretické ciele rôzne okultné médiá odvolávajúce sa na predkresťanské dejiny legendárneho kadidlovníka z Ománu, kresťan by preto mal byť schopný správne rozlišovať medzi orthodoxným učením o kadidle a jeho pseudo-ezoterickými karikatúrami.
Kresťanská Cirkev si je oddávna vedomá exorcizovanej sily kadidla. Svojím spôsobom to odzrkadľuje rumunské ľudové proverbium „fuge ca dracul de tămâie“ – „uteká ako drak (rozumie sa démon) pred vôňou tymiánu“. V slovenskej pokladnici frazeológie tomu zodpovedá výrok „bojí sa ako čert kríža“.
Kedy bolo kadidlo zavedené do bohoslužobného poriadku Cirkvi? Márne by sme s okuliarmi historika zarosenými od času pátrali po konkrétnom dátume. Okiadzanie je prirodzené kontinuum starozákonnej a sekundárne aj pohanskej praxe, rané kresťanstvo však veľmi exaktne rozlišovalo medzi bohoúctou a rúhavou kadidlovou obetou pred obrazom divinizovaného imperátora.
Orientálci boli vychýrení produkciou vonných mastí a bylín. Filozofia vône preto vstúpila do latinskej lexiky aj vďaka Peržanom, ktorých synovia Romulovi prezývali gens odorifera – ľud nesúci vôňu.
V etymologickom labyrinte sa viac nestratíme, ak sa necháme viesť gréckym θύειν – priniesť obetu, immolatio. Výhonky na ruži starogréckeho slovesa dali jazykový život latinskému neutru thuribulum. Apoštol národov právom prirovnáva obeť Spasiteľa k sladkej vôni kadidlovej obety, pretože v gréčtine (a prostredníctvom nej aj v jazyku Večného mesta) bolo meno kadidla späté so slovesom designujúcim rituálny obetný úkon. V tomto kontexte je pálenie kadidla zvlášť vhodným voňavým rúchom eucharistickej večnej obety. Milovníci alegorickej exegézy budú v oblakoch kadidla radi nachádzať priezračný ornát utkaný z dymových nití.
Kadidlo sa v Biblii v rôznych súvislostiach spomína viac než stopäťdesiatkrát, niečie oči však narátali dokonca stosedemdesiat zmienok! Najznámejším biblickým obrazom spojeným cum thuribulo je incipit žalmu 140 (141), ktorý je neodmysliteľnou súčasťou akoluthie byzantskej večierne: Dirigatur oratio mea sicut incensum in conspectu tuo, elevatio manuum mearum, sacrificium vespertinum.
Pálenie kadidla predstavuje modlitby Božieho ľudu stúpajúce k nebu. Ďalšia alegorická interpretácia vidí v hustom kadidlovom dyme intenzitu viery a vôňu definuje metafyzicky ako mystickú vôňu heroických cností svätých, odor sanctitatis.
Obetovanie kadidla pripomína tiež dary troch biblických kráľov – mudrcov: kadidlo, myrhu a zlato obsiahnuté v pozlátených kadidelniciach. Na reťaziach niektorých gréckych a ruských kadidelníc sa hojdá dvanásť zvončekov – zborový hlas dvanástich apoštolov. Jeden z nich však býva umlčaný in signo memoriae zradného Judáša.
Ani reťaze kadidelníc sa nevyhli poetickému výkladu, takému drahému východnej duši. Tri závesné reťaze sa začali klásť do súvislosti s triadologickou dogmou. Tri reťaze držia sťaby Najsvätejšia Trojica telo kadidelnice a ruky troch božských Osôb objímajú zemekruh. V tomto zmysle má byť celá zem univerzálnou kadidelnicou rozhojdanou na reťaziach trojičnej úcty.
Byzantská kultúra pozná aj ručnú kadidelnicu (katzi, katzion) bez postranných reťazí s bohato zdobenou miskou s vekom, rukoväťou a pripevnenými zvončekmi. Miesto v liturgii jej patrí najmä počas veľkého týždňa (hebdomada magna), kedy sa na znak pokánia a smútku nad Kristovým umučením v niektorých cirkvách konštantínopolskej obradovej rodiny upúšťa od používania klasických reťazových kadidelníc. Katzion sa teší obľube v monastických komunitách predovšetkým na Athose, ktorý je lapis angularis súčasného východorímskeho ordo.
Kolísavý pohyb pri incenzovaní nemá iba estetický efekt. Má nám pripomenúť zákruty nášho vlastného života. Hojdáme sa ako na hojdačke. Chvíľu sme bližšie k nebu, no potom opäť klesáme k zemi a vlastnou krvou kreslíme graf podivnej sínusoidy.
Vôňa ladanu (tak sa kadidlovým zmesiam hovorí na slovanskom Východe) má ešte jeden význam, na ktorý sa často zabúda. Je to šperk, parfum a diadém svätých, nestvorený žiadnym zlatníkom.
Ikony sa okiadzajú nielen venerationis causa. Nemalú úlohu tu zohráva aj teológia krásy, najmä ak vezmeme do úvahy divy a znamenia, pri ktorých Boží svedkovia a svedkyne dávali najavo svoju prítomnosť práve vôňou kadidla. Vôňou, ktorá šľachtí, zdobí, uzdravuje.
Jeden z novodobých zázrakov spojených s kadidlovou vôňou nájdeme na stránkach útlej brožúry Binefacerile Sfintei Cuvioase Parascheva (Zázraky – doslova dobré skutky – svätej ctihodnej Paraskievy, publikáciu vydala rumunská Editura Doxologia v roku 2017). Svätú Paraskievu, ktorej ostatky odpočívajú v metropolitnom meste Iași, uctievajú pravoslávni aj gréckokatolícki veriaci. K tejto svätici sa viaže nasledujúce svedectvo.
Päťdesiatjedenročná inžinierka a matka dvoch detí prechádzala pozemským peklom. Manžel ju ustavične urážal a „obdarúval“ nadávkami. Nezostalo len pri slovách. Po tom, čo ju manžel fyzicky napadol, sa táto rumunská kresťanka so slzami v očiach začala modliť akatist k svätej Paraskieve. Klincom do rakvy tohto diablom otráveného vzťahu bola manželova milenka. Dajme však slovo hlavnej aktérke príbehu: „Raz večer po dokončení mojej modlitby akatistu prechádzal manžel vôkol izby, v ktorej som spala s deťmi a pobúrene ma zavolal do chodby: Čo je to tu za divný pach? Dala si sem kadidlo, aby si vydurila diabla?
Nemohla som tomu uveriť, ale voňalo to naozaj ako kadidlo. Aby som ho upokojila, povedala som mužovi, že sa mu to iba zdá, lebo som robila postrek proti komárom a švábom. Zanadával si a šiel si ľahnúť… Jedno z mojich detí ma napodiv zahrnulo výčitkami: mami, ty predsa nikdy neklameš! Prečo si oklamala otca, veď to tu voňalo ako v kostole! Uvedomila som si, že v deviatom ikose (v oslavných veršoch) akatistu sa píše aducătoare de bun miros (nositeľka omamnej vône). Kadidlo však v miestnosti nikto nepálil!
Kadidlová aróma sa v tomto prípade stala symbolom nádeje a útechy v ťažkej životnej situácii. Z ďalších riadkov sa dozvedáme, že nadprirodzená vôňa sprevádzajúca modlitbu akatistu pomohla uzdraviť inžinierkin život. Svätá Paraskieva ju vyliečila z finálneho štádia rakoviny.
Ozdravné účinky kadidla môžu na vlastnej koži vyskúšať pútnici v svätojakubskej katedrále Santiago de Compostela. Známy svätostánok sa pýši pravdepodobne najväčšou funkčnou kadidelnicou na svete. Prischlo jej výstižné španielske meno Botafumeiro a jej dejiny siahajú do 11. storočia. Súčasná obria kadidelnica je však mladšieho dáta. V roku 1851 nahradila staršiu, zhotovenú vďaka finančnému daru kráľa Ľudovíta XI., tá však v roku 1809 padla za obeť besneniu Napoleonovej armády. Botafumeiro visí na dômyselnom kladkovom zariadení so zložitými námornými uzlami. Kuriozitou je, že na naplnenie kadidelnice, ktorá „zhltne“ okolo štyridsať kilogramov uhlia a kadidlovej zmesi, sa používajú lopaty.
Kolosálne kadidelnice boli v minulosti súčasťou mnohých veľkých kostolov v Galícii, ale časom sa prestali používať, najmä z bezpečnostných dôvodov. Počas morových a iných epidémií mali významný ochranný a dezinfekčný účinok, pretože boli schopné duchovne aj chemicky ozdraviť vzduch v celom sakrálnom priestore. Internetová encyklopédia uvádza, že Botafumeiro sa pri rozkolísaní dotýka takmer stropu transeptu a môže dosiahnuť rýchlosť až šesťdesiatosem kilometrov za hodinu!
Kráľovnú španielskych kadidelníc nesú a rozhojdávajú tiraboleiros, statní muži v červených rúchach. Ich pomenovanie pochádza z latinského turifer, nosič kadidelnice, pridajme však jedno „r“ a dostaneme turrifer, vežatý (civitas turrifera alebo turrigera – vežaté mesto). Logickejšia zdá sa byť etymológia zo stredovekého postklasického výrazu turiferarius, ktorý je „otcom“ španielskeho podstatného mena turiferario.
Aj my všetci sme pozvaní stať sa turiferi mystických kadidelníc vrchovato naplnených vierou a skutkami, aby sme jedného dňa, keď budeme stáť in praesentia Omnipotentis, priniesli Pánovi ľúbeznú vôňu nášho života.
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!